Keď dieťa nepatrí k obľúbeným výrečným deťom, túži zapadnúť do kolektívu, ale spolužiaci si ho nevšímajú a je v triede osamelé, prirodzene začne o sebe pochybovať.

Výchovných poradcov sme sa opýtali, ako môžu rodičia pomôcť svojmu introvertnému dieťaťu a nastaviť ho tak, aby neprechádzalo školou s pocitom menejcennosti.

Katarína Winterová, sociálna pedagogička, rodičovská koučka, vedie internetové poradenstvo pre rodičov, je mama troch detí

V našom ponímaní úspešného a šťastného človeka má svoje miesto aj predstava o tom, že je obľúbený, že sa vie presadiť, „povedať si svoje“ a že ľudia ho majú radi. Je to však často len ilúzia dokonalosti a predstava. V našich životoch a vzťahoch majú hodnotu a miesto všetci ľudia, aj tí, ktorí sú pre nás nezaujímaví alebo úplne iní ako my.

Existujú rôzne „spôsoby a rady“, ako motivovať dieťa, aby bolo sebavedomejšie a aby bolo priebojnejšie. Ja chcem ponúknuť zdanlivo jednoduchý prístup, a to učiť dieťa, že naše slová a naše skutky sú dôležité a majú svoju hodnotu, a ak chcem mať kamarátov, musím sa naučiť starať sa o vzťahy.

Dieťa, ktoré vyrastá v zdravom prostredí, ktoré vidí, že jeho rodičia majú priateľov, nemá prečo nevedieť vytvárať a udržiavať si vzťahy. Možno mu to pôjde pomalšie, kostrbatejšie pre jeho povahu, ale za podpory rodičov mu to pôjde. Takémuto dieťaťu treba s trpezlivosťou rozprávať, vysvetľovať, ako nadväzovať vzťahy, prečo je potrebné pozdraviť, prečo je potrebné deliť sa či sa vedieť porozprávať.

Povedzme dieťaťu, že ak príde za spolužiakom a pozdraví ho, že je to dôležité – venuje mu svoju pozornosť, aj keď krátku. Opakujme mu, že ak sa chce hrať, nech sa pridá k iným deťom. Nemusí byť centrom hry, na začiatok postačí, že sa osmelí a príde k druhým.

Ponúknime dieťaťu skúsenosť, keď je zapojené v hre, v kolektíve, a táto skúsenosť ho naučí, že aj ono sa musí niekedy premôcť, prispôsobiť, aby bolo sociálnejšie a naučilo sa vytvárať si vzťahy. Postupne krok po kroku to pôjde.

Ak však vidíte, že dieťa sa trápi a neviete mu pomôcť, obráťte sa na pedagóga. Práve učiteľ pozná klímu v triede, dynamiku vzťahov a vie, čo sa deje. Opýtajte sa ho na jeho názor, vyjadrite svoje obavy, svoj pohľad na túto problematiku. Ak zapojíte učiteľa, budete mať v školskom prostredí svoju predĺženú ruku, ktorá môže nenásilným spôsobom pomôcť dieťaťu zapadnúť do kolektívu.

Martina Bačová, klinická psychologička, psychoterapeutka, u detí sa zameriava na liečbu porúch správania, depresie, úzkostí a fóbií, je mama troch detí

O tom, či deti budú obľúbené a prijímané rovesníkmi, nerozhoduje iba povaha, ale aj sociálne kompetencie a komunikačné zručnosti. A tie môžeme podporovať u všetkých – odvaha a chuť komunikovať, schopnosť počúvať, mať súcit a empatiu a mnohé ďalšie.

Poslúžia pri tom záujmové aktivity, spoločenstvá, ale aj voľná hra s kamarátmi na dvore. Rodičia môžu sami vytvárať príležitosti, v ktorých si dieťa komunikáciu precvičí – vypýtať si niečo v obchode, pozvať spolužiaka, zorganizovať oslavu a podobne. Môžeme sa spolu rozprávať o tom, čo sa darí a čo je pre dieťa ťažké, a opakovane to spolu skúšať. Vieme ho podporiť aj cez hrdinov z príbehov.

Je dobré poznať aj svoje silné stránky. Introvertné dievča, ktoré vie pekne spievať, pritiahne k sebe deti, ktoré majú rady hudbu. Tichý chlapec, ktorý je rýchly v behu, bude dobrým spoločníkom do naháňačiek. Potrebujú to o sebe vedieť a potrebujú našu dôveru. Je dôležité viesť ich k novým zručnostiam, rovnako ako uvidieť a oceniť to, akí naozaj sú.

Zdravý obraz o sebe sa nevytvára len z vonkajšieho ocenenia. Cez bezpodmienečné prijatie rodičmi dieťa spoznáva svoju skutočnú hodnotu.