Komentáre a názory 17. marec 2022

7 dní v kocke Slovensko musí trvať na tom, aby nebolo odzbrojené

Dag Daniš
Dag Daniš

V rubrike 7 dní v kocke Dag Daniš komentuje hlavné témy týždňa. 

V rubrike 7 dní v kocke Dag Daniš komentuje hlavné témy týždňa. 

Jozefína Majchrák Jozefína Majchrák

Dag Daniš

Slovensko musí trvať na tom, aby nebolo odzbrojené
Facebook. Raketový systém S-300 PMU vo výzbroji slovenskej armády.

1. Kde je Heger

Vyzerá to tak, že Slovensko sa stáva súčasťou – a obeťou – „vysokej hry Patriotov“. Ukrajina má záujem o protiraketový systém S-300 z výzbroje slovenskej armády. Na to, aby sme túto zbraň darovali Ukrajine, tlačia aj Spojené štáty. 

Americké médiá to riešia už od januára. Slovensko má svoj systém protivzdušnej obrany odovzdať ukrajinskej armáde. Obranu Slovenska majú potom dočasne prevziať vojaci NATO, ktorí dovezú americký raketový systém Patriot. Zrejme to súvisí so staršou (januárovou) žiadosťou Ukrajiny o dodávku amerických Patriotov. Spojené štáty to odmietli (čo je pochopiteľné, Patrioty by si vyžadovali obsluhu amerických vojakov). A vo výsledku ponúkajú Ukrajine slovenské zbrane. 

Minister obrany Naď tieto plány nepotvrdil ani nevylúčil. Len opakuje, že systém S-300 nepustíme, kým nebudeme mať náhradu.

Celý problém je v tom, že „náhrada“ zrejme nebude naša, ale len zapožičaná. Aspoň zo začiatku. 

S-300 PMU je súčasťou výzbroje slovenskej armády. Pomerne cennou (jeho hodnota bola 600 miliónov dolárov). A veľmi účinnou. Táto zbraň dokáže chrániť vzdušný priestor a územie Slovenska nielen pred lietadlami, ale aj pred prípadným raketovým útokom.

Americké Patrioty, ktoré dorazia na Slovensko s vojakmi NATO, asi tak skoro nebudú súčasťou výzbroje slovenskej armády. Američania vo väčšine prípadov zvyknú svoje raketové systémy spojencom len zapožičiavať – velenie a obsluhu Patriotov zabezpečujú buď vojaci Spojených štátov, alebo vycvičení vojaci NATO. V rámci vojenskej pomoci na území partnera.

Minister Naď by mal jasne povedať, či a kedy vie vybaviť, aby boli americké raketové systémy Patriot súčasťou národnej výzbroje v slovenských rukách a majetkom Slovenska (ako to je pri S-300). Aj so slovenskými vojakmi vycvičenými na ich obsluhu. 

V opačnom prípade hrozí, že Slovensko v čase bezpečnostnej krízy príde o vlastné zbrane, potrebné na svoju ochranu. A náhrada bude len záplata. Vo forme závislosti Slovenska od rotujúcich jednotiek NATO a „ich“ Patriotov.

Pomoc NATO sa v čase krízy určite cení. Kolektívna obrana je pre malé krajiny ako Slovensko nevyhnutná. No v konečnom dôsledku platí to, čo povedal maďarský premiér Orbán. Každá krajina si musí najskôr zabezpečiť svoju obranu sama. Vlastnými silami. Až potom, keď v tom obstojí, sa môže spoliehať na pomoc spojencov… Naopak to nefunguje.

Navyše, tlaky na odovzdanie slovenského raketového systému sa stupňujú v čase, keď sme sa dozvedeli, že dodávka objednaných stíhačiek F-16 bude meškať do roku 2024. Pretože americkí dodávatelia majú iné, naliehavejšie priority.

Jednoducho: plány na odovzdanie slovenských raketových zbraní Ukrajine znižujú národnú obranyschopnosť Slovenska v réžii slovenských ozbrojených síl. A zaťahujú Slovensko hlbšie do vojenského konfliktu na Ukrajine. Jedna vec je poskytovať ukrajinským partnerom materiálnu pomoc a muníciu. To robíme, podobne ako ďalšie európske krajiny. Druhá vec je zapojiť sa do dodávok ťažkej (raketovej) vojenskej techniky. A znášať prípadné následky.

V tejto fáze by sa už k veci nemal vyjadrovať len minister obrany, ale aj predseda vlády. Ide predsa o otázku záujmov Slovenska a národnej bezpečnosti.

Debaty, či mal alebo nemal Heger cestovať do Kyjeva, sú druhoradé.

Podstatné je, ako sa premiér zachová v hlavnom meste Slovenska. A ako spolu s ministrom obrany zabezpečia suverenitu a ochranu štátu.

2. Telefonista Biden

Problémová ostáva aj politika Spojených štátov a prezidenta Bidena. Američania na jednej strane posmeľujú Východoeurópanov do vyzbrojovania Ukrajiny. No na druhej strane odmietli prevziať zodpovednosť za dodávky zbraní napadnutej krajine v režime NATO. Riziká nechávajú na susedných štátoch Ukrajiny.

Oficiálne sa NATO aj Spojené štáty držia bokom. Tvrdia, že nemôžu riskovať zrážku dvoch jadrových veľmocí.

Je to pekné vysvetlenie. Nikto si neželá rozšírenie vojny za ukrajinské hranice.

No pre štáty východnej Európy nesie táto dvojtvárna politika isté riziká. Spojené štáty aj NATO predsa sú súčasťou konfliktu – a nielen cez sankcie. Aj cez dodávky zbraní, spravodajských informácií tajných služieb a operačných plánov pre ukrajinské velenie.

Asymetrické je len rozloženie rizík. Ak by sa konflikt rozšíril, nárazníkovou zónou s plnou vojenskou mobilizáciou záloh (brancov) bude východ Európy. Nie Spojené štáty či Británia.

Aliancia dopláca na to, že Spojené štáty nemajú energického a aktívneho prezidenta, ale unaveného Joea Bidena. Od lídra Aliancie sa predsa očakávalo, že obehne spojencov v Európe aj vo svete, ubezpečí ich o bezpečnostných garanciách. A získa ich pre spoločný dôrazný postup.

Biden namiesto toho len telefonoval poniektorým európskym lídrom. Na mimoriadny samit NATO sa stále čaká (hoci konečne je už v pláne).

Podobne – teda telefonicky – Biden vybavil aj rastúce obavy spojencov z Južnej Kórey.

Pasívne postupoval aj pri snahách tlmiť ničivé následky sankcií na západnú ekonomiku.

Po americkom embargu na ruskú ropu chcel Washington presvedčiť OPEC, aby zvýšil ťažbu – čo by tlmilo rast cien ropy, palív a následne celkovej inflácie, ktorá dusí Spojené štáty aj EÚ.

Biden to urobil. Telefonicky. Čo pobúrilo jeho partnerov zo Saudskej Arábie. Odkázali mu, že ak majú na trh uvoľniť viac zo svojich zásob za nižšie ceny, očakávajú priame rokovania a rešpekt. Nie telefonát s pokynmi.

Arabské krajiny vyčkávali. A inflácia ďalej rastie.

Ďalšou nezvládnutou výzvou pre západnú a hlavne americkú diplomaciu ostáva Čína. Tá bola a ostáva blízkym spojencom Ruska. Bez podpory Číny – najväčšej svetovej ekonomiky s finančnými prebytkami v stovkách miliárd dolárov – by bola agresívna politika Putina ťažko mysliteľná.

Biely dom konečne oznámil, že americký prezident bude hovoriť s čínskym prezidentom.

Forma rokovaní bude, ako ste iste uhádli, telefonická.

Mimochodom, Joe Biden bol utiahnutý v úzadí prakticky celý rok 2021, keď západný svet dusila pandémia, ekonomická stagnácia a rast dlhov. Jeho politické aj diplomatické výkony boli skromné.

V tejto tradícii pokračuje aj v roku 2022, keď Putin ukazuje agresivitu a hrubú silu.

Samozrejme, námietky, že nemá zmysel kritizovať Bidena, keď je problém pre bezpečnosť sveta Putin, sú pekné. No neproduktívne. Predháňať sa v tom, kto prejaví pri Putinovi viac hnevu a pohoršenia a kto silnejšie zakričí, nikam nevedie.

Situáciu vystihol bývalý bezpečnostný poradca prezidenta Trumpa John Bolton: to, čo robí Putin, je plne v súlade s tým, čo vždy hovoril a čo hovoril jeho minister Lavrov…

Otázne je, či aj Spojené štáty dnes robia to isté, čo vždy hovorili a čo sľubovali Ukrajincom.

3. V informačnej vojne

Asi by prospelo veci, ak by sme z úcty k napadnutým susedom vyčistili stôl a priznali im, na čom sú. S čím môžu rátať a s čím nie. Aby sa vedeli zariadiť.

Lebo zvyšovať mediálny krik o zverstvách, vojnových zločinoch Rusov a vraždení civilistov – a zároveň opakovať, že NATO nechce vojensky riskovať – je neudržateľná „stratégia“.

Obracia sa to proti Ukrajincom, ktorí po každom útoku márne čakajú na vojenskú pomoc a ďalej krvácajú a trpia.

A nakoniec sa to prelomí aj v rovine informačnej vojny. Kontrast medzi silnými rečami a skutkami bude neúnosný. Takto sme to napokon v malom a symbolicky videli pri Hegerovi, ktorý na Putina použil najostrejšie slová z európskych lídrov. A nakoniec usúdil, že cestovať vlakom do Kyjeva a podporiť Zelenského by nebolo bezpečné…

Žiaľ, vyzerá to tak, že západné krajiny ostanú aktívne prevažne v rovine sankcií, hoci Rusko nevytláčajú z Ukrajiny, a informačnej vojny, ktorá bude naplno stresovať verejnosť. A hecovať v nej strach a nenávisť.

Aj tu je priebeh asymetrický.

V Spojených štátoch by bolo absolútne nemysliteľné, aby tam bezpečnostné služby za pár dní zlikvidovali kompletne celú scénu tzv. alternatívnych médií. Pre Američanov je sloboda vrátane slobody slova stále posvätná. Ako hlavná výsada Západu. Cenzúra na sociálnych sieťach sa síce stupňuje už roky, no silovo vyhladiť alternatívne médiá si tam zatiaľ nikto nedovolil ani len opatrne navrhnúť – ani formou nesmelej otázky. Ak by to vláda urobila, narazila by na masívny verejný aj politický odpor Američanov.

Vo východnej Európe je to inak. Opäť sa prejavila ako bývalý „Ostblok“, kde nie je nijaký problém hromadne likvidovať médiá, ktoré vybočili z režimovej línie. Bezpečnostné služby vypli prakticky všetko v priebehu niekoľkých dní.

Následky: malá skupina ľudí, ktorá zvykla okrem prozápadných zdrojov sledovať aj zdroje druhej strany (proruské), má smolu.

Východná Európa by si mala dať pozor, aby v zápale vášní nevyletela zo zákruty, von zo západnej, resp. európskej kultúry, ktorá roky stála na slobode, otvorenosti, názorovej pestrosti a odmietaní dvojakého metra.

Samozrejme, stíhať ľudí, ktorí za úplatu robili agentov a donášačov v prospech cudzej moci (Ruska), je úplne v poriadku. Presnejšie: je to nevyhnutné. Politicky aj morálne… Takisto je v poriadku potláčať extrémizmus a tých, ktorí šíria nenávisť, agresivitu, vojnovú propagandu a ospravedlňujú násilie a vojenské agresie.

Treba však pripomínať, že extrémy a nízke spôsoby neprodukuje len menšinový proruský tábor, ale aj ten druhý. Ten, kde je pri pretekoch v šírení zúrivých protiruských vášní dovolené takmer všetko.

Rusko, ktoré vojensky napadlo menšieho suseda, si zaslúži kritiku, sankcie a verejné odsúdenie. Ukrajina si zaslúži podporu v boji za zachovanie štátu. Bolo by však nebezpečné stupňovať mytologickú jednostrannosť v informačnej vojne či potláčanie kritických hlasov.

A bolo by naivné tvrdiť, že ukrajinská vláda, Európa a Západ za stav, do ktorého dospeli, nenesú nijaký diel zodpovednosti.

4. Konečne sa hovorí o riešeniach

Na záver si môžeme dopriať skromnú dávku optimizmu. Ruská aj ukrajinská strana začínajú hovoriť o riešení – o vojenskej neutralite Ukrajiny. Na ukončenie bojov a politické dohody apeloval ako sprostredkovateľ Izrael. 

Rusi spomenuli rakúsky a švédsky model neutrality. Teda: uviedli príklady nezávislých krajín, ktoré sú plne začlenené do Európskej únie, no vo vojenskej oblasti sú zdržanlivé. 

Ukrajinci namietali, že si nenechajú predpisovať nijaký vzor a prípadný model neutrality Ukrajiny bude ukrajinský. Majú v tom pravdu. Ukrajina je špecifická, zlomová zem s ruskojazyčným aj ukrajinským obyvateľstvom a ak má byť neutrálna, bude potrebovať sústavu zmluvných garancií vrátane západných. 

Nájsť prijateľný stabilný režim pre Ukrajinu, Európu, Rusko a Spojené štáty bude trvať roky. Dnes je však celkom zrejmé, že nutným predpokladom akéhokoľvek východiska je zastavenie rozširovania NATO a neutrálny štatút Ukrajiny.

Po samotných Ukrajincoch to už opatrne priznávajú aj Briti. 

Pre západoeurópsky klub Aliancie (Nemecko, Francúzsko, Holandsko, Belgicko) je to dnes už celkom uzavretá téma. Rozširovanie NATO o Ukrajinu Nemci a Francúzi blokovali od roku 2008. Z obavy, že by to zvýšilo riziko konfliktu. Dnes na tejto pozícii nebudú nič meniť. Dokonca čoraz viac odmietajú aj európsku integráciu Ukrajiny. Zrejme aj preto, že politika západného jadra EÚ a politika východu Únie sa v bezpečnostných otázkach čoraz viac rozchádzajú… 

Riešenia pre Ukrajinu, kde na seba narazili Západ a Východ, veľmi dobre komentoval Henry Kissinger v roku 2014. Navrhoval, aby sa zabudlo na smerovanie Ukrajiny do NATO, čo by viedlo k narušeniu rovnováhy síl a destabilizácii bezpečnostných pomerov v Európe. Za schodnejšiu cestu považoval zbližovanie Ukrajiny s EÚ.

A predovšetkým: Ukrajina je podľa Kissingera štátom, kde je nemožné, aby bola pre každého prijateľná každá strana sporu. Riešením podľa neho nie je hľadanie absolútnej spokojnosti, ale moderovanie a vyvažovanie nespokojnosti. Ak sa to nepodarí, konflikt bude akcelerovať. Varoval, že čas sa naplní už čoskoro…

Škoda, že takéto hlasy pred ôsmimi rokmi počúval len málokto. V móde boli absolútne riešenia bez kompromisov, ktoré by aspoň čiastočne zohľadňovali pripomienky Ruska či Nemecka s Francúzskom. 

Výsledok poznáme. Po 24. februári západní jastrabi a zástancovia tvrdej línie z Kyjeva ušli.

Ak máte otázku, tip na článok, návrh na zlepšenie alebo ste našli chybu, napíšte na redakcia@postoj.sk
Diskusia 0
Diskusia 0