Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Vojna na Ukrajine Spoločnosť
12. marec 2022

Ako sa vezie pomoc

S kamiónom do Užhorodu

Viezli sme humanitárnu pomoc na Ukrajinu, bol to celkom adrenalín.

S kamiónom do Užhorodu

Prvé, čo vidíme na slovensko-ukrajinskej hranici pre nákladné autá. Veľa nemeckých dodávok a slovenských kňazov zapojených do pomoci. FOTO - Pavol Kováč

Odviezť humanitárnu pomoc na Ukrajinu, to teraz plánuje viacero združení či firiem. Vyzerá to jednoducho, naložia sa obväzy, lieky, možno nejaké potraviny a ide sa cez hranice.

Ale nie je to celkom také jednoduché. Aj charity, ktoré sú v tejto veci skúsené, vedia, že prejsť na Ukrajinu je teraz celkom náročné a misia môže ľahko zlyhať. 

Pravidlá sa totiž menia každú chvíľu, nie je už povolené vyviezť od nás všetko a navyše susedná krajina je vo vojne, je teda obozretnejšia.

Pridala som sa k jednej takejto akcii. Nadácia EPH so svojimi donormi sa rozhodla poslať na Ukrajinu veľký kamión s pomocou.

Kamión s humanitárnou pomocou sa prediera dopredu.

Ako to prebiehalo?

Je vždy trochu rozdiel, keď pomoc doručujú profesionálne združenia zamerané na pomoc a keď to robí nadácia veľkej súkromnej firmy, ich postupy sú v niečom rozdielne.

Súkromník má tiež dobré úmysly, ale chce, aby to bolo efektívne. Nešlo o žiadny biznis, firma dospela k rozhodnutiu, že v tejto veci pôjde biznis stranou a bude sa pomáhať vo veľkom.

Ale keďže firma je zvyknutá na špičkové manažérske výkony, takto pristupuje aj k humanitárnej pomoci. 

Partia, ktorá pripravovala humanitárny kamión pre Ukrajinu, k tomu pristupovala ako k jednej z veľmi náročných logistických operácií, všetko sa dopredu pripravovalo veľmi profesionálne, aj tak bolo neočakávaných situácií veľa.

Výhodou tejto humanitárnej akcie bolo, že firma má na Ukrajine ešte stále svojho pracovníka. Ľubova žena je Ukrajinka, žijú blízko Kyjeva. Zatiaľ odmietajú krajinu opustiť, Ľubo sa presídlil do Užhorodu. Jeho manželka odišla z Kyjeva až neskôr, cestuje ešte v konvoji, ktorý  Rusi už niekoľkokrát ostreľovali. 

Ľubo má preto nervy napnuté, stále kontroluje mobil, ale Ukrajinu opustiť nechce. Je rád, že firma, pre ktorú pracuje, sa rozhodla vo veľkom pomáhať Ukrajine. 

Presne zistil, čo má kamión doviezť. V podstate išlo o lieky, zdravotnícky materiál, generátory na výroby elektriny, spacie vaky, ohrievače, špeciálne samoohrievacie potraviny a ešte tam boli aj veci, ktoré môžu slúžiť civilom aj armáde, radšej ich teda nebudeme menovať.

Problém bol s liekmi. Lieky by sa aj nakúpiť dali, ale momentálne platí na Slovensku zákaz vyvážať lieky na Ukrajinu, môže to robiť len ministerstvo zdravotníctva. Takže lieky sa do kamiónu napokon nedostali. Ľubo to niesol ťažko.

Ukázalo sa, že problém je zohnať na Slovensku aj zdravotnícky materiál pre urgentnú medicínu, veľkí dodávatelia avizovali, že už nemajú na sklade materiál, že všetko, čo v zásobe mali, je už preč, a bol problém zohnať požadované zdravotnícke veci na Slovensku aj v Česku. Pritom firemná nadácia tento materiál nakupovala, nechcela nič zadarmo.

Napokon sa podarilo požadovaný zdravotnícky materiál zohnať, nešlo to cez veľké firmy, ale skôr menšie spoločnosti, kde sa museli nájsť ľudia naklonení tejto myšlienke. Našli spôsob, ako tieto veci zohnať, urobiť to legálne, a navyše sa dodávatelia vzdali svojich marží. Išlo o ľudí z regiónu Banskej Bystrice. 

