Fínsko, ktoré sa na konci roku 1939 dostalo na prvé stránky svetovej tlače, zostávalo podstatnú časť svojej histórie mimo hlavného prúdu udalostí, ktoré hýbali Európou. Do roku 1809 bola krajina súčasťou Švédskeho kráľovstva. Výsledkom trojročného rusko-francúzskeho spojenectva, vymedzeného Tylžským mierom uzavretým v júli 1807 a vystúpením Ruska z Napoleonovej tzv. kontinentálnej blokády Anglicka v roku 1810, bola porážka Švédska v poslednom z dlhých radov rusko-švédskych vojen. Švédsko sa muselo v prospech Ruska vzdať Veľkovojvodstva fínskeho a francúzsky cisár dosadil na švédsky kráľovský trón jedného zo svojich maršalov. Potomkovia maršala Jeana-Baptista Bernadotta, ktorý krajine vládol ako Karl XIV. Johan, panujú vo Švédsku dodnes.

Až do poslednej dekády 19. storočia Fínsko v rámci Ruského impéria požívalo istú autonómiu. Vnútropolitické vzťahy však otravovali rusifikačné snahy cárových miestodržiteľov. Na tomto poli až príliš snaživý generál Nikolaj Bobrikov si v roku 1904 za to od jedného fínskeho socialistu dokonca vyslúžil atentát, ktorému podľahol.

V novembri 1917, krátko po úspešnom prevrate, ktorý vošiel do dejín ako Veľká októbrová socialistická revolúcia, jej vodca V. I. Lenin podpísal Deklaráciu práv národov Ruska, ktorá dávala národom bývalého Ruského impéria právo na sebaurčenie. Fíni to okamžite využili a už 6. decembra 1917 vyhlásili samostatnosť.

Vzápätí sa ukázalo, že boľševická vláda to zase až tak úprimne s tou samostatnosťou nemyslela, lebo miestni marxisti sa s pomocou svojich ruských súdruhov pokúsili vo Fínsku násilím zmocniť vlády. Výsledkom bola štvormesačná občianska vojna, v ktorej napokon „bieli“ Fíni, podporovaní Nemeckom, tých „červených“, podporovaných Ruskom, porazili na hlavu. Väčšina fínskych boľševikov hľadala po porážke útočisko v emigrácii práve v sovietskom Rusku, ale niektorí si za miesto pobytu prozreteľne radšej zvolili benevolentné Švédsko.

Ruská boľševická vláda začala mať v tom čase dosť starostí doma, kde sa práve rozbiehala vleklá a krvavá občianska vojna, preto napokon predsa len uznala nezávislosť Fínska uzavretím mierovej zmluvy z Tartu v októbri 1920.

Hneď po vyhlásení samostatnosti sa vrchným veliteľom novovznikajúcej fínskej armády stal bývalý dôstojník cárskej gardy barón Carl Gustav Mannerheim. Víťazstvo v občianskej vojne výrazne posilnilo jeho postavenie a (doposiaľ jediný fínsky) maršal Mannerheim sa na nasledujúce štvrťstoročie stal najvýraznejšou osobnosťou fínskej politickej scény.

Väčšinu medzivojnového obdobia vzťahy medzi Fínskom a Sovietskym zväzom síce boli pomerne chladné, ale nedá sa povedať, že by boli vyslovene nepriateľské. V roku 1932 oba štáty dokonca uzavreli zmluvu o neútočení.

Stalin pritvrdzuje

Situácia sa začala zhoršovať v druhej polovici tridsiatych rokov. Sovietsky diktátor Josif V. Stalin mal obavy, že vzmáhajúce sa Nemecko, v ktorom sa dostal k moci Adolf Hitler, využije priateľsky naklonené Fínsko ako jeden z možných nástupných priestorov k útoku na ZSSR. Sovietskemu diktátorovi robilo starosti druhé najväčšie sovietske mesto Leningrad (bývalý aj dnešný Sankt Peterburg). Sovietsko-fínska hranica prechádzala len približne dvadsať kilometrov od jeho severných štvrtí.

