Relikvie sv. Terézie si uctili moslimovia aj neveriaci

Relikvie sv. Terézie si uctili moslimovia aj neveriaci

Rozhovor so sestrou Hermanou Matlákovou, vďaka ktorej k nám prišli relikvie sv. Terézie z Liseux.

Uzdravenie z nádoru, zmierenie desiatky rokov rozhádaných rodín, plačúci väzni aj kňazi. Vyzerá to tak, že sv. Terezka na svojom dvojtýždňovom „turné“ po Slovensku nezaháľala. V slovenských mestách si ju prišlo uctiť viac ako 200-tisíc ľudí, medzi nimi aj moslimovia či židia. O nedávnej ceste relikvií sv. Terézie z Lisieux po Slovensku hovorí sestra Hermana Matláková.

Sv. Terezka odišla do neba s tým, že bude robiť dobro na zemi. Jej relikvie ste v januári dva týždne sprevádzali po slovenských mestách. Viete už teraz o nejakých konkrétnych veciach, ktoré vyprosila pre ľudí na Slovensku?

Dozvedeli sme sa napríklad o uzdravení z kožného tumoru u jedného muža.

Kde sa to stalo?

V Nitre. O dva dni po návšteve relikvií nám telefonoval. Už to mal aj lekársky potvrdené.

Boli ste svedkami aj ďalších uzdravení?

Pravdupovediac, mňa nevedia až tak nadchnúť telesné uzdravenia. Je to určite veľký zázrak pre človeka, u ktorého sa to stane. V tejto dobe však ako oveľa väčšie zázraky vnímam uzdravenia duše, srdca. Stretávala som veľmi veľa ľudí, ktorí sa napríklad zmierili po rokoch. Mali sme tam manželský pár, ktorý sa dal dokopy po 12 rokoch odluky.

Prišli si uctiť relikvie každý sám a stretli sa tam?

Každý prišiel sám, obaja išli na spoveď a natrafili na toho istého kňaza. On si to nejako skombinoval, povedal manželke, choďte tam a tam, Terezka pre vás pripravila prekvapenie. O pár dní sa ozvali, že sa dali dokopy.

Stretli sme bratov, ktorí boli viac ako 25 rokov rozhádaní kvôli majetkom. Zaujímavé bolo to, že si obaja naraz pokľakli k relikviáru, pozreli na seba a hneď vedeli, o čo ide. Išli za kostol, tam sa vyplakali, vyobjímali. To sú veľké milosti pre rodinu.

Ďalšou vecou boli sväté spovede. V Lučenci sme sa smiali, keď vyšiel zo spovednice kňaz po dvoch hodinách a pýta sa: Prosím vás, v tomto meste nikto nespovedá? Tamojší pán farár nato hneď vysypal program spovedania.

Spovedajúci kňaz len s úsmevom reagoval, že sa pýta, keďže za posledné dve hodiny mal samé spovede po 10, 15, 20 rokoch. V Petržalke sme zas stretli pána, ktorý sa čudoval, čo sa v noci deje v kostole, pozeral sa z okna svojho bytu, videl tam policajné autá a nechápal, až nakoniec mu to nedalo a prišiel do kostola.

Skončilo sa to tým, že sa vyspovedal po 40 rokoch. Od prvej chvíle som vnímala príchod ostatkov ako prepojenie Roku zasväteného života s Rokom milosrdenstva.

Existuje miesto, kde môžu ľudia písať svoje svedectvá?

Na webovej stránke o putovaní relikvií je už možné pridávať svedectvá. Už teraz sú tam zaujímavé veci, napríklad manželia lekári píšu o zmiznutí znamienka, ktoré bolo treba chirurgicky odstrániť, a ten lekár to presne odborne pomenoval.

Ako sa vám vlastne v hlave zrodila myšlienka priniesť na Slovensko ostatky sv. Terezky?

