Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Svet kresťanstva
25. máj 2022

Prečo sa nebáť synodality

Ak nechceme zamrznúť na mieste, musíme o svojich problémoch hovoriť

V cirkvi sa napriek hlučnému odporu niektorých tradicionalistov deje dôležitý proces, ktorý nijako neohrozuje jej tradičné učenie.

Ak nechceme zamrznúť na mieste, musíme o svojich problémoch hovoriť

Ilustračné foto: Postoj/Andrej Lojan

Už niekoľko mesiacov prebieha prvá, teda diecézna fáza Synody o synodalite. V jednotlivých farnostiach a spoločenstvách sa konajú stretnutia a debaty, ktorých cieľom je navzájom sa počúvať a rozlišovať, čo nám Duch Svätý hovorí, aby sme hľadali nové cesty evanjelizácie.

Sú tiež miesta, kde Synoda o synodalite ostáva zabudnutá, nepochopená, ba odmietnutá. Azda preto, že je nemálo tých, ktorí uprednostňujú klerikálny model cirkvi s autoritárskym typom duchovného vodcu, ktorý si myslí, že sám najlepšie vie, čo a ako.   

A potom sú tú isté otázniky, ba priam vážne obavy, ktoré sa týkajú synodálnej cesty v Nemecku, ku ktorej sa v poslednom čase má potrebu nahlas a verejne vyjadrovať čoraz viac duchovných pastierov i publicistov z celého sveta, čo sme mali možnosť zachytiť aj na našom webe.

Nie, nie je správne báť sa Synody o synodalite, zosmiešňovať ju či dokonca zavrhovať. Tento dôležitý proces nám totiž môže pomôcť vyslobodiť sa z akejsi divnej „kliatby“, pod ktorú sa Katolícka cirkev pred poldruha storočím dostala vinou vlastného strachu.

Skúsme v nasledujúcich riadkoch spoločne uvažovať o pojmoch a skutočnostiach, o ktorých sa v súvislosti so synodou vedú polemiky.  

Čo je biskupská synoda?

Pojem „synoda“ je gréckeho pôvodu, doslova „syn-hodos“, čo znamená „spolu-cesta“. V slovenčine by sa teda dalo hovoriť obrazne o „spoločnom kráčaní“, no tento pojem sa bežne používa vo význame „schôdza“ alebo „stretnutie“. Toto je dôležité povedať si na úvod vzhľadom na lepšie pochopenie pojmov „synoda“ a „synodalita“.

V kánonickom práve môžeme hovoriť buď o biskupskej synode, alebo o diecéznej synode, podľa toho, či máme na mysli univerzálne alebo miestne zhromaždenie. V rámci prebiehajúcej Synody o synodalite hovoríme o univerzálnej synode, ktorá má svoje miestne fázy a jej vyvrcholením bude zhromaždenie biskupov v Ríme v októbri 2023.

Synoda biskupov je teda riadny poradný orgán pápeža, ktorý vyjadruje „spoločnú cestu“, čiže kolegialitu biskupov s Najvyšším veľkňazom i medzi sebou. Je zriadená, aby sa jej účastníci rozprávali a vymieňali si skúsenosti pri spoločnom hľadaní riešení v rôznych otázkach pastorácie a disciplíny. Biskupská synoda má počas zasadania svojimi radami a pripomienkami pápežovi pomáhať pri spravovaní Univerzálnej cirkvi (porov. kán. 342 CIC).

„Predstava, že laici by mali mať v cirkvi svoj hlas, ktorý môže byť nielen vypočutý, ale môže mať aj váhu, sa môže niekomu javiť ako priam diabolská.“ Zdieľať

Už po týchto riadkoch môžeme pokojnejšie spávať: synoda nemôže meniť učenie Katolíckej cirkvi. Úľava? Pripomeňme si, že charizma neomylnosti vo veciach definovania viery a mravov patrí v Katolíckej cirkvi od jej počiatku len všeobecnému koncilu a formálne od 18. júla 1870, teda od posledného dňa Prvého vatikánskeho koncilu, i osobe Najvyššieho veľkňaza.

