Dnešné Írsko sa dostalo pod nadvládu Anglicka v druhej polovici 16. storočia za vlády kráľov z tudorovskej dynastie Henricha VIII. a Alžbety I. O sto rokov neskôr počas anglickej občianskej vojny sa Íri pokúsili o znovuzískanie samostatnosti, ale ich snahy potlačil nekompromisný lord-protektor Oliver Cromwell. Odbojní Íri sa však s britskou nadvládou odmietali zmieriť a k väčším alebo menším povstaniam dochádzalo približne raz za generáciu, nezriedka aj častejšie.

Na začiatku 19. storočia počas napoleonských vojen po ďalšom z radu povstaní došla londýnskej vláde trpezlivosť a Írsko, ktoré malo dovtedy aspoň formálnu autonómiu (napr. vlastný parlament), pričlenila priamo k britskej korune (Act of Union z roku 1801).

Bezohľadné vykorisťovanie zo strany anglických protestantských statkárov, ktorí nebrali ohľad na miestne katolícke obyvateľstvo, v kombinácii s neúrodou spôsobenou zemiakovou plesňou viedli v rokoch 1845 až 1852 k tzv. veľkému zemiakovému hladomoru a ďalšiemu z radu povstaní.

Hladomor aj zdrvujúca porážka povstania viedli k masovej emigrácii írskeho obyvateľstva do Spojených štátov amerických. V Londýne si mysleli, že masovou emigráciou sa zbavujú časti problému, lenže Íri v USA vytvorili silnú, uvedomelú a sebavedomú diaspóru, ktorá na svoju otčinu nezabudla a intenzívne podporovala boj svojich krajanov v starej vlasti za nezávislosť.

Na konci 19. storočia si už aj na Downing street uvedomovali, že postavenie Írska je potrebné riešiť. Problémom bolo, že pokusy o usporiadanie vzťahov Írska s ústrednou vládou v Londýne v roku 1886 aj 1893 (1st resp. 2nd Home Rule Bill) zmarili svojimi obštrukciami zástupcovia severnej časti ostrova z provincie Ulster, ktorú obývali prevažne protestanti. Tí chceli zachovať existujúci stav a nemienili odovzdať moc nad ostrovom predstaviteľom katolíckej majority. K tomu by však zákonite došlo hneď po prvých voľbách, na ktorých by sa mohli zúčastniť aj írske nacionalistické strany.

V roku 1912 prišla vláda Herberta Asquitha s výrazne modifikovaným návrhom zákona, ktorým sa Írsku mala vrátiť autonómia. Odporu ulsterských unionistov sa Asquithova vláda pokúsila predísť návrhom vyčleniť šesť severoírskych grófstiev (Antrim, Armagh, Down, Fermanagh, Londonderry a Tyrone) obývaných prevažne protestantským obyvateľstvom do zvláštneho administratívneho útvaru. Zdalo sa, že plán fungovať nebude, lebo ulsterskí unionisti na obranu svojich práv začali organizovať vlastné dobrovoľnícke polovojenské jednotky UVF (Ulster Voluntary Forces).

V odvete na to írski nacionalisti zase vytvorili oddiely Írskych dobrovoľníkov (Óglaigh na hÉireann). Plán samozrejme narazil na odpor írskych katolíckych nacionalistov, ktorých lídri si však súčasne uvedomovali, že ak by došlo k vypuknutiu občianskej vojny, britské ozbrojené sily by určite stranili ulsterským unionistom.

Na počudovanie, v septembri 1914 zákon o správe Írska (Government of Ireland Act 1914, známy tiež ako 3rd Home Rule Bill) londýnskym parlamentom napokon prešiel. Avšak s tým, že v dôsledku práve vypuknuvšej prvej svetovej vojny bola jeho účinnosť odložená o dva roky (Suspensory Act 1914).

Vzápätí sa prejavil chronický problém írskeho národného hnutia – hašterivosť. Časť írskych nacionalistov vedená vodcom Írskej parlamentnej strany a poslancom londýnskeho parlamentu Johnom Redmondom demonštratívne podporila účasť írskych jednotiek vo vojne na strane Veľkej Británie, čo vzápätí viedlo k roztržke vo velení Írskych dobrovoľníkov. Prívrženci republikánskej časti hnutia boli zase striktne proti akémukoľvek angažmánu vo vojne na strane Londýna a, naopak, vyzývali Írov k aktívnemu odporu voči britskej moci.

