Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Svet kresťanstva
17. júl 2022

Právnik Boris Bartho

Tridentská omša ma spravila tolerantnejším

Rozhovor s Borisom Barthom zo Spoločenstva Ladislava Hanusa o výhradách voči tradicionalistom aj pápežovi Františkovi.

Tridentská omša ma spravila tolerantnejším
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Rozhovor s Borisom Barthom zo Spoločenstva Ladislava Hanusa o výhradách voči tradicionalistom aj pápežovi Františkovi.

Boris Bartho vyučuje právo na vysokej škole vo Wiener Neustadt v Rakúsku, angažuje sa tiež v Spoločenstve Ladislava Hanusa. V rozhovore opisuje, prečo sa zúčastňuje aj na tridentských omšiach, ako vníma výhrady voči tradicionalistickému prúdu a ktoré postavy cirkvi považuje za inšpiratívne.

Angažujete sa v Spoločenstve Ladislava Hanusa. Aké sú vaše úlohy?

Som členom predsedníctva SLH, spolupracujem na dramaturgii Bratislavských Hanusových dní a na koncepcii formačného programu SLH, v rámci ktorého tiež moderujem niektoré semináre.

Viem, že ste riešili aj synodu v rámci SLH. Ako to vyzeralo?

Hoci má SLH okolo 500 členov, aktívne jadro tvorí okolo 40 ľudí. Tí sa významne podieľajú na jeho aktivitách, berú ho aj ako svoje zázemie. Vzhľadom na synodu sme to urobili podobne ako farnosti, pozvali sme tých členov, ktorí mali záujem.

Konzultácie boli v piatich malých skupinách, ktoré sa aj tak pravidelne stretávajú. Chceli sme ponúknuť možnosť zapojiť sa aj ad hoc skupinám, ale tam sa prihlásilo málo ľudí. Vyplýva mi z toho, že ochota zapojiť sa bola, ale skôr už v rámci pravidelných, zabehnutých aktivít.

Pre mňa samotného bola veľmi zaujímavá aj konzultácia v rámci jednej exodovskej skupiny v SLH, do ktorej patrím. Spravidla tam riešime duchovné veci a keď máme niekedy voľnú debatu, rozprávame sa skôr o politike. Bolo preto aj pre mňa zaujímavé vypočuť si, ako títo moji bratia vnímajú situáciu v cirkvi.

SLH je akademické spoločenstvo s ľuďmi, ktorí by mali mať záujem o náročnejšie témy. Akú cirkev chce SLH?

Dve veci ma najviac zaujali. Jedna skupina sformulovala názor, že ak chceme ako kresťania nasledovať Krista, tak k tomu patrí aj to, že poznáme jeho náuku, náuku cirkvi.

Tu si pomôžem výrokom charizmatického teológa Ralpha Martina, ktorý hovorí, že keď oddelíme Krista od jeho náuky, tak si vytvoríme falošného Krista, teda modlu. Aj v našom synodálnom výstupe sa teda objavil tento pohľad – že je dôležité pestovať živý vzťah ku Kristovi a zároveň aj poznávať kresťanskú vieru, vedieť ju obhájiť.

Inak hrozí, že to všetko zostane na emocionálnej rovine. Môže sa ľahko stať, že človek, ktorý možno aj zažije vnútorné obrátenie, potom ľahko preberie názory, ktoré počúva z liberálnych médií a prostredia. Môžu sa mu zdať ľúbivé, napríklad pre ideu súcitu, ale nezodpovedajú tomu, čo je skutočná láska a milosrdenstvo, ako nás o tom učí evanjelium.  

Tá druhá vec, čo vás zaujala na synodálnej debate?

Druhá vec sa týka toho, že väčšina z nás žije v Bratislave. Je tu istý nešvár a síce, že veľa veriacich v Bratislave nechodieva na omšu pravidelne do jedného kostola.

Viacerí priznali, že tento fakt sa prejavuje aj na atmosfére na danej omši. Cítiť, že nejde o pevné spoločenstvo a že mnohí prítomní to vnímajú ako akýsi duchovný konzum, nie ako vytvorenie spoločenstva pri slávení Eucharistie.