Fínski a ruskí historici dodnes vedú debaty o tom, nakoľko Stalinovi naozaj záležalo na bezpečnosti Leningradu a nakoľko boli bezpečnostné obavy len zásterkou k uskutočneniu plánov na opätovné ovládnutie Fínska v rámci Stalinovho nepriznaného ťaženia za obnovenie hraníc Ruského impéria.

V apríli 1938 Sovietsky zväz neoficiálne – cez druhého tajomníka sovietskeho veľvyslanectva Borisa Jarceva, ktorý bol zároveň miestnym rezidentom sovietskej rozviedky a v skutočnosti sa volal Boris Rybkin – predniesol fínskej vláde požiadavku na zriadenie sovietskej námornej a leteckej základne na polostrove Hanko. Fínska vláda mala pomerne presné informácie o sovietskom režime a hrôzach tzv. veľkého teroru a moskovskej vláde nedôverovala. Požiadavky preto boli odmietnuté s odkazom na deklarovanú neutralitu Fínska. Išlo o dôverné rokovania a verejnosť sa v tom čase ešte o ničom nedozvedela.

K dramatickej zmene v zahraničnopolitickom postavení Fínska došlo po podpísaní paktu Molotov – Ribbentrop v auguste 1939. Fínsko s veľkým znepokojením sledovalo, ako si obe mocnosti rozdelili Poľsko, a najmä ako Sovietsky zväz vzápätí vnútil pobaltským krajinám svoje vojenské základne. Pre Fínov to bolo veľmi nepríjemné zistenie, pretože s pobaltskými štátmi a predovšetkým s jazykovo príbuzným Estónskom Fínsko udržiavalo veľmi blízke vzťahy.

Vláde v Helsinkách bolo jasné, že je len otázkou času, kedy to sovietsky vládca so svojimi požiadavkami skúsi opäť. Aby dala najavo svoje odhodlanie brániť krajinu, fínska armáda zorganizovala niekoľkotýždňové vojenské cvičenie záložníkov. V Moskve si uvedomili, že s Fínskom to tak jednoducho nepôjde a tajné prípravy na eventuálny konflikt sa rozbehli aj v Leningradskom vojenskom okruhu.

Na začiatku októbra 1939 moskovská vláda oficiálne pozvala Fínov do Moskvy na rokovania o bezpečnostných otázkach. Prekvapená fínska delegácia vedená skúseným diplomatom (a budúcim prezidentom) Juhom Paasikivim sa od zdanlivo žoviálneho Stalina dozvedela, že „keďže Leningrad sa posunúť nedá, musíme posunúť hranicu“. Sovietsky diktátor predostrel požiadavku na posunutie sovietsko-fínskej hranice na Karelskej šiji o 30 km na západ. To však nebolo všetko. Fíni sa mali zaviazať, že odstránia všetky opevnenia postavené v južnej Karélii v uplynulých rokoch. Stalin tiež žiadal odovzdať Sovietskemu zväzu reťaz menších ostrovov vo Fínskom zálive a polostrov Rybačij na severe Fínska neďaleko prístavu Petsamo (dnes ruská Pečenga). A, samozrejme, Fínsko malo súhlasiť s tridsaťročným prenájmom polostrova Hanko, kde mala vzniknúť námorná a letecká základňa s posádkou 4000 mužov.

Ako kompenzáciu Stalin ponúkal územie vo východnej Karélii osídlené fínskou menšinou. Ponúkané územie (okresy Repola a Porajärvi) síce bolo dvakrát také veľké ako to, ktoré si nárokoval, ale na rozdiel od Karelskej šije, kde sa okrem opevnení nachádzala aj nezanedbateľná časť inak nie veľmi mohutného fínskeho priemyslu, toto územie nemalo takmer žiadnu strategickú a len veľmi malú hospodársku hodnotu.

