Od začiatku ruskej invázie na Ukrajinu odborníci dôsledne analyzovali reakciu Ruskej pravoslávnej cirkvi na tento konflikt. Podpora Kremľa vyvolala komentáre, že táto cirkev je štátom kontrolovaná ideologická podnikateľka, ktorá si poplietla kresťanské hodnoty s imperiálnou geopolitikou.

V stanovisku mnohých predstaviteľov Moskovského patriarchátu si naozaj možno všimnúť príklon ku geopolitike a veľmocenskej logike. A nie je to tak len v súvislosti s Ukrajinou či postsovietskym územím. Zapletenie Ruskej pravoslávnej cirkvi do geopolitiky presahuje spomenuté územie a často protirečí kresťanskému učeniu.

Dobre to vidno na prístupe Moskovského patriarchátu voči Číne, o ktorom budú nasledujúce riadky. Je zaujímavé pozorovať, ako sa voči náboženstvu nepriateľská komunistická strana stala žiaducim spojencom proti liberálnemu Západu, s ktorým má Rusko spoločnú kresťanskú tradíciu.

Skutočnosť, že USA nie sú schopné presvedčiť Čínu, aby odsúdila ruskú inváziu na Ukrajinu, potvrdzuje význam rusko-čínskeho strategického partnerstva. Preorientovanie Ruska na Čínu sa zrýchlilo po anexii Krymu v roku 2014.

Základný kameň nového otvoreného vzťahu medzi Moskvou a Pekingom bol však položený v roku 2001, keď bola podpísaná bilaterálna Zmluva o dobrom susedstve, priateľstve a spolupráci. Akčný plán stanovený v zmluve (2004) obsahoval bod, ktorý poskytoval informácie o „začatí dialógu a spolupráce medzi ‚vedúcimi náboženstvami‘“ oboch krajín. Táto pomerne skromná formulácia poskytla ruskému štátu a ruskej cirkvi formálny základ na riešenie situácie pravoslávnych veriacich žijúcich v Číne.

Pravoslávna komunita sa v Číne objavila v 17. storočí vďaka úsiliu ruských misionárov. Maova vláda však bola zničujúca pre všetky náboženské skupiny vrátane pravoslávia. V snahe minimalizovať stigmu cudzej komunity kontrolovanej zo zahraničia sa Moskovský patriarchát v roku 1956 rozhodol zriadiť Čínsku autonómnu pravoslávnu cirkev. To však nepostačovalo na jej záchranu pred prenasledovaniami kultúrnej revolúcie.

Podľa odhadov, ktoré poskytla Ruská pravoslávna cirkev, komunita pravoslávnych v Číne má v súčasnosti približne 15 000 veriacich, ktorí žijú väčšinou v Pekingu, Šanghaji, vo Vnútornom Mongolsku alebo v Sin-ťiangu. Pravoslávne kresťanstvo nepatrí medzi päť tradičných náboženstiev Číny (t. j. taoizmus, katolicizmus, protestantizmus, budhizmus, islam). Nie je ani registrované a teda nemá legálny status.

Pre Ruskú pravoslávnu cirkev táto neregulovaná situácia pravoslávnych veriacich predstavuje naliehavú záležitosť. Jedným z prvých hierarchov, ktorí upozornili na tento problém, bol metropolita Kirill, ktorý ako vedúci Oddelenia pre vonkajšie cirkevné vzťahy Moskovského patriarchátu navštívil Peking v roku 1993. V prednáške prednesenej v roku 2007 sformuloval oficiálne stanovisko Moskovského patriarchátu vo vzťahu k Čínskej autonómnej pravoslávnej cirkvi.

Ruská pravoslávna cirkev nevykonáva misijnú činnosť v Číne, ktorá je územím Čínskej autonómnej pravoslávnej cirkvi. Tá sa však pre historické okolnosti ocitla v zložitej situácii, a preto jej Ruská pravoslávna cirkev, ktorá má za ňu pastoračnú zodpovednosť, pomôže obnoviť duchovenstvo a zregulovať jej status. Agendu Ruskej pravoslávnej cirkvi v Číne možno zhrnúť takto: musia byť vysvätení noví kňazi, musí byť povolené slávenie bohoslužieb a musí sa dosiahnuť legálny status Čínskej autonómnej pravoslávnej cirkvi.

Je prinajmenšom mätúce, že cirkev, ktorá veľmi trpela rukami komunistov, teraz zdôrazňuje svoju axiologickú blízkosť ku komunistickej krajine proti liberálnemu Západu. Zdieľať

Dionýz Pozdňajev, ktorý bol od roku 2003 zodpovedný za pravoslávnych veriacich v Hongkongu, verejne potvrdzuje pozitívny prístup čínskej vlády. Realita je však komplikovanejšia. Napriek častému uisťovaniu o dobrých vzťahoch, čínske vedenie vníma Ruskú pravoslávnu cirkev ako inštitúciu, ktorá bola v minulosti jedným z nástrojov ruského imperializmu v Ázii a dnes je organizáciou zastupujúcou záujmy Ruska.

Tento dojem je posilňovaný vďaka podpore Kremľa pre Ruskú pravoslávnu cirkev. Koniec koncov, pravoslávne kresťanstvo je v Číne vnímané ako vyznanie etnických Rusov. Napriek tomuto opatrnému prístupu komunistickej strany sa vytvoril inštitucionálny rámec pre diskusiu o náboženských otázkach. Existujú dve hlavné platformy: Rusko-čínska pracovná skupina pre kontakty a spoluprácu v náboženskej sfére (2010) a Rada pre medzináboženskú spoluprácu ako podsekcia Rusko-čínskeho výboru pre mier, priateľstvo a rozvoj (2014).

Doposiaľ jedinou a najdôležitejšou udalosťou bola oficiálna návšteva patriarchu Kirilla v Číne v roku 2013 (10. – 15. máj). Do Pekingu priletel v ruskom prezidentskom lietadle a bol prijatý s poctami vyhradenými pre hlavy štátov. Ruská pravoslávna cirkev hrdo zdôrazňuje, že Kirill bol jediným náboženským vodcom, ktorému bolo povolené navštíviť Čínu, zatiaľ čo podobnú žiadosť konštantínopolského patriarchu komunistické vedenie odmietlo.

Politicky najvýznamnejšie bolo stretnutie s prezidentom Si Ťin-pchingom, ktorý o dva roky neskôr počas návštevy Moskvy navštívil Kirilla. Avšak diplomatické úsilie patriarchu neprivodilo prelom v situácii pravoslávnych kresťanov. Dokonca aj Dionýz Pozdňajev, vždy horlivý chváliť čínsku vládu, pripustil, že zmeny by sa mohli diať rýchlejšie.

Je nepochybné, že Ruská pravoslávna cirkev pôsobí v Číne v zložitých okolnostiach. Aby zregulovala status pravoslávnej komunity, musí postupovať opatrne. Avšak prístup Moskovského patriarchátu k Pekingu presahuje rámec obáv o situáciu veriacich. V mnohých verejných vyhláseniach predstavitelia Ruskej pravoslávnej cirkvi zdôraznili blízkosť hodnôt medzi Ruskom a Čínou v odpore voči liberálnemu Západu.

Za zmienku však stojí skutočnosť, že o spoločnom normatívnom fronte vždy hovoria ruskí hierarchovia a nie Číňania. Dokonca ani ruskí štátni predstavitelia sa pri stretnutí s čínskymi partnermi neodvolávajú na tradičné hodnoty, čo znamená, že správanie Ruskej pravoslávnej cirkvi nie je motivované potrebou udržiavať koherentný naratív s Kremľom.

Je prinajmenšom mätúce, že cirkev, ktorá veľmi trpela rukami komunistov, teraz zdôrazňuje svoju axiologickú blízkosť ku komunistickej krajine proti liberálnemu Západu. Tento osobitný prístup Ruskej pravoslávnej cirkvi voči Číne nemožno vysvetliť ani ruskou tradíciou.

Náboženský filozof Vladimír Solovjov v 19. storočí varoval pred „bezbožnou čínskou civilizáciou“ a „sinizáciou Európy“ (rus. kitaizacija Evropy), chápanou ako strata spirituality a radikálny materializmus. Dnes medzi vysokými hierarchami len protojerej Maxim Kozlov vyjadril podobnú obavu, keď poukázal na „duchovnú prázdnotu“ Číny a označil ju za veľmoc, ktorá si nikdy nerozvinula masovú religiozitu.

Vyhlásenie spoločného normatívneho frontu považuje Čínu za príklad, ktorý treba nasledovať. Ruskí kňazi hovoria o Číne ako o inšpirácii, či už ide o kontrolu internetu alebo o odpor proti „gender ideológii“. Biskup Hilarion urobil výstižnú poznámku, keď poznamenal, že hoci je komunizmus zlý (v ZSSR alebo Číne), má tendenciu zachovávať konzervatívne spoločenské konvencie.

Ruská pravoslávna cirkev dospela k podobnému záveru ako Kremeľ, pokiaľ ide o hlavnú hrozbu. Tou je Západ a jeho liberálne myšlienky. Tvárou v tvár veľmocenskej rivalite Rusko potrebuje spojencov, ktorí by vyvážili Západ. Skutočnosť, že Čína môže pomôcť zvrhnúť liberálnu nadvládu, je dôležitejšia než bezbožná podstata čínskeho komunizmu.

Alicja Curanović pracuje na Fakulte politických vied a medzinárodných vzťahov Varšavskej univerzity.

Pôvodne publikované na publicorthodocy.org Z angličtiny preložil o. Ján Krupa