Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Spoločnosť
10. máj 2022

Český premonštrát o prípadoch sexuálneho zneužívania v cirkvi

Som si istý, že väčšina obetí u nás ani u vás ešte neprehovorila

O potrebe otvorenej komunikácie v prípadoch sexuálneho zneužívania v cirkvi sme sa rozprávali s premonštrátom Markom Drábekom. 

Som si istý, že väčšina obetí u nás ani u vás ešte neprehovorila
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

O potrebe otvorenej komunikácie v prípadoch sexuálneho zneužívania v cirkvi sme sa rozprávali s premonštrátom Markom Drábekom. 

Kňaz premonštrát Marek Drábek sa v Česku venuje téme sexuálneho zneužívania v prostredí katolíckej cirkvi a sprevádza obete, ktoré sa rozhodnú prehovoriť o tom, čo sa im stalo. Ako odborníka ho volajú k nahláseným prípadom, aby pomohol inštitúciám či farnostiam správne uchopiť proces sprevádzania a následnej komunikácie. Založil tiež YouTube kanál, v ktorom vysvetľuje problematiku zneužívania a prináša príbehy obetí.  

„To, že sa sexuálne zneužívanie deje a bude diať, je realita ľudského života, asi tak, ako keď mladí ľudia umierajú na rakovinu. Zdrvujúce však je, keď inštitúcia, ktorá by mala byť živým evanjeliom, uzdravujúcim spoločenstvom, ním jednoducho nie je,“ hovorí pre Postoj Marek Drábek. 

Vysvetľuje, prečo tejto téme škodí tutlanie, a tiež hovorí o role médií pri zverejňovaní príbehov obetí. „Tam, kde to médiá neriešia, tam sa to nerieši vôbec alebo veľmi laxne. Médiá nútia cirkev o tom otvorene komunikovať a je to tak dobre,“ tvrdí český kňaz.   

Ako ste sa dostali k téme sexuálneho zneužívania? 

Skôr ide o to, ako si táto téma našla mňa. Keď som študoval v Ríme, ani som netušil, že by sa takéto niečo mohlo diať. U nás sa v tom čase o tom vôbec nehovorilo, mal som len pár informácií o prípadoch z Írska alebo Anglicka, či USA. 

Mal som prístup k publikáciám, ktoré k tomu v tom čase vyšli, takže som vedel, ako k tomu pristúpili a že sa to naozaj deje. V tom čase to už na Západe nezhadzovali a brali to vážne. To bol asi rok 2010. 

Vtedy som však nepoznal nikoho, kto by zneužívanie v cirkvi prežil osobne. Teda poznal som, ale nevedel som, že si niečím takým prešiel. Vedel som, že obete sú okolo nás. Mal som možnosť duchovne sprevádzať ľudí, ktorí prišli s nejakým problémom, a až postupne vyliezalo na povrch, že v detstve boli sexuálne zneužívaní a že agresormi boli aj kňazi. 

Túto tému som aktívne nevyhľadával, ale tým, že ako nemocniční kapláni sme vycvičení na počúvanie a snahu porozumieť, tieto príbehy ku mne prišli. 

Kaplán u vás znamená niečo iné, ako poznáme tento pojem na Slovensku?

Pod kaplánom sa u nás rozumie profesia nemocničného kaplána. Toto povolanie môže však u nás vykonávať hocikto, kto má teologické vzdelanie, teda aj ženy, duchovní rôznych cirkví či laik. Ide o spirituálne sprevádzanie pacientov, duchovnú podporu, ktorá má pomáhať v liečbe pacientov, alebo sprevádzanie pri zomieraní.

Nemocnica nás nezamestnáva, aby sme robili misiu a obracali ľudí na vieru, máme pacientom pomôcť, aby zvládli dôstojne každú fázu liečby, podporiť personál v ich práci. 

Takže ste sa dostali ku konkrétnym príbehom, a preto ste si problematiku zneužívania začali študovať.

Keď som potreboval človeka stabilizovať po tom, čo v rozhovore zazneli náročné veci, musel som sa naučiť, ako to urobiť. Chodím pravidelne aj na supervízie a dávam si veci dohromady, aby som mohol týmto ľuďom pomôcť. Robím si i rôzne výcviky, ktoré mi pomáhajú pri komunikácii pochopiť traumu. Spolupracujem so psychoterapeutmi, aby som dotyčného nepreťažil a aby sme mali spoločný smer.