Čo sa s tým dá robiť?

Zazneli aj rôzne návrhy, ako to riešiť. Od názoru, že by si veriaci mali dať predsavzatie mať nejaký pevný duchovný domov alebo že by cirkev mohla aj po vzore niektorých diecéz v zahraničí umožniť vznik personálnych farností, ktoré by tvorili ľudia bez ohľadu na trvalé bydlisko. Avšak čo viem aj z rozhovorov s kňazmi, je to citlivá vec. Ľudia však tento problém vnímajú.

Prejavil sa na synode v rámci SLH aj spor medzi liberálnejším prúdom v cirkvi a tradicionalistickejším?

Aj v našom spoločenstve je niekoľko ľudí, ktorí poznajú tzv. tridentskú omšu a radi na ňu chodievajú, ja sám sa pomerne často na nej zúčastňujem, no chodievam aj na obnovenú liturgiu podľa misálu svätého Pavla VI.

„Nestalo sa mi, že by niekto z ľudí, čo stretávam na tridentskej omši, tvrdil, že neuznáva náuku samotného koncilu.“ Zdieľať

V rámci predsynodálnych konzultácii v SLH sa diskutovalo o tom, aby vládol vzájomný rešpekt pri odlišných liturgických postojoch, aby nikto nikoho neodsudzoval a nevytláčal na okraj cirkvi. Zvlášť po pápežovom motu proprio Traditionis custodes, ktoré obmedzilo pravidlá slúženia omše podľa staršieho spôsobu.

Najväčšia výhrada je, že medzi veriacimi, ktorí vyhľadávajú predkoncilovú liturgiu, sa objavuje popieranie Druhého vatikánskeho koncilu a ďalšie, podľa niektorých až nekatolícke postoje. Tam, kde sa vy pohybujete, to nie je prítomné?

Pokiaľ ide o vzťah k Magistériu Cirkvi a Druhému vatikánskemu koncilu, tak je pravda, že aj medzi veriacimi navštevujúcimi tridentskú omšu sa nájdu nejaké excesy. Lenže povedzme si úprimne, excesy sa nájdu takmer vo všetkých skupinách cirkvi.

Áno, natrafil som na ľudí, ktorí sa vyjadrovali k Druhému vatikánskemu koncilu kriticky, ale keď som sa s nimi obšírnejšie o tom rozprával, tak sme nakoniec skončili pri tom, že ich výhrady sa týkajú skôr pastoračného prístupu. Alebo mali výhrady v tom zmysle, že v nejakom dokumente malo byť podľa nich niečo jasnejšie sformulované.

Nestalo sa mi, že by niekto z týchto ľudí, ktorých stretávam na tridentskej omši, tvrdil, že neuznáva náuku samotného koncilu.

A treba povedať, že aj medzi veriacimi, ktorí nijako nesympatizujú s tridentskou omšou, sa nájdu takí, ktorí zvyknú vykladať koncilové dokumenty spôsobom, ktorý nezodpovedá tomu, čo v skutočnosti koncil povedal.

Skúste uviesť príklad.

Napríklad témy ako ekumenizmus alebo medzináboženský dialóg. Mnohí katolíci na Slovensku sú dnes presvedčení, že dôležité je byť hlavne dobrým človekom a že náboženstvo nám má k tomu pomáhať, ale nie je až také dôležité.

Respektíve si myslia, že kresťan má byť lepším kresťanom, moslim lepším moslimom, hinduista zase lepším hinduistom a tak ďalej, zatiaľ čo Druhý vatikánsky koncil v skutočnosti povedal, že všetci potrebujú Krista ako vzor, Učiteľa a Spasiteľa.

Skutočnosť, že v iných náboženstvách sú semienka pravdy, nie je podľa Druhého vatikánskeho koncilu dôvodom, aby sme ich neevanjelizovali, ale práve naopak, má sa to považovať za prípravu na prijatie evanjelia. Preto koncil povedal, že kresťania a cirkev majú povinnosť evanjelizovať.

Vnímate tento názor ako rozšírený?