Žiadosti do Lisieux boli poslané už dávno. Ale existuje určitá štruktúra, cez ktorú sa musí prejsť, a toto nebolo splnené. Podarilo sa to až tohto roku. Slovensko je dosť postihnuté reformáciou, či si to chceme priznať alebo nie, úcta k ostatkom nie je až taká veľká. Panuje z toho aj trochu strach, či bude mať dobrú odozvu, keď prídu ostatky nejakého svätca, alebo nie. Aj otcovia biskupi mali trochu obavy.

Ale celý proces napokon prebehol veľmi rýchlo. Aj Francúzi to vnímali tak, že nie vy sa tešíte na sv. Terezku, ale ona sa teší na vás. Veľmi rýchlo sa totiž vybavovali veci, všetko išlo hladko. Iné krajiny čakajú aj dva roky, my sme to mali všetko hotové za pol roka, od momentu podpisu našich otcov biskupov až po príchod relikvií.

Stretávala som veľmi veľa ľudí, ktorí sa napríklad zmierili po rokoch. Mali sme tam manželský pár, ktorý sa dal dokopy po 12 rokoch odluky. Zdieľať

Koľko ľudí si teda napokon prišlo uctiť Terezku?

Skromné odhady hovoria o 200-tisíc ľuďoch a to sme nepočítali noci, iba dni. Stávalo sa nám pritom, že sme išli spať o jednej, o šiestej sa vstávalo a povedali nám, že v noci prišlo päť autobusov...

Nemali ste niekedy pocit, že to u tých pútnikov nešlo zo srdca, ale je to skôr o tej slovenskej odpustovej masovosti? Organizuje sa autobus, tak idem?

Bolo to rôzne. Niekedy to boli masovky, niekto išiel za atrakciou, aj to treba vidieť. Ale bolo tam veľmi veľa srdca. Ľudia prichádzali, lebo chceli prísť. Skoro v každom kostole sa nám stávalo, že keď sme odchádzali, zrazu sa ľudia rozplakali, že: Neberte nám ju, ešte aspoň 10 minút. Uvedomili si, koho tam mali. Ale bolo to rôzne od regiónu k regiónu.

V čom spočívali regionálne rozdiely?

Prešli sme celým Slovenskom. V takej Rožňave sme si povedali, že to je misijné územie. Katedrála, ktorá je zväčša naplnená piatimi, šiestimi ľuďmi, bola zrazu plná ľudí. Niektorí počas dňa otočili aj trikrát, pričom boli z dediny od Rožňavy.

Bola tam veľmi silná modlitbová atmosféra. Tamojší otec biskup Stolárik to pekne povedal, že Terezka – svätica s ružami a patrónka misií prišla medzi svojich, na misijné územie, Rožňava je navyše mestom ruží.

Silné to bolo aj Vyšných Hágoch, kde sme boli v ústave respiračných chorôb, prichádzali tam veriaci aj neveriaci, prichádzali chorí k svätici, ktorá bola rovnako chorá ako oni. Silným zážitkom bol aj hospic v Trenčíne, väznica v Hrnčiarovciach nad Parnou.

Stávalo sa nám, že sme išli spať o jednej, o šiestej sa vstávalo a povedali nám, že v noci prišlo päť autobusov... Zdieľať

Mali väzni záujem uctiť si sväticu?

Na svätej omši, ktorá bola v telocvični, bolo asi 200 väzňov. V tejto najväčšej väznici na Slovensku ich tam žije asi 1000. Väzni sami vynášali relikviár a niesli ho cez celú telocvičňu. Nespievalo sa tam ako v kostoloch, ale veľmi ma zamrazilo, keď zrazu tých 200 chlapov z plného hrdla skríklo: Svätá Terézia, vitaj medzi nami!

Podobne ako v momente, keď väzni mali po svätej omši možnosť prísť k relikviáru, a zrazu tí tvrdí chlapi začali plakať. Počas kázne vo väznici kňaz vyzdvihol, že prvé duchovné dieťa sv. Terézie bol práve väzeň.