Synoda nemôže meniť ani pastoračnú prax. Podnety, ktoré sú jej ovocím, sa následne môžu uviesť do praxe len rozhodnutím kompetentnej cirkevnej autority na miestnej či univerzálnej úrovni. Synoda je teda ozaj len stretnutie, na ktorom sa v diskusii vymieňajú názory a argumenty na vopred danú tému. Nič viac a nič menej.

Biskupskú synodu ako permanentnú inštitúciu zriadil 15. septembra 1965 pápež Pavol VI. ako konzultačný poradný orgán. Úlohy a činnosť Biskupskej synody podrobne definuje Kódex kánonického práva v kánonoch 343 – 348. Jej úlohou je rozoberať otázky predložené na rokovanie a vyjadriť želania, nie však o nich rozhodnúť alebo vydať o nich dekréty, ak jej v určitých prípadoch nedal moc rozhodovania Rímsky veľkňaz, ktorý v tomto prípade má právo potvrdiť rozhodnutia synody.

Synoda o rodine v Ríme. Foto: TASR/AP

Výstupom jednotlivých biskupských synod zvyčajne býva pápežský dokument vo forme postsynodálnej exhortácie. Ani takýto dokument, hoci je podpísaný Najvyšším veľkňazom, nemení učenie Katolíckej cirkvi. Na tento fakt v súvislosti s postsynodálnou exhortáciou Amoris laetitia svojho času poukázal aj kardinál Raymond Burke. Exhortácia je teda len zhrnutím diskusie, ktorá na konkrétnej synode prebehla, naznačuje nové pohľady na jej tému a navrhuje nové východiská.

Čo je synodalita?

Kým synoda je udalosť odohrávajúca sa na konkrétnom mieste a v konkrétnom čase, synodalita je dlhodobý proces, špecifický spôsob fungovania cirkevného spoločenstva. Synodalita nám pripomína, že celý Boží ľud je vnímaný ako spoločenstvo, všetci členovia cirkvi sú na spoločnej ceste, počas ktorej sa navzájom počúvajú a vedení Duchom Svätým v spojení s miestnymi biskupmi a s Najvyšším veľkňazom rozoznávajú Božiu vôľu.

Áno, všetci členovia, teda klérus i laici. Predstava, že laici by mali mať v Katolíckej cirkvi svoj hlas, ktorý môže byť nielen vypočutý, lež môže mať aj svoju váhu, sa môže niekomu javiť ako priam diabolská. Len si spomeňme, že kedysi mal celý Boží ľud účasť na slobodnej voľbe biskupov i farárov a táto prax ostala dodnes zachovaná u protestantov. Dokonca aj rímsky biskup bol volený rímskymi občanmi, až kým v roku 1059 pápež Mikuláš II. nestanovil, že právo voliť pápeža budú mať po novom už len kardináli.

Stúpenci jalového klerikálneho tradicionalizmu, zrodeného zo strachu a z neschopnosti viesť dialóg, odmietajú živú tradíciu cirkvi a fixujú sa len na jedno jej krátke obdobie. Preto synodalitu odmietajú, často ju spochybňujú a zosmiešňujú, čím Boží ľud uvádzajú do zmätku a stavajú ho proti autorite Najvyššieho veľkňaza, respektíve miestnych biskupov.

Táto propaganda si našla i na Slovensku mnoho stúpencov medzi duchovnými i laikmi. Správne na tento problém poukázal pápež František vo svojom príhovore v Bratislave, v ktorom zhodil zo stola tradicionalistický klerikálny model cirkvi: „Cirkev je spoločenstvo, ktoré kráča spolu a prechádza po cestách života s horiacou fakľou evanjelia. Cirkev nie je pevnosťou, nie je mocenskou štruktúrou či hradom, ktorý je postavený na vrchu, hľadiac na svet zhora a s odstupom a mysliac si, že si vystačí sám.“

