Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Teologické fórum Svet kresťanstva
09. júl 2022

Teologická esej

Tekutá modernita verzus mníšska stabilita

Budúcnosť Slovenska majú v rukách tí, ktorí v časoch tekutej modernity dokážu vztýčiť zástavu voľbou obetavej lásky.

Tekutá modernita verzus mníšska stabilita

Pohľad zo Sľubice nad dedinou Dúbrava. Foto: www.tipnatrip.com. Uverejnené so súhlasom autora.

Aký význam má v mojom živote miesto, kde žijem? Počas dvanástich rokov, ktoré som prežil v cudzine, som často uvažoval o tejto otázke. Myšlienka na domov sa mi počas zahraničných štúdií skoncentrovala do jednej obrazovej predstavy, ktorú si v srdci nosím dodnes.

Je to scenéria, ktorá sa vám naskytne pri pohľade západným smerom z vrchu Sľubica v pohorí Branisko. V popredí sa vynára Spišský hrad a na horizonte sa rozprestiera silueta Vysokých Tatier. Symbolickosť tejto panorámy určite súvisí s nádhernou prírodou. Výhľad zo Sľubice ktosi zaradil medzi najfotogenickejšie miesta na Slovensku.

Ešte dôležitejšia je však skutočnosť, že z Dúbravy pod Sľubicou pochádzajú moji rodičia.

Stálosť miesta

Keď návštevníkom v kláštore predstavujem benediktínsku rehoľu, neobíde sa to bez výkladu sľubu stálosti. Benediktíni patria k najstaršej forme rehoľného života – k mníšstvu. Špecifickým prvkom mníšskeho spôsobu života je stabilita, čiže stálosť miesta, ku ktorej sa benediktínski mnísi zaväzujú pri skladaní rehoľných sľubov. Znamená to zaviazať sa k životu vo svojom kláštore a spoločenstve a svojvoľne toto miesto neopúšťať.

Reakcie ľudí sú rôzne. Gymnazistov z Bratislavy zaujímalo, či sa nenudíme. Predstava života na obmedzenom mieste ich zjavne strašila obavou, aby nechýbali tam, kde sa môže diať niečo zaujímavé, a nezmeškali dôležité zážitky. Poradil som im, aby sa pozreli hore – nad našimi hlavami sa čnie nekonečný priestor.

Tvrdí sa, že pre mladú generáciu je charakteristická obava nepremeškať žiadnu silnú skúsenosť, s čím je spojená neochota k trvalým záväzkom. Nazdávam sa však, že takýto postoj mladých ľudí nemusí byť všeobecným pravidlom. Záleží skôr na tom, či ide o ľudí, ktorých identita sa spája alebo nespája s konkrétnym miestom domova.

Anywheres verzus somewheres

Podľa tézy knihy britského publicistu Davida Goodharta The Road to Somewhere (2017) sa dnešní ľudia v západnej spoločnosti diferencujú do dvoch základných hodnotových skupín práve na základe vzťahu, ktorý majú k svojmu domovu.

Anywheres („hocikde žijúci“) sú ľudia s lepším vzdelaním a pracovnými príležitosťami, ktorí si vedia život podľa potreby zariadiť hocikde. Ich identita sa neviaže na nejaké miesto, je „prenosná“. Dôležitými hodnotami sú pre nich autonómia, pracovný úspech a možnosť „zdvihnúť kotvy“ a ísť za lepšími životnými podmienkami.

Somewheres („niekde žijúci“) sú naproti tomu ľudia zakorenení na určitom mieste, ktorých identita je nerozlučne spojená s lokálnou sociálnou skupinou, ktorej sú súčasťou. Pre týchto ľudí sú dôležitými hodnotami spolupatričnosť, istota a bezpečnosť.

Na základe tohto rozdelenia konštatuje Goodhart viacero zaujímavých vecí. Napríklad tvrdí, že kým anywheres tvoria iba približne štvrtinu spoločnosti, politické elity skoro výlučne zastupujú ich záujmy a hodnoty na úkor somewheres, ktorých je v spoločnosti väčšina. Apeluje tiež na prvých, aby nepohŕdali druhými, ale usilovali sa pochopiť ich postoje.

Súčasní konzervatívni autori nachádzajú v benediktínskej reholi istý zdroj inšpirácie pri hľadaní alternatívneho spôsobu života v kontraste so súčasnou mainstreamovou sekulárnou kultúrou. Zdieľať

Hoci už zo samej definície vyplýva väčšie zastúpenie anywheres v mestskej populácii, deliaca čiara neprechádza striktne medzi mestskými a vidieckymi ľuďmi.