Výzva vstúpiť do tzv. novej britskej armády (označenie sa používa pre odlíšenie od predvojnovej armády zloženej výhradne z profesionálov) sa však v radoch írskeho obyvateľstva stretla s vcelku pozitívnou odozvou. K odvodom sa prihlásilo viac než 150 000 Írov. Táto nečakaná ochota trochu zmiatla britské úrady, ktoré preto v nasledujúcich mesiacoch tolerovali formovanie domobraneckých írskych jednotiek tzv. Národných dobrovoľníkov (Na hÓglaigh Náisiúnta), kam vstupovali predovšetkým Redmondovi lojálni bývalí príslušníci Írskych dobrovoľníkov.

Veľkonočné povstanie

Lenže masívne straty na bojiskách prvej svetovej vojny priniesli rýchle vyprchanie probritských nálad a olej do ohňa začali prilievať tiež hlasy londýnskych politikov volajúce po ďalšom odklade účinnosti zákona o správe Írska. Rozčarovanie z takéhoto postoja londýnskej vlády viedlo k morálnemu rozkladu jednotiek Národných dobrovoľníkov a znovuzrodeniu jednotiek Írskych dobrovoľníkov.

Sprievodným javom bola všeobecná radikalizácia naprieč celým politickým spektrom írskeho národného hnutia. Redmondovu ideu autonómnej koexistencie Írska v rámci britského impéria v priebehu pár mesiacov vystriedala myšlienka presadzujúca vyhlásenie úplne nezávislej Írskej republiky. Vedúcou silou v írskom národnom hnutí sa stala radikálna strana Sinn Féin (My sami) založená v roku 1905 Arthurom Griffithom (gaelsky Art Seosamh Ó Gríobhtha).

Republikánska myšlienka v írskom hnutí nebola úplne nová. Už od polovice 19. storočia existovalo niekoľko tajných republikánskych spolkov, z ktorých najvplyvnejším bolo Írske republikánske bratstvo (Bráithreachas Phoblacht na hÉireann). Jeho najvýraznejším predstaviteľom bol Michael Collins (Mícheál Ó Coileáin). Teraz však spojením charizmatického vizionára Griffina a vynikajúceho organizátora Collinsa vznikla politická sila, ktorá dokázala republikánske hnutie zjednotiť a dať írskemu emancipačnému snaženiu nový ideologický náboj.

Michael Collins a Richard Mulcahy na pohrebe Arthura Griffitha, 5 dní pred Collinsovou tragickou smrťou. Zdroj: independent.ie

Paralelne, zlúčením Írskych dobrovoľníkov s niekoľkými ďalšími nacionalistickými polovojenskými zoskupeniami (napr. Írskou občianskou armádou) vznikla Írska republikánska armáda (IRA – Irish Republican Army), ktorá sa začiatkom roka 1916 začala cieľavedome pripravovať na ozbrojené vystúpenie proti britskému impériu. IRA bola pôvodne koncipovaná ako základ armády budúceho štátu s jednotným velením. Tu je dôležité uviesť, že po roku 1922 sa IRA pretransformovala na voľné združenie extrémne nacionalistických polovojenských skupín. Táto „nová“ IRA sa stala známou najmä pre svoje teroristické útoky. Pre odlíšenie sa tá pôvodná označuje ako „stará“ IRA.

Stará IRA bola formálne samostatnou organizáciou, ale medzi ňou a stranou Sinn Féin od začiatku existovalo silné personálne prepojenie. Niektoré kruhy féiniánskeho hnutia v priebehu roku 1915 dokonca nadviazali kontakt s Nemeckom a navrhovali veleniu cisárskej armády, aby na pobreží Írska bol uskutočnený nemecký výsadok, ktorý by podporil pripravované povstanie.

Treba však povedať, že väčšina predstaviteľov írskeho hnutia počas prvej svetovej vojny zachovávala striktnú neutralitu, pretože chápali, že spolupráca s Nemeckom by ich kompromitovala. Ostatne, nemecké velenie plány na výsadok aj tak odmietlo ako príliš riskantné, ale k írskym brehom bola aspoň vyslaná loď s nákladom pušiek a munície. Nešlo o prvú akciu tohto druhu. Prvá zásielka 1500 nemeckých pušiek Mauser 98 bola prepašovaná do Írska už v júli 1914 v podpalubí súkromnej jachty. Jej vyloženie v prístave Howth prebehlo za bieleho dňa rovno pod nosom Kráľovskej írskej polície (RIC – Royal Irish Constabulary).

Na strane IRA však tentokrát, čiastočne aj pre spory, či nemeckú pomoc prijať alebo nie, zlyhala komunikácia a loď, ktorá priplávala začiatkom apríla 1916, v dohodnutom zálive nikto nečakal. Teda nie úplne. Našiel si ju tam britský torpédoborec. Napriek tomu, že loď bola maskovaná ako nórske obchodné plavidlo, velenie Royal Navy o zásielke zbraní vďaka prelomeniu nemeckých námorných kódov od začiatku vedelo a loď SS Libau bola pri pokuse o vylodenie dovezených zbraní Britmi zaistená.