Stalinov návrh spôsobil vo fínskej vláde vášnivé diskusie. Paradoxne, skepticky uvažujúci Mannerheim zastávajúci post predsedu Rady obrany a vrchného veliteľa armády bol ochotný o sovietskych požiadavkách vážne rokovať. Ale ministri vlády Aimo Cajandera presadzovali rozhodnejší postoj. Fíni napokon prišli s kompromisným protinávrhom, ktorý však sovietske vedenie odmietlo. Aby popchol Fínov k ústupkom, Sovietsky zväz svoje návrhy zverejnil. Efekt bol však presne opačný. Rozhorčené fínske obyvateľstvo odmietalo vzdať sa čo i len kúska svojej zeme. Pod tlakom verejnej mienky boli rokovania prerušené, fínska delegácia opustila 13. novembra Moskvu a vrátila sa domov.

Optimistickí Fíni si mysleli, že rokovania budú po prestávke pokračovať a nikto neprikladal väčší význam slovám sovietskeho ministra zahraničia Vjačeslava Molotova prehodeným pri rozlúčke, že „my diplomati už asi viac nespravíme, teraz sú na rade vojaci“.

Molotovove koktaily a Biela smrť

Vzápätí po prerušení rokovaní prudko stúpol počet pohraničných incidentov a sovietska propaganda začala Fínsko častovať tými najnevyberanejšími výrazmi. Dvadsiateho šiesteho novembra došlo k udalosti, ktorá fínskej vláde vzala aj posledné ilúzie.

Pri dedinke Mainila, na sovietskej strane vzájomnej hranice, došlo k delostreleckému prepadu stanoviska sovietskej pohraničnej stráže. Moskva, samozrejme, z útoku, pri ktorom údajne zahynulo niekoľko pohraničníkov, okamžite obvinila Fínsko. Fíni obvinenie rozhodne odmietali s tým, že v lokalite ani žiadne delostrelecké jednotky nemali. Nepomohol ani návrh na medzinárodné vyšetrenie incidentu.

Molotov predložil Fínsku ultimátum. Fíni boli ochotní stiahnuť svoju armádu požadovaných 25 km od hraníc, ale opäť odmietli požiadavky na odstúpenie územia podľa Stalinových predstáv a zriadenie základne na polostrove Hanko. Dvadsiateho ôsmeho novembra Sovietsky zväz prerušil s Fínskom diplomatické styky a o dva dni neskôr Červená armáda zaútočila.

Sovietske vedenie očakávalo, že nepočetná a nie veľmi dobre vyzbrojená fínska armáda sa pod mohutným sovietskym náporom v priebehu pár dní zrúti. Plány predpokladali, že Helsinki padnú za tri dni a za 12 dní budú červenoarmejci na švédskych hraniciach. V inštruktáži pred začiatkom ofenzívy boli preto sovietski velitelia dôrazne upozorňovaní, aby za žiadnych okolností neprekračovali fínsko-švédsku hranicu. Nešlo o to, že by švédska neutralita sovietskemu vedeniu nejako obzvlášť ležala na srdci, ale Švédsko už patrilo do sféry vplyvu Nemecka a to si túto krajinu so strategickými zásobami železnej rudy dôsledne strážilo.

Keď o pár týždňov neskôr Británia a Francúzsko zvažovali, že by Fínsku vyslali na pomoc kontingent, ktorý sa mal vylodiť v Nórsku a prejsť Švédskym územím do Laponska, Nemecko pohrozilo Švédsku vojenskou intervenciou, ak prechod spojeneckým vojskám povolí. Švédska vláda, ktorá inak Fínsku pomáhala zo všetkých krajín najviac, radšej neriskovala a prechod anglo-francúzskych vojsk zamietla.

Na Fínsko sa vrhlo 21 sovietskych divízií sústredených do štyroch vševojskových armád. Velil im komandarm (vtedajšia sovietska hodnosť zodpovedajúca armádnemu generálovi) Kirill Mereckov. Dve tretiny jeho síl boli sústredené na Karelskej šiji. Fínska armáda sa pred presilou stiahla do opevnení tzv. Mannerheimovej línie, ktorá sa nachádzala približne 60 kilometrov od hranice.

