Keď poslanec OĽaNO György Gyimesi zdôvodnil, prečo žia­da odstúpenie ministra hospodárstva, zau­ja­la ma táto ve­ta: „Keď som sa vyjadril, že Richard Sulík je lenivým ministrom, my­slel som na to, že jeho zhruba 15 až 20 návštev Dubaja počas je­ho mini­stro­va­nia prinieslo Slovensku efekt v podobe návštevy Gei­s­se­novcov.“

Nebudem sa vyjadrovať k pracovnému výkonu vášho ministra, do in­ter­ných záležitostí susednej gubernie sa obvykle nesta­rám, k údajne 15 až 20 návštevám vedúceho slovenského liberála v Dubaji sa však vy­jad­riť musím.

Do Dubaja chodí bývalá štátonosná smerácka vrchnosť: boli tam Nor­bert Bödör a Tibor Gašpar, ukrýva alebo ukryl sa tam Miroslav Vý­boh, nechýbala Monika Beňová, v Abú Zabí podľa medializovaných informácií zakotvilo už aj súkromné lietadlo s Robertom Ficom na pa­lu­be, no a v honosnom hotelovom komplexe v blízkosti svetoznámej plá­že Jumeirah Beach relaxoval Robert Kaliňák.

Tú divnú záľubu má aj váš druhý politický tábor: úradujúci pred­seda parlamentu si podľa bulváru obstaral v Emirátoch ne­hnu­teľ­nosť, jeden z jeho predchodcov – Sulík – si tam na vládnom špeciáli zob­ral aj dcéru a na už spomínanej pláži Jumeirah naberal energiu váš vtedajší pre­zi­dent And­rej Kiska.

Iba vaši konzervatívci tam nechodia.

Čo je ďalší dôvod na to, aby som si ctil slovenský konzervativiz­mus a aby som trpel ako pes, keď sa medzi sebou trháte na kúsky a nedáte si po­ve­dať.

Odjakživa som chcel pochopiť, čo vašu elitu do tej púšte ťahá.

Vôbec to totiž nechápem.

Nič tam ne­ras­tie, more je tep­lé ako moč a zacítite iba klimatizáciu. Zdieľať

Asi teraz niektorí mávate rukou a hovoríte „papalášizmus“, ale mne to na vysvetlenie nestačí.

Papaláši sú totiž aj u nás.

Napríklad vod­kyňa našich so­ciál­nych de­mo­kra­tov a podľa aktuálnych prieskumov budúca kancelárka Rakúska ke­dysi pred­stierala, že ide dovolenkovať do valhally drsného viedenského pro­le­ta­riá­tu, teda do Je­sola, no bola v tom čase prichytená v elitnom klube vo vy­chý­re­nom francúzskom letovisku Saint-Tropez.

Nuž, bolo to nečestné, ale treba priznať, že ukázala aspoň úroveň.

V mnohých stre­domorských destináciách sa spája všetko, čo tvo­rí veľ­kosť a krásu ľudskej civilizácie – architektúra, príroda, kul­tú­ra, ľahkosť, jed­lo, víno.

Naproti tomu v Emirátoch nie je nič.

Nič tam ne­ras­tie, more je tep­lé ako moč, jediná vôňa, ktorú si mô­že­te vychutnať, je klimatizácia, všet­ko je umelé, ano­nymné, im­por­to­vané a globalizované a dovolenkár sa ce­lý deň po­ze­rá na mlčky hrdla­čiacich slu­hov z ce­lej Ázie.

Je tam prázdno.

Nehovorím, že naši do Emirátov nechodia. Obchodné vzťahy sú in­ten­zívne, Abú Zabí vlastní štvrtinový podiel v OMV, ale rakúsky bulvár ma nikdy neinformoval o tom, že by tam rakúski po­litici DOVO­LEN­KO­VA­LI.

Možno niektorí z našich tam už aj dovolenkovali, no nevieme o tom, lebo sa za to hanbia.

A vaši sa nehanbia. Vaši sa tým chvália.

Konečne som mohol pochopiť Slovensko – v Emirátoch. Zdieľať

Normálny človek to nevie pocho­piť, veď ťažko nájdeš na tejto prekrásnej zemeguli od­pudivejšie miesto – a títo tam chodia dob­ro­voľ­ne.

Dobrovoľne nosia svoje lóve do otrokárskych štátov, v ktorých malá menšina miestnych Arabov vy­ko­ris­ťu­je bezprávnu väčšinu.

Žeby to vašim liberálom, centristom a sociálnym demokratom ne­va­di­lo?

Minule som tam nakrátko zavítal.

Vzniklo to tak, že vyhľadávač lac­ných leteniek mi ukázal med­zipri­stá­tie na letisku Abú Zabí ako najlacnejší spôsob návratu z Je­re­vanu do­mov.

Kúpil som si tú letenku. Konečne sa ponúkla príležitosť, aby som sa vciťoval do vašich Fi­cov­cov, Kiskovcov, Kollárovcov a Su­lí­kov­cov.