Vo Francúzsku zabil dve ženy a dievča a francúzska mienka ho úplne odsúdila, ešte na popravu išiel ako sebavedomý hrdina. Keď sv. Terézia čítala v novinách jeho príbeh, dala tajne odslúžiť sv. omšu, prosila, nech jej dá Boh nejaké znamenie, či tento Pranzini svoj čin oľutoval alebo nie.

Keď vystupoval na popravisko, požiadal kňaza, ktorý išiel za ním, aby mu dal kríž a ten trikrát pobozkal. Terézia v životopise píše, že mala istotu, že oľutoval.

Ako prežívali návštevu relikvií kňazi, ku ktorým má sv. Terézia špeciálny vzťah a mnohí kňazi zas k nej?

Kadiaľ sme chodili, všade od nás kňazi dostávali ruže ako vďaku, že prijali relikviár do svojej farnosti. Bol to silný moment, lebo išlo o ružu, ktorá bola celý deň na relikviári. Keď relikvie odchádzali, kňaz z tímu podal ružu miestnemu kňazovi a ten sa skoro vždy rozplakal.

Chlapi, ktorých vnímame z kazateľnice ako suverénnych študovaných, zostali krehkými chlapcami, ktorí plakali s ružou v ruke. Mnohí povedali: Už chápeme, prečo tu Terezka bola, 10 rokov sme neplakali...

Slovensko je dosť postihnuté reformáciou, či si to chceme priznať alebo nie, úcta k ostatkom nie je až taká veľká. Panuje z toho aj trochu strach, či bude mať dobrú odozvu, keď prídu ostatky nejakého svätca alebo nie. Aj otcovia biskupi mali trochu obavy. Zdieľať

Sv. Terezka je na Slovensku veľmi obľúbenou sväticou. Viete, v čom väzí, že jeden svätec je obľúbenejší než iný?

Pred príchodom relikvií sme to historicky prekopali a zistili sme, že v roku 1932 biskupská konferencia na území Československa vydala dekrét. Podľa neho mali byť všetky deti, ktoré v tom roku pristúpia k prvému svätému prijímaniu, zasvätené úcte k svätej Terézii z Lisieux.

Odvtedy sa v každom kostole v rámci Slovenska aj Čiech nachádza jej socha. Do každej rodiny išiel aj obraz a úcta bola v rodinách veľmi živá. V medzivojnovom období bolo aj na Slovensku zmapovaných niekoľko zázrakov – uzdravenie chorých po prvej svetovej vojne.

Úcta k sv. Terézii vzrastala aj tým. Keď sme teraz prechádzali s relikviami Slovenskom, mala som pocit, akoby to bola druhá vlna úcty k sv. Terézii. Mnohí ľudia sa pýtali napríklad na knižku Svätica s ružami, ktorá bola vydaná okolo roku 1940 a bola v rodinách veľmi populárna. Ľudia nám vraveli, že tú knihu čítali ako deti.

Čo na Terezkinom živote ľudí priťahuje?

Terezka je obľúbená svojou univerzálnosťou, nasledovať ju nie je ťažké. Keď si predstavíme nejakého vzdelaného svätca, ktorý robil veľkú charitu, nie každý má odvahu ho nasledovať, ale túto sväticu môže nasledovať každý.

Každé ráno sa zobudiť a povedať, tak Pane Bože, každý krok obetujem dnes za svoju rodinu, dať si úmysel a s ním žiť. Počas svojho života neurobila nič famózne. Žila svoj každodenný život v maličkostiach: upratala po niekom, aj keď bola nahnevaná, neskríkla, ale jemne upozornila.

Keď ju niekto rozčúlil, najprv sa na neho usmiala až potom ho upozornila. O univerzálnosti sv. Terezky svedčí aj to, že si relikvie prišli uctiť aj ľudia iných vierovyznaní, napríklad moslimovia. Povedali nám, že ju majú v úcte napriek tomu, že vyznávajú iné náboženstvo.

Takisto prišli ľudia zo židovského náboženstva, kalvíni, evanjelici. Tí pritom neuznávajú ostatky svätých. Napriek tomu prichádzali, lebo povedali, že sa im páči jej prístup, každodennosť, že tak treba prežívať kresťanstvo.