Do čerstvo obsadenej pohraničnej dediny Terijoki (dnes ruský Zelenogorsk) sa už 2. decembra nasťahovala vláda Fínskej ľudovej republiky. Stalin si túto bábkovú vládu pripravil, aby akože v mene fínskeho proletariátu začala spravovať Fínsko, keď Červená armáda dobyje Helsinki. Hlavou vlády sa stal funkcionár Kominterny Otto Kuusinen a členmi tých pár fínskych komunistov, ktorým sa podarilo v zdraví prežiť veľký teror. Kuusinen sa osvedčil a z obyvateľov fínskej národnosti sovietskej časti Karélie a Laponska vytvoril dokonca niekoľko jednotiek tzv. Fínskej ľudovej armády, ktorá sa zapojila do bojov po boku Červenej armády.

Reakcia medzinárodného spoločenstva na sovietsku agresiu bola síce rozhorčená, ale bezzubá. Sovietsky zväz bol vylúčený zo Spoločnosti národov, z čoho si však v Moskve ťažkú hlavu nerobili.

Podpis spojeneckej zmluvy medzi ZSSR a bábkovou vládou z Terijoki. Zľava: A. Ždanov, K. Vorošilov, J. Stalin, V. Molotov a Otto Kuusinen. Zdroj: Wikimedia.org

Kľúčom k dobytiu Helsínk bola Mannerheimova línia, ktorá predstavovala viac než 200 opevnených objektov vybudovaných v uplynulých 15 rokoch na 130 km širokej šiji medzi pobrežím Fínskeho zálivu a južným brehom Ladožského jazera. Fínske bunkre boli síce veľmi precízne umiestnené do okolitého bažinatého terénu a vytvárali niekoľko na seba nadväzujúcich a do hĺbky členených obranných pásiem, ale na rozdiel od mohutnej francúzskej Maginotovej línie alebo československého pohraničného opevnenia fínska pevnostná línia pozostávala výhradne z menších (tzv ľahkých) bunkrov, ktoré boli vyzbrojené jedným alebo dvoma guľometmi. Fíni nedisponovali žiadnym pevnostným delostrelectvom. Z 221 bunkrov len 20 najmodernejších bolo postavených z odolného železobetónu a disponovali strieľňami pre štyri guľomety.

Ale aj takáto nedokonalá obranná línia sa prekvapivo ukázala byť nad sily útočiacej Červenej armády. Sovietski vojaci nemali výcvik v dobývaní opevnených bunkrov a už po pár dňoch bojov sa ukázalo, že sovietski plánovači hrubo podcenili zásobovanie a logistiku. Niektoré sovietske jednotky dokonca ani neboli pred útokom vybavené zimným ošatením. Fínski historici uvádzajú, že počasie v decembri 1939 bolo na toto ročné obdobie vcelku mierne, čo však vo fínskom ponímaní znamená –20 až –25 ℃.

Fínski vojaci zase nemali výcvik na boj proti tankom, ktorých Červená armáda nasadila len v prvej vlne približne tisíc. Proti tomu mohli Fíni na začiatku vojny postaviť len 64 tankov. Z toho bola však rovná polovica obstarožných strojov Renault FT pamätajúcich ešte 1. svetovú vojnu. Motivovaní Fíni brániaci svoju vlasť sa však ukázali ako podstatne vynaliezavejší než sovietski vojaci. Čoskoro prišli s vlastnou taktikou protitankového boja.

Fínska pechota vycvičená na boj v malých skupinách dokázala ťažiť z nedostatočnej koordinácie sovietskych tankov, pechoty a delostrelectva. Guľometnou paľbou z bunkrov Fíni prinútili sovietsku pechotu zaľahnúť, a kým si ich tankisti všimli, že sa oddelili od vlastnej pechoty, fínski vojaci prenikli do bezprostrednej blízkosti tankov a na horný kryt motora hodili niekoľko zápalných fliaš naplnených benzínom.