Áno, tento nesprávny názor je pomerne častý aj medzi ľuďmi, ktorí sa na Druhý vatikánsky koncil odvolávajú. Iste, aj medzi jeho kritikmi, ktorí takýto názor koncilu pripisujú, avšak neoprávnene, lebo koncil práveže potvrdil potrebu evanjelizácie a misií.

To, o čom hovoríte, je skôr neznalosť koncilu, čo je tá lepšia možnosť. Ale odmietať koncil je vážna vec.

Iste, no hovorím, nestretol som vyslovene popieračov koncilu. Považujem však za prípustnú diskusiu o tom, či atmosféra, ktorá vládla pri koncile, a následne pastoračný prístup, ktorý sa zvolil, boli tými najlepšími. Ale náuku koncilu a jeho disciplinárne rozhodnutia podľa mňa až na výnimky ľudia rešpektujú.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Čo vás osobne priviedlo k staršiemu spôsobu sláveniu omše?

Jednoducho som sa dozvedel, že existuje stále takáto možnosť. Párkrát som sa zúčastnil na tejto tridentskej omši. Spočiatku som jej nerozumel, až neskôr po viacerých účastiach som sa začal lepšie orientovať.

Čím si vás získala?

Zaujali ma na nej dve veci. Jednak veľká úcta k Eucharistii. Človek je bytosť telesno-duchovná a liturgia predstavuje možnosť aj navonok vyjadrovať náš vnútorný duchovný postoj. A práve na tridentskej omši som si ešte viacej uvedomil, že sme tu spoločne ako veriaci, ktorí stojíme pred Kristom a chceme mu preukázať tú najväčšiu úctu.

Zároveň som aj vďaka štruktúre tridentskej omše dokázal lepšie pochopiť, čo znamená aktívna účasť na liturgii.

Práveže pre pokoncilovú omšu by mala byť príznačná aktívna účasť, či nie?

Vysvetlím. Predtým, ako som začal chodiť aj na tridentskú omšu, vnímal som aktívnu účasť skôr technicky, legalisticky v zmysle, že niečo robím, rozprávam, odpovedám a spievam a vďaka tomu dosahujem tú aktívnu účasť.

Zvykol ma vyrušovať napríklad detský krik a podobne a často som si kládol otázku, či si rodičia malých detí dokážu plnohodnotne odniesť milosť omše.

A práve vďaka tridentskej omši, kde je veľa tichých miest, som pochopil, že aktívna účasť je skôr mojou odpoveďou na Božiu milosť, ktorú dostávam v liturgii a že Božia milosť nie je obmedzená mojimi schopnosťami v daný moment. Nie je teda žiadna tragédia, keď niečo prepočujem, a tak sa nezapojím na sto percent.

Dovolím si povedať, že vďaka tridentskej omši som sa stal tolerantnejším voči detskému kriku či podobným vyrušeniam aj na novej omši. (Úsmev.)

Chodíte výhradne iba na tridentskú omšu?

Nie, chodím na ňu pomerne často, ale podobne často aj na novú. Obe mám vo veľkej úcte. Aj vďaka tridentskej omši mám väčšiu úctu k liturgii a s väčšou radosťou a úctou sa potom zúčastňujem aj na novej omši.

S akými reakciami sa stretávate, keď niekde poviete, že vyhľadávate aj starší spôsob slávenia omše?

Medzi ľuďmi, čo ma poznajú, nemám problém. Prestrelky sa odohrávajú najmä na Facebooku. Tam vidno, že na základe niektorých excesov majú potom mnohí kňazi a veriaci dojem, že účastníci tridentskej omše sa považujú za jedinú pravú cirkev a ostatných neuznávajú za pravých katolíkov.

Keby vedeli, že človek, ako som ja, vôbec takto nerozmýšľa a že, naopak, patrím do spoločenstva aj do modlitebnej skupiny, kde väčšina členov chodieva výlučne na novú omšu, a že veľa duchovne čerpám aj od kňazov, ktorí starú omšu nikdy neslúžia, asi by boli prekvapení.  

Takže keby som bol pápežovým poradcom, práve toto by som mu povedal.

Podľa vás teda pápež František neurobil správne, keď obmedzil pravidlá slávenia predkoncilovej liturgie cez motu proprio Traditionis custodes?