V prvých dňoch ruskej invázie na Ukrajinu, keď ešte nebol zrejmý stupeň ohrozenia bezpečnosti Slovenska, ma prekvapila reakcia známeho z Bratislavy, ktorý rozhodne vyjadril svoj postoj súdržnosti s našou krajinou aj v čase krízy. Tento človek ovláda cudzie reči, má zamestnanie, s ktorým sa nestratí na trhu práce, a je otcom rodiny s troma deťmi. Keď sme sa k tejto téme o nejaký čas vrátili, povedal mi, že službu pre spoločenstvo si cení viac ako individuálnu kariéru. Podľa jeho názoru by sme nemali znevažovať našu krajinu, ale pracovať, aby sa tu žilo lepšie.

Vojna na Ukrajine je dôkaz, že patriotizmus nie je žiadna zastaraná alebo prežitá čnosť. Ruskej agresii dnes vzdorujú ukrajinskí somewheres.

Benediktova voľba

Vzhľadom na záväzok k mníšskej stálosti nie je prekvapením, že súčasní konzervatívni autori nachádzajú v benediktínskej reholi istý zdroj inšpirácie pri hľadaní alternatívneho spôsobu života v kontraste so súčasnou mainstreamovou sekulárnou kultúrou.

Reč je o knihe Roda Drehera Benediktova voľba (2017). Dreher v nej rozvíja tézu známeho škótskeho filozofa Alasdaira MacIntyra, ktorý tvrdí, že kultúra súčasnej spoločnosti je v nezmieriteľnom rozpore s tradíciou čnostného života a ľudia, ktorí sa chcú naďalej usilovať o taký život, budú musieť pre seba vytvoriť nové podmienky na život v spoločenstve – podobne ako v 6. storočí svätý Benedikt položil základy mníšskych spoločenstiev uprostred všeobecného úpadku v Rímskej ríši.

V kontinuite s týmto tvrdením Dreher vyzýva dnešných kresťanov k strategickému ústupu do menších kontrakultúrnych komunít, v ktorých dokážu lepšie usporiadať svoj život podľa požiadaviek Evanjelia.

Dreher je presvedčený, že súčasní kresťania musia vzdorovať „tekutej modernite“ – spoločenským podmienkam fragmentácie vzťahov a relativizovania hodnôt, v ktorých sa všetko mení tak rýchlo, že nič nemá pevný rámec.

Inzercia

Ozvenu svojej kritiky nachádza v Benediktovej Regule, ktorá odmieta ako falošných mníchov túlajúcich sa z miesta na miesto a odmietajúcich zakoreniť svoj život v kláštore. Život skutočného mnícha charakterizuje stálosť miesta; je ako strom, ktorý musí svoje korene zapustiť do zeme, aby mohol prinášať ovocie.


Ilustračná fotografia: TASR/AP

Benediktova voľba vzbudila medzi členmi nášho spoločenstva v Sampore pozornosť, čítali sme ju ako súčasť našej pravidelnej lektúry pri obede a diskutovali o nej na spoločných rekreáciách. Reakcie bratov v komunite sa rôznili.

Môj osobný pohľad zahŕňa výhrady k viacerým aspektom knihy. Dreher rieši otázku vzťahu cirkvi a sveta bez väčšej bázne pred hĺbkou a šírkou tejto otázky. Štěpán Smolen sa v článku „Cirkev medzi svetom a getom“ v časopise Verbum dotkol podstaty veci, keď napísal: „Pnutie medzi pozíciou inkulturácie a pozíciou kontrakultúry zodpovedá teologickému napätiu medzi eschatologizmom (,nebojme sa oddeliť od sveta v očakávaní Krista, ktorý príde‘) a inkarnacionizmom (,nebojme sa byť uprostred sveta podľa vzoru Krista, ktorý zostúpil do jeho stredu‘).“

Zdá sa mi, že Dreher má vo svojom prístupe tendenciu redukovať túto základnú teologickú polaritu, v dôsledku čoho síce deklaruje, že Benediktova voľba neznamená život v gete a mentalitu obliehanej pevnosti, nevie však zdôvodniť, v čom spočíva jej zásadný rozdiel s touto pozíciou. Ako katolík sa takisto neviem stotožniť s tým, že autor, ktorý píše o tom, čo osoží cirkvi v dnešnom svete, v knihe nejaví žiaden záujem o hlas cirkevných predstaviteľov.

Čo sa však týka Dreherovej diagnózy modernej spoločnosti, človek sa s ním nemusí stotožňovať v každom detaile, aby nemohol oceniť jeho prenikavú analýzu koreňov krízy kresťanskej viery v západnej spoločnosti. Kniha je v tomto smere podnetným príspevkom k potrebnej diskusii o situácii kresťanov a výzvach, ktorým čelia v dnešnom svete.

Vráťme sa teda k základnej téze Dreherovej Benediktovej voľby, ktorou je hľadanie lieku na tekutú modernitu v mníšskej stabilite. Je tento návrh správna duchovná cesta?

Hľadanie stredovej osi

Vo svojom priekopníckom diele Dejiny náboženských predstáv a ideí píše rumunský religionista Mircea Eliade, že jednou z podstatných funkcií náboženstva je organizácia a usporiadanie chaotického sveta, v ktorom žijeme. Chaos je v ľudskej skúsenosti aj nezmyselná forma existencie v amorfnom prostredí.

Na základe svojho štúdia náboženských fenoménov v rôznych náboženských systémoch Eliade odhalil ako jednu zo spoločných čŕt ustanovenie symbolického stredu, ktorý nazval axis mundi (os sveta). Tento stred veľmi často znázorňovala kolmá os v podobe posvätného stĺpu, stromu či veže (v Biblii ich reprezentuje napríklad Jakubov rebrík, Áronova palica, Mojžišov medený had, babylonská veža a najmä Jeruzalemský chrám). V tradičnej náboženskej spoločnosti táto os predstavovala kontakt s posvätnom a potvrdzovala transcendentný rozmer ľudského života a povolania.

Stálosť však nie je v živote mnícha cieľom sama osebe. Nie je to kľúč k bezstarostnému životu, ktorý je uchránený od vonkajších a vnútorných bojov, prekážok a trápení. Skôr naopak. Zdieľať

Sekulárna spoločnosť, ktorá stratila kontakt s transcendentným stredom, sa skutočne stáva tekutou modernitou, v ktorej nie je nič stále, nič, čo presahuje materiálny život, nič naozaj zmysluplné. Kultúre, v ktorej absentuje kult, neostáva iné, iba skončiť v nihilizme.

Je pochopiteľné, že ľudia s citlivou náboženskou dušou sa búria proti perspektíve nezmyselného života a hľadajú reálny základ osobného i spoločenského poriadku a stability. Pochopiteľné je aj to, ak sa spolu s Dreherom inšpirujú stálosťou, ktorá je prítomná v mníšskom spôsobe života.

Stálosť však nie je v živote mnícha cieľom sama osebe. Nie je to kľúč k bezstarostnému životu, ktorý je uchránený od vonkajších a vnútorných bojov, prekážok a trápení. Skôr naopak: stálosť vedie mnícha k tomu, aby prijal tvrdú realitu života a neutekal pred ňou.

Vyžaduje od neho, aby dal svoj slobodný súhlas konkrétnemu času a priestoru, na ktorých priesečníku sa odohráva každý prítomný okamih. Je to prostriedok, ktorý pomáha čo najúplnejšie prijať svoj život v jeho reálnej vtelenej podobe vrátane svojich slabostí a obmedzení a vrátane často zložitých vzťahov k bratom v komunite. Jedným slovom, mníšska stálosť znamená prijať svoj kríž. V tomto spočíva pravý zmysel Benediktovej voľby.

Dalo by sa povedať, že všetky posvätné stĺpy starých náboženstiev boli predobrazom skutočnej stredovej osi sveta, ktorou je kríž. Jedine prostredníctvom kríža sa dá dosiahnuť milosť spásy a vzkriesenia a nestratiť večný život v chaose sveta pod navládou hriechu a smrti. To je tá pravá stratégia kresťana nielen v súčasnom svete, ale v každom období ľudských dejín.

Myslím si, že Slovensko je v prevažnej miere krajinou somewheres. Budúcnosť však majú v rukách tí, ktorí na ňom v časoch tekutej modernity dokážu vztýčiť zástavu voľbou obetavej lásky.  

Pozn.: Základ eseje bol koncipovaný ako príhovor pre účastníkov stretnutia European fraternity v júni tohto roka v Bratislave.

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.