Improvizovaná zbraň rýchlo získala prezývku Molotovov koktail. Prezývka vznikla v reakcii na cynické vyjadrenie sovietskeho ministra zahraničia. Keď sa ho pri návšteve Berlína novinári pýtali na bombardovanie Helsínk, pri ktorom zahynulo veľké množstvo civilistov, s kamennou tvárou odpovedal, že sovietske lietadlá zhadzovali hladujúcim Fínom koše chleba.

Fínska tlač sarkasticky nazvala sovietske bomby „Molotovovým chlebom“ a fínski vojaci svoje zápalné fľaše zase prekrstili na Molotovove koktaily. Fínska prezývka sa paradoxne ujala aj u sovietskych vojakov. Za tri mesiace vojny Fíni vyrobili viac než pol milióna Molotovových koktailov. K tomu treba pripočítať tiež obrovské množstvo toho, čomu sa dnes hovorí improvizovaný výbušný systém, čo bol ďalší fínsky spôsob, ako bojovať so sovietskymi tankmi.

Medzi šiestym a dvanástym decembrom sa sovietske divízie opakovane pokúšali Mannerheimovu líniu prelomiť, ale ich útok vždy stroskotal na húževnatej fínskej obrane. Až 19. decembra sa sovietskym tankistom podarilo nájsť vo fínskej obrane slabšie miesto medzi močiarom Munasuo a jazerom Summajärvi. Keď tanky 35. brigády prenikli obrancom za chrbát, fínski velitelia, našťastie, nestratili hlavu a medzeru uzavreli narýchlo privolanými rezervami. Dvadsať tankov sa síce dostalo do fínskeho tyla, ale sprievodnej pechote sa to už nepodarilo. V tri dni trvajúcej tzv. prvej bitke pri Summe Fíni napokon Červenú armádu porazili.

Sovietska ofenzíva tým definitívne uviazla. Fíni sa vzápätí pokúsili o protiútok, ale ten stroskotal na sovietskej prevahe v delostrelectve, ktoré s niekoľkodňovým meškaním konečne dorazilo na bojisko. Na Manneheimovej línii na nasledujúce týždne zavládol pat.

O to intenzívnejšie sa bojovalo na sever od Ladožského jazera. Na tomto úseku sa sovietskym vojskám darilo viac a postúpili až za východný okraj Ladogy. Po tom, čo sa veliteľom na tomto úseku stal generál Woldemar Hägglund, sa však fínska obrana skonsolidovala aj tu.

Členitejší terén, husté lesy a drsné klimatické podmienky tu boli priaznivé pre partizánsky spôsob boja a viedli ku vzniku tzv. „taktiky motti“. Slovo motti vo fínčine označuje skládku dreva. Taktika motti spočívala v tom, že na úzkych lesných cestách Laponska boli sovietske tankové kolóny zastavované zásekmi, t. j. kmeňmi stromov navŕšenými krížom cez lesnú cestu (odtiaľ označenie motti).

Tam, kde nebolo dosť stromov, sa používala iná, ale veľmi nebezpečná metóda. Malý útočný oddiel zaľahol vedľa cesty a prechádzajúcemu tanku vrazil medzi kolesá podvozku hrubý kôl alebo odpílený kmeň stromu. Keď posádka z tanku vyliezla, aby zistila, čo sa deje, stala sa obeťou presnej fínskej paľby.

Pohyblivé oddiely fínskych lyžiarov ozbrojených puškami a vynikajúcimi samopalmi Suomi potom znehybnené kolóny obkľúčili a koordinovanými prepadmi ich po častiach postupne ničili kombináciou delostreleckej paľby, Molotovových koktailov a presnej paľby ostreľovačov.

Divízie 8. sovietskej armády sa pokúsili preraziť cez stredné Fínsko a rozdeliť krajinu na dve časti. V tejto oblasti je dodnes len poskromne spevnených ciest a len dve z nich viedli potrebným východo-západným smerom. V nehostinnej krajine vznikli desiatky väčších či menších „motti“ a sovietsky postup tu tiež rýchlo uviazol. Niektoré motti boli také rozsiahle, že Fíni trpiaci chronickým nedostatkom delostreleckej munície ani neboli schopní ich zničiť.