Nielen ja, ale aj šéfredaktori dvoch renomovaných médií, s ktorými denník Postoj spolupracuje, The American Conservative a The Catholic Thing sa vyslovili, že považujú za chybu, že pápež obmedzil slávenie staršej omše.

„Dovolím si povedať, že vďaka tridentskej omši som sa stal tolerantnejším voči detskému kriku či podobným vyrušeniam aj na novej omši.“ Zdieľať

Ale aj taký George Weigel, ktorý bol a stále je veľkým stúpencom koncilu a liturgickej reformy, napísal v The First Things článok, kde sa tiež kategoricky vyjadril, že Traditionis custodes považuje za chybu. Poukázal na to, že pápežovi poradcovia by si nemali robiť obraz o veriacich, ktorí chodia na tridentskú omšu, podľa nejakých prestreliek na sociálnych sieťach. Tam sa neprejaví reprezentatívna vzorka.

Inzercia

Chcete povedať, že pápež sa rozhoduje na základe nejakých diskusií na Facebooku?

To netvrdím. Iba si myslím, že ten obraz je komplexnejší.

Sledujem aj dianie vo Francúzsku, lebo som tam rok študoval. Je to druhá krajina po USA, kde je tradičné hnutie najrozšírenejšie. Krátko po vydaní Traditionis custodes tam v oficiálnej katolíckej televízii podpredseda miestnej biskupskej konferencie Mons. Olivier Leborgne, ktorý vôbec nebol prívrženec tridentskej omše, vravel, že z francúzskeho hľadiska obmedzenie starej liturgie nebolo potrebné, v posledných rokoch sa situácia podľa neho práveže zlepšila a napätia upadli.

Lenže vo Francúzsku sa po vydaní Traditionis custodes ozvala skupina, ktorá iniciovala akúsi petíciu do Vatikánu a tiež pochod z Paríža do Ríma na podporu tridentskej omše. Lídri tejto skupiny tvrdili, že pápež platnými obmedzeniami riskuje, že uvrhne tisíce kresťanov do veľkého zúfalstva a chaosu, pretože určitému počtu z nich by bol z jedného dňa na druhý odmietnutý prístup do cirkvi.

Môžeme sa baviť o tom, či pápež správne vyhodnotil túto tému, ale nie sú takéto slová prisilné? Pápež predsa neberie prístup k svätej omši.

Nepoznám túto iniciatívu, ale v každom prípade som registroval, že skupiny veriacich, ktoré sa riadili Benediktovým Summorum pontificum, veľmi jednoznačne deklarovali túžbu byť v jednote s pápežom a biskupmi a takto v jednote aj zostať. Zato si dokonca aj vyslúžili kritiku od niektorých nasledovníkov Mons. Lefebvra, ktorí predstavujú akési hnutie odporu vnútri Katolíckej cirkvi.  

Ale hodnotím pozitívne, že pápež František sa medzičasom vo februári tohto roku stretol s predstaviteľmi kňazského Bratstva sv. Petra, ktoré slúži tridentskú omšu a je v jednote s Rímom. Svätý Otec ocenil ich službu a zároveň, čo je dôležité, zverejnil rozhodnutie, že ich sa obmedzenia vyplývajúce z Traditionis custodes netýkajú. Mnohí veriaci v Českej republike, Rakúsku a Francúzsku prijímajú duchovnú službu práve od kňazov tohto Bratstva sv. Petra a toto rozhodnutie im preto uľahčilo situáciu.

Slávnostná ďakovná omša pri príležitosti 25. výročia založenia Kňazského bratstva sv. Petra v kostole Saint Sulpice v Paríži. Foto: Flickr.com/Academia Christiana

Súhlasíte s tvrdením, že slovenské tradicionalistické prostredie je iné ako vo Francúzsku a USA, že tu sa s ním viac spája kritický postoj k pápežovi?

To si netrúfam zhodnotiť. Poznám na Slovensku medzi tradičnými veriacimi takých, čo sa vyjadrujú o pápežovi negatívne, ale kritikov pápeža tiež poznám aj medzi ľuďmi, čo nechodia vôbec na tridentskú omšu, ale hnevajú sa na neho, povedzme, pre očkovanie, alebo utečencov, alebo inú tému. Ako katolíci si však potrebujeme budovať pozitívny vzťah k pápežovi a jeho úradu.