Mali ste šok, keď ste cez konkrétne príbehy pochopili, že téma zneužívania v cirkvi je objektívnym fenoménom? 

Šok asi nie. Viem si predstaviť, že na začiatku mojej cesty v kláštore by to bolo pre mňa mätúce, ale v tom období som už tento fenomén nepopieral, aj pre existujúce dôkazy zo zahraničia. Ale musel som nájsť svoju vnútornú stabilitu, opustiť naivnú predstavu o kňazoch a cirkevných štruktúrach, aby som mohol riešiť takéto ťažké veci. 

Keď začali pribúdať prípady zneužívania ľudí, ktorí vás vyhľadávali, nemali ste z toho krízu? Vedeli ste oddeliť zlyhanie jednotlivcov od inštitúcie, v ktorej obete tieto veci zažili? 

Viac ma deptajú postoje niektorých kňazov, biskupov a veriacich ako fakt, že sa tieto prípady dejú.

Ako to myslíte? 

To, že sa sexuálne zneužívanie deje a bude diať, je realita ľudského života, asi tak, ako keď mladí ľudia umierajú na rakovinu. Život nie je jednoduchý a zlo v ňom je prítomné, ľudia si ubližujú, lebo sú príliš zameraní na seba. 

Zdrvujúce však je, keď inštitúcia, ktorá by mala byť živým evanjeliom, uzdravujúcim spoločenstvom, ním jednoducho nie je. My nemôžeme stáť bokom. Hriešnosť musíme minimalizovať, ale vždy tu bude, svet nikdy nebude ideálny. Ale systém musíme nastaviť tak, aby bol zdrojom uzdravenia tým, ako na tieto hriechy reagujeme. 

Ako systém – cirkev musíme pripustiť, že je potrebné sa učiť, ako na zneužívanie správne reagovať. Je to zložitá problematika a nemôžeme pri nej konať intuitívne. 

Je v našom cirkevnom systéme niečo nastavené tak, že nás to aj akoby predurčuje, aby sme na zneužívanie reagovali chybne? 

Je, ide o naše nastavenie v zmysle, že sme iní a lepší. Pozrime sa na Západ, kde sa už poučili. Keď máme pocit, že v našich krajinách to pôjde štýlom utajovania a riešenia v tichosti v našich kruhoch, tak zo skúsenosti Západu už vieme, že takto to nebude fungovať. 

Tamojšia cirkev už jasne pochopila, že utajovaním sa nikam nedostaneme. Stačí len prevziať rovnaké princípy transparentnosti, prispôsobiť ich nášmu prostrediu a začať sa nimi riadiť. My si však opakujeme, že Západ je skazený a cirkev je tam v rozklade, takže to radšej hodíme cez palubu alebo dokonca transparentnosť a reformy, ktoré urobili, označíme za produkt skazenej spoločnosti a cirkvi. 

Názor, že vďaka totalite sme boli od tohto fenoménu viac-menej ušetrení, je podľa vás mýtus? 

My sme cirkvami mnohých mučeníkov pre vieru, ale to neznamená, že nie sme normálni ľudia. Manipulácia mocou je hlboko ľudský fenomén. Sexuálne zneužívanie je manipulácia moci a zneužitie svojho postavenia pre svoj prospech. 

Áno, v komunistických krajinách sme nemali cirkevné školy ani internáty, ako to bolo tradične v USA alebo v Británii. Takže pravdepodobne u nás nebudeme mať prípady duchovných, ktorí boli schopní zneužiť sto, dvesto detí. 

V Česku by sme na niektorých miestach museli pozvážať deti z celej diecézy, aby sme sa dostali na počet dvesto detí. Na Slovensku je tých detí okolo cirkvi ešte stále dosť. To však neznamená, že u nás sa tieto prípady nediali.

Na druhej strane, v postkomunistických krajinách trpíme zrejme všetci fenoménom strachu, že všetko zvonka nám môže ublížiť, preto si svoju špinu riešme len medzi sebou. 

Neviem, či je to len v našich krajinách, pred Druhým vatikánskym koncilom to bol všeobecný názor o zlom svete, ktorý chce zničiť cirkev. Ja si však myslím, že cirkev sa úspešne ničí sama.  

Diabol a zlo sú tu prítomné, ale Boh je predsa nad tým a vládne svetu, svet požehnáva a svet je preto dobrý. Samozrejme, napätie medzi dobrom a zlom tu je, ale je oveľa jednoduchšie to frknúť na jednu alebo druhú stranu, že všetko je dobré alebo, naopak, všetko zlé. Zrelosť človeka a zvlášť zrelosť v spirituálnej rovine sa posudzuje schopnosťou udržať v sebe paradoxy.

Čierno-biele videnie je vlastné deťom a dospievajúcim. Biblia na tento princíp poukazuje, sú tam mnohé texty, ktoré si nejako protirečia, a tým sa vzájomne doplňujú a vytvárajú komplexný obraz.  

Narážam na to, že cirkevní predstavitelia majú prirodzený strach z toho, aby sa témy zneužívania nechytili médiá, lebo ich motívom je uškodiť cirkvi. Aký máte názor na to, keď obete riešia svoje príbehy s novinármi?

Tam, kde to médiá neriešia, tam sa to nerieši vôbec alebo veľmi laxne. To sa ukazuje všade. Médiá nútia cirkev o tom otvorene komunikovať a je to tak dobre. A zároveň to veľmi pomáha obetiam, že môžu svoj príbeh porozprávať a niekto ich konečne počúva. Umlčovanie obetí alebo snaha ovládať ich komunikáciu a kontrolovať ju je ďalšou formou zneužitia moci.

Prečo?

Pre obete je veľmi dôležité, aby ich príbeh uznala aj spoločnosť. Zároveň im pomáha, ak sa prihlásia ďalšie obete, pretože sa necítia samy. Keď sa potom vytvorí nejaká skupina obetí, môžu sa podporiť a nestoja potom samy proti inštitúcii. Takéto skupiny majú väčšiu silu a hlas v spoločnosti aj v cirkvi. Ja ich ako profesionál môžem vypočuť, ale nikdy im nedám takú mieru podpory a pochopenia ako človek, ktorý si tiež prešiel tým, že ho ako tínedžera zneužil kňaz. 

Keď za vami príde obeť, že by chcela svoj prípad medializovať, tak ju ako kňaz neodhovárate?

Naopak, ja ju k tomu povzbudzujem. Nie však bezhlavo, musím povedať riziká, ale v medializácii obete podporujem. 

Musím im vysvetliť, čo bude nasledovať, aká vlna reakcií sa spustí a že to nebude jednoduché. Pre niekoho môže byť prvým krokom zverejniť to anonymne pre ochranu seba a svojich blízkych. 

To, že obete o tom verejne hovoria, je z ich strany krokom odvahy a môže to byť pre ne veľmi zaťažujúce. Im nejde o vyvolanie senzácie. Idú do rizika. Preto to mnohé obete skúsia zverejniť najprv anonymne, aby videli reakciu svojich blízkych a okolia. Keď okolie zareaguje pozitívne, tak sa potom môžu niekomu zveriť a nájsť oporu pre ďalšie kroky. 

 

Ako máme chápať motivácie obetí, ktoré sa rozhodli pre mediálne opísanie svojho príbehu napríklad po rokoch, odkedy sa to stalo? Prirodzene sa verejnosť môže pýtať, prečo to neriešili na polícii.

Niektoré to riešili, ale polícia ich prípady odložila. Niekedy preto, že nie sú ďalší svedkovia, a preto s tým idú do médií. Niekedy požiadajú cirkev, aby vyhlásila vo farnostiach, že sa niečo stalo, a hľadala svedkov a to sa nestane. Pre niekoho sú médiá posledná inštancia, pre iných zase prvým kontaktom, pretože započujú výzvu v rádiu alebo vnímajú, že niekto je ochotný počúvať. 

U mnohých je hlavnou motiváciou, aby sa páchateľ zastavil a nestalo sa to už nikomu inému, a zároveň túžia zmeniť kultúru, povedomie o tomto probléme. To sa nestane tým, že sa bude mlčať. Ja tvrdím, že je výborné, ak sú tieto témy vo verejnom priestore. Je to nepríjemné? To teda áno. Ale inak to nezmeníme. 

Častá výhrada verejnosti je, že ide len o svedectvo proti svedectvu, nikto pri tom nebol, nikto nevie pravdu a už je to v médiách, čo môže obvineného na roky zničiť. 

Som si istý, že žiadna obeť na Slovensku alebo u nás z takéhoto obvinenia nemala prospech a nezarobila na tom peniaze. Naopak, obete nie sú hlúpe a vedia, že verejná mienka nebude na ich strane. Stojí ich to veľké množstvo energie, musia sa vrátiť k spomienkam, na ktoré by najradšej zabudli.

Idú do toho aj s vedomím, že na konci sa možno nenájdu dôkazy na to, aby sa povedalo, že obvinený je vinný. Ale rovnako sa nenájdu dôkazy, aby sa mohlo povedať, že sa to nestalo a obeť si to vymyslela. Predstava, že sa páchateľ prizná, pretože je to kňaz alebo biskup, je veľmi mylná. Páchateľ totiž veľmi často nie je schopný vôbec vnímať, ako veľmi ublížil, nechápe dôsledky svojho správania. 

Inzercia

Zo svojej skúsenosti môžem naozaj povedať, že tie obete, ktoré idú so svojím príbehom do médií, to berú ako možnosť domôcť sa pravdy, pretože inde to nejde. Môžeme sa  pozrieť na príbehy obetí v zahraničí, ktoré sú veľmi dobre opísané, ako sa snažili riešiť veci v cirkvi, na polícii, a nič. Stále viac prípadov vychádza na svetlo i z iných organizácií, ale myslím si, že ako cirkev nemáme ukazovať prstom inam, ale siahnuť si do vlastného svedomia. 

Obete, ktoré sprevádzate, nabádate, aby svoje prípady riešili aj oficiálne s cirkevnými štruktúrami alebo na polícii?

Vždy im predostriem celý vejár možností, poviem im aj to, aké úskalia ich čakajú. Myslím si, že je najlepšie, keď sa to rieši na všetkých úrovniach, ale nie vždy je to možné a niekedy to už napríklad nedáva zmysel. 

Keď je už napríklad dotyčný na smrteľnej posteli alebo keď je páchateľ mŕtvy, tak to polícia už vyšetrovať nebude. Cirkev má však stále možnosť sa k tomu pastoračne postaviť a pozvať ľudí, ktorí niečo také zažili, aby sa prihlásili. Má zmysel začať terapiu aj po mnohých rokoch. 

Niekedy obetiam pomôže, keď sa stretnú s ďalšími, ktorých dotyčný zneužil. Medializácia je potom jediná možnosť, pokiaľ cirkev nezverejní sama tieto výzvy. 

Máme už na Slovensku a v Česku vrchol nahlasovania prípadov za sebou alebo nás ešte len čaká?

Myslím, že sme stále iba na začiatku. V Česku už aspoň táto téma začína naberať spoločensky na vážnosti, aj vďaka médiám sú ľudia na to oveľa viac citliví. Právny systém sa tomu pomaly tiež prispôsobuje. 

Donedávna bola napríklad lehota premlčania pri niektorých trestných činoch v tejto oblasti nastavená na tri roky. To znamená, že ak dievčatko zažilo zneužívanie v ôsmich rokoch, tak najneskôr v jedenástich muselo vypovedať. Výskumy však potvrdili, že čas, dokým o tom začne človek hovoriť, je najskôr pätnásť až osemnásť rokov. 

Kým sa výsledky výskumov dostanú do praxe, tak to trvá. Musíme meniť mentalitu. To nie sú prípady, ktoré sa diali len niekedy dávno. S veľkou pravdepodobnosťou aj dnes dochádza k zneužívaniu detí zo strany kňazov. Musíme im zaručiť, že o tom budú môcť raz hovoriť. 

Presné čísla obetí zneužívania zo strany kňazov na Slovensku nepoznáme, ale v zásade sa hovorí oficiálne len o desiatkach detí. Takéto číslo podľa vás zodpovedá realite?