V januári 1940 teploty poklesli až k –40 ℃ a vo fínskej divočine uväznení sovietski vojaci mohli celé týždne len útrpne čakať, kým príde smrť zamrznutím alebo vyslobodenie. Pri Sortavale strávila 168. strelecká divízia v obkľúčení takmer dva mesiace. Fínske pramene tvrdia, že celú divíziu udržala na mieste jednotka veľkosti práporu.

K jednej z najzničujúcejších porážok Červenej armády došlo na konci decembra 1939 pri železničnej zastávke Pitkyrandu. V motti zostalo uväznených viac než 15-tisíc vojakov 18. streleckej divízie a 34. tankovej brigády. Z obkľúčenia sa až na konci februára 1940 podarilo prebiť necelým dvom tisíckam vyčerpaných vojakov. Veliteľ streleckej divízie dokázal uniknúť z obkľúčenia, ale sovietskym poľným tribunálom bol za stratu bojovej zástavy odsúdený na smrť. Veliteľ tankovej brigády sa zastrelil sám.

O niekoľko stoviek kilometrov na sever pri Suomussalmi sa do obkľúčenia dostali vojaci 163. streleckej divízie. Po tzv. Raatskej ceste jej na pomoc bola vyslaná 44. strelecká divízia, ktorá však dopadla úplne rovnako. Štrnásťtisíc fínskych vojakov v dvoch paralelne vedených bitkách obe divízie úplne rozbilo. Len tu Červená armáda stratila viac než 40 000 mužov a do fínskych rúk padlo 37 cenných tankov T-26 a T-28, 90 diel, niekoľko stoviek guľometov a takmer dvetisíc pušiek.

Do slovenskej vojenskej histórie má presah skutočnosť, že 44. strelecká divízia bola po svojom zničení obnovená (ako 44. horská strelecká divízia) a v júli 1941 sa v krvavom boji o ukrajinský Lipovec stretla s našou Rýchlou brigádou. Obnoveniu divízie však predchádzalo zastrelenie jej veliteľa, komisára a náčelníka štábu pred nastúpeným mužstvom.

Obyvatelia Laponska sú národom lovcov a odmalička sa učia zaobchádzať s puškou a prežiť v divočine. Z lovcov sa prakticky z večera do rána stali obávaní ostreľovači. Najúspešnejší a najslávnejší z nich, Simo Häyhä, prezývaný Biela smrť, údajne počas bojov na riečke Kolaa zlikvidoval viac než 500 sovietskych vojakov a je považovaný za najúspešnejšieho snajpera v histórii.

Fínsky ostreľovač Simo Häyhä vo februári 1940. Zdroj: Wikimedia.org

Je takmer neuveriteľné, že desiatnik Häyhä, ktorý používal úplne štandardnú fínsku verziu ruskej opakovacej pušky Mosin bez optických mieridiel, sovietskych dôstojníkov bežne likvidoval na vzdialenosť 300 – 400 metrov. Keď sa ho po vojne pýtali, prečo nepoužíval strelecký ďalekohľad, legendárny fínsky ostreľovač odpovedal, že tak by pri mierení musel mať vyššie hlavu a to by ho demaskovalo. Simo Häyhä sa konca vojny takmer nedožil. V poslednom súboji so sovietskym ostreľovačom pár dní pred uzavretím prímeria bol zasiahnutý do tváre. Po zásahu bol dokonca považovaný za mŕtveho a položený medzi padlých. Až po chvíli si jeden z jeho spolubojovníkov všimol, že dýcha. Napokon sa zo zranenia vystrábil a napriek trvalým následkom sa dožil úctyhodných 96 rokov.

Jediný úsek, kde sa Červenej armáde naozaj darilo, bol ďaleký sever Fínska. Sovietske vojská tam zatlačili nepočetné fínske domobranecké jednotky takmer až k nórskej hranici, pričom obsadili prístav Petsamo a polostrov Rybačij.

Keď kvantita prevalcuje kvalitu

Sovietske velenie sa nemienilo s doterajšími neúspechmi zmieriť. Stalin nariadil reorganizáciu a doplnenie vojsk. Kľúčovú oblasť Karelskej šije dostal na starosť komandarm Semjon K. Timošensko, pod ktorého velením sa sformoval mohutný Severozápadný front. Na Karelskú šiju smerovali masívne posily a početný stav sovietskych vojsk sústredených proti Fínsku dosiahol ohromujúcich 760-tisíc. Na zničenie opevnení Mannerheimovej línie bola sústredená takmer stovka ťažkých kanónov (kalibru 203 mm a viac).

Aby sa neopakovali chyby s logistikou, v močaristom teréne frontového tyla boli vybudované stovky kilometrov spevnených ciest. V zázemí boli dokonca vybudované makety bunkrov fínskej obrannej línie a na nich sovietski vojaci cvičili dobývanie opevnených objektov. Timošenko šiel ešte ďalej a podľa vzoru Fínov vytvoril útvary lyžiarov, ktorí sa spočiatku, pravda, nemohli Fínom rovnať, ale aké to bolo prezieravé rozhodnutie, ukázali boje pod Moskvou o dva roky neskôr.

Svoje rady posilňovali aj Fíni, ale ich možnosti boli podstatne menšie než sovietske. Početný stav ich armády stále kolísal okolo 250-tisíc. Fínsko bolo odkázané najmä na dodávky zbraní zo zahraničia, predovšetkým z Francúzska a Veľkej Británie, ktoré do krajiny prúdili cez Švédsko. Významným faktorom, hlavne čo sa morálky týkalo, bola prítomnosť zahraničných dobrovoľníkov, medzi ktorými dominovali opäť Švédi, ale zastúpenie mali aj Nóri, Dáni, Kanaďania a tiež niekoľko desiatok Maďarov.

Timošenko spustil novú ofenzívu 1. februára 1940 mohutnou desaťdňovou delostreleckou prípravou. Tri štvrtiny všetkých sovietskych síl boli sústredené práve na Karelskej šiji. Napriek tomu prvý pokus o prielom Mannerheimovej línie v druhej bitke pri Summe Fíni 11. februára dokázali odraziť. To bol však nadlho ich posledný úspech. Timošenko preniesol ťažisko útoku bližšie k Fínskemu zálivu k Ljakhde, kde sa do boja zapojili aj delá lodí Baltskej flotily. Prvé pásmo Mannerheimovej línie padlo 21. februára, o päť dní neskôr sovietske vojská prelomili aj druhé pásmo a na konci februára bola Mannerheimova línia definitívne prelomená. Červenej armáde stálo v ceste do Helsínk už len niekoľko preriedených divízií fínskej pechoty.

Kým vyčerpaní vojaci nezadržateľne ustupovali k Viipuri (dnes ruský Vyborg), fínska vláda vidiac bezvýchodnosť svojho postavenia požiadala o mier. Rokovania sa začali 7. marca a o päť dní neskôr bol podpísaný tzv. Moskovský mier. To už sovietski vojaci stáli pred Viipuri, ktoré na druhý deň aj obsadili. Pokoj zbraní vstúpil do platnosti 13. marca 1940 o 12:00.

Timošenko, ktorému vydreté víťazstvo vynieslo maršalské hviezdy a post ministra obrany, sa spolu s novým náčelníkom generálneho štábu generálom Georgijom Žukovom pustil do modernizácie Červenej armády. Práve jej tristný výkon vo Fínsku mal presvedčiť Hitlera, že poraziť Sovietsky zväz nebude problém. Že sa mu to nepodarilo, sa pričíta tiež Timošenkovým reformám. Vývoj slávneho sovietskeho samopalu PPŠ-41 (tzv. špagin alebo pepeša) bol inšpirovaný práve úspešným nasadením fínskeho samopalu Suomi M1931 v Zimnej vojne, rovnako ako jeho charakteristický veľkokapacitný bubnový zásobník.