Vo velení IRA na niekoľko dní zavládol chaos a časť lídrov navrhovala povstanie z dôvodu nedostatku výzbroje odložiť. Napokon prevážil radikálnejší názor, že povstanie sa uskutoční aj tak. Váhanie a neistota však významne zredukovali počet jednotiek IRA, ktoré sa následne do povstania zapojili.

Vzápätí však komunikácia zlyhala aj na britskej strane. Britské námorníctvo sa neunúvalo o zadržanej veľkej zásielke zbraní jasne hovoriacej, že Íri niečo chystajú, informovať velenie RIC a armády. Preto keď na Veľkonočný pondelok 24. apríla 1916 povstanie vypuklo, boli britské bezpečnostné zložky v Írsku nepríjemne zaskočené.

Povstalci sa pokúsili dobyť sídlo britskej správy sídliace na Dublinskom hrade, ale napriek momentu prekvapenia sa britskej posádke podarilo útok povstalcov na opevnený komplex budov odraziť. Írov sa do povstania jednoducho nezapojil dostatočný počet, aby prekvapených obrancov premohli.

Bojovníci IRA sa následne stiahli do rozľahlého komplexu budov dublinského poštového úradu, kde sa opevnili. Mimo hlavného mesta sa povstanie okrem niekoľkých sporadických útokov na hliadky RIC nerozšírilo. V Dubline po necelom týždni síce zúrivého, ale beznádejného boja o budovu pošty vyčerpaní povstalci napokon kapitulovali.

Dôležitejší než vojenský bol politický dosah tzv. dublinského veľkonočného povstania. Na jeho začiatku sedem najradikálnejších predstaviteľov Sinn Féin vydalo proklamáciu, ktorou bola vyhlásená Írska republika. To v kombinácii s represiami, ku ktorým sa uchýlila prekvapivým povstaním vystrašená britská vojenská správa, spôsobilo výrazný nárast sympatií írskeho obyvateľstva pre myšlienku úplnej nezávislosti.

Nad Írskom bola po potlačení povstania ustanovená vojenská správa. Vrchný veliteľ britských síl na ostrove generálporučík Sir Frederick Shaw nedôveroval RIC, ktorej príslušníci boli väčšinou miestni Íri. Z vojenských vyslúžilcov povolaných z Anglicka a Ulsteru dal vytvoriť pomocné policajné jednotky, ktoré podľa svojich uniforiem získali prezývku „Black and Tans“ (Čierni a žltohnedí). Black and Tans si veľmi rýchlo získali neslávnu povesť pre hrubosť, s akou sa správali k civilnému írskemu obyvateľstvu.

Vojna za nezávislosť

V Británii boli ihneď po ukončení prvej svetovej vojny vyhlásené parlamentné voľby. V Írsku v nich tentokrát s veľkou prevahou zvíťazila strana Sinn Féin. Mimo Ulsteru bola jej dominancia takmer absolútna. Írski poslanci však odmietli zasadnúť v londýnskom parlamente a ustanovili vlastný írsky parlament (Dáil Éireann) sídliaci v Dubline. Predsedom parlamentu sa stal radikálny republikán Éamon de Valera. Sin Féin do mesiaca sformovala vládu, ktorá 21. januára 1919 nekompromisne vyhlásila nezávislú Írsku republiku. V auguste bol de Valera parlamentom zvolený za jej prezidenta.

Írsko sa dostalo do stavu niekoľkomesačného dvojvládia. Netrvalo dlho a rozhoreli sa boje. Bojovníci IRA opakovane napadali úradovne a kasárne RIC. Jednotky pravidelnej britskej armády zatiaľ väčšinou zostávali mimo konfliktu, ale o to intenzívnejšie sa do bojov zapájali oddiely Black and Tans, ktoré nerobili rozdiely medzi bojovníkmi IRA a neozbrojenými civilistami. Násilnosťami proti civilistom znepokojená londýnska vláda generála Shawa síce po pár mesiacoch odvolala, ale násilnosti pokračovali.

Prelomom bola tzv. krvavá nedeľa v Dubline 21. novembra 1920. Do pasce bojovníkov IRA vedenej Michaelom Collinsom padla skupina 15 britských agentov známa pod prezývkou Káhirský gang. Všetci, väčšinou bývalí dôstojníci britskej armády, boli nemilosrdne pobití. Odveta prišla o pár hodín. Jednotky dôstojníkov RIC a Black and Tans bez varovania zaútočili na účastníkov nedeľného futbalového zápasu na štadióne Croke Park. Na zemi zostalo 14 mŕtvych civilistov, z toho dve deti a ďalších takmer 70 ľudí bolo zranených.

Ostrovom sa prevalila vlna násilia a britské úrady reagovali vyhlásením stanného práva. To už však IRA ovládala podstatnú väčšinu írskeho vidieka a boj sa sústredil do miest. K najtvrdším stretom okrem Dublinu a Belfastu došlo v meste Cork, kde bola nasadená aj britská armáda. Stred mesta bol v bojoch úplne zničený.

Londýnska vláda sa pokúsila na situáciu reagovať presadením nového zákona o usporiadaní írskych záležitostí (Government of Ireland Act 1920, resp. 4th Home Rule Bill). Zákon legalizoval Dáil Éireann ako dolnú komoru írskeho parlamentu a ustanovil tiež jeho hornú komoru – senát (Seanad Éireann). Bolo však už neskoro. 4th Home Rule Bill neuspokojil ani nacionalistov, ani unionistov. Udalosti sa valili vpred vlastnou dynamikou.

V máji 1921 bolo v súlade s novým zákonom o usporiadaní írskych záležitostí z Írska oficiálne vyčlenených šesť grófstiev s prevahou protestantského obyvateľstva, čím oficiálne vzniklo Severné Írsko s vlastnou samosprávou. O pár dní neskôr sa tajne stretli severoírsky predák James Craig a Éamon de Valera. Craig v mene britskej vlády navrhol prímerie s tým, že Írsko by mohlo okamžite získať samostatnosť v rámci Commonwealthu, ale, samozrejme, za predpokladu potvrdenia vyčlenenia Severného Írska. Rokovania na tom však stroskotali. Na konci mája prebehli voľby do severoírskeho parlamentu a bola ustanovená autonómna severoírska vláda vedená práve Craigom.

Do pokusov ukončiť násilie sa vložil aj Winston Churchill, ktorý zorganizoval stretnutie medzi Jamesom Craigom a pragmatickejším Michaelom Collinsom. Jeho snaha však bola úspešná len čiastočne. Násilnosti sa preniesli do Severného Írska, v rámci ktorého bolo niekoľko okresov s majoritou katolíckeho obyvateľstva.

Rokovania napokon dostali oficiálny charakter a prebiehali priamo v Londýne. Za írsku stranu ich viedli Arthur Griffith a Michael Collins. Prímerie bolo napokon predsa len dohodnuté a malo začať platiť na poludnie 11. júla 1921. Deň predtým sa však odohrala ďalšia krvavá nedeľa, tentoraz v Belfaste. Do prestreliek medzi nacionalistami a lojalistami zasiahla na strane lojalistov aj Ulsterská špeciálna polícia (Ulster Special Constabulary). Výsledkom bolo dvadsať mŕtvych. Bez ohľadu na ohlásené prímerie vzájomné útoky pokračovali až do vyčerpania oboch znepriatelených strán na konci roku 1921.

Napriek násilnostiam a faktickému krachu prímeria rokovania v Londýne pokračovali. Otázkou už nebolo, či Írsku udeliť samostatnosť, ale ako to urobiť. Pre londýnsku vládu bolo neprijateľné, aby Íri jednostranne vyhlásili republiku, pretože to by predstavovalo neakceptovateľné poníženie britskej koruny. Kompromisným riešením sa ukazovala možnosť udeliť Írsku štatút domínia. To by Írsku garantovalo nezávislosť vo vnútorných a finančných záležitostiach.

Postavenie domínia však automaticky predpokladalo členstvo v Britskom spoločenstve národov. Formálnou hlavou štátu by tak zostal britský kráľ, ktorému členovia vlády domínií a zvolení poslanci ich parlamentov pri nástupe do funkcií tradične prisahali vernosť. Ďalším problémovým bodom pripravovanej zmluvy bola britská požiadavka na právo naďalej využívať doterajšie základne Royal Navy nachádzajúce sa v Írsku.

Najväčší politický problém však jednoznačne predstavovala prísaha vernosti, s ktorou de Valera zásadne nesúhlasil. Griffithovi a Collinsovi sa napokon s Britmi podarilo dohodnúť kompromisné znenie a spôsob skladania prísahy. Na rozdiel od ostatných britských domínií, írsky generálny guvernér a členovia vlády nemali prisahať vernosť výhradne britskej korune, ale v prvom rade Írskemu slobodnému štátu a kráľ ako formálna hlava štátu bol v prísahe spomínaný až následne.

To, čo viedlo Griffitha a Collinsa k tomu, že napokon v parlamente presadili dohodu aj bez de Valerovho súhlasu, bol britský súhlas otvárajúci cestu k možnej úprave hraníc Severného Írska. Na základe dohody mala vzniknúť komisia, ktorej úlohou bolo prehodnotiť aktuálnu, zatiaľ ešte stále len administratívnu hranicu medzi Severným Írskom a zvyškom ostrova.

Obaja írski politici v tom videli veľkú šancu, že k Írsku sa podarí pričleniť severoírske okresy s majoritou katolíckeho obyvateľstva a pri troche šťastia zredukovať rozlohu Severného Írska natoľko, že sa ukáže ako neživotaschopným a pričlení sa k zvyšku ostrova. Zdalo sa, že de Valera kompromis síce s nevôľou, ale mlčky akceptuje. Anglo-írska dohoda bola podpísaná v Londýne 6. decembra 1921.

Občianska vojna

Dohoda, ktorá mala ukončiť vojnu za nezávislosť, sa však stala príčinou fatálnej roztržky vo vedení írskeho hnutia. De Valera dohodu odmietol uznať napriek tomu, že Griffuth a Collins ju pragmaticky vysvetľovali ako taktický manéver, ktorého cieľom bolo dostať z Írska britské ozbrojené sily, ustanoviť vlastný štát. A po upokojení situácie a stabilizácii pomerov si nakoniec definitívne usporiadať veci po svojom. IRA sa rozdelila na vášnivo nezmieriteľné tábory odporcov a prívržencov dohody.

Pod vedením Michaela Collinsa v zmysle ustanovení dohody vznikla dočasná írska vláda (Rialtas Sealadach na hÉireann) a začali sa formovať jednotky Národnej armády (An tArm Náisiúnta), ktorá mala predstavovať ozbrojené sily vznikajúceho štátu. Do novej armády však vstúpila len časť bojovníkov IRA. Jej základom v skutočnosti boli dobrovoľníci z radov veteránov írskych plukov britskej armády a umiernených príslušníkov IRA, ktorí v minulosti väčšinou netvorili súčasť útočných brigád.

Bojovníci IRA, ktorí boli proti dohode, v máji a júni 1922 vystupňovali svoje útoky v Severnom Írsku. Do boja proti nim tam bola tentokrát povolaná aj armáda. Provinciou sa prevalila ďalšia vlna násilia a zatýkaní. Tisícky katolíckych obyvateľov radšej ušli pred sektárskym násilím na juh.

V polovici júna sa v Írsku uskutočnili parlamentné voľby. Collins a de Valera napriek zásadným rozporom vo veci Anglo-írskej dohody chceli zachovať aspoň zdanie jednoty strany Sinn Féin a ešte v máji dohodli, že Anglo-írska dohoda nebude predmetom volebného súboja. Lenže opak sa stal pravdou a voľby boli najmä o tom, či dohodu prijať alebo odmietnuť.

Vo voľbách s veľkou prevahou zvíťazili prívrženci dohody. Radikálna časť IRA s de Valerom na čele sa však odmietla podriadiť. Útoky skupín IRA, ktoré boli proti dohode, sa okrem britských a unionistických cieľov začali čoraz viac zameriavať na dôstojníkov a vojakov Národnej armády.

Dvadsiateho druhého júna sa v Londýne stal obeťou atentátu poľný maršal Sir Henry Wilson, ktorý bol v tom čase vojenským poradcom predsedu severoírskej vlády. Udalosti sa stali priamym spúšťačom írskej občianskej vojny. Podozrenie za organizáciu atentátu padlo v prvom momente na samotného Collinsa, pretože do príprav boli údajne zapletení ľudia z jeho okolia, ale londýnska vláda napokon dospela k záveru (možno účelovému), že za atentátom stojí radikálna časť IRA.

Britský premiér Lloyd George pohrozil vláde v Dubline, že pokiaľ proti odporcom Anglo-írskej dohody nezasiahne, vláda Jeho veličenstva sa nebude cítiť dohodou viazaná a poriadok v Írsku ustanoví sama masívnym nasadením armády. Michael Collins, ktorého v tejto veci podporil aj Arthur Griffith, zobral hrozbu vážne a rozhodol sa proti nedávnym spolubojovníkom zakročiť.

Radikálnych odporcov dohody z radov IRA nebolo početne až tak veľa, ale napospol išlo o odhodlaných a skúsených bojovníkov. V Dubline boli príslušníci Národnej armády v početnej prevahe, preto sa odporcovia dohody opevnili v budove Four Courts. Išlo o masívnu a rozľahlú budovu, v ktorej sídlili najvyššie írske súdne dvory a kde bol zároveň umiestnený aj národný archív.

Bombardovanie vzbúrencov z IRA v budove Four Courts 28. júna 1922. Zdroj: Wikimedia.org

Na konci júna bolo viacero prominentných odporcov dohody z radov IRA zatknutých. Reakciou radikálov bol únos zástupcu náčelníka štábu Národnej armády generála Jeremiasha J. O´Connola. Únos populárneho generála uviedol udalosti do pohybu. Michael Collins sa rozhodol Four Courts obsadiť. Národná armáda však zatiaľ nedisponovala vlastným delostrelectvom a bez neho by útok na opevnených vzbúrencov sprevádzali obrovské straty.

Potrebné kanóny diskrétne dodali Briti a popoludní 28. júna 1922 po opakovanom odmietnutí vydať zajatého generála a kapitulovať na budovu dopadli prvé granáty. Boj, ktorý írska historiografia nazýva bitkou o Dublin, trval až do 5. júla, keď boli vzbúrenci definitívne masívnym útokom Národnej armády rozdrvení. V posledný deň bojov utrpel smrteľné zranenie aj republikánsky minister obrany a faktický veliteľ IRA Cathal Brugha.

Víťazstvo malo pre Collinsa a Griffitha trochu trpkú príchuť, pretože počas bojov zhorela veľká časť írskeho národného archívu s mnohými cennými historickými listinami. Dodnes nie je jasné, či archív vzbĺkol od následkov delostreleckej paľby alebo ho porážkou frustrovaní bojovníci IRA zapálili úmyselne.

Po celom ostrove opäť vzbĺkli boje. Vo väčšine miest sa Národnej armáde pomerne rýchlo podarilo dostať udalosti pod kontrolu. Na vidieku, kde mohli vzbúrení bojovníci IRA počítať s pomocou svojich príbuzných a sympatizantov, bola však situácia oveľa zložitejšia. Síce nepočetným, ale veľmi odhodlaným bojovníkom sa často darilo obsadzovať britskými jednotkami opúšťané kasárne a opevnené hliadkové posty ešte pred príchodom jednotiek Národnej armády, ktorá ich potom odtiaľ musela prácne vytláčať.

Írske obyvateľstvo už malo po niekoľko rokov trvajúcej vojny za nezávislosť násilia dosť a vzburu odporcov Anglo-írskej dohody nepodporilo. Naopak, najmä veteráni, ktorí bojovali v prvej svetovej vojne v britskej armáde, masovo vstupovali do radov Národnej armády. Dôvod nebol vždy iba vlastenecký. V povojnovom Írsku poznačenom chronickým nedostatkom potravín vstup do armády znamenal istotu živobytia.

Početná prevaha a nárast bojových schopností posilnený príchodom tisícok skúsených veteránov sa postupne začali prejavovať. V júli armádne jednotky dobyli vzbúrencami obsadené bývalé britské kasárne v mestách Limerick, Waterford a Kliimallock. V auguste vládne vojská vytlačili republikánov aj zo strategicky dôležitého mesta Cork.

Vzbúrená IRA sa ocitla v defenzíve, preto v boji proti Národnej armáde začala uplatňovať rovnakú taktiku ako ešte pred pár mesiacmi proti Britom. Snažila sa útočiť na dôstojníkov a vyšších veliteľov Národnej armády, keď sa títo presúvali medzi jednotkami alebo sa vzdialili z kasární.

Takto sa 22.augusta 1922 stal obeťou úspešného útoku aj samotný Michael Collins zastávajúci posty predsedu vlády a vrchného veliteľa. Prodohodové sily sa tým ocitli v ťažkej kríze, pretože desať dní predtým podľahol náhlej mozgovej príhode predseda parlamentu Arthur Griffith. V komplikovanej situácii bol do čela parlamentu aj vlády zvolený skúsený politik William T. Cosgrave. Veliteľom Národnej armády sa stal hrdina Veľkonočného povstania z roku 1916 Richard Mulcahy.

Generál Mulcahy bol vynikajúcim taktikom a armáda pod jeho velením krok za krokom vytláčala vzbúrencov IRA z ich pozícií. Začiatkom septembra na ďalšom z radu tajných stretnutí Mulcahy navrhol de Valerovi prímerie, ten ho však odmietol. V nasledujúcich dňoch komandá IRA dokázali vykonať niekoľko prekvapivých nájazdov na kasárne Národnej armády a niektoré, ako napríklad v Kenmare, dokázali aj nakrátko obsadiť. Provládne vojská síce kasárne vzápätí dobyli späť, ale vzbúrenci dokázali so sebou odniesť veľké množstvo zbraní a munície. To im umožnilo napriek sérii porážok ešte mesiace pokračovať v boji až do jari 1923.

Éamon de Valera neochotne uznal porážku až na konci mája 1923 po tom, čo ostatní preživší velitelia IRA bez ohľadu na jeho odmietanie poverili náčelníka štábu IRA Franka Aikena dohodnúť podmienky kapitulácie.

Mier a uzmierenie

Medzitým 6. decembra 1922, presne rok po podpísaní Anglo-írskej dohody, bol vyhlásený Írsky slobodný štát (Saorstát Éireann). Vyrovnanie sa s následkami občianskej vojny, ktorá bola rovnako krvavá ako trojročná vojna za nezávislosť, však bolo veľmi bolestivé. Vo vojne za nezávislosť padlo takmer 1000 príslušníkov britských síl a necelých 500 bojovníkov za nezávislosť. Smutným dôsledkom vojny bola tiež smrť približne 900 civilistov.

Počas občianskej vojny padlo 900 príslušníkov Národnej armády a straty vzbúrencov sa odhadujú na 400 až 500 bojovníkov. Po kapitulácii skončilo vo väzení viac než 12000 príslušníkov IRA. Celonárodnou traumou bolo, že priatelia a príbuzní sa v tejto vojne často ocitali na rôznych stranách pomyslenej barikády. William Cosgrave si bol rán spôsobených občianskou vojnou vedomý a snažil sa čo najrýchlejšie prekonať násilím prehĺbené rozdelenie spoločnosti. Preto už 8. novembra 1923 bola na trestné činy spáchané počas občianskej vojny vyhlásená všeobecná amnestia.

Väčším problémom ako právne vyrovnanie sa s vojnou bola osobná nenávisť a túžba po pomste, ktorá bola v rodovo založenej írskej spoločnosti veľmi silná. Vybavovanie si vzájomných účtov medzi klanmi prívržencov a odporcov dohody, ktoré sa veľmi často končilo smrťou, pretrvávalo hlboko do dvadsiatych rokov.

Jedným z nezamýšľaných dôsledkov občianskej vojny bolo, že zmarila nádeje na prekreslenie hraníc Severného Írska. Komisia, ktorej vytvorenie presadili Griffith a Collins, v roku 1925 už len potvrdila existujúce hranice a vojnou oslabená írska vláda nemala silu tento verdikt zvrátiť.

Predsedovi írskej vlády Williamovi Cosgraevovi sa podarilo krajinu zdecimovanú dvoma po sebe nasledujúcimi vojnami podarilo pomerne rýchlo skonsolidovať. V nasledujúcom desaťročí došlo k stabilizácii politickej situácie a vďaka povojnovej konjunktúre sa zlepšili aj ekonomické pomery obyvateľstva.

Z rozdelenej Sinn Féin sa vyčlenili dve politické strany, ktoré dodnes udávajú tón írskej politickej scéne. Prívrženci dohody sformovali stranu Cumann na nGaedheal, ktorá sa v roku 1932 pretransformovala na centristickú stranu Fine Gael (Strana Keltov).

Z odporcov dohody de Valera vytvoril stranu Fianna Fáil (Vojaci osudu – bojové heslo Írskych dobrovoľníkov aj Národnej armády), ktorá sa hlásila k republikánskym myšlienkam. V roku 1927 sa Fianna Fáil prvýkrát podarilo dostať do parlamentu a o päť rokov neskôr dokonca parlamentné voľby vyhrať. Odovzdanie moci medzi starými protivníkmi Cosgraveom a de Valerom prebehlo nad očakávanie hladko. Éamon de Valera zostavil novú vládu a vzápätí sa mu podaril skvelý diplomatický úspech, keď bol zvolený za predsedu Spoločnosti národov, ktorej členom sa Írsko stalo len pred dvoma rokmi.

De Valera verný svojim republikánskym ideálom postupne začal okresávať podmienky Anglo-írskej zmluvy. V júli roku 1937 v Írsku prebehlo úspešné referendum, ktorým ústava dostala výrazne republikánsky charakter. Hlavou štátu sa stal prezident. Ani tvrdohlavý de Valera si však nedovolil do názvu írskeho štátu vsunúť slovo republika. Oficiálny názov štátu dodnes znie prosto Írsko (Éire).

De Valera však vzápätí odmietol vyplatiť Veľkej Británii každoročnú splátku pozemkovej kompenzačnej renty, ktorou Írsko hradilo londýnskej vláde náklady za ňou zrealizovaný výkup poľnohospodárskej pôdy pôvodne vlastnenej anglickými statkármi. Na Downing street reagovali uvalením ciel na írsky dovoz a vzápätí medzi oboma krajinami došlo k obchodnej vojne, pretože dublinská vláda v odvete na odvetu urobila to isté. Dosah týchto opatrení na z krízy sa spamätávajúcu pomerne subtílnu írsku ekonomiku bol veľmi bolestný, ale de Valera sa v tejto veci mohol pevne oprieť o takmer jednohlasnú spoločenskú podporu.