Mnohí veriaci ľudia nechápu, prečo by si mali uctievať ostatky nejakého svätého, nemajú k tomu vzťah. Ako by ste im to vysvetlili?

Pripodobňujem to tomu, že keď nám zomrie niekto blízky, snažíme si uchovať nejakú jeho drobnosť. Mala som veľmi rada obe staré mamy. Jedna mi dala tesne pred smrťou ruženec, ktorý si uchovávam, hoci od jej smrti už ubehlo 25 rokov, druhá zomrela pred siedmimi rokmi a jej fotografiu mám stále odloženú.

V tom spočíva aj úcta k relikviám. Telesné pozostatky niekoho, kto bol blízky Bohu aj nám ľuďom, sú pre nás určitou pamiatkou. Aj z hľadiska nášho náboženstva veríme vo vzkriesenie tela, v tomto tele človek prežíval svätosť, jeho telo bude oslávené, to nie je úcta tým kostiam, ale skôr tomu duchu, ktorý oživoval to telo. Aj Ježiš Kristus žil v tele, aj svätec žil svätosť svojím telom.

Keďže uctievanie relikvií nie je blízke ani mnohým veriacim, asi sa nedá čudovať neveriacim, keď nad nami krútia hlavami, že sa klaniame „svätým kostičkám“... Stretli ste sa aj vy s negatívnymi reakciami?

Áno, stretli sme sa s otázkami, či máme povolenie od hygienika na prevážanie kostí...

Čo ste im na to povedali?

Jasnééé (smiech). Asi treba ľuďom polopate vysvetliť, že ja sa neklaniam kostiam a nevzdávam im tú úctu, ktorú vzdávam Bohu. Toto je úcta k človeku, ktorého si vážim pre to, ako žil. Ako keď sa stretneme s nejakou celebritou, ktorú si vážime.

Vo väzení sa nespievalo ako v kostoloch, ale veľmi ma zamrazilo, keď zrazu tých 200 chlapov z plného hrdla skríklo: Svätá Terézia, vitaj medzi nami! Zdieľať

Aký ste mali pocit, keď ste išli s relikviárom v policajnej kolóne? Nezdalo sa vám to paradoxné, keď ste si uvedomili, v akom sekulárnom svete žijeme? V policajných kolónach väčšinou idú mocní tohto sveta, teraz išlo o ostatky svätice...

Francúzi žiadali o ochranu majetku svojho štátu. To, že s nami chodil policajný doprovod, nebolo o tom, ako mi niekto povedal, že sa chce cirkev ukázať, ako si vie zariadiť veci. Išlo o to, že sme mali cudzí štátny majetok a len jeho finančná hodnota presahuje niekoľko tisíc eur. Bolo navyše potrebné, aby sme nestáli z relikviárom niekde v kolóne, keďže na jednotlivé mestá aj tak bolo málo času.

Bolo zložité organizačne to zabezpečiť?

Nie, obtelefonovalo sa každé krajské riaditeľstvo. Napísali sme list ministrovi vnútra, ktorý odpísal, že na to upozorní krajských riaditeľov. Na hranici každého kraja sa striedala hliadka, ktorá si nás preberala. Bolo to veľmi milé, lebo často sa aj policajti s nami modlili alebo sa spýtali, či si môžu ísť prví uctiť relikvie, kým neprídu ľudia. Mala som pocit, že mnohí policajti boli veriaci, ale aj tí, ktorí neboli, sa správali veľmi úctivo.

Vo vašom denníku, ktorý ste písali počas putovania relikvií na webe cestaplus, ste spomenuli, že sa rodí myšlienka akejsi školy sv. Terézie. Má to už nejaké jasnejšie kontúry?

