Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Duchovný život Svet kresťanstva
24. apríl 2022

Slovo kňaza

Pokoj vám!

V posolstve Vzkrieseného nemá strach miesto.

Pokoj vám!

Ilustračné foto: Flickr.com/Mazur/catholicchurch.org.uk

V detstve som veľmi nerozumel zmyslu Veľkej noci. Vnímal som ju predovšetkým v spojení s kraslicami, bahniatkami, korbáčmi či zajacmi. Začiatok jari a šibačka. Tak som vnímal Veľkú noc, lebo jej duchový rozmer ostával môjmu poznaniu zatiaľ zahalený.

Tieto prírodné motívy zdobili aj veľkonočné pohľadnice, ktoré som si rád prezeral u nás doma i na návštevách, na ktoré sme chodievali. Občas sa medzi nimi našla aj nejaká s náboženským motívom, podobne gýčovým ako tie s tými zajačikmi a kraslicami.

Jedna pohľadnica však bola iná ako všetky ostatné. Bol na nej Vzkriesený Ježiš, ale nie taký ten krikľavý s očami vykrútenými do neba a zástavou v ruke. Tento sa pozeral priamo na mňa. Vychádzal z akejsi tmavej miestnosti a z jeho vnútra vychádzali dva lúče svetla

Z lega som si postavil malý oltárik a Ježiša z pohľadnice som umiestnil do jeho stredu. Nový doplnok môjho študijného kútika z neho urobil aj kútik modlitebný, stal sa na niekoľko rokov jeho stálou súčasťou a prežil až do môjho odchodu do seminára.

Postupne som zistil, že nejde o len tak hocijaké zobrazenie Vzkrieseného, ale o veľmi špeciálny obraz, ktorý má svoje jasné duchovné posolstvo. Verím, že jeho pohľad do môjho života priniesol nielen Božie milosrdenstvo, ale aj Kristov pokoj.

Nedeľa Božieho milosrdenstva, posledný deň oktávy Kristovho vzkriesenia, upriamuje našu pozornosť nielen na túto dôležitú vlastnosť Boha a tiež na jednu z podmienok, ktoré treba splniť, aby Božie milosrdenstvo mohlo v našich životoch prinášať ovocie: osobnú vieru.

Na začiatku Evanjelia podľa Jána čítame o tom, ako si Ježiš povolal prvých učeníkov. Jednému z nich povedal, že ho videl dávnom predtým, než sa osobne stretli. Myslím si, že podobné skúsenosti by vo svojej osobnej histórii objavili mnohí z nás.

Ježiš povedal Natanaelovi: „Videl som ťa prv, ako ťa Filip zavolal, keď si bol pod figovníkom.“ Natanael mu povedal: „Rabbi, ty si Boží Syn, ty si kráľ Izraela!“ Ježiš mu odvetil: „Veríš preto, že som ti povedal: Videl som ťa pod figovníkom? Uvidíš väčšie veci ako toto.“ (Jn 1,48-50)

Ježiš videl, poznal a miloval Natanaela skôr, ako sa počal v lone svojej matky. Natanael zvykol študovať Tóru počas popoludňajšej siesty pod figovníkom. Ježiš v nej hľadel na Natanaela a on v nej postupne objavoval Rabbiho, s ktorým sa jedného dňa stretol zoči-voči.

Natanael spolu s ostatnými apoštolmi skutočne videl také veľké veci, také, o akých sa mu pod žiadnym figovníkom nesnívalo. Keď sa po troch rokoch od ich prvého stretnutia odohralo to, čo opisuje 20. kapitola Jána, Natanael bol vďaka týmto veľkým veciam pevný vo viere.

„Kto zažije a precíti Veľkú noc, kto sa stretne so Vzkrieseným, ten sa nestráni sveta a nemá z neho strach.“ Zdieľať

Stretnutie Ježiša s Natanaelom v prvej kapitole Jána je veľmi vhodné vnímať v kontexte so stretnutím Vzkrieseného s apoštolmi v (pred)poslednej kapitole Jána cez motív viery a videnia. Pochádza naša viera z toho, že my vidíme Krista, alebo z toho, že Kristus vidí nás?

