Dobrovoľníci v Afrike
Nejdeme zachraňovať svet, naša misia je o každodenných maličkostiach
Traja slovenskí dobrovoľníci približujú svoje zážitky z misií v Rwande.
Tím zamestnancov Kultúrneho centra svätého Vincenta Pallotti. Foto: archív Moniky Kniezovej
Naša kolegyňa Monika Kniezová z vydavateľstva Postoj Media si pred viac ako dvoma mesiacmi zbalila kufre a odišla pomáhať deťom do Afriky. V pútnickom mestečku Kibeho na juhu Rwandy má na starosti fungovanie detského centra, ktoré spravuje rehoľa pallotínov.
Inzerát, v ktorom Slovenská katolícka charita hľadala dobrovoľníkov, jej poslala kamarátka dva dni pred uzávierkou. Tým, že sa v minulosti angažovala v Dobrej novine, príbehy afrických detí jej neboli úplne cudzie. Dobre si uvedomovala si, že na Slovensku sa má veľmi dobre, a pocítila volanie vyjsť z tohto pohodlia.
„Nikdy som si nepomyslela, že by som zvládla ísť do Afriky. No začala som sa modliť a premýšľať nad tým. Keď ma nakoniec vybrali, cítila som veľký pokoj. Napriek ťažkým dňom, ktoré tu niekedy zažívam, viem, že som na tom správnom mieste, kde mám teraz byť,“ hovorí pre Svet kresťanstva o svojich prvých dojmoch.
Pre Moniku to nie je prvá dobrovoľnícka skúsenosť. Pred siedmimi rokmi pomáhala v hotelovom komplexe na pútnickom mieste v La Sallette vo francúzskych Alpách.
Znalosť francúzskeho jazyka jej otvorila dvere aj do Rwandy, ktorá bola v minulosti belgickou kolóniou. Okrem kinyarwandčiny miestni hovoria po francúzsky a anglicky.
Dobrodružná cesta do Rwandy
Prvé stretnutie Moniky s Afrikou bolo veľmi dobrodružné. Pôvodne mala cestovať s ďalšou dobrovoľníčkou, no komplikácie spôsobili, že odletela sama. Pre silné sneženie čakala na prestup v Istanbule šesť hodín, a keď lietadlo pristálo v Kigali, hlavnom meste Rwandy, čakalo ju nemilé privítanie.
„Pristáli sme asi o druhej v noci a strašne pršalo. Keď letuška otvorila dvere, zistila, že schodíky sú o pol metra ďalej od dverí a všetci by sme vypadli z lietadla. So smiechom nám povedala: ‚Vitajte v Afrike‘,“ opisuje Monika.
Jej meškanie sa tak predĺžilo o ďalšiu polhodinu, počas ktorej si na letisku lámali hlavy, ako prisunúť schody bližšie, aby mohli cestujúci vystúpiť. Po absolvovaní PCR testov mala na výsledok počkať v karanténnom hoteli, do ktorého ju mal odviezť dohodnutý taxík.
„Taxikár, ktorého služby mali byť už v cene letenky, na mňa pre meškanie nepočkal. Keď som si uvedomila, že som o tretej v noci v Afrike nastúpila k cudziemu taxikárovi, ktorý ani sám nevedel, kam ma vezie, začala som sa silno modliť, aby sa mi nič nestalo. Bol to veľký adrenalín,“ spomína na prvé momenty v Afrike.
Monika Kniezová odletela do Rwandy začiatkom februára 2022. Foto: osobný archív Moniky Kniezovej
Po pristátí prestal Monike fungovať mobilný signál, nemala ani prístup na wifi. „Ak by ma vysadil niekde inde, nemala by som sa ako spojiť s centrom. Nakoniec sa ukázalo, že si chcel len zarobiť, a vypýtal si nemalé peniaze za odvoz. V hotelovej izbe som sa zamkla a modlila sa, nech už je ráno a prídu po mňa dobrovoľníci z charity,“ pokračuje Kniezová.
Do mestečka Kibeho ju priviezol Erik Mihalda, ktorý s manželkou Karinou odišiel slúžiť do Rwandy asi rok po svadbe. Kultúrne centrum svätého Vincenta Pallotti mali na starosti šesť mesiacov. Počas dvoch týždňov Monike odovzdali pracovnú agendu, svoje skúsenosti a odleteli domov na Slovensko.
Detské centrum vzniklo vďaka Slovenkám
Centrum funguje ako obdoba slovenskej škôlky, ktorú každé ráno navštevuje 120 detí v troch triedach. Stará sa o ne osem miestnych zamestnancov. S myšlienkou vybudovať centrum prišli dve slovenské dobrovoľníčky, ktoré boli v Afrike cez iný projekt.
Všimli si, že v okolí Sanktuária Matky Božej v Kibeho, ktoré navštevuje množstvo pútnikov, sa potulovali chudobné deti a siroty. V oblasti vtedy fungovala aj Spoločnosť katolíckeho apoštolátu, známa ako rehoľa pallotíni. V komunite žili pátri z Poľska, ktorí s dobrovoľníčkami našli budovu a pod záštitou Slovenskej katolíckej charity (SKCH) v roku 2016 otvorili detské centrum.
Poliaci však tesne pred pandémiou odišli a dnes funguje spolupráca už len s africkými rehoľníkmi.
Slovenský misionár Vlastimil Chovanec opisuje život v africkej krajine a prácu v centre pre deti ulice.
Úlohou slovenských dobrovoľníkov je zabezpečiť plynulý chod centra. „Po konzultácii s projektovým manažérom SKCH dávame zamestnancom peniaze na potreby centra a oni musia vydokladovať, čo kúpili. Dohliadame tiež na proces výučby. Karina oživila ich učebné plány a vymyslela nové aktivity pre deti, ktoré často nevedia ani strihať, používať farby a sú rady, ak majú doma vôbec jedno pero,“ vysvetľuje Monika.
Škôlka je určená pre najchudobnejšie deti a siroty, ktoré žijú s inými rodinnými príslušníkmi. Okrem výučby a rôznych aktivít dostávajú od charity aj jedlo, školské uniformy či topánky. Tie však nie sú zadarmo. Výdavky spojené s nákladmi na dieťa si rodičia prídu niekoľkokrát mesačne odpracovať. Pomáhajú okopávať komunitnú záhradu, variť či upratovať centrum.
Belochom sa môže klamať
Ako zhodnotili Karina a Erik Mihaldovci, ktorí pred misiou v Afrike pracovali ako učitelia, o škôlku je veľký záujem, no pomôcť nedokážu všetkým.
„V oblasti Kibeho sa len za jeden mesiac narodilo 3 500 detí. Každý rok môžeme do centra prijať asi 40 detí do jednej triedy. Ostatné deti sa zostanú túlať po uliciach. Do školy musia chodiť zo zákona, ale škôlka nie je povinná,“ približuje dobrovoľníčka Karina.
Výber detí fungoval tak, že dobrovoľníci prišli s učiteľkou do okolitých dedín registrovať záujemcov. Základné informácie o tom, z akých rodín pochádzajú, si zapísali a následne vybrali tristo najchudobnejších detí. V druhej fáze navštevovali rodiny a overovali si pravdivosť informácií.
Africké deti vítajú novú dobrovoľníčku Moniku. Zdroj: Slovenská katolícka charita
Napriek tomu, že niektoré deti do centra dochádzajú aj hodinu a pol peši, záujem je veľký, pretože rodičia vedia, že o dieťa bude v centre dobre postarané.
„Mnohí v papieroch klamú a uvedú, že sú na tom horšie, ako v skutočnosti sú. Keď nás presviedčajú, že nemajú kravu, a spoza rohu ju počujeme, tak povedia, že je to susedova alebo len prenajatá. Afričania sú presvedčení, že bielym môžu klamať a nie je to hriech,“ hovorí Erik Mihalda.
Pri nábore detí mali možnosť vidieť ťažké podmienky, v ktorých žijú. Často len s jedným rodičom, s babkou či so staršou sestrou. Domy tvoria malé drevené konštrukcie s plechovou strechou. Namiesto podlahy majú hlinu a vnútri na zemi len slamené podložky na spanie. Tí bohatší majú aj lavicu alebo malý stolík. Ako toaleta slúži jama vykopaná v zemi za domom.
„Niektorí majú v dome elektrinu, dokonca aj slabú žiarovku, ale väčšina nemala peniaze, aby si mohli dovoliť svietiť. V podstate elektrinu ani nepotrebujú, lebo domy nemajú na také potreby ako Európania. Potrebujú sa tam len vyspať a ochrániť pred dažďom, inak sú stále vonku,“ zhodnotila Karina, ktorá dodáva, že niektoré príbytky vyzerali ako maštale pre zvieratá.
Podmienky, v ktorých žijú deti z centra, zasiahli aj dobrovoľníčku Moniku. „Musela som to niekoľko dní vnútorne spracúvať. Na tých deťoch však nie je vidno, že by im niečo chýbalo. Keď som si neskôr čítala ich profily, nechcelo sa mi veriť, že deti, ktoré behajú s najväčším úsmevom, pochádzajú z takých pomerov. Vedia sa tešiť z maličkostí a to je pre mňa veľká škola,“ opisuje Monika.
Bohatí nemajú potrebu pomáhať chudobným krajanom
Rozdiely medzi bohatými a chudobnými v Afrike sú obrovské. Ako vysvetľujú manželia Mihaldovci, tí najbohatší si v hlavom meste môžu zarobiť v prepočte aj 3 000 eur mesačne, no človek na dedine okopáva záhradu za jedno euro na deň. Učitelia v materskom centre v Kibeho dostávajú plat približne 40 eur mesačne.
„Zdá sa nám, že situácia so žobravými deťmi trápi viac belochov ako miestnych. Bohatí Rwanďania nemajú potrebu ani motiváciu pomáhať chudobným krajanom. Spoliehajú sa na bielych. Tu sa dieťa musí len dobre narodiť. Pokiaľ máme v škôlke aj extrémne nadané dieťa, nemá šancu dostať sa na strednú školu bez finančnej pomoci zo zahraničia,“ hovorí dobrovoľníčka Karina.
Na otázku, čo bol pre ňu najsilnejší zážitok za šesť mesiacov dobrovoľníctva, odpovedá, že to boli chvíle, keď rozdávala deťom nové topánky. Keď sa deťom rozpadli topánky, rodičia prišli do centra pomôcť s prácou navyše a charita im za to poskytla topánky.
„Mohla som mať hocijako zlý deň, no keď som im po skončení vyučovania dala topánky, boli také šťastné a vďačné, že mi z toho bolo do plaču. Vtedy som vedela, že naša práca má zmysel a je potrebná. Tieto deti sa narodili do takej situácie, že pomoc naozaj potrebujú a spoľahnúť sa môžu len na ľudí, ktorí majú o ne záujem,“ prezrádza Karina.
Panna Mária miestnych varovala pred genocídou
Neďaleko od centra sa nachádza jediné oficiálne uznané pútnické miesto v Afrike, kde sa v rokoch 1981– 1989 zjavovala Panna Mária. Trom šestnásťročným školáčkam odovzdala posolstvo, aby sa ľudia obrátili a robili pokánie, pretože inak sa preleje veľa krvi.
Hoci cirkev skúmala zjavenia od roku 1982, ich pravosť uznala až v roku 2001. Dnes na mieste stojí Sanktuárium Matky Božej v Kibeho.
Sanktuárium Matky Božej v Kibeho. Základný kameň svätyne bol položený v roku 1992. Výstavbu však prerušila genocída. Do duchovnej správy pátrov pallotínov bola zverená v roku 2003. Foto: osobný archív Moniky Kniezovej
Najznámejšie bolo zjavenie z roku 1982, keď sa Panna Mária objavila v slzách. Vízia trvala takmer osem hodín, počas ktorých dievčatá videli, ako sa miestni navzájom zabíjajú.
Proroctvo sa naplnilo v roku 1994, keď v Rwande začala genocída medzi kmeňmi Tutsiov a Hutuov, ktorí viackrát v minulosti bojovali o moc.
Kmeň Hutuov obvinil Tutsiov zo zostrelenia lietadla s prezidentom, čo využili ako zámienku na uskutočnenie pomsty. Odhaduje sa, že počas sto dní bolo zabitých približne milión Tutsiov a umiernených Hutuov vrátane jednej z vizionárok.
„Počas bojov v Kibeho sa veriaci schovali do farského kostola v nádeji, že budú pod ochranou, no vrahom to bolo jedno. Vybrali tehly zo stien a plný kostol vystrieľali a pozabíjali mačetami. Nakoniec ho zapálili. Dodnes je v obnovenom kostole vidno obhorené drevené trámy,“ opisuje dobrovoľník Erik.
Krvavé prelievanie má na svedomí aj nerozhodnosť Západu.
Naša kolegyňa Monika Kniezová sa pri sprevádzaní diplomatickej delegácie z Angoly s jednou vizionárkou stretla dokonca osobne. Odkedy sa dozvedela podrobnosti o zjavení, začala miesto častejšie navštevovať.
„Napriek tomu, že si ju vybrala Panna Mária, je veľmi skromná, pokorná a rozpráva potichu. Momentálne má okolo 56 rokov a chodí sa sem modliť každý deň. Stále považuje za svoju misiu modliť sa za týchto ľudí a za mier,“ opisuje svoju skúsenosť s vizionárkou.
Pred pandémiou chodili do Kibeho stovky pútnikov, organizovali sa zájazdy z Afriky, Európy aj Ameriky. Teraz chodia návštevníci skôr z okolitých krajín, z Konga či Ugandy.
„Zatiaľ je to veľmi maličké pútnické miesto, ale do budúcna by z toho chceli urobiť čosi väčšie. V niečom je to veľmi super, lebo je tu cítiť veľký pokoj,“ hovorí dobrovoľníčka Monika, ktorá dodáva, že na mieste sa diali aj zázračné uzdravenia.
Aj keď je Rwanda prevažne zelená krajina a nie púšť, v období sucha trpí nedostatkom vody. Panna Mária údajne vypočula prosby vizionárok a na mieste vytryskol prameň, ktorý neprestáva tiecť ani počas sucha. „Miestni vravia, že keď si vodu donesú domov v nádobách, môžu ju piť aj po piatich rokoch a nepokazí sa.“
Vieru prežívajú hlboko v srdci, no nie sú charizmatici
Rwanda je dnes prezidentská republika. Nachádza sa v strednej Afrike a rozlohou je takmer o polovicu menšia ako Slovensko. Počet obyvateľov je tam, naopak, dvojnásobný. Hustota osídlenia je 445 osôb na štvorcový kilometer. Napriek genocíde je najhustejšie obývanou krajinou kontinentálnej Afriky.
Podľa manželov dobrovoľníkov miestni obyvatelia nemali problém prijať kresťanskú vieru, pretože už pred príchodom misionárov verili len v jedného Boha. Viac ako 56 percent obyvateľov sú katolíci, 26 percent tvoria protestanti. Významné zastúpenie 11 percent majú aj adventisti.
Erikove zábery zo života v Kibeho. Zdroj: YouTube
„Nedá sa povedať, že kresťanstvo prijali úplne, to pôvodné náboženstvo si v sebe zachovali. Určite je tam cítiť vplyv šamanizmu a robia aj svoje rituály. Spomínam si na kázeň, keď sa im páter snažil dohovoriť. Ale v iných krajinách Afriky sú tieto rituálne záležitosti ešte oveľa horšie,“ vysvetľuje Erik.
Na otázku, ako Rwanďania prežívajú svoju vieru, Karina odpovedala, že je to iné, ako očakávala. „Ich viera nie je tradičná v zmysle, že chodím do kostola, lebo babička tak povedala. Ak je niekto veriaci, tak je to z vlastného rozhodnutia, majú hlbokú vieru, no málo vedomostí. Naše vzdelané učiteľky napríklad nerozoznali sochu Michala archanjela od diabla.“
Podobne ako mnohí ľudia na Slovensku, aj Karina si myslela, že v Afrike bude silný charizmatický prúd, ľudia v kostoloch tancujú a dvíhajú ruky na svätých omšiach, modlia sa v jazykoch a dejú sa zázraky.
„Ak sa to deje, tak prevažne u protestantov. Máme osobnú skúsenosť, že katolíci berú prostestantov s rezervou a dvíhanie rúk počas chvál sa im zdá na smiech. V ich ponímaní je charizmatik napríklad kňaz, ktorý sa veľa modlí a robí exorcizmus, ale nie že by sa modlil v anjelských jazykoch, dvíhal ruky a podobne,“ vysvetľuje Karina, ktorá jedným dychom dodáva, že Rwanďania síce dvíhajú ruky počas svätej omše, no nie v modlitbe, ale preto, že je to ich kultúra.
„Keď dvíhajú ruky a tancujú na omši, robia tak len vo vyhradenom čase po prijímaní, nie hocikedy, keď sa im zachce. Navyše to nie je modlitba chvál, ale ich typický slávnostný tanec, ktorým napodobňujú posvätnú kravu,“ ozrejmuje dobrovoľníčka Karina.
Nedeľné bohoslužby trvajú viac ako dve hodiny a nikto sa nepozerá na hodinky, kedy už bude koniec. Ani Monike Kniezovej sa nezdajú pridlhé. „Mne sa ich sväté omše veľmi páčia. Keď som bola na prvej, chcelo sa mi celý čas plakať. Neviem, ako to berú vnútri, ale to, čo som videla, bola naozaj veľká oslava. Páči sa mi zvyk, že cez premenenie sa nezvoní, ale tlieska. Je to sila, keď 500 ľudí naraz zatlieska Ježišovi,“ opisuje zážitky z prvej bohoslužby.
Telefónny kontakt na belošku si vedia zohnať aj z faktúry za vlnu
Podľa Moniky je viera pre miestnych skutočne dôležitá, no mnohé veci si vykladajú inak ako v Európe.
„Prekvapilo ma, že veľa ľudí nie je v zosobášených. Žijú spolu, oslovujú sa žena, muž, ale keď som sa pýtala, kedy mali svadbu, tak povedali: ‚No wedding.‘ Pre nich je dôležité mať dom, priviesť si doň ženu a mať deti. Svadbu si spravia až časom, keď našetria. Neviem, či všetci, ale väčšina z nich to nepovažuje za niečo nesprávne,“ približuje svoje dojmy Monika.
Škôlkari z pallotínskeho centra v Kibeho. Foto: Erik Mihalda
Zo začiatku slovenskú dobrovoľníčku najviac prekvapovalo, že jej volali ženatí muži, ktorí sa údajne chceli len porozprávať. „Pre nich je normálne pozdraviť sa, spýtať sa, ako sa mám, a potom zložia telefón a ideme ďalej.“
Monika spomína na príhodu, ako išla s kolegyňou kúpiť vlnu na svetríky pre deti a na faktúre, ktorú si dali od predavača vystaviť, uviedla svoje telefónne číslo.
„Samozrejme, večer mi volal, či by som s ním niekam nešla. Prvýkrát som to zdvihla, lebo som nevedela, o čo ide, no odvtedy som sa poučila. Dokonca som počula, že iné dobrovoľníčky boli na PCR teste, kde museli zadať telefónne číslo, a večer im už volali nápadníci,“ smeje sa Monika.
Aby prišli na kurz šitia, potrebujú odmenu
Zaujímavým postrehom manželov Mihaldovcov je, že hoci mnohí nemajú doma elektrinu a varia na ohni, mobilný telefón považujú za základnú vec. Využívajú prevažne tlačidlové telefóny, no niektoré mamičky či učiteľky v centre mali aj staršie smartfóny.
„Telefóny si dobíjajú u kaderníka v dedine. Všetci sa strihajú nakrátko, takže kaderníctvo je na každom rohu. Kto má strojček na vlasy, musí mať aj elektrinu. Veľakrát som videla, ako si tam ľudia chodili nabiť telefóny. Takisto, keď sme mali rodičovské stretnutie, všetky elektrické zásuvky boli plné,“ spomína Karina.
Na otázku, či mala niekedy chuť zbaliť si kufre a odísť domov skôr, odpovedala, že hlavne vtedy, keď bola frustrovaná a nahnevaná, že niektoré veci sa im nepodarilo rozbehnúť ani za šesť mesiacov, pretože v Afrike ide všetko strašne pomaly. Podobný moment zažila, keď sa snažila zorganizovať kurz šitia pre rodičov, o ktorý sami požiadali.
„Rodičia prišli s tým, že sa chcú učiť šiť. Zbierali sme na to peniaze, vybavili učiteľa, chceli sme kúpiť šijacie stroje. No o mesiac nebol záujem a rodičia ani nevedeli, že sa chceli učiť šiť. Bolo ich treba zvlášť motivovať, pretože oni nie sú ochotní učiť sa niečo len tak, ak za to nedostanú jedlo alebo peniaze. My si v Európe platíme za to, aby sme mohli ísť na kurz, a v Rwande musíme dať my niečo im, aby vôbec prišli,“ priznáva Karina.
Africká žena nesie trávu na hlave. Foto: Erik Mihalda
Nikam sa neponáhľať a prispôsobiť sa pomalému africkému životu malo aj svoje výhody. Ako manželia zhodnotili, vďaka misii v Afrike sa naučili trpezlivosti, ale aj dôvere v Božiu prozreteľnosť.
„Naučili sme sa len tak oddať do Božích rúk. Prvé mesiace som vnímala, že toto je čas, keď všetky moje starosti o to, kde sa s Erikom po návrate usadíme a založíme si rodinu, mám nechať preniknúť Božím pokojom. A zostalo nám to dodnes, nikam sa neponáhľame a zbytočne sa nestrachujeme o to, čo bude,“ uzatvára Karina.
Misia v Afrike je o maličkostiach
Manžel Erik si zasa v Afrike uvedomil veľkosť a hodnotu prítomného okamihu. Tým, že povinnosti mali väčšinou doobeda, poobede im zostávalo veľa voľného času, a ak si nenaplánovali špeciálny program, nemali čo robiť.
„Na Slovensku sme boli stále v pohybe, vyhľadávali sme zážitky, zabavenie, rozptýlenie. No v Afrike nebolo v bežný deň čo robiť, takže som z toho bol niekedy aj frustrovaný,“ vysvetľuje Erik svoje pocity. Potom sa však prispôsobil možnostiam, ktoré mal, a čas využíval na modlitbu alebo rozhovory s miestnymi.
„Vtedy som si uvedomil, že už len samotný rozhovor mi spraví lepší deň a k naplneniu nepotrebujem hľadať niečo špeciálne. Hoci sú to len každodenné drobnosti, to ony robia život životom. Odvtedy dávam obyčajným veciam oveľa väčšiu váhu a prežívam naplnenie,“ uzatvára Erik.
Svoju misiu rovnako hodnotí aj dobrovoľníčka Monika Kniezová, ktorá si uvedomuje, že nedokáže pomôcť všetkým africkým deťom. „Viem, že tu nespravím nič svetoborné, nejdem nikoho zachraňovať a meniť svet. Moja služba je skôr o maličkostiach. Týmto deťom, ktoré túžia po pozornosti a láske, stačí iba to, že som s nimi,“ dodala.