Vy ho ako vnímate?

Ja sa v mnohom cítim duchovne blízky pápežovi Františkovi. Doteraz si pamätám, že druhý deň potom, čo sa stal pápežom, v jedom prejave spomenul báseň od nemeckého básnika Friedricha Hölderlina, ktorú tento básnik venoval svojej starej mame. Čítal som si ju a naozaj sa dotkla môjho srdca, veľmi ma to dojalo, keďže som mal veľmi rád svojich starých rodičov.  

Veľmi sa mi tiež páčilo, že František založil v cirkvi Medzinárodný deň starých rodičov. Sú aj veci, pri ktorých by som privítal, keby formuloval cirkevnú náuku jasnejšie ako trebárs v Amoris laetitia alebo keby viac podporil tajnú cirkev a disidentov v Číne.

To všetko sú, samozrejme, veci, ktoré sa týkajú mojej túžby a ktoré by som mu povedal, keby som bol jeho poradca. Nie je to však niečo, prečo by som teraz mal prestať rešpektovať jeho autoritu.

Keď sa pozriete na cirkev na Slovensku, je tradicionalistický prúd – hoci nie je väčšinový a ani nebude – niečím, čo podľa vás môže zastaviť sekularizáciu? Lebo do tejto polohy ho mnohí štylizujú.

Ešte by som sa krátko vrátil k predchádzajúcej otázke. Medzičasom začali pôsobiť na Slovensku aj nasledovníci Mons. Lefebvra zo Spoločnosti sv. Pia X., ktorí tak robia bez ohľadu na to, či im niekto niečo dovolí. Myslím, že veriaci, ktorí sa naozaj rozhodli nerešpektovať niektoré rozhodnutia pápeža či Druhého vatikánskeho koncilu, navštevujú skôr omše týchto kňazov.  

„Otázky typu čo spravíme, aby nás svet videl v pozitívnom svetle, alebo čo urobiť na omši, aby sa tam ľudia cítili dobre, by nemali byť pre cirkev prioritné a absolútne.“ Zdieľať

Naopak, diecézni a rehoľní kňazi, ktorí v našich kostoloch slávia starú liturgiu, tak robia so súhlasom príslušného biskupa. A nevidím dôvod našim biskupom v tomto nedôverovať a myslieť si, že by takéto povolenie dali nejakým problémovým kňazom. Vznikol aj Spolok latinskej omše sústredený najmä v Trnave a tam mám tiež pozitívny názor, že ide o veriacich, ktorí chcú postupovať v jednote s biskupmi a v súlade s učením cirkvi.

Vráťme sa ale k otázke, či je toto prúd, ktorý cirkev v dnešnej dobe potrebuje.

Podľa mňa môže byť súčasťou obnovy cirkvi. Netvrdím, že jedinou, to nie, existuje aj veľa iných kňazov a hnutí, čo slúžia novú omšu a sú pre cirkev požehnaním.

Čo teda môže dať cirkvi tento prúd?

Tradičné hnutie spoznalo, že môžeme byť zdravo konzervatívni aj v rámci cirkvi, čo neznamená, že máme byť uzatvorení voči novému vývoju, ale môžeme vidieť bohatstvo tradície cirkvi – liturgické aj spirituálne a že má čo ponúknuť aj dnešnej dobe.

Okrem toho tradičné hnutie poukazuje na to, že sa možno uchrániť voči nebezpečenstvu vnímať život cirkvi čisto len z prirodzeného hľadiska. Teda riešiť, čím sme dobrí pre spoločnosť, čo spravíme, aby nás svet videl v pozitívnom svetle, čo urobiť na omši, aby sa tam ľudia cítili dobre a podobne. To sú otázky, ktoré chápem, ale ktoré by nemali byť pre cirkev prioritné a absolútne.