Som si istý, že väčšina obetí u nás aj u vás ešte neprehovorila. Za mnou prišlo veľa obetí, ktoré len chceli, aby som si ich príbeh vypočul, ale nechcú to riešiť s nikým iným a nechcú to ďalej nikomu hlásiť, lebo v tom nevidia zmysel. A ja to len musím rešpektovať.  

V tomto smere vnímam ako nešťastné aj vyjadrenia nášho kardinála Duku, ktorý razí cestu, že ak obete nejdú cestou policajného vyšetrovania a polícia neuzná obvineného vinným, tak to nie sú reálne obete. Týmto dostávajú obete signál, aby sa to na úrovni cirkvi ani nesnažili riešiť, lebo v mnohých prípadoch sa už nedá k odsúdeniu dopracovať. Napríklad ak obvinený kňaz zomrel. 

To považujem za veľmi nešťastné. Cirkev pritom veľmi často vyšetruje a posudzuje platnosť či neplatnosť manželstva a nepotrebuje k tomu políciu. Verí výpovediam svedkov.

To platí aj pre premlčané prípady?

Tam sa môže polícia pokúsiť aspoň zistiť, či sa nenájdu ďalšie obete. Funguje to tak, že dotyčný nesmie spáchať rovnaký čin znovu. Pokiaľ je premlčacia lehota napríklad päť rokov, obeť sa prihlási po 20 rokoch, je to premlčané a páchateľ nemôže byť odsúdený, pokiaľ by počas tohto obdobia nezneužil niekoho ďalšieho. V takomto prípade to nebude premlčané, potom môže byť odsúdený i za predchádzajúci čin. 

Práca polície a medializácia pomáha objaviť tie prípady, ktoré ešte nie sú premlčané, práve preto, aby mohlo dôjsť k spravodlivému potrestaniu i za staršie činy.  

Nemá tutlanie aj legitímny motív, lebo tu je obava, aby náhodou nedošlo k falošnému obvineniu? 

Toto sa u nás veľmi akcentuje, ale nie je to správna cesta. Strach z falošného obvinenia preferujeme pred pomocou obetiam. 

Podľa mňa sa nehľadajú všetky možné spôsoby, ako vyjsť v ústrety obetiam, aby mohli hovoriť. U nás máme možnosť pre obete, aby komunikovali e-mailom, a raz do týždňa môžu zavolať na kontaktné centrum. Výsledok je, že sa ozvalo len veľmi málo ľudí. 

Keď som bol v Poľsku na konferencii, ktorá sa venovala prevencii zneužívania detí v cirkvi, tak tam zaznela otázka, či ich nie je tak málo preto, že sme neponúkli viac spôsobov. Či nemáme zle nastavený systém.

A máte ho zle nastavený? U nás sa tiež môžu obete hlásiť na zverejnenú e-mailovú adresu.

Ak budú od nás zaznievať vety, že nie si obeť, kým nie je obvinený odsúdený súdom, nikam sa nepohneme. 

Rôzni ľudia potrebujú rôzne možnosti kontaktu. Niekto sa chce stretnúť osobne, niekto to chce povedať mužovi, niekto žene. Niekto to chce povedať kňazovi a niekomu je pri pohľade na kňaza úplne nevoľno.  

Musíme zabezpečiť aj externých nezávislých odborníkov, ktorým by sa mohli obete zveriť. My však máme niekedy pocit, že si to musíme všetko vyriešiť sami medzi sebou. Už v Starom zákone sa píše, že Mojžiš by zničil seba i celý izraelský národ, keby neposlúchol svojho svokra, ktorý bol pritom kňazom modloslužobného kultu, ako organizovať súdnu prax v Izraeli. My vonkajší svet veľmi potrebujeme, bez neho to nezvládneme. 

Na druhej strane celkom rozumiem veľkej obave verejnosti z možného krivého obvinenia, ktoré môže človeku zničiť povesť na celý život. 

Samozrejme, všade, kde sa pracuje s dôverou, ide o veľmi citlivú vec. Preto je pri obvinení potrebné pracovať s obeťou, ale aj s obvineným a celým okolím, v ktorom sa príbeh udial. 

V takýchto prípadoch by mali odborníci pracovať s celou farnosťou, v ktorej dôjde k podobnému nahláseniu, je potrebné pomôcť to spracovať, mal by to byť tím odborníkov, ktorí vysvetlia, ako veci fungujú, a pomôžu s emóciami. My môžeme otvorene komunikovať, že tu máme vážne obvinenie, vec budeme vyšetrovať, máme tu prezumpciu neviny, ale na druhej strane aj status obete. Vyšetríme to a dáme vám vedieť. 

Potreba otvorenej komunikácie je veľmi dôležitá. Možnosť krivého obvinenia tu je, lenže to platí pri akejkoľvek trestnej činnosti. To však nemôže byť dôvod, aby sme obete trestných činov nenabádali k tomu, aby ich nahlasovali. 

Svetská spravodlivosť nikdy nebude dokonalá. Na druhej strane platí, že v prípadoch zneužívania je krivých obvinení zo skúseností minimum. A tiež je potrebné na konci rozlišovať, či ide o krivé obvinenie alebo sa vyšetrovanie prípadu zastavilo pre nedostatok dôkazov. 

Tieto prípady končia niekedy v patovej situácii, že sa nepodarilo dokázať vinu, ale nemôžeme ani povedať, že skutok sa nestal. 

Ako by k tejto téme mali pristupovať kňazi? 

Najmä by sa odborne mali v téme zorientovať a nešíriť bludy, poznať psychológiu obete. Títo ľudia si prešli traumou, ktorá je veľmi komplexná a neexistuje na ňu jedna správna reakcia.

Obete musia mať istotu, že môžu svoj príbeh povedať v bezpečí a že sa to neobráti proti nim. Žiaľ, v Česku a na Slovensku nám chýba nezávislá komisia, ktorá by zverejnila presné počty prípadov zneužívania kňazmi a skúmala mechanizmy, ako sa k nim naše cirkvi postavili. 

Myslíte tým nezávislé externé audity, ktoré sa robili bežne v západných krajinách? 

Presne tak. Nie sú dôležité len čísla, koľko prípadov bolo vyriešených, ale i koľko prípadov sa rieši. Ešte dôležitejšie je opísať mechanizmy, ako k zneužitiu dochádzalo, čo pomohlo k riešeniu a čo, naopak, nepomáhalo. Ide o to, aby sme sa poučili, a to nejde bez zverejnenia. 

Potrebujeme niekoho zvonka, aby zmapoval, ako máme nastavené procesy. Transparentnosť je veľmi dôležitá. Spôsoby, ako máme postupovať, už dávno poznáme, problém je, že nevieme, ako a či sa vôbec dodržiavajú.

Obete zneužívania na Slovensku naznačujú, že je snaha prípady riešiť skôr vnútrocirkevne, a nie policajným vyšetrovaním. Aká by mala byť správna cesta?

Oficiálne postupy odporúčajú, aby sa prípady nahlasovali aj na polícii. Podľa mňa má však obeť mať možnosť vybrať si, akou cestou pôjde, a jej rozhodnutie by sme mali rešpektovať. 

Niekto si naozaj nechce prejsť policajnými výsluchmi v takej intímnej veci bez nejasného výsledku. Ale nikto z cirkevnej úrovne obeť nemôže tlačiť, aby uprednostnila cirkevné riešenie problému. Naopak, treba ju povzbudzovať, aby to riešila ideálne policajným vyšetrovaním. Je to predsa trestný čin. Rozhodnutie musí byť však len na obeti.

Vy máte k téme zneužívania aj YouTube kanál, kde zverejňujete aj príbehy obetí. Aké máte na to reakcie?

Aj pozitívne, aj veľmi negatívne. Našťastie mám podporu svojich predstavených, ktorí mi kryjú chrbát. Nemôžeme sa tváriť, že sa to nedeje, a kresliť to v iných farbách, ako to naozaj je. 

Ako organizácia to musíme pomenovať, kde sme robili chyby, a nechať externé sily, aby nám v tom pomohli. Sami sme v tejto téme slepí a hluchí, nechajme si pomôcť. Nebojme sa kontrolných mechanizmov a zapájajme aj ľudí zvonka. Jedine pravda nás oslobodí. Hovorí to aj Ježiš, však?  



Foto: Andrej Votruba

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.