Keď sme videli tie davy ľudí, povedali sme si, že to nemôže zostať tak, že ľudia dnes prídu, zajtra odídu a ostatne bublina. Ľudia kupovali knihy a chceli zaplniť vzduchoprázdno vo vedomostiach. Preto vznikla myšlienka centra spirituality sv. Terézie. Členovia tímu, ktorý slúžil počas putovania relikvií, sa majú stretnúť 9. februára a tam by mali vzniknúť nejaké kontúry, každý má prísť s nejakou myšlienkou.

Už teraz je jasné, že z putovania vznikne dokumentárny film. Mali sme kameramanku, ktorá si to tých 14 dní „odmakala“. Vzniknúť má aj kniha, ktorá má byť nielen svedectvom fotiek, ale putovala s nami aj kronika, ktorá bola na každom mieste a ľudia tam písali svoje svedectvá o živote so sv. Terezkou. Výber z kroniky bude tiež súčasťou knihy.

Ako si môžeme predstaviť takúto školu?

Ako spoločenstvo, ktoré by vovádzalo do duchovného života sv. Terézie alebo tím, ktorý by išiel na misie na miesta, kde putovali relikvie aspoň raz za rok. Treba polievať, čo sa zasialo. V rámci toho by sa mohli robiť obnovy, zhromaždiť knihy a pod.

Neberte nám princeznú

V tíme, ktorý sprevádzal sv. Terezku po Slovensku, bol aj kňaz, bosý karmelitán Dušan Hricko. Minulý týždeň relikviár s jej ostatkami odviezol domov do Francúzka. Pri jeho rozprávaní aj skeptik prizná, že niečo na tej Terezke musí byť.

Dušanovi Hrickovi v hlave znela pieseň Neberte nám princeznú, keď odovzdával relikvie sv. Terézie späť

Z usmievavého pátra nie je pri rozprávaní o svätici vôbec cítiť zbožný sentiment, ale nefalšovaný vzťah k blízkej osobe. „Keď nám pri bazilike v Lisieux vyberali relikviár z auta, v srdci mi zneli slová piesne Neberte nám princeznú. Musím priznať, nebolo mi všetko jedno,“ hovorí o rozlúčke so sväticou.

Terezkine ostatky uložili vedľa relikvií jej rodičov, ktorých minulý rok vyhlásil za svätých pápež František. „Povedal som im, že ich čakáme v roku 2018,“ smeje sa páter Dušan, čím prezrádza plány priviesť na Slovensko aj ostatky Louisa a Zélie Martinovcov. 

Aj keď si relikvie sv. Terezky páter Dušan uctil už štvrtýkrát v živote, pri každej rozlúčke má pocit, akoby od neho odchádzala blízka osoba, s ktorou sa zas veľmi dlho neuvidí. O čo je iná prítomnosť relikvií, ako keď sa k nej modlí? „Zostane mi obraz, ale to je iné. Keď sú blízko relikvie, zapájajú sa zmysly,“ vysvetľuje rehoľník.

So sväticou má výnimočný vzťah, významnú úlohu podľa neho zohrala aj v jeho rozhodnutí sa pre kňazstvo. „U otcov piaristov v Prievidzi mali sochu sv. Terezky. Chodil som sa k nej modliť celú pubertu, každý deň od 13 do 18 rokov, pričom som si celý čas myslel, že je to Panna Mária. Tá obyčajná socha mi prinášala pokoj a radosť a vždy som jej hovoril: Mária, ty vyzeráš nejako zvláštne, mala by si stáť pod krížom, nie držať kríž v rukách,“ rozpráva svoje svedectvo.

Keď mal 24 rokov, rovnaký vek, v ktorom sv. Terézia zomrela, vstúpil do rehole bosých karmelitánov. „Počas modlitby ruženca som sa prechádzal a keď som ju zbadal na stene, vrátil sa mi ten obraz pred jej sochou z puberty a povedal som: Aha, tak to ty máš za lubom!“ spomína rehoľník. Terezkina jednoduchosť zároveň ovplyvňuje to, ako prežíva svoje kňazstvo.

Foto: Zuzana Očovanová, archív Dušan Hricko (1)

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo