Voľnomyšlienkarskí občania San Francisca sa rozhodli pre progresívny experiment a vybrali si prokurátora, ktorý k väčšine trestných činov pristupoval benevolentne a páchateľov nestíhal. V meste sa však dnes pomaly už nedá bezpečne žiť a ľudia zistili, že utópia v realite nefunguje.

Medvede na Slovensku opäť vzbudzujú vášne. No namiesto toho by sme mali racionálne pochopiť, že les je miestom divej zveri, a, naopak, v civilizácii voči šelmám tvrdšie zakročiť.

Ukrajinský parlament ratifikoval Istanbulský dohovor. V snahe získať kandidátsky štatút EÚ tak Kyjev nastrčil hlavu do chomúta genderovej ideológie.

V texte týždňa komentátor portálu Echo24 Ondřej Šmigol analyzuje zvláštny vzťah Francúzska a jeho prezidenta Macrona k Rusku a vo videu týždňa sa vrátime k nedávnemu Dňu otcov a tomu, prečo je otec dôležitý.

Konzervatívny výber si môžete aj vypočuť:

Koniec utópie

San Francisco má v Spojených štátoch a cez kultúrny export aj vo väčšine sveta povesť voľnomyšlienkarského otvoreného mesta, kde si môžete robiť, čo chcete, a nikto na vás za to nebude ukazovať prstom ani vás odsudzovať, že sa prechádzate nahí po ulici alebo užívate drogy. Takéto povedomie o San Franciscu panuje už od 60. rokov minulého storočia, keď sa tam zbehla zblúdilá mládež z celých USA, aby pod vplyvom narkotík snívala o svojej revolúcii proti autoritám. Je to zároveň jedno z hlavných centier, odkiaľ sa začala šíriť propagácia homosexuálneho spôsobu života.

Mesto sa však v posledných rokoch dostalo do pasce vlastnej utópie. Kritika miestnych pomerov pritom neprichádza z pravej strany politického spektra (v San Franciscu republikáni prakticky ani neexistujú), ale z vlastného tábora. V príbehu, ktorý pre časopis The Atlantic opísala rodáčka z tohto mesta Nellie Bowlesová, liberálna novinárka, ktorá sa špecializuje na technologickú oblasť Silicon Valley a sama žije v lesbickom zväzku s inou novinárkou Bari Weissovou. Obe kedysi pracovali pre New York Times, obe však o prácu v týchto novinách prišli, pretože propagáciu woke ideológie nepovažovali za zlučiteľnú so žurnalistickou profesiou.

A čo o svojom rodnom meste píše Nellie Bowlesová? Občania (a voliči) San Francisca sa rozhodli odvolať z funkcie okresného prokurátora Chesu Boudina. Došla im totiž trpezlivosť s neustálym nárastom zločinnosti, so všade sa povaľujúcimi narkomanmi a s rastúcim počtom mŕtvych bezdomovcov, ktorí sa stali obeťami novej ničivej drogy fentanyl.

V kriminalite pritom nešlo o rozšírenie tých najzávažnejších zločinov, skôr o každodenné drobné vlámania do áut či krádeže. Od roku 2019 narástol počet vlámaní o 40 percent, Chesa Boudin sa však k zločinu rozhodol pristupovať pomerne svojsky. Pri veľkej časti zadržaných sa vôbec nezačalo trestné stíhanie. Najmä pri trestných činoch takzvanej kvality života – vandalizmus, drobné krádeže či užívanie drog. V roku 2011 sa skončilo zatknutím 70 percent krádeží, v roku 2021 len 15 percent. V roku 2020 zomrelo na predávkovanie 700 obyvateľov mesta, v tom istom roku ich koronavírus zabil 261. Boudin sa nevenoval dokonca ani dílerom, ktorých väčšinu v meste tvoria imigranti z Hondurasu. Tých dokonca označil za obete, pretože ak by prestali s predajom drog, trpeli by ich rodiny v Hondurase.

Počas jeho pôsobenia opustilo úrad až 60 prokurátorov, ďalším následkom bolo, že polícia obmedzila vyšetrovanie, pretože vo väčšine prípadov aj tak neviedlo k potrestaniu páchateľa.

Jeho odvolaniu predchádzalo viacero zlyhaní, v dôsledku ktorých sa stalo mesto pre mnohých neobývateľné. Prvým bol neúmerný nárast cien nehnuteľností. Ten spôsobili nielen boháči z neďalekého Silicon Valley, ale aj príliš prísne pravidlá vzťahujúce sa na nové projekty na stavbu domov a bytových komplexov, napríklad miera zatienenia okolia. Akákoľvek výstavba v meste sa za ostatných desať rokov prakticky zastavila. Nellie Bowlesová uvádza príklad pozemku s rozlohou necelého hektára, na ktorom stáli zdevastované skleníky a rástla tam už len burina a divé ruže. Developer tam chcel postaviť byty, aktivisti však zabránili akémukoľvek stavebnému konaniu.

Druhým faktorom je nová droga fentanyl. V dôsledku politiky mesta, ktorá pomáha drogovo závislým tým, že im poskytuje údajne bezpečné prostredie na konzumáciu drog a obchodovanie s nimi, dokonca pod dohľadom lekára, ponúka stravu a iné sociálne náležitosti zadarmo, sa do San Francisca začali zbiehať narkomani z mnohých iných miest. A tým vzrástla aj kriminalita.

No a tretím faktorom bola pandémia. Tá podobne ako inde vo svete zavrela okrem iného aj školy. A práve rozhodovanie o ďalšom fungovaní škôl bolo definitívnou rozbuškou, aby sa veci v miestnej politike začali prudko hýbať. Najprv došlo k nezvoleniu jedného z kandidátov do mestskej školskej rady, pretože nespĺňal diverzifikačné kritériá. Išlo síce o homosexuála, ale na svoju smolu bol biely.

Neskôr sa školská rada v tom správnom zložení rozhodla, že prijímačky na stredné školy sú diskriminačné a „hlboko rasistické“, takže sa pre tie najlepšie školy zvolí forma výberu žiakov lotériou. Nový proces vyvrcholil nebývalo nenávistným prístupom voči občanom s ázijskými predkami, ktorých aktivisti v školskej rade označili za spolupáchateľov bielej nadradenosti – z jednoduchého dôvodu, že Ázijci a belosi sú v testoch v priemere úspešnejší ako černosi. V ázijskej komunite to vyvolalo veľký hnev, ktorý vyústil do odvolania najprogresívnejších členov školskej rady.

Starostka mesta London Breedová, ktorá svojho času podporovala hnutie, ktoré chcelo polícii odobrať kompetencie aj peniaze, sa teraz snaží zachrániť si vlastnú pozíciu – a tak začala brojiť za tvrdšie vymáhanie zákona.

Kritizovaní predstavitelia, ktorí svojimi predstavami o utopickej budúcnosti dostali mesto na pokraj kolapsu, tvrdia, že ide o pravicovú, ba až fašistickú antikampaň voči nim. Ako však pripomína Nellie Bowlesová, v meste, kde republikáni prakticky neexistujú, ide o zápas liberálov proti ľavicovej utópii. V skutočnosti chcú totiž aj liberálne naladení obyvatelia žiť v bezpečnom meste, s dostupným bývaním, bez mŕtvych predávkovaných bezdomovcov na chodníkoch a s dobrými školami pre svoje deti.

Hic sunt ursi

Či je medveď hnedý na Slovensku premnožený, alebo nie, každá zmienka o ňom vyvoláva vášne. Na jednej strane tu máme zarytých ochranárov, ktorých reprezentuje minister životného prostredia Ján Budaj, na druhej strane sú obyvatelia dotknutých oblastí, za ktorých reprezentantov sa pasuje kadekto, najmä s názorom všetko to vystrieľať.

Okrem toho, že Ján Budaj už čelí návrhu na vyslovenie nedôvery, ktorý do parlamentu podala opozícia, a emotívne sa doňho v minulých dňoch pustil aj predseda parlamentu a spolukoaličník Boris Kollár, do sporu sa šéf envirorezortu dostal aj so svojím vládnym kolegom Samuelom Vlčanom, ministrom pôdohospodárstva.

Ján Budaj totiž rád využíva argument, že medvede do blízkosti ľudských sídel lákajú aj poľovníci tým, že na kraji revírov nechávajú množstvo jedla, ktoré má prilákať napríklad diviaky. Tie sú terčom záujmu o odstrel najmä pre šírenie afrického moru ošípaných. Návnada však priláka aj medvede a tie sa potom prirodzene na hranici lesa a civilizácie dostanú do styku aj s miestnymi obyvateľmi.

Ministerstvo pôdohospodárstva síce priznáva, že v regióne Podpoľania (ktoré je momentálne v súvislosti s medveďmi mediálne najexponovanejšie) rozmiestnili Lesy SR 4 tony kukurice, no na jedno vnadisko to bolo len 350 kilogramov. Vnadísk je 28 a rozkladajú sa na celkovej ploche 21-tisíc hektárov.

Z druhej strany je tu argument v prospech medveďa. Niektoré stretnutia s touto šelmou síce dopadnú škaredými zraneniami, v zásade však platí, že ich počet je ustálený a s rastúcou populáciou medveďa nestúpa. Vlani bol v Liptovskej Lúžnej zaznamenaný prvý smrteľný útok po viac ako sto rokoch. Popritom sa každoročne vyskytne niekoľko prípadov, keď ťažké zranenie či dokonca smrť spôsobí inému svojou zbraňou poľovník. Ťažko potom rozsúdiť, či je v lese pre človeka nebezpečnejší medveď alebo nezodpovedný podgurážený poľovník.

Pri riešení skutočného či domnelého problému s medveďmi by sme mali v prvom rade odstrániť emóciu a vychádzať zo zdravého rozumu. Les je prirodzene miesto, kde žije aj divá zver, človek by sa v ňom preto mal správať opatrne. Na druhej strane, ak už medveď z lesa vylezie a ohrozuje ľudské prostredie, kompetentní by mali bez výhovoriek rázne zasiahnuť.

Ukrajina vkladá hlavu do genderového chomúta

Ukrajinský parlament tento týždeň ratifikoval Istanbulský dohovor. Podľa ukrajinských médií ide o jednu z neoficiálnych podmienok z prostredia západoeurópskych krajín, aby súhlasili s udelením kandidátskeho štatútu EÚ pre Ukrajinu.

Na tomto mieste nie je priestor na obšírnejšie rozoberanie problematickosti tohto dokumentu. Tá je všeobecne známa a pod rúškom ochrany žien pred násilím zavádza pochybný inštitút kolektívnej viny osôb mužského pohlavia aj politický pojem rod, ktorý nie je podopretý žiadnym medzinárodnoprávnym základom. Vymáhanie opatrení, ku ktorým sa krajiny prijatím dohovoru zaviažu, je teda na svojvôli akejsi dozornej komisie, ktorú dohovor ustanovuje.

Ukrajina sa snaží robiť všetko pre to, aby sa ruskej agresii ubránila a v ideálnom prípade okupantov zo svojho územia čo najskôr úplne vytlačila. Od kandidátskeho štatútu EÚ si sľubuje aj intenzívnejšiu materiálnu pomoc, a preto v snahe o jeho získanie pristupuje aj na kroky ideologickej kolonizácie.

Ale ani to nie je veľmi bezpečné územie. Ak je pravdou, že to naozaj bola jedna z neoficiálnych podmienok, išlo by od západoeurópskych štátov o sprosté vydieranie v téme, ktorá určite nepatrí medzi základné európske hodnoty, to si len v Bruseli tak vykladajú.

..................................................................

Text týždňa: Macronove ruské sny

Macron sa v prípade Ukrajiny správa značne rozporuplne, píše vo svojom komentári Ondřej Šmigol v týždenníku Echo24. Na jednej strane je to on, kto celé hodiny telefonuje s Putinom a vyhlasuje, že Rusko nesmie byť ponížené, na druhej strane počas nedávnej návštevy Kyjeva (spolu s Draghim a so Scholzom) hovorí o tom, že Krym musí byť dobytý späť a patriť výlučne Ukrajine.

Nestojí za tým len Macronova osobnosť vizionára snívajúceho o Európe ako o globálnej mocnosti, píše Šmigol. Vzťahy s Ruskom sú významným bodom francúzskej zahraničnej politiky už viac ako 200 rokov. Už Napoleon sa snažil využiť Rusko ako spojenca proti ostatným európskym súperom, hoci jeho „priateľstvo“ s cárom vydržalo len chvíľu. Podobne sa de Gaulle snažil rokovať so Sovietmi, pretože priateľské Rusko považoval za zásadnú podmienku toho, aby USA opustili Európu.

Aj Macron vo svojej vízii hovorí o Európe „od Atlantiku až po Ural“, to znamená o zapojení Ruska, no opäť – Ruska spriateleného, nie agresívneho. Aj z toho pramenia Macronove napohľad rozporuplné vyjadrenia.

Šmigol ponúka porovnanie s Britániou, ktorá si napríklad z druhej svetovej vojny odniesla poučenie, že bojovať a vzdorovať sa oplatí aj osamotene a voči mnohonásobnej presile. „No Francúzsko, ktoré zažilo katastrofu v rokoch 1870 a 1940, takmer katastrofu v roku 1914 a porážku v roku 1815, si vzalo ponaučenie, že v Európe potrebuje spojenca, ktorým nie je Nemecko ani Británia. Rusko je ideálna voľba, pretože je na opačnej strane kontinentu a Paríž priamo neohrozuje,“ vysvetľuje francúzsku perspektívu Ondřej Šmigol.

..................................................................

Video týždňa: Prečo na otcoch záleží

Počas celej zaznamenanej histórie bolo vysvetľovanie toho, prečo je otec dôležitý, úplne zbytočné. Podobne ako si nevysvetľujeme, prečo potrebujeme vodu alebo kyslík. Úloha a dôležitosť otca bola samozrejmosťou, o ktorej nebolo treba diskutovať, hovorí vo svojom videu ku Dňu otcov Dennis Prager.

V prvom rade, otec (spolu s matkou) je nevyhnutný na samotné biologické založenie rodiny. Zároveň je pre ženu dôležitý ako pilier podpory v najranejšom období života ich dieťaťa. Poskytuje svojim deťom základný vzorec, čo znamená byť mužom, niesť zodpovednosť nielen za seba, ale aj za svojich blízkych. Dobrý otec je dobrým vzorom muža nielen pre svojho syna, ale aj pre svoju dcéru.

Preto sa synovia vyrastajúci bez otca častejšie dostávajú do väzenia, dcéry končia v nefunkčných vzťahoch s rovnako nezodpovednými mužmi, ktorí ich nechajú samy na výchovu svojich potomkov, a neprítomnosť otca sa prenáša na ďalšiu generáciu.