Maronitská cirkev: Nikdy sme neprerušili cirkevné spoločenstvo s Rímom

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Maronitská cirkev: Nikdy sme neprerušili cirkevné spoločenstvo s Rímom

Katolícka cirkev je dnes tvorená 24 cirkvami, z ktorých je 23 východných a jedna západná. Maronitská cirkev o sebe tvrdí, že nikdy neprerušila cirkevné spoločenstvo s Rímom. Prinášame jej portrét.

Podľa vlastného udania Maronitskej cirkvi žije na celom svete okolo 3,6 milióna maronitov. Arabsky hovoriaca väčšina maronitov žije na Blízkom východe. K Maronitskej cirkvi sa hlási približne 1,5 milióna obyvateľov Libanonu, takže maroniti tvoria takmer tretinu obyvateľstva cédrového štátu. Popritom okolo 400-tisíc maronitov žilo pred vypuknutím občianskej vojny v Sýrii. Státisíce maronitov sú roztrúsené v diaspóre v Južnej a Severnej Amerike.

Maronitská cirkev reprezentuje najväčšiu kresťanskú komunitu v Libanone. Maronitský patriarcha je tu vnímaným a rešpektovaným hovorcom kresťanského obyvateľstva, ktoré má vrátane všetkých kresťanských konfesií v súčasnosti 41-percentný podiel na obyvateľstve takmer 6-miliónového Libanonu. Dodnes platná konfesionalistická ústava Libanonu z roku 1920 stanovuje, že prezidentom libanonského štátu musí byť maronita.

Najstaršie dejiny Maronitskej cirkvi

Počiatky maronitov siahajú na koniec 4. storočia, keď charizmatický sýrsky pustovník sv. Maron (†410 alebo 423) zhromaždil okolo seba skupinu učeníkov a založil kláštor Beth-Maron pri rieke Orontes, v blízkosti antického sýrskeho mesta Apamea, medzi sýrskym Aleppom a Antiochiou (dnes Antakya v Turecku). Mníšska komunita bola síce súčasťou Antiochijského patriarchátu, v priebehu stáročí ale rozvinula vlastnú tradíciu. Maronitskí mnísi sa hlásili ku kristológii Chalcedónskeho koncilu (r. 451), podľa ktorej Ježiš Kristus „pozostáva z dvoch prirodzeností nezmiešane, nezameniteľne, nerozdelene, neoddelene“. Takto sa ocitli v opozícii k protichalcedónsky orientovanej väčšine sýrskych spolukresťanov. Odporcovia Chalcedónskeho koncilu zastávali názor, že božská a ľudská prirodzenosť v Ježišovi Kristovi boli zmiešané, pričom božská prirodzenosť dominovala. Okolo kláštora Beth-Maron sa postupne zhromaždili chalcedónsky zmýšľajúci a aramejsky hovoriaci kresťania, ktorí v nasledujúcom období dostali meno po jeho zakladateľovi – maroniti.

Ikona sv. Jána Marona.

Prenasledovanie maronitov

Kristologické spory v Antiochijskom patriarcháte vyústili do prenasledovania maronitskej komunity. Zatiaľ čo byzantský cisár Markián (450 – 457) nechal ešte v roku 452 Beth-Maron zväčšiť a opevniť, protichalcedónsky naladený antiochijský patriarcha Severos (†538) dal maronitským mníchom pocítiť svoj hnev. V roku 517 jeho prívrženci zabili 350 mníchov z Maronovho a ďalších chalcedónskych kláštorov v Sýrii, keď títo práve putovali do kláštora sv. Simeona. Spomienku na svojich prvých mučeníkov Maronitská cirkev slávi až dodnes (31. júla). Aj najslávnejší byzantský cisár Justinián Veľký (527 – 565) prejavoval priazeň kláštoru Beth-Maron. Keď cisár Herakleios porazil Peržanov (okolo roku 628), z vojnovej koristi sa ušlo aj maronitským mníchom.

V 7. storočí sa byzantský cisár Herakleios pomocou učenia monoteletizmu (v Kristovej osobe je iba jediná vôľa) pokúšal  dosiahnuť kompromis medzi prívržencami a odporcami Chalcedónskeho koncilu. Mnísi Maronovho kláštora sa stali jeho najprominentnejšími zástancami. Držali sa ho však aj po tom, čo šiesty ekumenický koncil (Konštantínopol 681) odsúdil monoteletizmus. Pre inváziu Arabov sa nemohol na koncile zúčastniť nijaký zástanca monoteletizmu zo Sýrie, takže, historicky videné, neexistovalo nijaké odmietnutie záverov koncilu maronitmi, ale len jednoduchá nevedomosť, ktorá je dokázateľná až do 11. storočia. 