Stalinove podmienky nadiktované Fínom boli veľmi tvrdé. Krajina prišla o takmer desatinu svojho územia, na ktorom sa nachádzalo 30 % priemyslu. Fínske obyvateľstvo na zabratom území rozhodne netúžilo stať sa sovietskymi občanmi a viac než 400 000 ich opustilo svoje domy a ušlo na neokupované územia.

Fínske územné straty v dôsledku Moskovského mieru. Zdroj: Wikimedia.org

Čo je na Zimnej vojne zarážajúce, je pomer strát. V čase uzavretia prímeria sa v sovietskom zajatí nachádzala necelá tisícovka Fínov, kým vo fínskych zajateckých táboroch pobývalo takmer 6000 sovietskych zajatcov. Sovietski historici odhadujú, že Červená armáda stratila za 105 dní vojny 95- až 126-tisíc mužov. Naproti tomu fínske tzv. nevratné straty za rovnaké obdobie predstavujú 26,5 tisíca mužov. V pomere k počtu obyvateľov Fínska ide však aj tak o hrozné straty.

Fínsko sa so stratou Karelskej šije nezmierilo, a keď v júni 1941 Hitlerovo Nemecko napadlo Sovietsky zväz, Fíni sa k ťaženiu, ktoré sami nazývajú Pokračovacia vojna, pridali. Napriek tlaku Hitlera sa však fínsky postup obmedzil fakticky len na územia, ktoré krajina stratila v Zimnej vojne. Ukázalo sa to ako veľmi prezieravý krok. V júni 1944 Červená armáda prešla do ofenzívy aj proti fínskym jednotkám opäť brániacich Karelskú šiju. Tentokrát bola sovietska taktická aj technická prevaha úplne drvivá a Fíni nemali šancu. Začiatkom septembra fínska vláda opäť musela žiadať o mier.

Fíni s obavou čakali drakonický trest, ale Stalinove podmienky boli teraz prekvapivo mierne. Fíni museli zo svojho územia sami vypudiť nemecké jednotky, čo urobili s krajnou nechuťou. Okrem územia už strateného v roku 1940 Fínsko prišlo o  Petsamo a muselo zaplatiť vysoké reparácie. Muselo tiež legalizovať dovtedy zakázanú komunistickú stranu a zaviazať sa, že jeho zahraničná politika nebude v rozpore s požiadavkami ZSSR. Pre takýto režim sa neskôr vžilo označenie finlandizácia.

Mannerheim, ktorý bol od augusta 1944 fínskym prezidentom, abdikoval, ale o jeho vydanie Stalin prekvapivo nepožadoval. Už nepotrebný Otto Kuusinen obišiel nad očakávanie dobre. Zjavne na Stalina zapôsobil, lebo nielenže bol postavený do čela novovytvorenej Karelo-fínskej autonómnej republiky, ale stal sa tiež členom ústredného výboru a krátko pred Stalinovou smrťou dokonca členom politbyra, t. j. najvyššieho vedenia Sovietskeho zväzu. Práve Kuusinenovi vďačil za úspešné naštartovanie svojej kariéry Jurij V. Andropov, dlhoročný šéf KGB a Brežnevov nástupca na poste generálneho tajomníka Komunistickej strany Sovietskeho zväzu.

Fínsku sa napriek všetkému podarilo nielen uhájiť formálnu štátnu nezávislosť, ale na rozdiel od stredo- a východoeurópskych štátov vo sfére vplyvu ZSSR, ktoré čakala tvrdá sovietizácia, si Fíni dokázali zachovať aj demokratické štátne zriadenie. Sovietsky zväz sa až do konca studenej vojny zdržal otvoreného zasahovania do vnútorných fínskych záležitostí. Historici sa zhodujú, že príčinou bola práve lekcia z tvrdého fínskeho odporu, aký sovietska armáda zažila na prelome rokov 1939 a 1940.