„Nie je správne vyvolávať  obavy z toho, že nemeckí katolíci idú meniť učenie Katolíckej cirkvi. Nejdú, lebo ani nemôžu.“ Zdieľať

František vo svojom príhovore vyjadril tiež podstatu prebiehajúcej Synody o synodalite, keď pridal slová, ktoré jej odporcovia nie sú schopní pochopiť: „Aká krásna je pokorná Cirkev, ktorá sa neoddeľuje od sveta a nepozerá na život s odstupom, ale žije v jeho vnútri. Toto nám pomáha oslobodiť sa od zameranosti na seba samých. Kto je centrom Cirkvi? To nie je Cirkev! A keď sa Cirkev pozerá len na samu seba, skončí ako žena v evanjeliu: zhrbená, hľadiaca na svoj pupok. Stredom Cirkvi nie je ona sama!“

A pokračoval: „Niekedy nás táto predstava ohrozuje aj v Cirkvi: radšej mať všetko vopred stanovené, zákony, ktoré treba dodržať, bezpečnosť a uniformnosť, než byť zodpovední a dospelí kresťania, ktorí myslia, pýtajú sa vlastného svedomia a vedia aj spochybniť svoje predstavy. Máme pokušenie hľadať falošný pokoj, ktorý nám zaručuje bezproblémový stav, namiesto evanjeliového ohňa, ktorý nás znepokojuje, ktorý nás premieňa.“

Možno by tieto slová Najvyššieho veľkňaza mali častejšie zaznievať v našich chrámoch, mali by sa viac pripomínať v našich katolíckych médiách a malo by sa o nich horlivejšie diskutovať na našich stretnutiach. Možno by sme potom nemali strach zo synodality, ktorá je veľmi užitočným a potrebným prostriedkom živej tradície a napredovania Kristovej cirkvi.

Autonómia miestnych cirkví

Zvýšenú pozornosť vyvoláva synodálny proces, ktorý prebieha v Nemecku. Ten sa začal pred prebiehajúcou synodou a teraz s ňou prirodzene splynul. Aby sme lepšie pochopili, o čo v Nemecku ide, musíme sa najskôr obzrieť do histórie a pripomenúť si, že Katolícka cirkev je od počiatku spoločenstvom miestnych cirkví, ktoré sú združené pod autoritou Ríma.

Prečo Ríma? Lebo v čase vzniku kresťanstva to bolo nielen pastoračné pôsobisko a miesto umučenia a pochovania svätého Petra, ale aj hlavné mesto ríše a sídlo cisára. Prečo s tým majú pravoslávni kresťania ťažkosť? Lebo novým sídlom cisára sa po páde Ríma stal Konštantínopol s vlastným patriarchom. A prečo s tým majú ťažkosť ruskí pravoslávni? Lebo po páde Konštantínopola sa „tretím Rímom“ mala stať Moskva, sídlo ruského cisára – cára.

Koncept centrálneho postavenia a moci Najvyššieho veľkňaza sa pri takomto uhle pohľadu javí viac politický než ako duchovný. Ešte si spomeňme osobitne na neskorý stredovek, keď sa latinské kresťanstvo muselo vyrovnať s problémom dvojpápežstva, ktorý vznikol čisto a len z politických dôvodov a jedine politické dohody ho pomohli vyriešiť.

Jedna z najvýraznejších postáv cirkvi v Nemecku kardinál Reinhard Marx. Foto: Flickr.com/DLD Conference

Kým pre stredovek bola charakteristická slobodná teologická diskusia predovšetkým na akademickej pôde, na začiatku novoveku túto diskusiu Tridentský koncil pre reformačné hnutia zatrhol. Prosím, nezabúdajme, že hovoríme o období vzájomného previazania cirkvi a štátu, keď otázka spojenectva s pápežom bola nielen náboženská, ale aj politická.

Novovek tak prišiel s novou ideou, podľa ktorej ten, kto má iný názor, než je oficiálne učenie Ríma, nech je exkomunikovaný. Inými slovami: v cirkvi sa už viac nediskutuje, len poslúcha.