Ďalší problém bol vo vybavovaní vývozných povolení.

Časť kamiónu sa nakladala v Česku, najmä technika, tam nebol problém všetky povolenia na vývoz vybaviť. Na Slovensku je to zložitejšie. 

Špedičné spoločnosti to nechceli robiť, nevedeli, ako k tomu budú pristupovať colníci. Lebo pravidlá sa u nás menia každý deň. Najmä ministerstvo zdravotníctva zaregistrovalo, že sa rýchlo vyprázdňujú sklady a treba to regulovať.

Kamión už bol naložený, ale povolenia na vývoz chýbali. Napokon prišla dobrá rada od skúsenejších, že to vie urobiť špedičná firma priamo na hraniciach. Lenže doviezť kamión na hranice a dúfať, že tam sa vybavia papiere, je riziko.

Pracovníčky špedičnej firmy však telefonicky potvrdili, že to spravia. Nech prídeme.

Ocitli sme sa teda s kamiónom konečne pred Vyšným Nemeckým. Na ceste k hranici bol dlhý rad rôznych druhov áut, dodávok, autobusov. Ľudia z finančnej správy nás hneď poslali celkom dopredu, lebo ostatné autá išli iba na hranicu – s humanitárnou pomocou či po ľudí.

Na samotnom priechode pre nákladnú dopravu stálo asi osem áut. Väčšinou staršie menšie dodávky a všetky mali nemecké ŠPZ. Náš bielo-červený kamión s českou ŠPZ tu vyzeral až nepatrične. Príliš veľký, príliš čistý, príliš luxusný.

Chlapi z firmy išli do špedičky vybavovať papiere, ja som sa išla pozrieť na hranicu, ako slovenská strana zvláda nápor ľudí. Ako fungujú dobrovoľníci.

Človek sa najprv musí prepnúť do takého modusu, aby ho to celé citovo nezložilo. 

Keď naživo vidíte matky s malými deťmi či starých ľudí, ako po niekoľkohodinovom čakaní na zime prechádzajú hranicami. Zväčša bez slova, unavení, uzimení, nahnevaní, zlomení, vidno tu všelijaké emócie. 

Hneď pri vybavovaní na slovenskej strane utečencov oslovia slovenskí kňazi v dlhých hnedých sutanách, na ktorých majú oranžové vesty, núkajú najmä nápoje. 

Je to milé, že prvé tváre dobrovoľníkov, ktoré Ukrajinci uvidia, sú rehoľné sestry či kňazi a zvyčajne sa s týmito ľuďmi dohovoria veľmi ľahko.

Potom prechádzajú utečenci k rampe, kde čakajú dobrovoľníci, ktorí im pomáhajú odniesť tašky alebo deti k stanom s humanitárnou pomocou.

Tu stojí v oranžovej veste aj bývalý šéfredaktor Fero Múčka. Preberie tašky a vedie ľudí k stanom. Robí to tak, ako sme boli u Fera zvyknutí aj my, jeho kolegovia. Veľa toho nenahovorí, ale ľudia sa s dôverou poberajú za ním.

Bývalý šéfredaktor Postoja Fero Múčka (vľavo) ako dobrovoľník na hranici.

Chvíľu sa rozprávame, zobral si dovolenku a týždeň tu vypomáha. 

Veľa toho nepreberieme, lebo k nám príde staršia pani, vyzerá veľmi upravene, kultivovane, no unavene. Osloví ma po rusky, potrebuje sa telefonicky spojiť s dcérou, ktorá po ňu ide z Nemecka.

Spolu jej zavoláme, pani sa upokojí a začne mi rozprávať svoj príbeh. Odmieta kávu, jedlo aj teplý stan.

Vidno, že potrebuje rozprávať. Hovorí rýchlo, prerývane, nie všetko jej rozumiem, ale ide o to, aby to dala zo seba von. Pani Valentína pracuje ako lekárka v detskej nemocnici v Dnepropetrovsku. 

