„Rusmi už nepohnú ani obete na životoch. Kým bude Putin pri moci, Ukrajina pokoj mať nebude,“ vraví český novinár žijúci v Rusku.
„Rusmi už nepohnú ani obete na životoch. Kým bude Putin pri moci, Ukrajina pokoj mať nebude,“ vraví český novinár žijúci v Rusku.
Práca žurnalistov v Rusku bola už pred vojnou obmedzovaná, po vypuknutí vojny na Ukrajine sa však už dostáva na úroveň komunistického režimu. Aj desivé zábery z Buče dokáže kremeľská propaganda otočiť vo svoj prospech.
„Atmosféra je zvláštna, rozhodne iná ako pred ôsmimi rokmi po anektovaní Krymu a po bojoch na východe Ukrajiny. Vtedy bola eufória väčšia, Rusi boli bojovne naladení, teraz je to o niečo miernejšie. Možno i preto, že len čo prídu do obchodu, hneď narazia na nejaký problém, ktorý predtým nemali,“ vraví publicista Jiří Just, ktorý v Rusku žije už pätnásť rokov a spolupracuje s viacerými českými médiami.
V rozhovore hovorí aj o tom, prečo Rusmi nepohnú ani informácie o ich zabitých vojakoch, čo si myslí o „manuáli na genocídu Ukrajiny“, ktorý zverejnila ruská štátna agenúra, a prečo praje ruským občanom návrat Sovietskeho zväzu.
Samozrejme, ja neskrývam svoj postoj k Putinovej agresii voči Ukrajine. Chápem, že ak by niekto sledoval moje mediálne aktivity, počúval a čítal všetko, čo poviem a napíšem, tak by to asi malo výrazný dosah na moju prácu a život v Rusku. Zatiaľ som však nedostal nijaké signály, že by mi niečo hrozilo a mal by som si dávať pozor na jazyk.
Úplne. Odišla napríklad aj moja kolegyňa z Českého rozhlasu alebo pracovníci RTVS, ktorí v Moskve pôsobili. Mnohí západní novinári sa obávajú nielen toho, že by nemohli vykonávať nezávislú žurnalistiku, ale aj toho, že by sa mohli stať obeťami perzekučného zákona, podľa ktorého hrozí za „dezinformácie“ o ruskej armáde pätnásť rokov väzenia. Preto kolegov, ktorí odišli, plne chápem. Nemyslím si, že je nutné hrať sa na hrdinov a vystavovať sa nejakému riziku. Ak cítili, že majú Rusko opustiť, urobili správne.
Zaujíma ma, ako sa to bude vyvíjať. Som mladý, Sovietsky zväz si nepamätám a naozaj so záujmom sledujem, ako prudko sa teraz k nemu Rusko približuje.
Asi by to nastalo vtedy, keď by som sa dostal do priameho konfliktu s bezpečnostnými orgánmi, a teda že by mi prišlo predvolanie od tajnej služby alebo by mi nechceli predĺžiť akreditáciu, alebo ak by ma zatkli. (Úsmev.)
Bol to problém už pred vojnou, posledné roky bolo získavanie pravdivých informácií čoraz zložitejšie. Ľudia sa obávali už len poskytnúť komentár západnému či stredoeurópskemu médiu, pretože by sa vystavili podozreniu zo spolupráce so zahraničnou rozviedkou. Je známy prípad novinára Ivana Safronova, ktorého vzali za mreže, pretože údajne poskytoval informácie českej a nemeckej rozviedke, a to len preto, lebo sa bavil s nejakými inými novinármi. Jasne to ukazuje, aký je stav v ruskej spoločnosti.
A teraz áno, je to ešte horšie. Nedávno som chcel urobiť rozhovor s predsedníčkou výboru matiek ruských vojakov, no odmietla s tým, že západným novinárom rozhovory neposkytuje, pretože nechce byť odsúdená za šírenie dezinformácií.
Je zložitejšie získať vyjadrenie aj od prokremeľských politikov, ktorí sa zdráhajú. Pritom predtým som mohol zdvihnúť telefón alebo im napísať a požiadať ich o komentár.
Práca nezávislého novinára sa naozaj zhoršila. Už ani nehovorím o tom, že ak by som sa chcel pozrieť na hranice Ruska s Ukrajinou, tak predpokladám, že by ma tajná služba zbalila, len čo by som sa dostal do niektorej regionálnej metropoly ako Belgorod či Briansk. Aj slobodný pohyb novinára, ktorý chce v Rusku o niečom napísať, je obmedzený.
Používam VPN, vďaka čomu sa dokážem dostať na všetky weby, ktoré potrebujem, vrátane sociálnych sietí, ktoré sú blokované. Tento systém používa aj hovorca Kremľa Dmitrij Peskov, takže verím, že za to nebudem stíhaný. (Smiech.)
Ale opäť, to nie je len otázka súčasnej situácie, už pred vojnou boli v Rusku blokované napríklad aj ukrajinské informačné weby. Bežný Rus sa nemohol dostať na množstvo stránok, to je realita, ktorá sa len prehlbuje a sprísňuje.
Odpoviem protiotázkou: Chcú sa k nim bežní Rusi vôbec dostať? Drvivá väčšina po tom vôbec netúži. Stačí im, keď v hlavných správach štátnych médií povedia, že ruská armáda na Ukrajine víťazí, Západ je zlý a že sankcie uvalené na Rusko vlastne krajine pomáhajú. Obyčajný Rus je s takýmito informáciami spokojný. Nepotrebuje pátrať po tom, prečo zomreli na Ukrajine ruskí vojaci alebo prečo „niekto“ spáchal v Buči masaker. Je obyčajným konzumentom, zodpovedá to jeho pohľadu na svet a nepotrebuje nijaké kritické informácie.
Ja si naozaj myslím, že je to len obyčajný nezáujem. Ruský mediálny priestor nikdy nebol úplne slobodný, tak ako ho poznáme my. Vždy bol ovládaný a manipulovaný, či už zo strany oligarchov, alebo moci. Médiá tu vlastne nikdy ako služba občanom nefungovali a ľudia si na nezávislé informácie ani nezvykli. Vždy hľadali „pravdu“ len v oficiálnych štátnych médiách.
V Rusku už nefungujú nezávislé odvážne médiá, ale je tu pragmatický Kommersant. Má on svoju cestu, je aj nahý, aj oblečený.
Nie, „špeciálna vojenská operácia“ má u Rusov stále vysokú podporu. A je to najmä vďaka propagande, pre ktorú si nedokážu uvedomiť skutočnú realitu konfliktu a jeho dôsledkov na spoločnosť. A nemyslím len ekonomiku, ale aj ruské svedomie, morálku či schopnosť sebareflexie. Nič také tam nie je.
Spomeniem len jeden nedávny sociologický prieskum nezávislej agentúry, ktorý ukázal, že 51 percent Rusov je hrdých na to, čo ich armáda na Ukrajine robí. Približne tretina cíti nejaký strach či neistotu, ale veľká väčšina je skutočne „hrdá“. To vo mne vyvoláva naozaj zvláštne pocity, ale je to realita.
Pred týmto rozhovorom som si pozeral stránky jedného regiónu vzdialeného asi tisíc kilometrov od Moskvy, kde pravidelne zverejňujú mená padlých vojakov. Len za posledný týždeň tam bolo osem mien vojakov z jedného mestečka. Ani tak však Rusom akoby nedocvakne, že niečo nie je v poriadku. Nemyslím si, že by za uplynulé týždne prehodnotili svoj postoj k vojne.
Áno, ale ak si myslíte, že ich to o niečom presvedčí, tak sa mýlite. Je to postavené na hlavu: štátna propaganda im tvrdí, že je to dôsledok konania ukrajinských síl alebo že je to všetko „zinscenované“ a natočené vopred s cieľom diskreditovať Rusko a dať Západu zámienku na ďalšie sankcie.
Tunajší ľudia nepozerajú na tieto udalosti tak ako my, nemajú prístup k ich kritickému vyhodnoteniu, pravdivým informáciám, ktoré by im dali vôbec možnosť zvážiť, že by sa týchto vojnových zločinov dopustila ich armáda. Jednoducho, ruská propaganda tento masaker využíva opäť iba na to, aby posilnila vo svojich občanoch nenávisť voči Západu.
Jednoducho tomu neveria. Hovoria, že ruské tanky prišli Ukrajinu zachrániť a to len Západ si vymýšľa všetky tie masakry. Západ podľa nich pomáha vyzbrojovať ukrajinských nacistov, ktorí chceli zaútočiť na separatistické republiky, a tak Rusko muselo realizovať preventívny útok.
Vždy si tieto táraniny vypočujem, ale snažiť sa im dokazovať opak je úplne zbytočné. Zažil som už aj agresívne protireakcie, preto už iba počúvam, čo mi hovoria. Zvlášť v súčasnej situácii, kde panuje čiastočná eufória z domnelého ruského víťazstva a z toho, že Rusko oslobodzuje susedný štát, nie je s nimi priestor na debatu.
Nemyslím, že by sa udialo niečo dramatické, ale, samozrejme, sankcie ovplyvňujú život obyvateľov.
V niektorých obchodoch napríklad chýba cukor, dochádza k razantnému zdraženiu, niektoré služby nefungujú. Už si napríklad nedokážem ľahko kúpiť letenku cez Skyscanner, zarezervovať hotel cez Booking či prísť do banky a kúpiť si eurá alebo doláre. Ak by som chcel ísť teraz domov do Česka, musel by som to absolvovať s niekoľkými prestupmi, najrýchlejšie asi cez Turecko alebo Srbsko. Naposledy mi systém ponúkal let cez Kirgizsko, čo je krajina v Strednej Ázii susediaca s Čínou.
Atmosféra je zvláštna, rozhodne iná ako pred ôsmimi rokmi po anektovaní Krymu a po bojoch na východe Ukrajiny. Vtedy bola eufória väčšia, Rusi boli bojovne naladení, teraz je to o niečo miernejšie. Možno i preto, že len prídu do obchodu a hneď narazia na nejaký problém, ktorý predtým nemali.
Že Západ vyvíja na Rusko tlak. Akási sebareflexia tu jednoducho neexistuje. Aj liberálne naladení Rusi, ktorí nie sú fanúšikmi ruského režimu, to považujú za neférový útok. Cítia sa ako obete sankcií, nie ako spoluvinníci tragédie na Ukrajine.
Pokiaľ ide o väčšinové obyvateľstvo, vnímajú to pozitívne, pretože v nich videli akési západné vysielačky a možných páchateľov nejakej podvratnej činnosti. Niektorí z tých, ktorí sa hlásia ku konzervatívnemu krídlu spoločnosti, to považujú za nevyhnutné opatrenie v tejto dobe. Iba výraznej menšine, ktorá bola na tieto médiá zvyknutá, to možno je trochu ľúto.
Rusko sa ponára do hrubej sovietskej cenzúry, v ktorej ostáva znieť iba oficiálny názor štátnych orgánov. Zatiaľ to, bohužiaľ, aj obyčajným ľuďom vyhovuje.
Spolupracovník Postoja hovorí, čo si myslí o masakri v Buči, a predstavuje jednu provokatívnu historickú tézu.
Nič také. Vojna je hlboko zakorenená v ruskej duši. Posledných tridsať rokov Rusko neustále bojovalo a obete vojnových konfliktov už nevyvolávajú taký šok.
Počas vojny v Čečensku zúfalé matky ruských vojakov prinútili Borisa Jeľcina podpísať mierovú dohodu. No v súčasnosti už ruská spoločnosť dosiahla akúsi hranicu cynizmu a ľahostajnosti k ľudskému životu. Nemyslím si preto, že obete na životoch by ju mohli zmobilizovať, aby sa postavila proti režimu.
Možno by ich prebudil jedine veľký ekonomický kolaps, ktorý by mal zásadné politické dôsledky. K tomu zatiaľ nedochádza.
Podľa môjho názoru sa už Rusko zachrániť nemôže a čaká ho nový Sovietsky zväz. Zoberte si len momentálne pripravovaný zákon, ktorý zakáže ruským médiám citovať iné médiá, ktoré netvrdia o vojne to, čo si praje režim. V tejto oblasti je to už skutočne úroveň Sovietskeho zväzu, blíži sa k tomu aj ekonomika. Rusi si nemôžu kúpiť valutu, nemôžu len tak vycestovať, vzďaľujú sa okolitému svetu. Krajina sa uzatvára veľkou rýchlosťou a človek sa len čuduje, aké represívne zákony dokáže štát schvaľovať.
Ľudia tušia, že to nebude mať na ruskú spoločnosť a jej vedenie nijaký vplyv. V rokoch 2010 až 2012 vychádzali do ulíc Moskvy, Petrohradu a iných miest desiatky tisíc ľudí, no nemalo to žiaden efekt. Protesty sa konali aj po anexii Krymu v rokoch 2014 či 2015. Nič sa nestalo, politika Kremľa sa nezmenila. Občania proste vidia tú zbytočnosť a zároveň brutálne perzekúcie, ktorým čelia tí, čo nesúhlasia s krokmi vlády. Sú vyhadzovaní z práce, zo škôl a teraz už čelia aj hrozbe pätnástich rokov väzenia za šírenie „dezinformácií“. Veľa z nich si teda možnosť ísť protestovať rozmyslí.
Je to tak. Hovorí sa, že za posledný mesiac a pol opustilo Rusko viac ako stotisíc ľudí. Úplne tomu rozumiem. Ak bol niekto zvyknutý na určitú životnú úroveň, na síce obmedzenú, ale predsa aspoň istú mieru slobody, tak je jasné, že odíde a ostanú tu tí, ktorí si skutočne želajú návrat Sovietskeho zväzu a Západ úprimne nenávidia. Tešia sa, že Rusko bude opäť impériom, hoci si dôsledky neuvedomujú. V skratke, väčšina Rusov je rada, že momentálne dochádza k niečomu, o čom snívali posledných tridsať rokov.
Asi jedinou možnosťou, aby z toho vytriezveli, bude, že si to vyskúšajú. Zvyknem hovorievať – chcete Sovietsky zväz, tak si ho užite. Tým, ktorí po tom túžia, to skutočne prajem. Nech sa vrátia v čase a zistia, či sa budú mať lepšie.
Pre nich je Sovietsky zväz ideál spoločenského a sociálneho vývoja. Majú pocit, že v tomto režime si všetci boli rovní, mali bezplatné zdravotníctvo či zaručený dôchodok. Jednoducho zdanlivo dôstojný život. Preto mnohí snívajú o návrate tohto režimu, lebo chcú istoty, ktoré im teraz chýbajú.
Áno. Sergejceva dokonca osobne poznám, párkrát som sa s ním stretol v rôznych televíznych vystúpeniach a toto je skutočne jeho zmýšľanie. Niekoľkokrát sme sa o tom verejne bavili. On si skutočne praje „denacifikáciu“ Ukrajiny tak, ako to v spomínanom texte opísal. Páčilo by sa mu, ak by naozaj existovali komisie, ktoré by preverovali všetkých Ukrajincov a ich vzťah k súčasnému režimu, ktorý nazýva nacistickým. Podľa neho by mala byť kompletne zakázaná ukrajinská kultúra, mali by sa prepísať učebnice o dejinách Ukrajiny a najradšej by názov Ukrajina jednoducho zrušil.
Takto reálne rozmýšľa, je to jeho ideový dokument. A najhoršie je, že nejde o nejakého šaša s okrajovým názorom. Je to celkom podstatný človek, ktorý ovplyvňuje voľby nielen v Rusku, ale aj na Ukrajine. Spolupracoval s ukrajinskými oligarchami a viedol kampaň bývalému premiérovi Jaceňukovi.
Bohužiaľ áno. A to nie je len lacné strašenie, ale reálne zmýšľanie nie bezvýznamnej časti ruskej elity.
Zoberte si, čo sa hovorilo o anexii Krymu. Obsadia ho a bude pokoj. Prešlo zopár rokov a Rusi útočia neďaleko hlavného mesta a majú veľkú chuť určovať chod krajiny. Ani náhodou si preto nemyslím, že ak Rusi obsadia „iba“ východné územia, tak sa uspokoja a vojna sa skončí. Ak zacítia ďalšiu príležitosť, budú pokračovať.
Odporcov Ruska, ktorí nebudú zabití na bojisku, treba prevychovať.
Nedávno som sa o tom rozprával so známou ruskou politologičkou Tatianou Stanovajovou, ktorá mi povedala, že Putin sa skutočne v posledných rokoch obklopil ľuďmi, ktorí mu pochlebujú a hovoria to, čo si želá počuť. Tí, ktorí mu boli v minulosti schopní oponovať, z jeho okolia zmizli. Domnievam sa, že ho naozaj neinformujú o reálnom stave vojny, a ktovie, či vôbec tuší o reálnych stratách ruských vojakov.
Nemyslím si to. Na Vladimira Putina môže mať vplyv jedine Vladimir Putin.
Možno ho to mierne rozhnevá. Ale treba si uvedomiť, že on vlastne nikdy verejne nepriznal, že tieto dámy sú skutočne jeho dcérami. Nikdy sa s nimi verejne nefotil, aj s bývalou manželkou sa ukazoval len zriedka.
Ruský hlavný cieľ je teraz dobyť Mariupol, kde už ukrajinský odpor slabne. Ďalším cieľom bude dotiahnuť vojnovú kampaň na východe Ukrajiny do pre Rusov rozumného výsledku. Prinajmenšom budú chcieť obnoviť separatistické republiky v Donecku a Luhansku. Nemyslím, že by sa v dohľadnom čase pokúšali znovu o dobytie Kyjeva či území na severe. Na to momentálne nemajú dostatok síl. Základný úspech bude teraz pre nich východ.
Samozrejme, myslím si, že s týmto sa z dlhodobého hľadiska neuspokoja a skôr či neskôr skúsia na Kyjev a ďalšie územia zaútočiť znova. Kým bude Vladimir Putin pri moci, Ukrajina, žiaľ, pokoj mať nebude.