Bol to veľký zásah do rozvoja teologickej vedy i autonómie miestnych cirkví. Tie miestne cirkvi, ktoré boli ochotné dohodnúť sa s Rímom na nejakom modus vivendi, ostávali súčasťou Katolíckej cirkvi. Kde táto ochota chýbala, tam prišlo k oddeleniu miestnych cirkevných spoločenstiev, ktoré následne začali postupne meniť už aj teologické učenie a od Ríma sa vzdialili nielen formálne, ale aj vlastným novým vierovyznaním.

Inzercia

Ak teda dnes v niektorej miestnej cirkvi prebieha debata o zmenách v cirkevnej praxi, o prístupe k niektorým súčasným problémom a výzvam, je to v poriadku, pretože to nijako neohrozuje jej jednotu s Rímom. Je to prirodzená súčasť živej tradície, ktorá sa pozerá dopredu a má na zreteli dobro človeka a spásu jeho duše.

Spozornieť treba, ak sa debatuje o zmenách v učení Katolíckej cirkvi, lebo to vytvára zárodok budúcej možnej schizmy. No na rozdiel od 17. storočia oddelenie miestnej cirkvi od Ríma už nepredstavuje takú veľkú tragédiu, lebo nemá žiaden politický presah.

Bratské napomenutie

Synodálna debata medzi nemeckými katolíkmi vyvoláva v odborných i laických kruhoch obavy, že na konci dňa by mohlo prísť k prerušeniu jednoty s Rímom. V súvislosti so situáciou v Nemecku v roku 2019 spozornel aj pápež František. V liste, ktorý adresoval „putujúcemu Božiemu ľudu v Nemecku“, poskytol svoje rady, ako by mali nemeckí katolíci na tejto ceste pokračovať. 

Tento rok nasledovali listy od miestnych cirkví Poľska a Škandinávie a naposledy nemecká synodálna cesta postavila do pozoru niekoľko desiatok biskupov naprieč zemeguľou. Tí nadobudli dojem, že sú povolaní svojich nemeckých kolegov verejne bratsky napomenúť. Podľa nich nemeckí katolíci údajne prestali vnímať pôsobenie Ducha Svätého a vzdialili sa Kristovmu evanjeliu.

Kým viditeľná hlava Katolíckej cirkvi má právo vstúpiť do procesov v niektorej z miestnych cirkvi, podpísaní biskupi z celého sveta by mali mať na zreteli svoju zodpovednosť a povinnosti vo svojich miestnych cirkvách.

Ak by sa signatári tohto otvoreného listu nevzdialili evanjeliu, postupovali by striktne podľa neho: „Ak sa tvoj brat prehreší, napomeň ho medzi štyrmi očami...  (Mt 18, 15n). Možno to autori „otvoreného bratského listu“ aj urobili, no nepochodili, a preto ako ďalší krok zvolili verejnú formu. Neviem, ak to tak bolo, potom je všetko v poriadku. No ak nie, potom je pokrytecké napomínať iných, že sa vzďaľujú evanjeliu.   

Čítajte tiež

Podpísaní bratia by však nemali zabúdať, že je vnútornou záležitosťou ktorejkoľvek miestnej cirkvi, o čom a akým spôsobom medzi sebou jej členovia, klérus i laici diskutujú. Nie je správne vyvolávať zmätočné obavy z toho, že nemeckí katolíci idú meniť učenie Katolíckej cirkvi. Nie, nejdú, lebo ani nemôžu.

Najrozumnejšia vec, ktorú mohli urobiť nemeckí biskupi, bolo pokojne a slušne odmietnuť nevyžiadanú kritiku svojich bratov z iných miestnych cirkví. Iste, mohli aj diplomaticky mlčať, no tým by mohli zmiasť nielen signatárov listu, lež aj širokú verejnosť, ktorej bol tento otvorený list primárne určený. Lebo veď to je hlavný účel otvoreného listu: že je určený širokému publiku, nie uvedeným adresátom.

Najfalošnejší tón otvoreného listu znie v poslednom zo siedmich napomenutí: vraj „nemecká synodálna cesta môže priviesť mnohých duchovných pastierov i laikov k nedôvere voči samotnej synodalite“. Hlavná vec, že spomínaní signatári a ich fanúšikovia pracujú od rána do večera na tom, aby upevnili svojich poslucháčov a čitateľov v dôvere voči tomuto procesu.

A ak by napokon aj nemeckí katolíci k nejakej zmene v cirkevnom učení a praxi dospeli, potom ich pokojne nechajme ísť ich vlastnou cestou mimo Katolíckej cirkvi. Každý má predsa právo na slobodu vierovyznania. Doprajme im toto ich slobodné rozhodnutie so všetkými kánonickými dôsledkami.

Synoda o homosexualite?

Koľkí z nás a koľko toho vieme o tom, čo je predmetom debaty medzi nemeckými katolíkmi? Dovolím si vysloviť domnienku, že väčšina čitateľov týchto riadkov o tom veľa nevie. Ako by aj mohla? Veď sa nás to predsa nijako netýka, lebo je to vec našich bratov a sestier v Nemecku. My máme svoje výzvy a ťažkosti, o ktorých medzi sebou debatujme u nás.

Je v našej prirodzenosti, že sa neradi zaoberáme sami sebou a radi prstom ukazujeme na iných, napríklad aj na ten zlý, skazený Západ. Štandardný katolík tak môže ľahko upadnúť do omylu, že celá Františkova Synoda o synodalite je dielom liberálnych homosexuálnych narkomanov, ktorí chcú cez ňu zmeniť učenie Katolíckej cirkvi o homosexualite. Nie, nie je.

Zopakujme si základné tvrdenie z prvej časti tohto článku: žiadna synoda a už vôbec nie synodálna cesta nemôže meniť učenie univerzálnej Katolíckej cirkvi. A pripomeňme si, že ak sa niekto slobodne rozhodne pre iné učenie, ako je učenie Katolíckej cirkvi, je to jeho právo, ktoré so sebou nesie prirodzený dôsledok, ktorým je jeho rozchod s Katolíckou cirkvou.

Hlasy o „zmene učenia o homosexualite“ však zaznievajú nielen z Nemecka, ozvali sa aj predstavitelia iných miestnych cirkví. Dokonca aj František vysiela z času na čas signály, ktoré by sa dali interpretovať v súlade s týmito hlasmi.

„Je v našej prirodzenosti, že sa neradi zaoberáme sami sebou a radi prstom ukazujeme na iných, napríklad aj na ten zlý, skazený Západ.“ Zdieľať

Zároveň nemožno zabúdať na to, že práve Rím dal veľmi jasne najavo, že niektoré excesy vo vzťahu k homosexuálnom v Nemecku sú neprijateľné, a jasne odmietol požehnávanie párov rovnakého pohlavia, ktoré sa javí ako zmätočná imitácia sviatosti manželstva.

Katechizmus Katolíckej cirkvi z roku 1992 v bodoch 2357 – 2359 hovorí o homosexuálnych vzťahoch a úkonoch ako odporujúcich prirodzenému zákonu, tieto osoby nabáda k životu v čistote a vystríha pred ich nespravodlivou diskrimináciou. Z hľadiska katolíckej morálky je totiž každý sexuálny úkon mimo manželstva hriechom.

Kódex kánonického práva (CIC) z roku 1983 o homosexualite mlčí, no nepriamo by sme ju mohli objaviť v kánone 1055, ktorý definuje manželskú zmluvu a inštitút medzi mužom a ženou, a takisto v kánone 1084, ktorý definuje neschopnosť pohlavného styku ako jednu zo zneplatňujúcich prekážok manželstva. Týmto CIC vytvára nemožnosť kánonického manželstva medzi osobami rovnakého pohlavia. 

Zmeniť učenie o homosexualite by teda znamenalo celkom nový pohľad na manželstvo. Katolícka cirkev v minulosti viackrát upravovala svoje učenie o manželstve. Poslednou veľkou zmenou bolo nové definovanie cieľov manželstva v kánone 1055 CIC. Nahradenie pojmov „muž a žena“ slovným spojením „dve osoby“ by tradičný koncept manželstva zničilo.