Na konci 7. storočia boli maroniti prenasledovaní odporcami Chalcedónskeho koncilu. Už sa im nedostávalo priazne zo strany byzantskej cirkvi. K tomu ešte ich čoskoro začali utláčať moslimskí Abbásovci, ktorí vládli Arabskému kalifátu (750 – 1258).

Exodus maronitov do Libanonu

Koncom 8. storočia maroniti hľadali útočisko v ťažko prístupnom hornatom kraji Libanonu alebo utiekli na Cyprus, kde sú až dodnes zastúpení približne 10-tisíc veriacimi. V tomto období sa začali rozvíjať ako samostatná cirkev. Zvolili si vlastného biskupa, ktorý prijal titul „patriarcha Antiochie a celého Východu“. Podľa maronitskej tradície sa ich prvý patriarcha volal Ján Maron. Počnúc 16. storočím mu začali pripisovať viaceré teologické diela. Život veriacich bol neustále formovaný spiritualitou maronitských mníchov. V uzavretých úzkych horských údoliach Libanonu maroniti rozvíjali svoje špecifické kultúrne dedičstvo, predovšetkým svoju antiochijskú (západosýrsku) liturgiu. Maroniti dúfali, že v libanonských horách budú lepšie chránení pred prenasledovaním. Krajinou pôvodu maronitov je ale severná Sýria.

Nikdy neprerušili cirkevné spoločenstvo s Rímom

Podľa podania maronitských cirkevných historikov cirkevné spoločenstvo medzi maronitskou a rímskou cirkvou nebolo nikdy prerušené. Avšak treba upozorniť, že celé generácie sotva existovali kontakty medzi sýrskymi kresťanmi na Prednom východe a ich bratmi a sestrami vo viere na latinskom Západe. To sa zmenilo, keď sa na konci 11. storočia na Východe objavili križiacki rytieri. V období križiackych výprav maroniti kooperovali s latinskými kresťanmi.

Po vyše sedemmesačnom obliehaní rytieri zo Západu dobyli 3. júna 1089 Antiochiu pri Oronte, niekdajšie hlavné mesto rímskej provincie Sýria. V januári 1099 sa križiacke vojsko vydalo pozdĺž libanonskej púšte do Jeruzalema. Maronitskí kresťania sprevádzali križiackych rytierov, ktorí po 6-týždňovom obliehaní 15. júla 1099 zajali Sväté mesto. Po oslobodení Svätého hrobu rytieri zvolili Gottfrieda z Bouillonu za prvého kresťanského vládcu Jeruzalema. „Pokorne“ sa nazval „správcom Svätého hrobu“. Až jeho brat a nástupca Balduin I. (1100 – 1118) sa nechal korunovať za jeruzalemského kráľa v bazilike Pánovho narodenia v Betleheme sa Vianoce roku 1100. Krátko predtým pápež Paschal II. (1099 – 1118) poslal svojmu maronitskému kolegovi korunu a palicu na znak uznania jeho patriarchálnej dôstojnosti.

Gottfried z Bouillonu.

Dôležitým bodom programu Balduinovej úspešnej politiky vo Svätej zemi bolo usádzanie a podporovanie východných kresťanov v Jeruzaleme a na okolí kontrolovanom križiakmi. Maroniti od počiatku podporovali rytierov zo Západu, ktorí prišli, aby oslobodili Svätý hrob z rúk moslimov. Ako informuje vo svojej križiackej kronike vtedajší latinský biskup Viliam z Týru (†1186), v roku 1182 maronitský patriarcha s celým svojím klérom a ľudom formálne vstúpil do únie s Rímom. Preto Maronitská cirkev asi ako jediná východná katolícka cirkev nemá pravoslávny náprotivok, maronitská pravoslávna cirkev neexistuje.

Čulé kontakty maronitov s Rímom

Formálnym vstupom maronitov do spoločenstva s Rímom sa začali písať dejiny úzkych vzťahov Maronitskej cirkvi so Svätou stolicou. Patriarcha Jeremiáš II. al-Amšití (1199 – 1230) bol prvým maronitským patriarchom, ktorý navštívil Rím, aby sa zúčastnil na Štvrtom lateránskom koncile (1215).

Diskusia medzi katolíckymi a orientálnymi kresťanmi, koniec 13. storočia.