Arthur Griffith, William T. Cosgrave a Éamon de Valera. Zdroj: Wikimedia.org

Veľká Británia mala v tom čase doma aj v zahraničí dosť vlastných starostí, preto zmiernenie napätia na seba nenechalo dlho čakať. Už v nasledujúcom roku došlo k dohode, podľa ktorej bol problém pozemkovej kompenzačnej renty vyrovnaný jednorazovou platbou a obe krajiny následne uzavreli novú dohodu o bezcolnom obchode. Írskym vyjednávačom sa podaril vcelku husársky kúsok, keď do zmluvy presadili ustanovenia o tom, že pri niektorých komoditách má Írsko jednostranné právo chrániť svoju slabšiu ekonomiku aj colnými tarifami.

Írska príslušnosť k britskému Commonwealthu sa najviditeľnejšie prejavovala v oblasti diplomacie. O súhlas s prijatím írskeho veľvyslanca do cieľovej krajiny (tzv. agremán) podľa dohody formálne žiadal britský kráľ. Zmluva o medzinárodných vzťahoch, podľa ktorej sa tak dialo, zostávala v platnosti aj po prijatí ústavy z roku 1937. Írsko naďalej formálne zostávalo členom Commonwealthu, ale na jeho zasadnutiach sa od roku 1938 nezúčastňovalo – formálne s odkazom na neutralitu, ktorú Írsko hneď na začiatku druhej svetovej vojny vyhlásilo. Deklarovaná neutralita bola tiež kľúčovým argumentom pri ukončení používania írskych základní britským námorníctvom v tom istom roku.

Írsko pod de Valerovým vedením počas druhej svetovej vojny dodržiavalo neutralitu veľmi dôsledne. Napriek sympatiám veľkej časti obyvateľstva s protihitlerovskou koalíciou pre írsku vládu bolo neprijateľné zapojiť sa do vojny po boku Veľkej Británie, ktorej bolo kladené za vinu rozdelenie ostrova. Na tom nič nezmenili ani intervencie amerického prezidenta F. D. Roosevelta a už vôbec nie výčitky verejne prednesené britským premiérom Winstonom Churchillom.

Napriek deklarovanej neutralite však tisícky írskych občanov dobrovoľne vstúpili do britskej armády a zapojili sa do boja proti Nemecku. Robili tak proti vôli svojej vlády, ktorá však proti nim nijako drakonicky nezasahovala. A rovnako trpezlivo sa britská vláda stavala k tomu, keď dublinská vláda poskytovala útočisko katolíckym obyvateľom Severného Írska, ktorí nechceli bojovať v britskej armáde.

K republikánskej forme štátneho zriadenia sa Írsko oficiálne prihlásilo až po druhej svetovej vojne na konci roku 1948. Pričom formálna účinnosť zákona o republike (Acht Phoblacht na hÉireann 1948) nastala 18. apríla 1949, čo bol symbolicky deň 33. výročia Veľkonočného povstania z roku 1916, keď bola Írska republika vyhlásená prvýkrát. Paradoxne sa tak stalo za koaličnej vlády vedenej Johnom A. Costellom zo strany Fine Gael, ktorá sa hlásila k odkazu časti Sinn Féin podporujúcej Anglo-írsku dohodu z decembra 1921.

Spolu s oficiálnym vyhlásením republiky bola tiež vypovedaná zmluva o medzinárodných vzťahoch. Londýnska vláda sa obmedzila na lakonické vyhlásenie, v ktorom označila Anglo-írsku dohodu za úspešnú, pretože zabezpečila Írsku demokratické zriadenie a pripravila Írsko na prevzatie plnej nezávislosti.

Éamon de Valera sa stal posledným mohykánom starej generácie írskych politikov pamätajúcej ešte boj za nezávislosť. V roku 1959 sa stal prezidentom republiky a z úradu odišiel až na konci júna 1973 vo veku úctyhodných deväťdesiat rokov. Skonal o dva roky neskôr v auguste 1975. Na poslednej ceste z dublinskej katedrály Svätej Márie na cintorín Glasnevin ho odprevádzalo viac než dvestotisíc krajanov.

Napriek veľkej historickej záťaži a mnohým pretrvávajúcim animozitám je pre Írsko najdôležitejším obchodným partnerom stále Spojené kráľovstvo. Obidva štáty medzi sebou vytrvalo udržiavajú korektné, hoci pre stále pretrvávajúce rozdelenie ostrova nie úplne bezproblémové vzťahy.

Na titulnej fotografii je unikátny záber obrneného auta Austin počas bojov o mesto Cork. Zdroj: Wikimedia.org