Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Spoločnosť
13. máj 2022

Šabľový tanec

Neskrotné a hlučné dieťa Arama Chačaturjana

Úspech v USA bol taký masový, že týždenník Newsweek navrhol vyhlásiť rok 1948 za Rok Arama Chačaturjana.

Neskrotné a hlučné dieťa Arama Chačaturjana

Zdroj: Wikimedia.org

„Umelecké diela sú autorove deti. Všetky musí mať rovnako rád, ale každé si ide vlastnou cestou. Keď som to vôbec neočakával, skladba rýchlo obletela svet a, naopak, keď som si bol istý, že práve toto dielo sa uchytí, ukázalo sa, že jeho čas ešte nenastal,“ hovorieval Aram Chačaturjan, keď sa už definitívne zmieril s tým, že na vrchol svetovej slávy ho vynieslo „ukričané dieťa“, ktoré skomponoval v rekordnom termíne.

„Do čerta! Baletu k službám!“ prečítal si na prvej strane čerstvo dopísanej partitúry operný dirigent Arij Mojsejevič Pazovskij. Pokým z pracovne zíde po schodoch do divadelnej sály, v chvate ju prelistuje. Je december 1942. V meste Perm, dočasne premenovanom na Molotov, už druhú sezónu pôsobí Leningradské akademické divadlo opery a baletu S. M. Kirova, ktoré bolo evakuované už z takmer obkľúčenej metropoly.

Ide sa na doraz. Oprašovačky, generálky, predstavenia. Umelci sú rozčlenení do desiatich frontových brigád. Vystupujú všade, kde je rozmiestnená armáda. Pod holým nebom, v lesoch, poľných lazaretoch, nemocniciach, ale aj vo fabrikách, v školách, na univerzitách. Povzbudiť potrebujú aj tí, čo odchádzajú na front. Do divadla prichádzajú dve hodiny pred vypravením vlaku. Vtedy sa umelci okamžite preladia a namiesto skúšania nového programu odohrajú predstavenie. V takýchto podmienkach prebiehajú prípravy na premiéru baletu Gajané so strhujúcimi melódiami, vychádzajúcimi z arménskych piesní a tancov. Hudbu komponuje Aram Iľjič Chačaturjan.

Práca ide ťažko. Baletný majster v kuse robí úpravy, chorobou utrápený skladateľ od bolesti ledva kráča, baleríny na skúškach omdlievajú, všetci sú vyčerpaní, uzimení, vyhladovaní. Tri dni pred premiérou šéfstvo vyrukuje s ďalšou požiadavkou. Balet sa má končiť radostným tancom. Maestro odchádza do studenej hotelovej izby a zababušený do prešiváka s ušiankou na hlave skomponuje novú skladbu. Prehluší celú jeho dovtedajšiu tvorbu vrátane Koncertu pre husle a orchester d mol, ktorý napísal pre geniálneho virtuóza Davida Fiodoroviča Oistracha. Až na ďalší hudobný skvost.

Démonický valčík

Keď sa pri príležitosti stého výročia úmrtia Michaila Lermontova režisér moskovského Vachtangovovho divadla Ruben Nikolajevič Simonov rozhodol zaktualizovať hudobný materiál k divadelnej hre Maškaráda, na spoluprácu oslovil uznávaného autora scénickej hudby. Aram Chačaturjan sa do nového projektu pustil s nadšením, veď veršovaná tragédia z pera nesmrteľného básnika ho odjakživa fascinovala. Skrývala totiž viac než príbeh, v ktorom banálnu stratu náramku ľudská žiarlivosť vybičuje do strašného rozuzlenia.

Maškaráda v niečom kopírovala rebelský život svojho mladého autora. Napísal ju ako 21-ročný, dvakrát ju prepracoval, ale márne. Na stránkach literárnych časopisov tobôž na javisku ju nikdy nevidel. Osud romantickej tragédie na dlhé roky spečatila cenzúra. Dielo malo premiéru až v roku 1852 na divadelnom večierku herečky Alexandrinského divadla Marije Vaľberchovovej, no zákaz zaradiť ho do repertoára pretrval ďalších desať rokov. Niet sa čo diviť. Dielo zobrazovalo priveľa silných vášní a vrhalo ostré svetlo na maškarné plesy, na ktorých sa s obľubou zúčastňovala vysoká spoločnosť vrátane cárskej rodiny.

Maškarné bály patrili k vtedajšiemu životnému štýlu, zbožňoval ich Puškin aj mladý Turgenev, ktorí podobne ako ďalší umelci akciu zvykli originálne oživiť. Lermontov raz na ples zavítal v kostýme astrológa s veľkou Knihou osudov. Bola popísaná veršovanými textami, ktoré rozdelil do otázok s rôznymi variantmi odpovedí, a tak „veštil“ budúcnosť. Trúfalé, provokatívne, až koketné. Dámy sa pýrili, ale ani páni neodolali pokušeniu vypočuť si veršovanú veštbu. Malý príklad, ako sa z maškarného plesu poľahky mohol vykľuť zdroj inšpirácie. Lermontov bol znalec zákutí spoločenského života a vo svojej tragédii sa odvážil pomenovať nemilú realitu. Skutočná maškaráda sa začne odohrávať až po tom, čo si aktéri zložia z tvárí vyčačkané masky. No a s týmto umeleckým kontextom pracoval aj Aram Iľjič.

Aram Chačaturjan. Zdroj: Wikimedia.org

Provokovala ho myšlienka, že autor pôvodnej scénickej hudby Alexander Glazunov vynechal valčík, ktorý hlavná hrdinka Nina s takým oduševnením opísala. „Ach, ten nový valčík je krásny! Krúžiš... to sa už podobá skôr na sny ako na skutočnosť. Tak sa to s tebou vznáša, tak ťa to unáša do diaľky nebadane. Srdce ti zoviera, nie je to pre žialenie, no ani pre radosť...“ Slová vyrieknuté po osudnom bále sa Chačaturjanovi vryli do mysle. Veď ústami hrdinky akoby sám Lermontov nástojil na skomponovaní novej skladby! Chcelo to strhujúcu, tajomnú melódiu, ktorá zároveň desivo kontrastuje s valčíkových rytmom. Maestro sa nanovo začítal do odkazu ruského klasika, ponáral sa do scénických obrazov, rekapituloval divadelnú inscenáciu, ktorú videl v roku 1938 v Moskve, až nakoniec dokonale zhudobnil všetko to, čo storočie predtým vo veršoch vylíčil Lermontov. Nový valčík nenecháva na pochybách, že tu nejde o tanec, ale o vzlet démonických vášní, ktoré sa človeka zmocňujú pod taktovkou neľútostnej smrti.

Inzercia

Divadelné predstavenie Maškaráda v hudobnom prevedení Arama Chačaturjana sa stalo predzvesťou reálnej hrôzy. Premiéra sa uskutočnila 21. júna 1941. O pár hodín bol ZSSR napadnutý nemeckými vojskami.

Sila vôle

Hudobným predobrazom ku Gajané sa stal lyrický balet Šťastie, ktorý Chačaturjan skomponoval v roku 1939. Moskovské publikum ho prijalo s ováciami, kritika – vlažne. Od prvého arménskeho baletu, efektného spojenia folklórnych prvkov s tradíciami ruskej symfonickej hudby, maestro očakával viac. Ako sám neskôr spomenul, pôvodnú partitúru „rozkulačil“ do špiku kostí a v Leningrade rozbehol spoluprácu s kirovským divadlom. Hudba k novému baletu bola dokončená v evakuácii. „V Perme som žil na 5. poschodí v hoteli Centraľnaja. Keď si spomínam na toto obdobie, vždy znova sa zamýšľam, ako ťažko bolo ľuďom. Na fronte boli potrebné zbrane, chlieb, tabak... A umenie – duchovnú potravu pritom potrebovali úplne všetci – aj front, tyl. My umelci a hudobníci sme to až bytostne cítili a tomuto cieľu sme venovali všetky svoje sily. Okolo 700 strán partitúry Gajané som napísal za pol roka v studenej hotelovej izbietke, kde stál klavír, taburetka, stôl a posteľ,“ vrátil sa v spomienkach maestro, ktorý v ťažkých podmienkach okúsil intenzívnu spoluprácu s baletom ako len máloktorý z hudobných skladateľov.

V evakuácii sa jeden z najvýznamnejších baletných kolektívov na svete dostal na novú úroveň po všetkých stránkach. Grandiózny repertoár monumentálneho hudobného telesa musel byť zosekaný na minimum, choreografia bola prispôsobená miniatúrnej divadelnej scéne. Umelci zvyknutí, že lístky na ich predstavenia šli v Leningrade na dračku, museli miestne publikum najskôr presvedčiť. V Molotove vládol chaos. V dôsledku evakuačných plánov sa počet jeho obyvateľov takmer strojnásobil. Z mnohých ruských miest sem bola premiestnená priemyselná výroba, z Leningradu sem boli presídlené aj niektoré školy, vedecké inštitúty a postupne vyvezené najvýznamnejšie kolekcie z Ruského múzea. Zdalo by sa, že v takomto prostredí niet miesta pre hudobné umenie, no ono si postupne vyzametalo priestor, aby obyvateľom dodalo nové sily.

V repertoári Leningradského akademického divadla opery a baletu S. M. Kirova počas takmer trojročného pôsobenia v Perme nájdeme 27 operných a baletných inscenácií. Divadlo odohralo vyše tisíc predstavení a ďalších 3 500 zrealizovalo jeho desať umeleckých frontových brigád. V januári 1943 vedenie požiadalo o možnosť vystupovať v najdrsnejšom teréne. Od 6. februára do 4. marca 1943 frontová brigáda pozostávajúca z pätnástich umelcov odohrala 43 vystúpení na leningradskom fronte, v Kronštadte a aj doma – v obliehanom Leningrade.

Strhujúca bodka

Aram Chačaturjan zniesol zimu, hlad, bolesti spôsobené chorobou, ale neustále požiadavky dané „zhora“ mu ťali do živého. Reakcie rozčúleného maestra sa ozývali po celom divadle a inak to nebolo ani po odovzdaní dokončenej partitúry Gajané. Vraj chýba koniec. Taký ozajstný. Živý, veselý. „Zavolal ma riaditeľ divadla a povedal, že v poslednom dejstve treba doplniť tanec. Ja som pokladal balet za dokončený, rázne som odmietol. Potom som prišiel do izby, sadol si za klavír a začal dumať. Ten tanec musí byť rýchly, bojovný. Ruky doslova netrpezlivo zahrali akord a začal som ho skákano hrať ako ostentatívnu, opakujúcu sa figúru. K práci som si sadol o tretej poobede, o druhej po polnoci bolo všetko hotové. O jedenástej tanec zaznel na skúške, do večera ho zinscenovali a na ďalší deň bola generálka.“

Premiéra Gajané sa uskutočnila 9. decembra 1942 s hviezdnym baletným obsadením. V hlavnej úlohe vystupovala Natalija Dudinskaja a Konstantin Sergejev, pár známy aj z pražského Národného divadla, ako aj mnohé ďalšie fenomény ruského baletu – Tatiana Večeslova, Feja Balabina, Nikolaj Zubkovskij, Boris Šavrov.

Gajané sa Chačaturjanovi podarilo vniesť do svetového symfonického repertoára prvky kaukazského folklóru. Ruskí skladatelia počnúc M. I. Glinkom v ňom nachádzali inšpiráciu, ale až on naplno využíva sýte melódie aj rytmy kaukazských národov a prelína ich s klasickými hudobnými žánrami. Pri komponovaní Šabľového tanca si trúfol aj na ďalší odvážny prvok. Sólo hrá saxofón, ktorý nahrádza tradičný arménsky duduk.

Šabľový tanec Chačaturjanovi priniesol svetovú slávu. Úspech v USA bol taký masový, že týždenník Newsweek navrhol vyhlásiť rok 1948 za Rok Arama Chačaturjana. V ZSSR bol v tom čase spolu s D. D. Šostakovičom a S. S. Prokofievom obvinený z formalizmu a roky prežil v zatratení. Neskôr zaujíma vysoký post v Únii skladateľov, vydáva sa na svetové turné a v USA diriguje koncerty zostavené z vlastnej tvorby. Najväčšie ovácie vždy zožala ani nie trojminútová skladba. Ako túto skutočnosť vnímal sám maestro? „V mojej hudobnej rodine je jedno neskrotné a hlučné dieťa – je to Šabľový tanec z Gajané. Čestné slovo, keby som vtedy vedel, že bude taký populárny a bude odstrkávať lakťami všetky ostatné moje diela, nikdy by som ho nenapísal!“

Inzercia

Inzercia

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.