Časť tohto prúdu vzhliada k biskupovi Athanasiusovi Schneiderovi z Kazachstanu. Niektoré jeho tvrdenia však pôsobia kontroverzne. Napríklad v máji bol v Trnave na diskusii, kde z jeho úst podľa portálu Christianitas v kontexte kritiky Traditionis custodes zaznelo, že žiaden pápež nemôže zrušiť latinskú omšu, to latinská omša porazí pápeža. Je podľa vás správne upínať sa na takéto postavy?

Ťažko komentovať takéto výroky, hlavne, ak nemám pred sebou presné znenie toho, čo biskup naozaj povedal. Pravdou je, že mnohí ľudia ho majú zaškatuľkovaného ako ultrakonzervatívca.

Nedávno som však čítal Schneiderovu knihu Christus Vincit, ktorá vyšla teraz aj v slovenskom preklade a môže to byť zaujímavé čítanie aj pre liberálnejších katolíkov, odporúča ju napríklad kardinál Robert Sarah, ktorý vo svojom príspevku na obálke knihy označuje biskupa Schneidera za verného apoštola.

V tejto knihe rozhovorov biskup Schneider približuje veľmi silný príbeh svojej rodiny z čias prenasledovania kresťanov v Sovietskom zväze, následne však hovorí aj o svojich názoroch na dianie v cirkvi a súčasné teologické smery. Iste, nemusíme súhlasiť s každou vecou, čo biskup Schneider povie, ale nemám pocit, že by tvrdil, že všetko po koncile je zlé. Vyzdvihuje napríklad Jána Pavla II. ako človeka svätého života, pevne zjednoteného s Bohom.

Jeho názory na liturgiu sú jasné, vyslovuje sa za tzv. reformu reformy, aby nová omša bola bližšie k tomu, čo bolo pred tým. Novú omšu by upravil pri zachovaní smerníc Druhého vatikánskeho koncilu, nemyslí si však, že by mala byť zrušená. V Kazachstane pôsobí v jednote so svojím arcibiskupom a ostatnými biskupmi, má tiež dobré vzťahy so židovskou i moslimskou komunitou. Určite by preto nebolo správne vykresľovať ho ako nejakého extrémistu. 

V čase, keď na Slovensku zúrila pandémia koronavírusu, vydali naši biskupi s odvolaním sa na vatikánsku kongregáciu vyhlásenie o tom, že vakcíny sú pre katolíkov morálne prípustné. Tradicionalistické portály však odkazovali na názor biskupa Schneidera a niekoľko ďalších neznámych biskupov, ktorí očkovanie odmietali. Bez toho, že by som vás tlačil do pozície hovorcu biskupa Schneidera, ako vnímate túto skutočnosť? Nejde o stratu citu pre spolupatričnosť s miestnou cirkvou a pápežom?

Spor okolo očkovania bol nepatrične ideologizovaný a to z viacerých strán. V súvislosti s katolíckym postojom k očkovaniu presvedčivé aj záväzné je to, čo vravia oficiálne dokumenty –  použil sa nejakým spôsobom materiál z potratených detí, čo nie je správne, ale zároveň sa človek môže dať zaočkovať aj takouto vakcínou, pokiaľ nemá inú možnosť, pričom by sme sa mali usilovať, aby vznikla morálne bezproblémová vakcína. Podľa mňa to bol správny postoj cirkvi bez ohľadu na to, kto čo šíril na internete.

Nespájal by som však odpor k očkovaniu s tradičným hnutím. Poznám kňazov, ktorí odmietajú a kritizujú tridentskú omšu a zároveň odmietali aj očkovanie. A naopak, v tradičnom hnutí niektorí obhajovali vakcináciu, napríklad profesor Roberto di Mattei obhajoval očkovanie a uvádzal príklady z dejín, napríklad, že v Pápežskom štáte bolo kedysi povinné očkovanie a podobne.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Keď vás tak počúvam, mohol by vás niekto označiť za liberála medzi tradicionalistami?

Ťažko povedať. Všetky takéto označenia sú nevyhnutne v niečom zjednodušujúce.

Máte v úcte pápež Františka, ale nedištancovali ste sa od biskupa Schneidera. Ako by ste seba zadefinovali?

Považujem sa za konzervatívca, mám rád tridentskú omšu. Pojem tradicionalista pre seba nepoužívam, ale ani sa neurazím, ak ma tak niekto označí.