Ak teda niekto odmieta Synodu o synodalite preto, že sa mu tento proces môže javiť ako snaha o zmenu učenia Katolíckej cirkvi, napríklad konkrétne v otázkach, ktoré súvisia s ľudskou sexualitou a manželstvom, ba dokonca ako snahu o legalizáciou manželstiev párov rovnakého pohlavia, veľmi sa vo svojom uvažovaní mýli.

O čo teda ide?

Znova zacitujem slová pápeža Františka z jeho príhovoru v Bratislave: „Cirkev, ktorá formuje ľudí v zmysle vnútornej a zodpovednej slobody a ktorá vie byť tvorivá, ponoriac sa do dejín a kultúry, je tiež Cirkvou, ktorá vie viesť dialóg (...) Nie je selektívny, nie je to dialóg s malou skupinou, ale so všetkými: s veriacimi, s tými, ktorí sa usilujú o svätosť, s vlažnými a s neveriacimi. Hovorí s každým.“

Hovoriť s každým a so všetkými, to je model cirkvi, ktorý predstavil Ježiš v evanjeliu. Dejiny nám ukazujú viac i menej úspešné skúsenosti so žitím tohto modelu. Náš pohľad má byť podobne ako Ježišov upretý dopredu: kráčať vpred a mať neustále na zreteli konečný cieľ. A, samozrejme, vnímať, že nekráčame sami.

Dialóg vnútri cirkvi a dialóg cirkvi so svetom je jediný správny model aplikácie evanjelia do každodenného života. Pokojne by som nazval tri roky Ježišovho verejného účinkovania ako cestu, počas ktorej on sám nielen kázal, ale aj pozorne počúval tých, ktorým sa prihováral, reflektoval ich ťažkosti a ponúkal riešenia. A pokračoval v tom aj v deň svojho vzkriesenia, len si spomeňme na jeho spolu-kráčanie s emauzskými učeníkmi.

Čítajte tiež

Nemôžeme sa tváriť, že jedným z problémov súčasnej doby nie je aj otázka prístupu k osobám, ktoré z akéhokoľvek dôvodu nemôžu uzavrieť kánonické manželstvo. Či ide o rozvedených a civilne zosobášených, alebo aj o osoby s homosexuálnou orientáciou, ktoré vo viacerých štátoch majú možnosť civilného sobáša. Máme ich vari všetkých poslať v Ježišovom mene do pekla?

Tu ozaj nejde o zmenu učenia o manželstve alebo o homosexualite. Tu ide o zmenu prístupu k osobám žijúcim v civilných manželských zväzkoch alebo v spoločnej domácnosti. Teda nie o tých, ktorí vyhľadávajú jednorazové sexuálne potešenie, lebo tým, paradoxne, nič nebráni v tom, aby sa po každom vyspovedali a išli na prijímanie, lebo veď nežijú pod jednou strechou v blízkej príležitosti k hriechu.

Amoris laetitia hovorí o osobách, ktorých životný štýl nie je založený na promiskuite a náhodných príležitostiach, lež na vzájomnej vernosti a zodpovednosti. Treba prísť s takými spôsobmi pastorácie, ktoré budú viesť k pochopeniu a prijatiu týchto ľudí, nie k ich vylúčeniu mimo spoločenstva Božieho ľudu.

V Katolíckej cirkvi dnes prebieha veľmi dôležitý proces. A to i napriek hlučnému odporu tradicionalistov. Ak má Katolícka cirkev ostať verná tradícii a plniť svoje poslanie, ktorým je podľa Ježišových slov z Večeradla predovšetkým služba lásky, musí v pravde a s láskou rozpoznávať, kto a akú službu práve dnes potrebuje.

Možno to raz pochopia aj tí, ktorí pri svojej smiešnej zahľadenosti do seba za najväčší problém v Katolíckej cirkvi považujú prijímanie na ruku.

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.