Čím lepšie niečomu rozumiem, tým lepšie to vidím. V tomto je Ježiš vo veľkej výhode, lebo rozumie každému a vidí do vnútra každého z nás. Jeho pohľad, jeho láskavý a milosrdný pohľad má potenciál vzbudiť v nás túžbu po nadviazaní či prehĺbení vzťahu s ním.

Oblúk, ktorý sa začína stretnutím Ježiša s Natanaelom pred začiatkom Ježišovho verejného účinkovania sa uzatvára stretnutím Ježiša s Tomášom (a ostatnými apoštolmi) po udalostiach Kristovho umučenia, smrti a zmŕtvychvstania.

Inzercia

Pri prvom pokuse o toto stretnutie Tomáš chýbal. Dajme nabok špekulácie o tom, kde a prečo sa zdržal alebo čo práve robil, lebo by nás len vzdialili od Božieho slova. Dôležité je, že tam vtedy nebol, že na slová svojich kolegov reagoval, ako reagoval, a že o týždeň už bol s nimi.

Ježiš sa Tomášovi ukázal a vyzval ho, aby sa ho dotkol. Táto skúsenosť ho má presvedčiť, aby „nebol neveriaci, ale veriaci“. Kým Natanaelovo vyznanie viery prišlo ako blesk z jasného neba, Tomášovo vyšlo z hĺbky jeho zahanbeného vnútra: „Pán môj a Boh môj!“

Tomáš toho za ostatné tri roky nevidel a nezažil s Ježišom o nič menej ako Natanael. A predsa sa zdá, že je jeho viera iná. Potrebuje sa opierať o istoty pochádzajúce z bezprostrednej osobnej skúsenosti. Podobne ako viera mnohých z nás. Je to zlé? Je taká viera slabá?

Pre každého je zahanbujúce, keď je konfrontovaný so svojimi slabosťami, nedokonalosťami, zlyhaniami. Keď nám ich iní pripomenú, máme tendenciu sa hnevať a brániť sa útokom. Keď nám ich Boh pripomína, máme tendenciu sa pred ním vyhovárať. Už od Adama.

Tomáš sa nevyhováral. Naplno prežil svoj moment hlbokého poníženia a hanby nielen pred samotným Ježišom i pred ostatnými apoštolmi. Vieme si predstaviť, ako ho musel jeho prst zvnútra páliť, keď sa ním dotýkal Ježišových oslávených rán.

On sa ich však musel dotknúť, lebo Ježiš to tak chcel, nechcel ho tejto skúsenosti uchrániť. Len oni dvaja vedeli prečo, my o tom nemáme čo špekulovať. Tak ako nikto tretí nemá čo špekulovať o tom, čo sa odohráva pri našom vlastnom stretnutí s Ježišom.

Pohľad, ktorý vzbudzuje vieru, je zároveň pohľadom, ktorý vnáša pokoj a prekonáva strach. Pre Ježiša bolo veľmi dôležité, aby jeho učeníci nemali strach, ktorý by im bránil v ich poslaní, ktoré od Vzkrieseného dostávajú: ísť do celého sveta a hlásať evanjelium.

Veľkonočná viera prekonáva strach. Tí, ktorí sú zo strachu pred inými ukrytí za zatvorenými dverami, sú poslaní s pokojom v srdci hlásať Krista. Všetkým a každému. Kto zažije a precíti Veľkú noc, kto sa stretne so Vzkrieseným, ten sa nestráni sveta a nemá z neho strach.

Veľká noc je čas odmietnuť trpiteľské sektárske getá, jalovú odsudzujúcu rigiditu i zbabelý boj proti okolitému svetu, ktorého krvavú podobu sledujeme už dva mesiace v priamom prenose. Tieto strachom nasiaknuté úniky pred realitou nemajú nič s odkazom Vzkrieseného!

Natanael, Tomáš a ostatní Jedenásti išli až na kraj vtedy známeho sveta, aby hlásali radostnú nádej všetkým ľudom dobrej vôle. Ak by ostali uzavretí vo svojom strachu, dnes by sme neboli na svätej omši a nestretli by sme v nej živého Krista.

A tak už ani my nehľaďme na seba s podozrením, ale s pozvaním, aby všetci, ktorí budú hľadieť na nás, pochopili, komu sme uverili, a mohli vďaka nám aj sami uveriť.

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.