Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Vojnová reportérka na Ukrajine

Som rada, že po ruskej invázii sa konečne strhli všetky masky

Mrzelo by ma, keby sa ruský režim zbláznil a začal by aj doma s brutálnymi čistkami,“ hovorí reportérka Stanislava Harkotová.

Som rada, že po ruskej invázii sa konečne strhli všetky masky
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Mrzelo by ma, keby sa ruský režim zbláznil a začal by aj doma s brutálnymi čistkami,“ hovorí reportérka Stanislava Harkotová.

„O Ukrajine píšem sedem rokov. Viem, ako to znie, no pri vypuknutí ruskej invázie som si v čomsi vydýchla. Mám pocit, že sme ako spoločnosť dlho nerozumeli, o čo v tomto konflikte ide. Niektorí ho mali tendenciu opisovať ako občiansku vojnu. Som rada, že sa konečne strhli všetky masky.“

Stanislava Harkotová (Aktuality.sk) navštevuje Ukrajinu pravidelne od roku 2015. Rozprávali sme sa o jej vzťahu k Ukrajine i Rusku, sebaprezentácii novinárov v teréne, možnostiach novinárskej neutrality v emočne vyťaženom konflikte, o ruských trolloch, okamihu vlastného profesijného sklamania i pozitívach, ktoré vojna na Ukrajine možno prinesie.

Vojnu si už zažila v Iraku proti Islamskému štátu. Ukrajina je však napoly tvoj domov, navštevuješ ju pravidelne od roku 2015. Vo vojne je dlho, no dnes na širokom území počuť streľbu a bombardovanie, ľudia krajinu masovo opúšťajú. V čom je táto situácia iná?

V mnohom. Sama som v novej situácii. Je iné prichádzať do krajiny, kde je síce vojnová línia na Donbase, no je vymedzená, vzdialená stovky kilometrov. Dnes je to iné. Nikdy nevieš, ktoré ukrajinské mesto dostane zásah. Rusi aktuálne zasiahli aj mestá Luck a Ivano-Frankivsk na západe krajiny. Bombardovanie odôvodňujú tým, že na území sa nachádzajú letiská. Pripomeňme si, že letisko je aj v Užhorode vzdialenom od slovenskej hranice len približne dva kilometre. Sme v situácii, že vojna je skutočne blízko.

Je to aj naša vojna?

Odkedy Rusi otvorene zaútočili, som v štádiu, že treba pripúšťať všetky možnosti. Zdieľať

Ukrajina je demokratická krajina, ktorá chce byť súčasťou Európy. Ak iný, agresívny štát napadne nášho suseda, ktorý chce patriť do nášho sveta, tak áno, dotýka sa nás to. Mnohí ľudia východnú Európu vnímali ako súčasť postsovietskeho sveta. No dnes jasne vidieť, aký rozdiel je medzi Ukrajincami a Rusmi. Ukrajinci sú k nám bližšie, vnímam ich podobne ako Poliakov či Čechov. Pre mňa je to, ako keby Rusi v skutočnosti napadli Európsku úniu. Dlho som si nechcela pripustiť, že sú schopní spustiť otvorenú agresiu. Keď sa to reálne stalo, som dnes v štádiu, že treba pripúšťať všetky možnosti. A jedna z tých možností je, že ak to Ukrajina neustojí, vojna sa môže rozšíriť k nám. Rozhorí sa u nás „špeciálna operácia na Slovensku“ a vrátime sa do 20. storočia.

Na Ukrajine si trávila posledné mesiace. Kde si bola v momente, keď Rusi zaútočili?

Bola som akurát vo vlaku z Kyjeva na východ Ukrajiny a spala som, keď som sa zobudila na to, že mi zvoní telefón. Bolo krátko pred piatou. Človeku ihneď napadne, že sa muselo stať niečo veľmi vážne.

Kto ti volal?

Kolega z Denníka N, Mirek Tóda. Zhodou okolností sme vtedy cestovali rovnakým vlakom. Oznámil mi, že Rusi zaútočili. Povedal len toľko, že bombardujú Charkov, Mariupol a Kyjev. Zložila som telefón a prvé, čo mi napadlo, bolo, že to musím povedať človeku vedľa mňa, ktorý o ničom netušil. Vedľa spal muž, ktorý cestoval z Kyjeva do Slovianska. V takej situácii nechceš byť sama. Zobudila som ho a povedala, čo sa deje, nech rýchlo volá žene, ktorá zostala v Kyjeve. Volali sme rodine a blízkym, že Rusko začalo s bombardovaním. Takto sa pre mňa začala vojna. Myslím, že takto sa začala pre väčšinu Ukrajincov.

Ako sa človek vyrovná s takouto bezprostrednou hrozbou?

Je jedno, že nie si Ukrajinka. Po tých rokoch v krajine som cítila, akoby Rusi napadli aj mňa. Zdieľať

Zaleje ťa akýsi druh stresu. Na jednej strane je to strach, pretože mieriš do prostredia, ktoré bombardujú. Naplno si uvedomíš, že na Kramatorsk práve v tejto chvíli padajú rakety. Napadne ti, že nejaká môže spadnúť aj na tento vlak, a vtedy pocítiš o svoj život reálnu obavu. Na druhej strane píšeš o pretrvávajúcom konflikte na Ukrajine už celé roky a poznáš tam množstvo ľudí. A zrazu si uvedomíš, že všetci tí ľudia, celá krajina je od tohto momentu vystavená brutálne zaťažkávajúcej skúške. Na jednej strane sa bojíš o seba, na druhej o krajinu. Je jedno, že nie si Ukrajinka. Keď tú tému pokrývaš roky, vytvoríš si k nej vzťah. Cítila som sa, akoby Rusi napadli aj mňa.

Ukrajinský vojak si fotí zničený kostol v Mariupole v pätnásty deň ruskej invázie na Ukrajine. 10. marca 2022. Foto: TASR/AP

Bolo to pre teba osobné?

V tej chvíli som to tak naozaj cítila. Odvtedy si potrebujem mnoho vecí zracionalizovať, cítim, ako veľmi pracujú emócie. Je to pocit, že ublížili aj tebe, pretože ty to od nich nečakáš. Osobne som až do poslednej chvíle neverila, nechcela som si pripustiť, že Rusi skutočne zaútočia. Naplno som si takúto možnosť uvedomila, keď som zrazu v Kyjeve videla poloprázdne ulice, ľudia si narýchlo balili tašky a kufre a utekali z mesta.

Ako novinárka som vždy dala na ľudí, ktorí v tej krajine žijú a rozumejú jej viac než ja. Vtedy som si naplno uvedomila, že keď utekajú, niečo sa reálne deje. Keď Rusi zaútočili, prepadol ma pocit sklamania z nesprávneho odhadu situácie. Naivne som verila, že niečoho takého by neboli schopní. Spojilo sa vo mne viacero emócií naraz – obava o vlastný život, obava o krajinu a ľudí, ktorí v nej žijú, a zároveň akýsi pocit vlastného profesionálneho zlyhania. Zlialo sa to všetko dohromady.

Ako si s tým všetkým ďalej fungovala?

Naskočíš do akéhosi pracovného módu. Veľmi mi vtedy pomohlo, že každý v našom vagóne zrazu volal rodine a príbuzným. Jedni telefonovali do Mariupola, ďalší do Charkova. V malom vozni si náhle mala pred sebou malú Ukrajinu a rôzni ľudia ti hlásili, čo sa deje na severe, na juhu a inde. Prepla som sa do novinárskeho režimu. Zaujímalo ma to ako človeka i ako novinárku. Keď sme dorazili do Slovianska, okamžite som zaregistrovala, že situácia bola v čomsi iná. V meste som stretla kamaráta, fixera, s ktorým spolupracujem celé roky. Hovoril práve s talianskymi novinármi, v tvári bol úplne bledý. Bolo vidieť, že aj pre neho je to totálne nová situácia.

Povedal len: „Neveril som, že sa to stane.“ Jeho odpoveď presne vystihla reakciu Ukrajincov. Zdieľať

Zrazu sa ti ten pracovný mód zleje s osobným. Jediné, čo som bola schopná v tej chvíli urobiť, bolo, že som na neho zavolala a silno ho objala. Pozrel na mňa a povedal len: „Neveril som, že sa to stane.“ Jeho odpoveď presne vystihla tú situáciu. Keď som sa v posledných týždňoch Ukrajincov pýtala, či sú na niečo podobné pripravení, 90 percent mi odpovedalo, že to, čo sa deje v okolí hraníc, sú len ruské hry, ktorými sa Rusi pokúšajú vystrašiť Ukrajincov a zatlačiť na Západ.

Kam si zo Slovianska smerovala ďalej?

Spolu s kolegami sme sa rozhodli, že sa predsa len vrátime do Kyjeva. Nasadli sme na nočný vlak, v kupé som bola celkom sama. Vieš, celý deň sa človek drží, no tie emócie pracujú. No a potom musia ísť jednoducho von. Neskrývam, že som pri návrate do Kyjeva prežívala náročné chvíle.

Myslíš to slovo, ktoré si mi v reakcii poslala cez Messenger a ktoré nemôžem na Postoji zverejniť?

(Smiech.) Vieš čo, nadávala som po ukrajinsky, po rusky, všeličo bolo počuť. Človek cíti, že to potrebuje dať von. Trochu si poplačeš, veľmi sa hneváš a trochu sa ti pri tom vnútorne uľaví.

Pociťovala si nenávisť?

Keďže som empatickejší typ, mala som vtedy veľmi blízko k tomu, aby som pocítila niečo, čo sa volá nenávisť. No ono to odišlo. Chvalabohu, nemám to tak v živote zariadené, aby som niekoho nenávidela. Hoci rozumiem Ukrajincom, ktorí v aktuálnej situácii nenávisť cítia.

Je tá nenávisť namierená voči osobe Putina alebo skôr širšie, voči všetkým Rusom?

Nedokážem si čítať komentáre ruských trollov pod fotkami z Mariupola. Nedá sa to. Zdieľať

Mne sa to paradoxne nespája konkrétne s Putinom. Pocítila som nenávisť voči celému spektru ľudí od propagandistov až po tých, ktorí v ruskej dume zahlasovali za tieto šialenosti. Pre mňa sú všetci títo ľudia vojnovými zločincami. Počiatočná nenávisť sa u mňa postupne premenila do akéhosi veľkého hnevu. Nedokážem si už ani čítať správy z Mariupola bez toho, aby som sa nehnevala. Je dosť ťažké novinársky to ustáť. Zároveň si vravím: kto normálny by dokázal byť superobjektívny a superneutrálny, keď Rusi bombardujú pôrodnicu a súčasne vyhlasujú, že tam bombardujú nejakých nacionalistov?

Momentálne si nedokážem čítať ani komentáre pod fotkami fotografov z Mariupola. Keď tam vidíš všetkých tých ruských trollov či priamo Rusov, ktorí píšu, ako dobre to tie herečky, teda tie tehotné ženy, ktoré práve takmer prišli o svoj život či o život svojho dieťaťa, zahrali, tak ako chceš byť v takej chvíli neutrálny novinár? To sa ani ľudsky nedá dosiahnuť.

O pár dní sa zo Slovenska znova vraciaš na Ukrajinu pokrývať vojnu. Ako si zachovať profesionalitu v čoraz agresívnejšej vojne?

Ako novinár si predovšetkým médium, ktoré prenáša informáciu z terénu domov. Zdieľať

Každý novinár má niektoré procesy práce už akosi zautomatizované. Keď som písala z Kyjeva, šla som podľa toho vzorca, prepneš na akéhosi novinárskeho autopilota, prídeš do nejakého prostredia, rozprávaš sa s ľuďmi, navnímavaš to všetko, následne si sadneš za počítaš a prepíšeš to. Áno, je tam priestor aj na vlastné úvahy, no to, čo píšeš, je predovšetkým o výpovediach konkrétnych ľudí. Nemôžeš ovplyvniť to, čo ti vravia. Keď raz píšeš o mužoch stojacich v rade na vydanie pušky, ktorou chcú brániť vlastné mesto, je jasné, že v tom rade nestojí nikto, kto by vojnu schvaľoval.

Ako novinár sa vnímaš predovšetkým ako médium, ktoré prenáša informáciu z terénu domov. A to ťa drží v rámcoch, aby si neulietavala na vlastných emóciách. Pracuješ s informáciami, ktoré ti dodali konkrétni ľudia z terénu. Iste, je ťažké vidieť, ako trpia, no zároveň si uvedomuješ, že tvojou úlohou je napísať, čo ti hovoria a v čom aktuálne žijú. Píšeš o dobrovoľníkoch, ktorí vojakom rozdávajú nepriestrelné vesty, či o civilistoch ukrývajúcich sa v metre. Oni sú tí hlavní. Nie ty. Toto mne osobne pri práci veľmi pomáha.

Inzercia

Nikde na tvojich fotografických príspevkoch z Kyjeva nevidieť zábery tvojej osoby. Ako pracuješ s vlastnou sebastrednosťou, ktorá tak často postihuje nás novinárov?

Je to skôr moja povahová črta. Rovnako ako to, keď niekto cíti potrebu predávať nejaký príbeh prostredníctvom seba. Ten človek je možno trochu extrovertnejší, sebavedomejší a má pocit, že je to tak lepšie. Osobne to tak nerobím. Necítim sa komfortne ani vtedy, keď niekto odo mňa požaduje analýzy, čo sa bude na Ukrajine diať nasledujúce dni. Myslím si, že čím hlbšie do tej témy novinár ide, tým viac sa mu odkrýva, koľko toho ešte nevie.

Bolo by až hlúpe písať o sebe, ako sedíš v zákope, a nie o mužoch či ženách, ktorí v boji riskujú svoje životy. Zdieľať

Keď zdieľam informácie na sociálnych sieťach, robím to s cieľom zobraziť ľudí, ktorí sú v tom príbehu dôležití, ktorých sa ohrozenie priamo dotýka. Osobne necítim potrebu prezentovať svoju prítomnosť na Ukrajine. Za posledné roky som tam stretla množstvo obdivuhodných ľudí. Som hrdá, že ich poznám. Mnohí zažili Majdan. Predtým boli celkom apolitickí, no keď videli, čo sa na Majdane dialo, zmenilo ich to natoľko, že buď išli bojovať za svoju krajinu, alebo aspoň pomáhajú a inak podporujú svojich vojakov. Keď sa s takými ľuďmi stretneš niekde v prvej línii, jednoducho ich túžiš nejako zachytiť a posunúť to ďalej.

Iste, aj na Ukrajine existujú ľudia, ktorí sa na vojne priživujú. Nabalili sa na nej alebo krajine v tejto neľahkej situácii škodia. Príbehy sú rôzne. Osobne mám to šťastie, že stretávam najmä ľudí, o ktorých je radosť písať. Sú to ľudia vzácni a odvážni. Náhle v tom celom veľkom príbehu pochopíš ako novinár svoju rolu. Bolo by až hlúpe písať o sebe, ako sedíš v zákope, a nie o statočných mužoch či ženách, ktorí riskujú svoje životy, aby bránili svoju vlasť. Považujem za svoju výhodu, že som píšuci novinár. Videla som to teraz aj v Kyjeve.

Ak niekto robí pre televíziu, sú to iné obrazy. V centre mesta stáli televízni novinári a na sebe mali nepriestrelné vesty a helmy a robili vstupy. Uprostred prázdneho Kyjeva to pôsobilo trochu smiešne, aj keď tomu rozumiem. V televízii potrebuješ zobraziť situáciu aj vizuálne, a ako ukázať, že na mieste hrozí potenciálne nebezpečenstvo? Tak, že sa do tohto terénu primerane vystrojíš.

Na Ukrajine pracuješ už roky. Ako v posledných dňoch vnímaš prácu svojich kolegov novinárov a ktorých z nich preferuješ?

Veľmi uznávam napríklad fotoreportérku Lynsey Addario, ktorá práve spolupracuje v Kyjeve s ukrajinským fotografom Andrijom Dubčakom. Mnohí zahraniční novinári vytvárajú funkčné tandemy s miestnymi a majú tak šancu pochopiť nielen hlavné dianie na Ukrajine, ale aj jeho jemné nuansy. Ak prídeš len urobiť silné fotografie a nič o tej krajine nevieš, ani ťa veľmi nezaujíma, je to smutné. Hoci si z tej krajiny odnášaš skvelé zábery, odchádzaš rovnaký. Si len lovec momentov, ktorými sa prezentuješ na súťažiach. Čo ti to však dá pre lepšie pochopenie krajiny či sveta? Som veľkým fanúšikom ukrajinských novinárov. Mnohí z nich dosahujú svetovú úroveň. Myslím dnes osobitne najmä na dvoch fotografov: Jevhena Maloletku a Mstyslava Černova.

Momentálne sa nachádzajú v ťažko skúšanom Mariupole, meste bez jedla, vody a elektriny. Na vlastnej koži tu spolu s miestnymi zažívajú obliehanie a vytrvalo prinášajú svedectvo. Nie je to o tom, že dva dni pobudnú v meste, nafotia skazu a idú ďalej. Neviem, či si to teraz uvedomujeme, no oni sú tam v obkľúčení spolu s miestnymi civilistami a sú o tejto situácii schopní prinášať informácie a fotografie, ktoré majú úplne inú hodnotu. Aj ich táto skúsenosť určite zmení ako ľudí. Sú to chalani, Ukrajinci, a vojna sa ich dotýka bytostne ako občanov tej krajiny. Fotia masové hroby, zbombardované mestské časti, hladujúcich ľudí či tých, ktorí si roztápajú sneh, aby mali čo piť. Je to šialené.

Zamestnanec pohrebnej služby sedí na vreciach s telami obetí pred ich uložením do masového hrobu v Mariupole. Foto: TASR/AP

Vravíš, že vojna pretvára a mení ľudí. Zrejme aj teba.

Dnes začínajú byť príbehy Ukrajincov známe po celom svete. Vnútorne mi pomáha, že ten záujem je skutočne obrovský. Zdieľať

Neviem na to teraz odpovedať. O Ukrajine píšem sedem rokov. Aj keď to možno vyznie čudne, v niečom som si vydýchla. Mám pocit, že sme ako spoločnosť vrátane Slovenska dlho nerozumeli, o čo v tomto rusko-ukrajinskom konflikte vlastne ide. Nám, ktorí sme o tom písali roky, bolo jasné, že na východe existuje krajina, federácia, ktorá rozpútala – vtedy sa to tak ešte dalo nazvať – špeciálnu ozbrojenú operáciu voči Ukrajine, aby si ju udržala vo sfére svojho vplyvu. Niektorí ľudia mali tendenciu tento konflikt opisovať ako občiansku vojnu. Myslím si, že dnes už je každému jasné, o čo od začiatku v tejto vojne ide.

Takže áno, na jednej strane som si vydýchla, že sa konečne strhli masky. Prišla extrémna situácia, no vravela som si, že na Ukrajinu konečne prídu novinári z celého sveta a budú písať tie príbehy. Už v tom nebudeme takí trochu sami. O tom konflikte písali najmä ukrajinskí novinári, len sem-tam sa v teréne mihol nejaký zahraničný reportér. Dnes začínajú byť príbehy Ukrajincov známe po celom svete. Vnútorne mi pomáha, že ten záujem je skutočne obrovský.

Zmenila invázia tvoj vzťah k Rusku?

Z Ruska dnes odchádza všetka tá inteligencia, ľudia, ktorí tvorili jeho vzácne jadro. Zdieľať

Dlhodobo som túžila navštíviť Rusko, moje plány už boli rozbehnuté, no prišla pandémia. A potom táto vojna. V prvé dni po útoku som si vravela, že som s Rusmi nadobro skončila, boli to emotívne chvíle. Našťastie ma to už opustilo. Posledné dni si pozerám rozhovory s príčetnými Rusmi, sledujem Iľju Jašina, pozrela som si Borisa Akunina v rozhovore s Jurijom Duďom, veľmi krásny rozhovor s herečkou Lijou Achedžakovovou. Snažím sa sústreďovať najmä na tých, ktorí nepodľahli propagande a dokážu objektívne komentovať dianie v ich krajine.

Veľká smola je, že mnohí z nich žijú za hranicami Ruskej federácie. To takisto asi o niečom svedčí. Z Ruska dnes odchádza všetka tá inteligencia, ľudia, ktorí tvorili jeho vzácne jadro. Sama som zvedavá, čo bude s tými, ktorí kritizujú režim, ale pritom zostávajú v krajine ako profesor Zubov a ďalší. Pokojne sa môže stať, že ruský režim začne s brutálnymi čistkami voči svojim domácim kritikom.

Čoskoro sa chystáš naspäť na Ukrajinu. Odhovárať ťa nebudem, na to ťa príliš dobre poznám. Aké sú tvoje plány na najbližšie dni a týždne?

Na budúci týždeň sa plánujem vrátiť na Ukrajinu. Najprv pobudnem v Užhorode, pretože pracujem na jednom dlhodobejšom projekte a zhromažďujem si materiál na reportážnu knihu o našej východnej hranici s Ukrajinou. Potrebujem tam byť aj teraz, aby som navnímala, ako ukrajinskí utečenci opúšťajú svoju krajinu a zároveň ako im my Slováci v tejto ťažkej situácii pomáhame. Podľa aktuálnej situácie sa následne rozhodnem, či sa vrátim naspäť do Kyjeva. Láka ma Odesa, ktorá však môže byť čoskoro takisto vystavená veľkým bojom. Veľmi ťažko sa teraz plánuje. Keď pôjdem do Kyjeva, kde budú postupne dochádzať potraviny, musím sa zariadiť, aby som tam vedela nejakým spôsobom fungovať. Čiže zatiaľ hranice a ďalšie plány podľa aktuálnej situácie.

Samozrejme, najradšej by som šla za obkľúčenými ľuďmi do Mariupola. Nie som však žiadna superhrdinka, ktorá by samu seba poslala do takej šialenej situácie. Neviem, či by som zvládla na vlastné oči sledovať, ako deti zomierajú od hladu a dehydratácie. Obávam sa, že by mi z toho ľudského utrpenia puklo srdce. Je rok 2022 a sme v Európe. Je to šialené. Som rada, že sú tam teraz oveľa skúsenejší novinári ako ja.

Zdravotníčka kráča v zničenej budove pôrodnice po ostreľovaní v Mariupole. 9. marec 2022. Foto: TASR/AP

Môže z tejto vojny vyplynúť pre Ukrajinu aj niečo dobré?

Neviem, čo bude v tejto agresii ešte nasledovať. Veľmi si želám, aby sa Rusom nepodarilo okupovať Ukrajinu. Je to moje najväčšie želanie. Želám si, aby to Ukrajinci ustáli. Ako človek, ktorý roky píše o ich odvahe a obetavosti, som presvedčená, že im teraz bude v národných dejinách pribúdať hrdinov. Budem o nich písať naďalej, toto mi dodáva energiu do ďalšej práce. Každý deň vidíme, ako odolávajú, riskujú pritom a mnohí obetujú svoje životy, no píšu novodobé dejiny svojej krajiny. Sledovala som ich roky, takže mňa ich postoj neprekvapuje. Už viem, čo v tých ľuďoch je.

Dodáva mi energiu, keď vidím svojho kamaráta, ktorý v Irpini evakuuje ľudí, či kamarátku, ktorej muž je v teritoriálnej obrane, zatiaľ čo ona pomáha so zásobami a podobne. Keď nevládzeš psychicky, tak ich sleduješ a naštartuje ťa to. Vedela som o Ukrajincoch, že sú takíto, a vôbec som nepochybovala, že sa budú brániť proti akejkoľvek presile. Dnes to vidia všetci. Ukrajincov sme dlho považovali za našich chudobnejších príbuzných. Zrazu ich obdivuje celý svet. Nevieme, ako to celé dopadne. No pre mňa sú Ukrajinci už teraz morálni víťazi.

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, ktorí prispievajú od 5,- € mesačne alebo 60,- € ročne. Pridajte sa k nim teraz, prosím.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.