Ktorá postava cirkvi je vám najbližšia?

V poslednej dobe ma zaujal kyjevský veľkoarcibiskup Sviatoslav Ševčuk, ktorý v tejto ťažkej dobe vedie gréckokatolícku cirkev na Ukrajine, ktorá je nielen najväčšou katolíckou východnou cirkvou, ale má aj historicky významnú úlohu pre samotnú Ukrajinu.

Zostal tam, i keď nebolo isté, kam až Rusi prídu, a zrejme by mu v prípade obsadenia Kyjeva hrozila aj smrť. Dokázal vystupovať duchovne a povedať posolstvá o tom, že cestou nie je nenávisť, ale láska, a že z lásky treba slúžiť vlasti. Zároveň sa nebál povedať aj pravdu o Putinovej agresii a o tom, že existuje právo brániť sa.

Ďalej by som spomenul manželov Scotta a Kimberly Hahnovcov, ktorí sú známi aj u nás. Vystupujú v podcastoch a videách americkej inštitúcie St. Paul Centre, majú teologickú aj ľudskú hĺbku, dokážu osloviť vzdelaných teológov, ale aj ľudí bez hlbších teologických vedomostí. Aj posledná kniha Scotta Hahna Hope to Die je osviežujúce čítanie, nedávno vyšla aj v slovenčine.

Pracujete v Rakúsku, na vysokej škole vo Wiener Neustadt, kde vyučujete právo. Predpokladám, že viedenský arcibiskup je z vášho pohľadu príliš liberálny.

Kardinála Schönborna aj všeobecne rakúskych biskupov vnímam v tom kontexte, že cirkev v Rakúsku mala dlhodobo veľmi silné postavenie ešte za vlády Habsburgovcov, ale aj neskôr v republike. To samo osebe nebolo zlé, pretože kresťanstvo môže a má formovať aj kultúru spoločnosti.

Čítajte tiež

Lenže ako prišla v 60. a 70. rokoch sexuálna revolúcia, tak akoby si vtedy rakúski biskupi nedokázali povedať, že zostanú prorockým hlasom, ktorý nejakým spôsobom nastavuje spoločnosti zrkadlo a predkladá alternatívny koncept. Zdalo sa, že majú strach z toho, že teraz budú nejakou menšinou a hlavný spoločenský prúd bude mimo nich. 

Vzniklo teda presvedčenie, že keď upravíme sexuálnu morálku, tak naďalej sa budú ľudia hlásiť k cirkvi a budeme stále hlavnou duchovnou a kultúrnou silou.

Sexuálna etika je veľmi dôležitá a cirkev v nej nesmie ustupovať, je však len vrcholom ľadovca. To, čo považujem za fundamentálnejšie, je snaha nasledovať Krista a jeho učenie. A tam, kde sa odkláňa od populárnych názorov súčasnej doby, tak aj tam by sme sa ho mali pridŕžať, ak chceme byť Kristovými učeníkmi.

Preto môžeme hovoriť o kríze kresťanskej identity, kríze postoja učeníka. V Rakúsku je veľa ľudí, čo sa chcú angažovať v cirkvi, ale zároveň prijímajú jej učenie len do tej miery, do akej sa zhoduje s názormi spoločenských elít.

Máte v Rakúsku „konzervatívny“ duchovný domov, alebo za niečím takým musíte prísť na Slovensko?

(Úsmev.) Keď niekto čítal knihu od Štěpána Smolena Cesta na Západ, tak si vie predstaviť situáciu v cirkvi na nemeckom či rakúskom vidieku. V meste má človek väčšie šťastie, je tam, samozrejme, viac farností, a teda aj väčšia šanca, že natrafí na oázu katolíckej pravovernosti.

Vo Wiener Neustadt je jedna farnosť, ktorú spravujú cisterciáni z kláštora v Heiligenkreuzi, ktorí sú tiež v rakúskej cirkvi svetlom obnovy. A samozrejme, aj vo Viedni je niekoľko takýchto spoločenstiev, či už ide o spomínané Bratstva sv. Petra, alebo oratoriánov Filipa Neriho, alebo niekoľko ďalších.

Odporúčame

)
Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.