Jedna jej dcéra aj syn sú už v Nemecku a prosili ju dávno, aby prišla za nimi. Pani Valentína vraj vždy hovorila, že ona neodíde nikdy. Toto mi opakovala veľakrát: „Hovorila som, že ja nikdy neujdem, a vidíte, som tu.“ 

Spolu si poplačeme, sme v podobnom veku, takže si rozumieme aj bez veľkých slov. Opakuje, že nechce žiť v Nemecku, chce sa vrátiť. Zrazu jej zazvoní telefón, volajú jej z nemocnice, v ktorej pracuje, prečo neprišla do práce. Pani Valentína kolegom povie, že je už na Slovensku a že ju to veľmi mrzí, že už nepríde do roboty.

Ešte by sme sa chceli rozprávať, ale chlapi už v špedičke všetko vybavili, volajú na mňa, tak sa s pani Valentínou objímeme a rozlúčime. Chce vedieť moje meno, lebo som prvá, s kým sa na Slovensku rozprávala. Ďakuje za všetko.

Chlapi sú už trochu menej napätí, vyzerá to, že majú všetky papiere v rukách.

Lenže trvá to ešte dlho, kým všetko skontrolujú naši colníci. 

Ja si zatiaľ obzerám dodávky, ktoré stoja v rade spolu s nami. Všetky majú nemecké poznávacie značky.

Dodávka za nami má vpredu izraelskú vlajku. Je to vtipné, že takto vyzdobení idú chlapi na Ukrajinu, ktorú chce Putin denacifikovať.

Pýtam sa ich, či sú Izraelčania. Pobaví ich to, nie, sme Nemci. Jeden z nich sa mi prihovorí po hebrejsky, ale nechytám sa. Pobaví ich to a potom mi ukážu na svoju druhú dodávku: na jej prednom skle je veľký obraz s Pannou Máriou. Máme radi Izrael, kresťanov, Ukrajincov...

Nemecká dodávka s izraelskou zástavou na ukrajinskej hranici.

Z Hamburgu cestujú na Ukrajinu už tri dni. Je to partia šiestich mužov skôr v strednom veku, ktorí naložili do troch starých dodávok humanitárnu pomoc a vybrali sa do Užhorodu. Zjavne to berú trochu ako adrenalín, ale sú veľmi láskaví a vyzerajú šťastne, že sa dostali až na hranicu.

Keď colník otvorí dvere na ich dodávkach, vidí nahádzané rôzne haraburdy, je tam všeličo – staré karimatky, invalidné vozíky, deky. Trošku sa čudujem – kde je ten povestný ordnung? Auto je úplne nahádzané, colník to iba zbežne skontroluje, nechce sa mu v tom hrabať, či všetko sedí s papiermi.

Keď chlapi prejdú kontrolou, začnú sa smiať, veseliť, nechápem. Jeden z nich mi úprimne povie: za tými haraburdami sú ukryté lieky. Lebo Ukrajinci teraz potrebujú najmä lieky. Už rozumiem. Nemci si to takto vymysleli. Náš parádny kamión lieky nenesie, ale ani nemá vnútri taký bordel a colníci všetko dôkladne skontrolujú.

Kamión konečne prešiel slovenskou kontrolou. Pustili nás, akurát že v kabíne môžu ísť len dvaja šoféri, dvaja ďalší ľudia, ktorí kamión sprevádzame, musíme ísť osobným autom a cez priechod pre osobnú dopravu.

Tak sa lúčime so šoférmi a ubezpečujeme ich, že zvládnu kontrolu na ukrajinskej strane, že tam to už pôjde ľahšie a bude ich tam čakať človek z miestnej samosprávy, aby pomohol.

Autom teda ideme na druhý priechod. Nie je nás tu veľa, kto mieri na Ukrajinu. Pred nami je jedno auto, v ňom mladá Ukrajinka. Vracia sa domov, v batožinovom priestore má červené kufre, akoby išla na dovolenku.

Na prechod cez ukrajinskú hranicu potrebujete takýto „talončik“ a na ňom pečiatky zo všetkých stupňov kontroly.

O pár minút sme na ukrajinskej strane. A tu vidíme tú skutočnú tragédiu. V jednotlivých sektoroch stoja davy ľudí, stovky, možno aj tisíce. S taškami v rukách hodiny stoja, nie je tu nijaká veľká podpora. Len ľudia z Červeného kríža varia akési jedlo a sú tu stánky s vodou. 

Je začiatok marca a hrozná zima. Stojí sa na ceste, kde fúka a občas posnežuje. Potom vidíme aj dlhočizný rad osobných áut, nemá to konca. Je jasné, že ak aj ľudia na hraniciach pracujú v zrýchlenom tempe, toto je na veľa hodín čakania.

Ešte nerozmýšľame nad tým, ako sa vlastne vrátime z Ukrajiny my. Ešte treba dostať kamión z ukrajinského priechodu a dopraviť ho do humanitárneho skladu v Užhorode. Ideme autom kamiónu naproti. Stále stojí na hranici a ukrajinskí policajti ho riešia.

Opäť tu ten kamión vyzerá trochu nepatrične. Veľký, vyleštený, majestátny.

Inzercia

Všade okolo sú malé dodávky alebo zopár starých dosluhujúcich ukrajinských kamiónov s unavenými a nervóznymi ukrajinskými šoférmi. Priechod je totiž zablokovaný rôznymi malými dodávkami a kamióny sa k nemu z ukrajinskej strany ani nevedia dostať.

Stojí tu aj ťahač s dvoma vyblýskanými autami značky Porsche, ktoré si ktosi vezie z Ukrajiny. Toto je divoká krajina, treba si zvyknúť. Aj na extrémne veľké sociálne rozdiely.

Máme obavy, ako ten náš veľký kamión prejde po úzkej ceste, ktorá je zaprataná autami najrôznejších veľkostí a vládne tu trocha chaos.

Čakáme asi hodinu, kým sa napokon náš kamión pohne, zdvihne sa rampa a vojde na ukrajinskú cestu. Naše obavy, ako prejde, sú zbytočné. Šoféri, vidiac ten impozantný stroj, ktorý má vpredu nápis Humanitárna pomoc, sa sami uhýbajú a robia mu cestu. 

Českí šoféri si vydýchnu, nerozmýšľajú ešte nad cestou späť, teraz je najdôležitejšie doručiť náklad. Trochu sa im trasú ruky, myslím si, že to je preto, lebo síce brázdia s kamiónom mnohé krajiny, ale chodia len po schengene, na Ukrajine nikdy neboli. No oni sa priznajú, že nie toto ich zobralo, ale to, čo videli na hranici. Tie zástupy matiek s deťmi čakajúcich v zime, to ich vzalo. Je to iné, ako keď to človek vidí v telke. 

Ale vyrážame do Užhorodu.

Náš ukrajinský sprievodca nás naviguje ulicami Užhorodu, mierime do skladu. Cestou ideme po sídlisku, kde vidím pri smetných košoch veľkú kopu odpadu. Hovorím si, že už vidno mesto v úpadku. Už niet chlapov ani nafty na vyvážanie odpadu, ktorého je v meste nafúknutom utečencami enormne veľa.

Keď však o hodinu ideme týmto miestom opäť, je tu partia mužov v oranžových vestách a dôsledne všetko čistí. Neskôr sa na obede stretneme s riaditeľom miestnej spoločnosti na odvoz odpadu, priznáva, že je to ťažké, nie je dosť nafty, ale že zatiaľ to zvládajú.

Sklad pre humanitárnu pomoc je v novej budove, ktorú si vybudovala súkromná zásielková spoločnosť Nová pošta a dala ju k dispozícii. Sklad strážia vojaci. 

Prichádzame v kolóne, auto s miestnym politikom, ktorý nám pomáha, auto s miestnym zamestnancom firmy, kamión a naše sprevádzajúce vozidlo.

Kamión dorazil na miesto určenia, ide sa vykladať.

Vyleštený kamión opäť vzbudzuje rešpekt, zapisujú si naše údaje a vidno, že miestni sú dojatí, že došiel taký veľký kamión s pomocou.

Ideme do skladu. V prvom momente sa mi zdá, že je úplne prázdny. Ale vidno tu zopár kôp so starým oblečením. A jednu veľkú kopu s potravinami. Odhadujem, že tá zásielka prišla zo Slovenska, lebo aj na diaľku sa vyníma modrý obal keksov Mila, je ich tu celá paleta.

Zamestnanci skladu okamžite nabehnú do pristaveného a otvoreného kamiónu. Teší ich, že vidia zdravotnícky materiál, vykladajú to všetko s nadšením. Sklad má na zemi pokreslené čiary a nad každým sektorom je napísaná oblasť, kam náklad bude smerovať.

Balíky sú vyložené, kamión prázdny.

Našu zásielku skladajú pod tabuľkou s názvom Kyjev. Všetko pôjde do Kyjeva. To si už Ukrajinci dopravia sami. Vonku stoja ich kamióny a tvrdia, že okamžite vedia vypraviť svoj kamión smerom na Kyjev.

Keď všetko vyložíme, chvíľu tak neisto postávame. Urobíme si spoločnú fotku. A povieme dosvidania. Šéf skladu, mladý muž s bradou, nám povie ďakujeme a podá každému ruku.

Naši chlapi odchádzajú, on sa za nimi dojato pozerá, akosi sa hanbil dať najavo city. Ja k nemu prichádzam posledná. Najprv mi len podá ruku, ale potom ma silno objíme a hovorí, že sú nám veľmi vďační. Neviem, čo mu povedať. Poviem len jedno: Vyhrajte. 

Spoločná fotka v sklade. 

Napätie povoľuje, náklad je vyložený, mierime k hranici, aby sme dostali kamión na slovenské územie. Vďaka tomu, že s nami je človek z miestnej samosprávy a že pomáhali aj ukrajinskí diplomati, cesta sa pre nás uvoľňuje, dodávky natlačené na ceste sa uhýnajú, šoféri ani nešomrú, náš kamión púšťajú protekčne k rampe.

Ani s prázdnym kamiónom nie je ľahký návrat. Vodičov nechali ukrajinskí colníci čakať na odbavenie dve a pol hodiny pri okienku.

A potom slovenskí colníci nechali auto prejsť cez rontgen a bolo treba čakať na odbavenie ďalšie dve hodiny.

Až po štyri a pol hodinách šoféri hlásia, že sú už vo Vyšnom Nemeckom, idú sa po dvoch dňoch najesť (dovtedy nebol čas) a vyrazia domov.

My sme s osobným autom uviazli v Užhorode a rozmýšľame, ako sa dostaneme domov. Mali by sme sa zaradiť do toho nekonečného prúdu ukrajinských áut a čakať dlhé hodiny, možno desať-dvanásť hodín, kým na nás príde rad.

Zatiaľ to vytláčame z hlavy. Dostávame od kolegov z Ukrajiny pozvanie na obed, tak ľahkovážne kývneme a nasledujeme ich do reštaurácie v blízkej dedine.

V krajine je síce vojna, ale my sedíme v peknej reštaurácii, pripomína naše koliby. Dostaneme prvotriedne jedlo. Výbornú kávu, nápoj z čučoriedok. Je tu teplo, útulne, vôbec sa nám nechce ísť. Naši spoločníci nám hovoria o tom, že mesto je preplnené ľuďmi, že mnohí nechcú ísť ďalej, že veria, že sa vojna čoskoro skončí a oni sa vrátia domov. Ale mesto to dlho nevydrží, nebude dosť postelí, jedla.

Okolo tretej začíname rozmýšľať, ako sa vrátiť. Dostaneme radu, aby sme to skúsili radšej cez ukrajinsko-maďarské hranice. Tam je menší nápor ľudí.

Tak vyrážame po ceste smerom na hraničný priechod Čop – Záhony. Ideme cez upravené dedinky, vidíme deti, ako sa bicyklujú, ženy zametajú ulice. Čím južnejšie ideme, tým sú dediny chudobnejšie, tak sa to javí. 

Bilbord pri ukrajinskej ceste.

Míňame veľký bilbord, na ktorom sa ďakuje ochrancom vlasti. Ulice lemujú ukrajinské vlajky.

Prichádzame na priechod, je plný ukrajinských áut, vyzerá to na dlhé hodiny. Točíme sa do protismeru a študujeme mapy. Na mape je ešte priechod Dzvinkove – Lónya. Nie je otvorený celý deň a je ďaleko od dedín, takže by mohol byť menej frekventovaný. 

Ideme cez región, kde na Ukrajine žije maďarská menšina, sú tu dosť zlé cesty a oblasť sa javí ako naozaj chudobná. Vidno staré žiguláky, na akých moji rodičia jazdili v sedemdesiatych rokoch.

Prichádzame na priechod, je to ďaleko od najbližšej obce, v poli. Nie je tu priveľa áut, staviame sa do radu a dúfame, že nás zoberú skôr, ako sa priechod zavrie.

Okolo nás pešo prechádzajú študenti z Afriky, ktorí utiekli z Kyjeva. Kultivovaná medička z Tanzánie sa už teší, ako nasadne do lietadla a pôjde domov. Európy má už plné zuby. A to si ešte užije veľmi rezervovaný postoj maďarskej pasovej kontroly.

Ukrajinci vybavujú autá rýchlo. Vojaci, ktorí strážia hranicu, vyzerajú ešte ako deti. Usmievavému mladému mužovi so samopalom ponúkneme Kofilu a poteší sa celkom úprimne, hneď si ju otvára.

Pred nami stojí auto, na evakuáciu ide žena, deti, mačka a pes.

Za nami šoférujú muži. Sú to všetko sivovlasí páni, ktorí vezú svojich vnukov do bezpečia. Popri nás pešo kráča rómska žena so štyrmi deťmi. Vybavia ju rýchlo, ale hnevá sa, keď na maďarskej strane nenájde vôbec nič. Žiadne ubytovanie, potraviny, len autobus, ktorý ju odvezie nevedno kam. Je rozčúlená, maďarskí policajti sa na ňu pozerajú trochu nahnevane a vzdychnú si: Gypses!

My sa však tak rýchlo k hranici nedostaneme. Posúvame sa krokom. Sme v rade asi dve hodiny, zisťujeme, že maďarskí policajti dôsledne kontrolujú každé jedno ukrajinské auto. Trvá im to dlho.

Skúsime s nimi teda dojednať, aby nás pustili mimo, máme slovenské pasy s pečiatkou, že sme iba dnes ráno vstúpili na Ukrajinu, a takisto potvrdenie, že sme doviezli humanitárnu pomoc.

Maďarský policajt povie, že musí telefonicky volať šéfovi, či je to možné.

Trvá to dlho. Asi hodinu. Zatiaľ vedieme trochu debatu. Policajt má už Ukrajincov dosť. Hovorí, že tu mali aj Ukrajinca, ktorý na otázku, koľko nesie hotovosti, pokojne odvetil, že dva milióny dolárov. Mysleli si, že žartuje, ale on im ich aj ukázal. A videli tu aj utečenca na špeciálnom Bentley off road. No a potom sú tu tí Gypses! Mávne otrávene rukou. 

Na ukrajinsko-maďarskom priechode.

Máme pocit, že je to tu naozaj iné ako vo Vyšnom Nemeckom. Pritom mnoho Ukrajincov, ktorí utekajú cez tento malý priechod, hovorí po maďarsky. Aj mne sa starý pán stojaci v aute za mnou, keď vidí, že mám problém naštartovať, prihovorí po maďarsky. Hovorím mu, že som Slovenka, tak prepne do ukrajinčiny. A potom sa ma chodí stále pýtať, či je všetko s autom v poriadku.

Je mi potom až trápne, keď dostaneme povolenie ísť dopredu a nečakať v šóre.

Okolo desiatej večer opúšťame Ukrajinu. 

Na maďarskej strane hranice nevidíme žiadnych dobrovoľníkov, žiadne stánky, nič. Možno to funguje na väčších priechodoch. Hoci aj tu prešlo za ten čas, čo sme tu stáli, aj dosť peších, aj matky s deťmi. Vidno však pristavený autobus. Takže ani tu Ukrajinci nezostanú celkom bez pomoci.

Nocou sa poberáme smerom domov, cesty sú už prázdne, akurát naším smerom ide zopár ukrajinských áut. Zrazu sa cesta končí, pred nami je Tisa a trajekt, ktorý v noci už nefunguje. Točíme sa, spolu s nami aj ukrajinské autá a hľadáme inú cestu.

O pár desiatok kilometrov ďalej sa situácia zopakuje. Trajekt už nechodí a most cez Tisu je ďaleko, treba ísť ďalšie kilometre prázdnymi maďarskými cestami. Podobne tu blúdi aj niekoľko ukrajinských áut.

Navyše začína pršať a fúkať studený vietor. Do toho ešte dážď so snehom.

Myslíme na ľudí, ktorí aj teraz stoja na hranici vo Vyšnom Nemeckom. Celé hodiny.

My sme vo vyhriatom aute a ladíme navigáciu tak, aby nás už žiadny trajekt nezastavil.

 

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, ktorí prispievajú od 5,- € mesačne alebo 60,- € ročne. Pridajte sa k nim teraz, prosím.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.