Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Kultúra
12. máj 2022

Šéf pamiatkového úradu

Dnešné stavby nemajú kultúrnu, ale komerčnú hodnotu. Developeri nás prevalcovali

„Ťažko tlačiť na súkromných vlastníkov, aby sa starali o svoje pamiatky, keď štátne sú v zlom stave,“ hovorí Pavol Ižvolt.

Dnešné stavby nemajú kultúrnu, ale komerčnú hodnotu. Developeri nás prevalcovali

Pavol Ižvolt. Foto: Postoj/Andrej Lojan

„Často si uvedomíme hodnotu stavby, až keď sa začne konanie o jej búraní,“ tvrdí nový šéf pamiatkového úradu Pavol Ižvolt, ktorý do úradu nastúpil 1. mája. Vyštudoval architektúru na STU v Bratislave, v minulosti manažoval pamiatky UNESCO na Spiši a neskôr odborne koordinoval projekt preventívnej údržby pamiatok Pro Monumenta na pamiatkovom úrade.

V rozhovore približuje, ako vníma konečnú podobu stavebného zákona, čo plánuje urobiť pre to, aby ľudia nevnímali vlastníctvo historickej pamiatky ako záťaž, i to, ako im chce v tomto smere pomôcť a kompenzovať ich.

Tiež ponúka riešenie záchrany chátrajúcich kaštieľov, hovorí, čo chce spraviť pre to, aby sa nezopakoval osud bratislavského Istropolisu a prečo medzi súčasnými stavbami nevidí budúce národné kultúrne pamiatky.

V minulosti ste kritizovali návrh novely stavebného zákona. Ako vnímate jeho konečnú podobu?

Z pohľadu ochrany pamiatok som spokojný. V časti spojenej s pamiatkovým úradom sme nakoniec našli spoločný názor s ministerstvom kultúry. Som rád, že sme si niektoré postoje vysvetlili a viedlo to k dobrému výsledku.

Zavážili podľa vás aj protesty, ako bolo zhasínanie pamiatok?

Minimálne poukázali na to, že ide o vážnu vec. Ale ako bude stavebný zákon fungovať v budúcnosti, si netrúfam odhadnúť. Pripravujeme sa aj vďaka tomuto zákonu na novelizáciu pamiatkového zákona. Podnety máme aj v zákone o územnom plánovaní a chceli by sme napríklad znížiť administratívnu náročnosť ochranných pásiem kultúrnych pamiatok.

Celkovo plánujete znížiť administratívnu záťaž pamiatkarov. Dá sa to aj bez navýšenia rozpočtu a nových ľudí?

Rád to ilustrujem hlavne na prípade ochranných pásiem. Máme 10 000 kultúrnych pamiatok, okolo 16 000 pamiatkových objektov, a to sa bavíme len o nehnuteľných veciach. Všetky konania s pamiatkami sa administrujú na krajských pamiatkových úradoch.

Keby sme dokázali vyhlásiť okolo každej pamiatky ochranné pásmo, išlo by o pomerne veľké územia a počet konaní by neúmerne vzrástol. Je nás málo a mali by sme sa sústrediť na to, čo je podstatné. Pamiatkový úrad by mal posilniť svoje postavenie odbornej inštitúcie a obmedziť byrokraciu, ktorá zaťažuje nielen úrad, ale aj vlastníkov pamiatok.

Ako to teda chcete vyriešiť v prípade ochranných pásiem?

Mohli by sme dávať podklad spracovateľovi územného plánu, ktorý by prebral podmienky na plošnú ochranu, aby to nezaťažovalo nás.

Aký zmysel má chrániť v ochrannom pásme aj budovy bez historickej či inej pridanej hodnoty, ako sa to stáva v prípade viacerých neskôr stanovených ochranných pásiem?

Ochranné pásmo nie je pamiatkové územie, ale slúži na to, aby bola nejakým spôsobom chránená pamiatka, predovšetkým z diaľkových pohľadov, teda napríklad panorámy.

Predstavte si ako príklad pohľad na bratislavské Staré Mesto smerom z Petržalky, výstavbu okolo zámku v Bojniciach alebo plánovanú výstavbu prekladiska pri Kaplnke sv. Margity v Kopčanoch. Práve na ochranu pred takýmito vyhrotenými situáciami by malo slúžiť ochranné pásmo.

Za normálnych okolností je to obťažujúca povinnosť pre majiteľov. Cieľom je chrániť najmä výškovú hladinu zástavby a úplne základné veci, nerozhodujeme o tvare či štýle architektúry, ktorá tam je.

Pavol Ižvolt. Foto – Postoj/Andrej Lojan

No v prípade niektorých oblastí nie je chybou, keď sa v blízkosti pamiatky postaví hocičo?

Účelom ochranného pásma je ochrana pamiatky, nie regulácia budov v jej okolí. Keby to bolo viac zladené s územným plánom obce, resp. s územným plánom zóny, mohlo by to byť pre nás riešenie.

Koncept nového stavebného zákona vychádza z toho, že by mali mať obce obstaraný územný plán, takže očakávame masívny boom spracovania územných plánov. To môže naraziť aj na naše kapacitné možnosti. Preto hľadáme cestu zjednodušenej ochrany pamiatok, aby sa dal proces viac zautomatizovať.

Pri procese vyhlasovania ochranných pásiem i národných kultúrnych pamiatok sa často naráža na obavy pamiatkarov, že právne neobstoja. Dá sa to vyriešiť len navýšením počtu právnikov na pamiatkových úradoch?

V porovnaní s Českom máme už mizivé počty, vôbec nemáme ľudí nazvyš. Chcel by som, aby na každom krajskom pamiatkovom úrade pracoval právnik, ktorý by riešil napríklad vymáhanie priestupkov a správnych deliktov.

Odbremenil by kolegov a pomohol zlepšiť úroveň správnych konaní. Chcel by som v tejto veci posilniť aj centrálu, aby sme sa sústredili na ťažšie kauzy či vyhlasovania pamiatok, s ktorými sme v minulosti otáľali.

O čo konkrétne ide?

Napríklad o technické pamiatky a pamiatky druhej polovice 20. storočia. Aby sa proces vyhlasovania nezačal príliš neskoro. Potenciálnych prípadov, keď sa to môže stať, je veľa.

Často si ako spoločnosť a aj profesionáli uvedomíme hodnotu stavby, až keď sa začne konanie o jej búraní. A keďže nemáme prostriedky, aby sme majiteľov odškodňovali, dostávame sa do ťažkej situácie.

Čo robíte pre to, aby sme sa vyhli zopakovaniu prípadu Istropolisu?

Vieme si sadnúť so Slovenskou akadémiou vied, ktorá sa špecializuje aj na architektúru 20. storočia, a povedať si, ktoré pamiatky treba chrániť prioritne. Musíme sa sústrediť na veci, ktoré sú najvýznamnejšie a potenciálne najohrozenejšie.

Keby ste mali vybrať tri pamiatky, ktoré by ste hneď zaradili na takýto zoznam, ktoré by to boli?

Asi by šlo o obchodný dom Prior a hotel Kyjev v Bratislave, hoci je to pre mnohých kontroverzná téma, ale dám si poradiť. Pre mňa osobne je zaujímavou stavbou z tohto obdobia aj televízna veža na Kamzíku.

A keď vyjdete z Bratislavy?

Ťažko povedať. Nezapísané veci by sme našli aj z obdobia funkcionalizmu, rovnako ako aj viaceré románske či gotické kostoly, ktoré boli neskôr prestavané a staršie obdobia sú ukryté pod omietkami.

Z Plánu obnovy je určených viac ako 200 miliónov eur na zatepľovanie. Nehrozí nám jeho nevkusné použitie a zničenie hodnotných fasád?

Cítime to ako problém. Peniaze môžu byť použité aj na veľkú skupinu historických stavieb, ktoré nie sú národnými kultúrnymi pamiatkami, sú mimo pamiatkových území bez kompetencie pamiatkarov a tam sa môže stať hocičo.

Týka sa to napríklad stavieb z obdobia brutalizmu, ale aj železničných stavieb s hodnotnými fasádami. Na Slovensku máme celkovo málo skúseností so zatepľovaním zvnútra budov, ako sa to robí pri historickej architektúre v západnej Európe.

Ako sa to dá robiť lepšie?

Mal som možnosť vidieť, ako to riešia v Rakúsku a Nemecku vďaka spolupráci s ich pamiatkovými úradmi a s ich expertmi, poznám aj situáciu vo Veľkej Británii. Tam je to disciplína, ktorej sa venujú už pomerne dlho a majú to prepracované, na rozdiel od Slovenska. Dokážu zlepšiť energetickú bilanciu budovy bez toho, aby sa narušili jej architektonické hodnoty.

Boli by ste prekvapení, ale okrem ultramoderných zatepľovacích materiálov sú niektoré metódy úplne tradičné. Aj na slovenských kaštieľoch sa tradične používali vonkajšie okenice a vnútorné ťažké závesy na okná, ktoré boli tiež tepelnou izoláciou.

Historické stavby postavené do prvej svetovej vojny majú úplne iný režim vlhkosti aj vnútornej mikroklímy, než aký majú moderné stavby. Je to pre nás na Slovensku stále nová vec.

Pavol Ižvolt. Foto – Postoj/Andrej Lojan

Ako vnímate dilemu medzi vlastníckymi právami a zákonnou povinnosťou ochrany pamiatkových hodnôt?

Dotačný systém, ktorý na Slovensku existuje, má veľmi malé objemy a musíme s tým niečo urobiť. V podstate to ani nie je kompenzácia vlastníctva pamiatok, pritom tu máme veľkú skupinu vlastníkov nehnuteľností v historickom prostredí, ktoré nie sú pamiatkami, ale musia v pamiatkových zónach znášať obmedzenia zo strany štátu a nemôžu si o dotáciu požiadať.

Inzercia

Čo s tým?

S obľubou sa u nás hovorí o daňových úľavách pre vlastníkov pamiatok, ktoré zatiaľ nemali pri žiadnom politickom rozložení na Slovensku zelenú, čo je škoda, pretože v mnohých krajinách tieto systémy existujú. Tu by sme mali pokročiť.

Na Slovensku máme dotačný systém zo strany štátu a ministerstva kultúry, ale v iných krajinách sú štandardné dotačné schémy aj zo strany samospráv, vyšších územných celkov a podobne. Zo zahraničia poznáme aj množstvo iných podporných schém či inovatívnych projektov.

Zároveň, pamiatkový zákon poskytuje veľa možností, ako aj po právnej stránke donútiť vlastníkov, aby sa o svoje pamiatky starali, a nie vždy tie možnosti využívame. To presne súvisí s tým, akú máme kapacitu a koľko vecí dokážeme administratívne zvládnuť. Tu by nám právnici veľmi pomohli.

To hovoríme o negatívnej motivácii vlastníka, ako ho však pozitívne motivovať, aby svoju pamiatku nevnímal ako záťaž?

Nám sa osvedčil systém preventívnej údržby pamiatok. Cez projekt Pro Monumenta sme prevažne zdarma organizovali prehliadky pamiatok sústredené na ich diagnostiku a zároveň na vykonávanie rýchlych remeselných zásahov, ktoré môžu zabrániť ich ďalšiemu poškodzovaniu.

Ide napríklad o čistenie odkvapov, odstránenie odhnitých častí dreva v krove, nátery okien, oplechovania komínov. Práve takto vieme rýchlo predĺžiť životnosť pamiatky.

Toto je najlepší spôsob ochrany – nenechať originál doviesť do situácie ako pri kaštieľoch na Slovensku, keď stavba je už ruinou, nemá okná, dvere, podlahy, parkety a je preč všetko to vzácne a dekoratívne, ktoré dodávalo stavbe hodnotu.

Mali vlastníci pamiatok o niečo také záujem?

Áno, veľký. Takto sme diagnostikovali asi 500 historických stavieb. Vlastník tiež vníma úplne inak, keď má pomoc od profesionálov, ktorí mu to ukážu, ako keď dostane iba z úradu nejaké nič nehovoriace podmienky, ktoré vníma ako obmedzenie svojho vlastníctva.

V rámci Plánu obnovy v súčasnosti prebieha pasportizácia tisícky pamiatok. Zisťujete, v akom stave sú štátne pamiatky. Ale čo tie v súkromnom vlastníctve?

Takto je to nastavené ako úloha z Plánu obnovy a odolnosti, ktorý sme nepripravovali, takže to nie je úplne otázka na nás. V každom prípade, je dôležité, aby štát išiel dobrým príkladom a aby bolo o pamiatky štátu vzorne postarané. Ťažko tlačiť na súkromných vlastníkov, aby sa starali o svoje pamiatky, keď štátne sú v zlom stave.

Budete riešiť aj cirkevné stavby?

Tie treba rozdeliť na dve skupiny. Kostoly nepatria k pamiatkam v najhoršom stave na Slovensku. Kostoly u nás sú určite menším problémom ako v Čechách, kde je problém s ich využitím, pretože tam klesá počet veriacich a o kostoly sa nemá kto starať. S kláštormi je to ťažšie. Pre niektoré hodnotné kláštory je ťažké nájsť využitie, ale sú tu iné typy pamiatok, ktoré sú na tom z hľadiska svojho stavebno-technického stavu oveľa horšie.

Spomínali ste aj kaštiele a kúrie, ktorých sú na Slovensku stovky v dezolátnom stave. Dá sa s tým ešte vôbec niečo robiť?

Mal som možnosť byť pri tvorbe projektu obnovy hradov s nezamestnanými na ministerstve kultúry v rokoch 2011 – 2012, ktorý fungoval do roku 2020.

Pokračuje tento projekt?

Podľa mojich informácií sa Projekt obnovy hradov s pomocou nezamestnaných snaží súčasné vedenie ministerstva udržať a pokračuje v rokovaniach s ministerstvom vnútra. Počas rokov realizácie projektu sa nám naozaj podarilo vymyslieť systém, vďaka ktorému sa zachránilo a zakonzervovalo jadro slovenských hradov.

Samozrejme, spolupracovali sme pri tom aj s občianskymi združeniami, ktoré pôsobia na hradoch, a našiel sa model, ktorý bol užitočný pre všetkých. Aj pri kaštieľoch sa treba poučiť a odpozerať niečo, čo funguje vonku.

Napríklad?

Rozmýšľal som nad možnosťou sociálnych dielní pre znevýhodnené komunity, ktoré by pomáhali obnovovať takéto stavby a vyrábať nejaké šindle, foršňové dlážky či neskôr pálenú škridlu, ktoré by sa priamo používali na obnovu pamiatok.

S niečím podobným sme už v rámci neziskovky Obnovme Gemer začali a práve sme v štádiu rozbehnutia takýchto sociálnych dielní. Potrebujeme na to širšiu podporu verejnosti aj podporu zo strany rezortov. Tých kaštieľov a kúrií, ktoré sú v dezolátnom stave, je okolo 250, čo je veľmi veľa a je to smutný pohľad.

Prečo sme to nechali zájsť až tak ďaleko?

V minulosti boli aristokratické rody tými, ktoré manažovali panstvá aj po hospodárskej stránke a vrcholom toho bol práve kaštieľ. A toto sa z nás vykorenilo. Aristokrati museli odísť a so sebou odniesli aj kultúrnu vrstvu. 

Za socializmu boli v ich krásnych sídlach buď sklady hnojív, alebo domovy sociálnych služieb a my sme stratili povedomie, že by sme sa o tieto stavby mali príkladne starať.

Čo pokladáte za najväčší hriech komunizmu smerom k pamiatkam?

Určite zničenie časti bratislavského Starého Mesta výstavbou Mosta SNP.

Čo robiť, aby sa už také veci nediali?

Dôležitá je práca s popularizáciou pamiatok a popularizáciou činnosti pamiatkarov. Tým, že nás nie je veľa, ani z našej strany sa tomu nevenovalo veľa pozornosti.

Veľký priestor vidím napríklad v RTVS a v ďalších médiách, aby robili seriály o kultúrnom dedičstve atraktívnym spôsobom. A potom sa možno nájdu aj ľudia, ktorí si kultúrnu pamiatku kúpia a z vlastných prostriedkov ju opravia.

Pavol Ižvolt. Foto – Postoj/Andrej Lojan

Čo stavby neskorej moderny druhej polovice 20. storočia, z ktorých tiež už niektoré miznú? Prečo ešte nevieme posúdiť vyhlásenie týchto stavieb za národné kultúrne pamiatky? Je to len tým, že ešte neuplynul dosť dlhý čas od ich postavenia?

Áno aj. Naozaj ešte neuplynul dostatočne dlhý čas, zároveň môžeme o tie stavby prísť. Potrebujeme sa rozhodnúť a nájsť konsenzus. Ako príklad uvediem Milučkého krematórium, ktoré bolo na Slovensku dlhodobo najmladšou chránenou stavbou, pretože boli obavy, že bude poškodené.

V zahraničí bola napríklad opera v Osle vyhlásená za národnú kultúrnu pamiatku krátko po svojom dokončení. Uvedomovali si, že to je taká výnimočná architektúra, krásna a hodnotná stavba, že sa rozhodli ju chrániť.

Neexistuje jednotný modus vo všetkých krajinách, ako určiť, ktoré stavby by mali byť chránené. V niektorých krajinách je to napríklad vekom, všetky stavby nad sto rokov sú pamiatkovo chránené.

Vidíte v niektorej zo súčasných stavieb z hľadiska pamiatkovej ochrany potenciál hodnoty pre kultúrne dedičstvo?

Nechcem zovšeobecňovať, ale myslím si, že súčasná architektúra na Slovensku je pomerne schematická a riadi sa skôr obchodnými zámermi developerov. Dnes nestaviame budovy, ktoré majú kultúrnu, ale najmä komerčnú hodnotu.

Ani jedinú stavbu tohto druhu nevidíte?

Pozerám sa s rešpektom na Pamätník Chatama Soféra v Bratislave, ktorý už v čase svojho vzniku bol a doteraz je výnimočným architektonickým dielom a je tak vnímaný aj verejnosťou.

Obnovu bratislavského podhradia a novú výstavbu Vydrice pokladáte za úspešný príbeh?

Za veľmi komerčný príbeh. Developeri nás tu úplne prevalcovali.

Hovorili ste o viacerých príkladoch zo zahraničia a vidíme slabé miesta slovenskej pamiatkovej ochrany. V čom môže byť Slovensko, naopak, príkladom pre svet?

Podarilo sa nám za uplynulých dvadsať rokov celkom zdokonaliť právny systém pamiatkovej ochrany, a aj keď neboli peniaze, tak sme vytvorili pomerne komplexný zákon. V tomto sme napríklad ďalej ako Česká republika, aj keď tá samotná praktická úroveň je u nás horšia, ale z hľadiska legislatívneho prostredia sme pomerne ďaleko.

Máme aj pomerne dobre fungujúci model pamiatkových výskumov, hodnotenia aj štandardov výskumov. Úspešné projekty ako Pro Monumenta alebo obnova hradov s nezamestnanými sú vzorom aj pre iné krajiny. Čiastočne sa ním inšpirovalo Nórsko a Litva úplne prebrala náš projekt. Takže aj my vieme v niečom byť prínosom.

Inzercia

Inzercia

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.