Konečne som mohol pochopiť Slovensko – v Emirátoch.

Pôvodne som sa chystal na popoludňajší výlet do mesta Abú Zabí, ale ne­bolo mi jasné, či mám na to právo – platila tam povinnosť po­užitia covidovej aplikácie Al Hosn a ja nemám smartfón.

Dva-tri týždne som korešpondoval s rôznymi úradmi. Veľvyslanectvo, ministerstvo zahraničných vecí, pohraničná stráž, ministerstvo vnútra. Chcel som vedieť, či si môžem appku stiahnuť aj do svojho no­tebooku. Zakaždým mi odpisovali všelijakí Mohamedovia, ktorí bo­li celí bez seba od radosti, že som ich kontaktoval, ani náznak od­po­vede som však nedostal.

Neviem prečo, leniví nie sú, veď ihneď odpísali. Asi sa báli právnej zodpovednosti za poskytnutú informáciu.

Napokon som na výlet rezignoval, zostal som pol dňa sedieť na le­tis­ku.

Nečakal som v Emirátoch nič dobré, no bolo to ešte horšie.

Skrátka, normálny človek tam nechce byť. Zdieľať

Pri dlhom prílete som videl zopár mrakodrapových pseudomiest, zo­pár sídlisk s nižšími barakmi a medzitým obrovské prázdne pries­to­ry so širokými diaľnicami, na ktorých jazdilo iba zopár áut.

Na prvý pohľad to pôsobilo neobývateľne, neľudsky. Zombie krajina pri 38 stupňoch v tieni.

Organizovanosť bola neočakávane mizerná.

Digitálna kontrola bola mimoriadne hustá.

Pohraničiarka ma odfotila alebo nafilmovala, potom som si ako každý mu­sel bezkontaktne pre­strčiť ruky cez futuristicky žiariaci prí­stroj.

Na letisku sedeli každých 30 metrov vy­ziabnutí čávovia v čiernych ob­le­koch, všetci z indického sub­kon­tinentu. Nad sebou mali fili­gránske za­ria­de­nia, ktoré vyzerali ako kamery. Opýtal som sa jed­né­ho, čo to je.

Odvetil, že jeho práca vznikla vďaka pandémii a že tá kamera meria okoloidúcim teplo­tu. Nič iné nerobí, celý pracovný deň.

Zdalo sa mi, že takých pracovných miest je tam veľa, bohatý emirát na to má. Iní služ­obníci tam zas boli zrej­me nato, aby mi pripomenuli po­vinnosť no­se­nia rúš­ka.

Skrátka, normálny človek tam nechce byť.

V čakárni som sa dal do reči s blonďavou Slovenkou. Bola po­star­šia, trošku pri sebe a výnimočne vitálna.

Emiráty poznala ako svo­je topánky, často a dlho tam dovolenkovala. Fungovanie obávanej Al Hosn appky mi vysvetlila za minútu, sama si spravila pri pristátí v máji lacný koronatest a appka jej vy­sta­vi­la Green Pass do 30. sep­tembra...

Táto milovníčka Dubaja robila opatrovateľku v mojej krajine. Mí­ňa­la všetko na cesto­va­nie – a v Emirátoch si vydržiavala milenca.

Pa­kistanca. Presne takého, čo celý deň sedí na nejakej klima­ti­zo­va­nej chodbe, celý deň meria, filmuje a pozoruje okoloidúcich, ži­je v uby­to­v­ni s mno­hými ďalšími Pakistancami a je rád, že nemusí ro­biť na sln­ku.

Pani hneď zdôraznila – ja som sa na to nepýtal –, že jej Pa­ki­s­tanec má svet­lú farbu pleti...

Neviem pochopiť, ako môžu predáci vašej elity relaxovať na takom neľudskom mieste. Zdieľať

Rozprávala, ako si ona slobodne cestuje po svete, kým sa jej mi­le­nec ako nevoľník šejkov nikam nedostane. Chystala sa na ďalšiu do­vo­lenku do Talianska, on chcel ísť s ňou, no ona na to: „Viem, jas­né, že chceš, ale to nie je také ľahké...“

Nadobudol som pocit, že práve takto jej to vyhovovalo.

Strávil som v emiráte pol dňa, od 13.15 do 21.40, a cítil som sa ce­lý čas nesvoj. Pochádzam z rodiny robotníkov a mohol som sa iba s nevôľou pozerať na húfy týchto služobníkov, čo s neobyčajne submisívnym postojom vykonávali väčšinou nezmyselné práce.

Utierali a zametali plochy, ktoré už boli do hĺbky vyčistené.

Neviem pochopiť, ako môžu predáci vašej národnej elity – Kiska a Fico, Kollár a Sulík – relaxovať na takom neľudskom mieste.

Žeby im práve toto vyhovovalo? Žeby chceli sami mať otrokov?

Nuž, pre niekoho je pobyt v otro­kár­s­tvom štáte bytostne ne­prí­jem­ný.

A pre niekoho je to sen.