Po Tridentskom koncile (1545 – 1563) sa ešte posilnili vzťahy medzi Rímom a Maronitskou cirkvou. V roku 1584 pápež Gregor XIII. založil v Ríme Maronitské kolégium, v ktorom sa vzdelávali vedúce duchovné osobnosti tejto východnej katolíckej cirkvi. Táto ústretovosť si však vyžiadala daň v podobe silnej latinizácie maronitského cirkevného života vrátane maronitskej západosýrskej liturgie. Rigorózne pripodobňovanie sa latinskému obradu sa začalo zvlášť po maronitskom národnom koncile v roku 1736 na vrchu Libanon, ktorý viedol pápežský legát a veľký učenec Jozef Šimon Assemani (†1768). Po silných latinizačných tendenciách v 18. a 19. storočí sa Maronitská cirkev dnes v duchu učenia Druhého vatikánskeho usiluje o väčšie docenenie svojich západosýrskych koreňov vo svojich novších liturgických knihách.

Komplikované vzťahy maronitov s drúzmi

Po vyhnaní križiakov maronitov prenasledovali moslimskí mamelukovia. V Osmanskej ríši počnúc 16. storočím si maroniti v odľahlých horských oblastiach dokázali uchovať autonómiu, sčasti v spolupráci s drúzskymi feudálnymi pánmi, medzi ktorými vynikol Fahkr-al-Din II. Vďaka vynikajúcim vzťahom maronitov s Európou, zvlášť s francúzskym kráľom a talianskymi mestami, zažil Libanon v tomto období kultúrny rozkvet. Maronitskí mnísi zaviedli prvé arabské tlačiarenské lisy.

Na Bospore pozorovali tento vývoj so znepokojením, osmanský protiúder vyvrcholil v poprave Fahkr-al-Dina II. v roku 1635 v Istanbule. V roku 1638 Francúzsko vyhlásilo, že berie pod svoju ochranu všetkých katolíkov (a tým aj maronitov) v Osmanskej ríši. Až v priebehu vojenských aktivít Napoleona v Egypte sa drúzskym vládcom na území dnešného Libanonu podarilo opäť dosiahnuť autonómiu, ktorá pretrvala až do 40. rokov 19. storočia. Keď v roku 1860 došlo k masakru na maronitoch rukami drúzov, do regiónu napochodovali francúzske vojenské oddiely.

Obaz Émile Vernet-Lecomta Maronitská žena pri fontáte (1863)

Po prvej svetovej vojne sa Libanon stal mandátnym územím Zväzu národov pod francúzskou správou. Od roku 1944 je Libanon suverénnym štátom. Libanonská konfesionalistická ústava pochádza ešte z francúzskeho obdobia (1920). Stanovuje, aby prezident bol maronitom, naopak premiér príslušníkom sunnitskej a predseda parlamentu šiitskej vetvy islamu. Libanonský prezident plní skôr reprezentatívnu funkciu.

Vysťahovalectvo maronitov

Krehkosť politickej situácie v Libanone si svet uvedomil v rokoch libanonskej občianskej vojny (1975 – 1990). Maronitskí kresťania boli zastúpení v obidvoch táboroch, čoho výrečným príkladom sú aj poslední protikandidáti na úrad súčasného libanonského prezidenta. V dôsledku občianskej vojny mnohí maroniti utiekli zo svojej vlasti a vytvorili základ pre obrovské maronitské komunity v diaspóre. Preto dnes žije v Argentíne okolo 700-tisíc, v Brazílii takmer 500-tisíc, v Austrálii a Mexiku po 150-tisíc a v Kanade a USA po 80-tisíc maronitov.

Patriarcha Maronitskej cirkvi Bechara Boutros al-Rahi.

Ako jedna z 23 východných katolíckych cirkví má Maronitská cirkev svoju vlastnú hierarchiu a maronitskú západosýrsku tradíciu. Liturgickou rečou ja sýrska reč, aramejský dialekt. Patriarcha Maronitskej cirkvi, od roku 2011 Bechara Boutros al-Rahi, sídli v kláštore Bkerké v Jounieh, na severnom okraji libanonského hlavného mesta Bejrút. Najvyšší cirkevný predstaviteľ maronitov je nositeľom titulu „maronitský patriarcha Antiochie a celého Východu“. Maronitskí patriarchovia si od stredoveku neustále dávajú druhé meno Boutros, ktoré v preklade znamená Peter. Ide o prejav úcty apoštolovi Petrovi, zakladateľovi antiochijskej cirkvi, z ktorej maroniti vzišli. 

Foto: wikimedia, flicr.com

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo