Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Duchovný život Svet kresťanstva
10. apríl 2022

Pôst a duchovný zápas

Po ozajstnom stretnutí s Bohom odchádzame krívajúci. Teda navždy poznačení a iní

Rozhovor o pôste, púšti a duchovnom raste prostredníctvom duchovného zápasu s františkánom Filipom Andrejom Čiernym.

Po ozajstnom stretnutí s Bohom odchádzame krívajúci. Teda navždy poznačení a iní

Je dôležitejší pôst či pokánie? Nestačí modlitba? Aké zbrane máme použiť, aby sme z duchovného zápasu vyšli ako víťazi?

Brat Filip v rozhovore hovorí o pozitívach i nástrahách pôstu a vysvetľuje proces duchovného rastu prostredníctvom duchovného zápasu. Pôstny čas je podľa neho ideálny na to, aby človek dostal svoje srdce do posvätného ohňa. 

Starý i Nový zákon učí o dôležitosti pôstu. Dokonca i Ježiš sa postil, o čo viac by sme sa mali my?

Najväčšiu potrebu pôstu vnímam v jasnom uvedomení, že človek nemá len seba a nemá žiť len sebe. Na nič je mu taký pôst, ktorý ho vedie len k výkonu – k vedomiu, že to dá, hoci aj so zaťatými zubami bez toho, aby ho to v hĺbke srdca nepriblížilo k človeku a k Bohu.

V takomto pôste hrozí, že človek nezažije formáciu srdca, ale prekonávaním svojich osobných rekordov cez výkon porastie v pýche.

Prvá vec, ktorou Ježiš Kristus začínal svoje verejné účinkovanie, bola výzva ľudí na pokánie. V tomto duchu je pokánie viac ako pôst, pretože môže pokryť celého človeka. 

Akým spôsobom pokánie ovplyvňuje človeka?

Pokánie sa definuje ako obrátenie, zmena zmýšľania. Je to podobné, ako keď v Starom zákone Jakub zápasí s Bohom v podobe anjela. Drží ho v zovretí a nechce ho pustiť, kým ho nepožehná. Keď ho požehná, Jakub ostane krívať, lebo má po tejto bitke vykĺbený bedrový kĺb. 

Všimnime si ten symbol. Po naozajstnom stretnutí s Bohom, ktoré musíme vybojovať, odchádzame krívajúci. Teda už navždy poznačení. Už sme navždy iní ako v čase, keď sme do tohto zápasu vstupovali.

Tým vôbec nezľahčujem rôzne programy typu Exodus. Ľudia, ktorí sa na to dali, majú môj obdiv a vidím, ako to u viacerých vďaka duchovnej intencii prináša objektívne dobré ovocie.

Ku ktorému momentu by ste prirovnali to „poznačenie“?

Má ísť o tvorivý zápas iného pohľadu a iného prežívania sveta. Nájsť svoj stred.

Keď som mal vysviacku, moja bývala žiačka z gymnázia mi navrhla motív na primičný ornát. Nakreslila tam Eucharistiu ako okno do duše alebo z duše človeka. Čo môže byť krajšie ako pozerať na ľudí skrze eucharistického Krista?

Najviac to preciťujem v milisekundách momentu rozdávania svätého prijímania, keď medzi mnou a človekom držím konsekrovanú Eucharistiu. Ak sa takýto postoj stane trvalým habitom človeka, tak pochopí a spozná, že pokánie je viac ako pôst a že láska je viac ako prikázanie.

Foto – Postoj/Peter Balberčák 

Pôst sa spája aj s púšťou. Aký to má súvis?

Ten najpriamejší. Prorok Ozeáš o nevernom izraelskom národe v symbole neviestky vraví: „Ja ju vyvediem na púšť a tam sa prihovorím k jej srdcu.“ 

Prečo máme aj my byť takto vyvedení na púšť? Lebo práve v tomto extrémne vylúčenom, nehostinnom a v istom zmysle krutom prostredí sme konečne ochotní a schopní počúvať. 

Alternatívou k tejto hrubej neotesanej púšti je bavlnka našej pohodlnej každodennosti, ktorá si v nás denne razí cestu samozrejmosti.

Na púšti je človek vystavený napospas nielen svetu, ale i sám sebe a diablovi. Znamená to, že môže z nej vyjsť ako víťaz i ako porazený?

Ak chce byť na tej púšti emancipovaný a od Boha slobodný, pripravený bojovať len vlastnými silami, môže iba prehrať. Za takýchto okolností vyjde z tejto púšte ako porazený. Deje sa to bežne, denne. Reč je o duchovnom zápase.

Adam a Eva v tom prvotnom zápase prehrali. Dostal ich otec klamstva od počiatku – diabol. A všimnime si, ako po 40-dňovom ťažkom pôste, vyhladovaný až na smrť, obstál Ježiš. Diablovi odpovedal mocným Božím slovom: Nielen z chleba žije človek. Nebudeš pokúšať Pána, svojho Boha, ale pokloníš sa mu.

Ako by tieto slová mohol v bežnom živote aplikovať súčasný človek?

Najzákladnejšia skúsenosť človeka je, že stokrát sľúbi polepšenie a dvestokrát zlyhá. Práve pre takéto zistenie sa v spovedniciach ľudia hnevajú sami na seba. Preto vždy bude platiť stará ľudová múdrosť overená stáročiami: Bez Božieho požehnania márne sú všetky naše ľudské namáhania.

Čo teda máme robiť, prípadne aké zbrane máme použiť, aby sme z duchovného zápasu vyšli ako víťazi?

Do akého zápasu chceme ísť, keď nejdeme na spôsob pokorného Dávida proti obrovi Goliášovi, teda v mene Pána zástupov? 

Myslime skutočne na to, že bez Božieho požehnania márne sú všetky naše ľudské namáhania. Ak to prijmeme len teoreticky, nikam sa nedostaneme. 

Ak túto „poučku“ prijmeme prakticky, ak je nami existenciálne pochopená a do vlastnej kože pokorne vžitá, potom vieme, že existujú aj iné cesty, iné spôsoby, ako zápasiť. A duchovne vďaka tomu naozaj rásť.

Vysvetlite tento proces duchovného rastu prostredníctvom duchovného zápasu.

V duchovnom zápase nie vždy vyhrávame. Svätý Ján Pavol II. k tomu povedal: „Kríž bez lásky neunesieš a lásku bez kríža nenájdeš.“ Vždy som ho považoval za Božieho buldozéra duchovného života, ak si vôbec môžem dovoliť takéto neohrabané vyjadrenie. 

Príkladom takéhoto postoja nám môže byť malá cesta svätej Terezky Ježiškovej. Alebo ubolená a zároveň vytrvalá cesta svätej Matky Terezy. Alebo zázračná cesta plná zápasov nášho zakladateľa svätého Františka z Assisi. Jeho život dodnes na mňa pôsobí ako veľkolepý a nepretržitý chorál lásky.

Všetci títo svätci kráčali k cieľu svojho uskutočnenia bez veľkých vopred nalinajkovaných receptov a návodov. To, čo im svietilo na cestu, bolo svetlo evanjelia a v ňom prítomný múdry Boží syn Ježiš Kristus.

Inzercia

V duchovnom prostredí 21. storočia je v kresťanskej ponuke veľa „duchovných receptov a návodov“ cez askézy, novény a zasväcovacie pobožnosti. Aký máte na to názor?

Nič z toho nezavrhujem. Vždy je užitočné, ak je toto všetko prijaté a žité úprimným ľudským srdcom. 

Lenže popritom každého z nás úplne výlučným spôsobom Boh niekoľkokrát za život navštívi v čase, keď to čakáme najmenej. Od týchto duchovných míľnikov Božieho navštívenia by už nič nemalo byť rovnaké ako predtým.

V podobenstve o uzdravení posadnutého chlapca Ježiš hovorí, že tento druh diabolstva sa nedá vyhnať ináč, iba modlitbou a pôstom (Mt 17, 21). Bola modlitba „málo“? 

Ježiš hovorí modlitbou a pôstom. Nehovorí, že ak náhodou bude modlitba málo, tak potom výlučne pôstom. Mimochodom, biblisti naznačujú, že tento verš v najstarších rukopisoch chýba. Zdá sa, že tento dodatok tam bol doplnený z dôvodu cirkevnej praxe už v prvopočiatkoch. 

„Ak chceme byť na púšti emancipovaní a od Boha slobodní, pripravení bojovať len vlastnými silami, môžeme iba prehrať.“ Zdieľať

Pôst má systematicky napomáhať to, aby sme počuli Boží hlas a boli k nemu bližšie. Lenže je tu na mieste otázka, či jeho preceňovanie v oblasti modlitieb oslobodenia alebo exorcizmu neprináša stratu viery. Pri zápase proti démonovi ide viac o zotrvanie v hlbokej viere ako o zotrvanie v pôste. Veď to by potom všetci exorcisti museli byť vychudnuté typy. (Úsmev.

Som presvedčený, že k tomu, aby démon odišiel, má stačiť autorita Božieho Syna Ježiša Krista, ktorú máme v jeho krvi, smrti a zmŕtvychvstaní.  

Čo teda znamená spojiť pôst s modlitbou? 

Ide hlavne o jasný postoj človeka, že aj on chce zo svojej pozície dať niečo, čo dať môže a čo ho reálne v rámci sebazáporu aj niečo stojí.

Takže pôst vyžaduje jednoznačne vyjsť zo svojej komfortnej zóny.

V prežívaní pôstu nemusím byť uzavretý do seba v zmysle, že nejem mäso, nejem sladkosti, nepijem kávu. Ale môžem byť otvorený pre druhého v tom, že práve ja dnes umyjem riad, povysávam, urobím nákup pre chudobných, pôjdem na službu do utečeneckého centra pre Ukrajincov a podobne. 

Nakoľko môže modlitba a pôst spôsobiť obrat v postojoch a názoroch človeka?  

Ak sa niekto naozaj zvonka aj zvnútra pravdivo modlí a postí, zvyčajne to znamená, že už prešiel obdobím duchovnej puberty. Tá je definovaná prílišnou hrdosťou typu: Nechajte to na mňa, ja na to mám, ja to dám, nebojte sa nič... Napokon človek príde k zdravému duchovnému rozumu, buchne si po čele a pochopí, že tadiaľto vôbec cesta nevedie.

Modliť sa skutočne a moderne – v zmysle originálne – znamená vložiť svoju vôľu do vôle Božej. A toto pravidelne Bohu v modlitbe opakovať. „Dobrý Bože, nech sa deje tvoja vôľa v mojom živote.“ Dnes už sa málokto takto modlí. A pritom, v Božej vôli je náš pokoj.

Foto – osobný archív brata Filipa

Čo je teda zmyslom a cieľom každého kresťanského pôstu?

Mať oči ako Láska. Pozrime sa na udalosti svojho života – na všetko to ťažké, čo máme za sebou a mysleli sme si, že to nemôžeme zvládnuť. Zahľaďme sa rovnako na všetko, čo sa deje v prítomnom okamihu. Na všetko, čo nás teraz teší alebo trápi. A skúsme sa prorocky vo fantázii zahľadieť na svoju budúcnosť, o ktorej teraz ani nevieme, ani netušíme, aké prekážky nám ešte postaví.

Vari to nie je tak, že všetko v našom živote vždy má a bude mať iba takú hodnotu, nakoľko nás to bude privádzať k láske? K tej naozajstnej, silnej, čistej Božej láske.

Podľa svätého Izáka Sýrskeho vášeň obžerstva drží zmýšľanie ľudí pri zemi. A tak kto nepokorí obžerstvo, nedokáže vykoreniť žiadnu inú vášeň. Inými slovami, ak chce človek zvládnuť sám seba, mal by začať „tréningom“ striedmosti?

Izák Sýrsky bol askéta, veľa si z jedla odopieral. Myslím si však, že jeho výrok o obžerstve by mohol byť všeobecne platný a za to jedlo by sa dala doplniť hocijaká iná závislosť, vymyslená hedonistickou ľudskou kreativitou.

A aký je váš návod na „zvládnutie seba samého“ v pôstnom čase?

Uznávam formáciu všedného dňa. V rámci nej sa sami skúšame aj si odpovedáme. Symbolicky povedané, máme v ňom zachovať brehy evanjelia, aby v nich tiekla rieka nášho života. Bez týchto brehov nie je hĺbka.

Ide o to, aby sme obstáli vo všedných obrazoch dňa aj v čase, keď sa nikto nepozerá. Každý deň postavme na vyváženej trojnožke: práca, modlitba, relax. Ak sa jedna z týchto troch zložiek posilní na úkor inej, celá konštrukcia človeka sa skôr či neskôr zosype. To je isté.

To sa deje aj pri nesprávnom pôste, keď sa môžeme vyčerpať či demotivovať. Ako máme prežiť pôst, aby sme svoje sily nepremrhali?

Postupovať od veľkých vecí k malým. Pretože keď nám tečie do lode, nebudeme riešiť tvrdé sedačky alebo nepohodlné veslá, ktoré nám spôsobujú pľuzgiere.

Možno sa tá pomyselná diera v lodi nebude dať opraviť z večera do rána, ale aj tak bude treba všetku svoju silu sústrediť na vyriešenie tohto jedného veľkého problému, ktorý nás systematicky ťahá ku dnu. 

Mala by sa dať takáto poctivá snaha rozpoznať aj po ovocí?

Ak by som mal byť biblický, poctivá námaha prinesie stopercentnú úrodu, menej poctivá 70-percentnú a vlažná 30-percentnú. Kto má uši na počúvanie, nech počúva.

„Na nič je taký pôst, ktorý vedie len k výkonu – k vedomiu, že to dáme, hoci aj so zaťatými zubami. Avšak bez toho, aby nás to v hĺbke srdca priblížilo k človeku a k Bohu.“ Zdieľať

Akokoľvek, vždy tu bude platiť nepísané pravidlo o dôležitosti úmyslu, s akým človek vstupuje do vecí, s akou vnútornou pravdivosťou. Až vtedy sa bude môcť začať počítať každý jeho úprimný pokus, ak v Bohu spozná absolútne verného partnera pre život. Partnera, ktorého definuje bezpodmienečná láska, ktorá ho nebude chcieť nikdy vymeniť za nič a za nikoho.

Nebude ho skladať z klinca podľa potreby v ťažkých dňoch a potom ho tam zase vyvesí. Nebude brať Boha v živote ako len jednu z možností, jednu z alternatív, ale absolútne bytostne ako pečať, ktorú nosí hlboko ako vryté znamenie v srdci. Až vtedy sa dostaví nevídané ovocie.

Ako možno pochopiť, že aj v pôstnom období by sme si mali zachovať radostné srdce? Z čoho presne vyplýva tá radosť?

Tá radosť vyplýva z logiky danej veci. Ak vďaka posvätnému pôstnemu času viac vnímam Boha, viac sa ukotvujem vo viere, potom mám istotu, že tento zdroj ma ukotví a nie rozkymáca. Nie je to nelákavé mať za každých okolností kritériá, podľa ktorých sa chcem v živote rozhodovať. Práveže to je radosť. 

Pôstny čas je výborný, aby človek dostal svoje srdce do posvätného ohňa. A o tento oheň sa treba starať, aby nám nezhasol. Často ho totiž dusíme vlastnými rukami. Každý, kto ho takto zadusí, spreneveril sa Bohu, ktorý v nás na začiatku cesty tento oheň zapálil.

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.