Mexiko: Tradícia antiklerikalizmu v katolíckej krajine

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Mexiko: Tradícia antiklerikalizmu v katolíckej krajine

Pápež František navštívil v uplynulom týždni Mexiko. Prinášame historický portrét tejto jedinečnej krajiny.

Mexiko je prevažne katolíckou krajinou, a predsa celé desaťročia stanovovalo verejnému pôsobeniu katolíckeho kléru príliš úzke hranice. Mexické politické elity neraz zaujali antiklerikálny postoj a trvali na striktnej odluke cirkvi od štátu.

Zlé vyhliadky pre katolícky klérus v Mexiku naznačilo už vybojovanie mexickej nezávislosti v roku 1821. Počas desať rokov trvajúcej vojny za nezávislosť Mexika katolícky klérus stál väčšinou na strane koloniálnej veľmoci Španielska. Katolícki biskupi suspendovali dve vedúce osobnosti hnutia za nezávislosť – kňazov Miguela Hidalga a Joseho Mariu Morelosa. K stúpencom nezávislosti sa pridalo celkovo 400 kňazov. Najmenej sto z nich za to zaplatilo životom, ostatní boli suspendovaní.

Takýto postoj vtedajších biskupov je pochopiteľný. Dejiny katolíckej cirkvi na území súčasného Mexika boli počas prvých troch storočí späté so Španielmi. Španielska koruna potrebovala ospravedlnenie pre dobývanie nového kontinentu a katolícka cirkev jej ho dodala. V roku 1493 pápež Alexander VI. udelil Španielom práva nad všetkými územiami, ktoré objavia – pod podmienkou, že na nich budú podporovať evanjelizáciu a ochraňovať cirkev. V roku 1508 pápež Július II. prepožičal španielskym kráľom patronátne právo. Panovníci mohli navrhovať kandidátov na biskupov, ktorí následne skladali prísahu vernosti španielskemu kráľovi. Samozrejme, že katolícki biskupi na území novovzniknutého Mexika pochádzali zo Španielska. Predstavitelia vysokej cirkevnej hierarchie si zároveň dobre uvedomovali nebezpečenstvo plynúce z revolučných a liberálnych ideológií.

Pápež Alexander VI., pôvodom Španiel, vlastným menom Rodrigo de Borja y Borja. Portrét pochádza z Palazzo Vecchio vo Florencii.  
 

Nezávislé Mexiko počas 19. storočia

Keďže postavenie katolíckej cirkvi v novom režime bolo neisté, v roku 1822 mali biskupi len štyri z desiatich mexických diecéz. Odchádzali aj kňazi. Cirkev však naďalej predstavovala významného súpera pre nové politické elity, pretože vlastnila najviac pozemkov a bola jedinou autoritou v oblasti školstva a zdravotníctva, taktiež viedla matriky.  

Mexickou ústavou z roku 1824 sa začína epocha mexickej republiky, v ktorej sa štát pokúša nadviazať na koloniálny patronát, teda cirkev „ochraňovať“ a zároveň na ňu dohliadať. Cirkevná hierarchia proti tomu dôrazne protestovala. V roku 1833 mexický štát oficiálne vyzval duchovných, aby sa z kazateľníc nevyjadrovali k politickým udalostiam. Mexickí liberáli pri moci stotožnili odpor proti cirkvi s vlastenectvom. Reformný program ministra spravodlivosti Benita Juáreza v roku 1854 naštartoval vývoj, ktorý viedol k prísnej odluke cirkvi od štátu, zrušil imunitu kňazov pred zákonom a mobilizoval politickú elitu krajiny proti cirkvi. Tu sa začínajú písať dejiny mexického fenoménu: politická elita v boji proti vplyvu katolíckeho kléru, hoci väčšina obyvateľstva je katolícka. 

Zákon z pera mexického ministra financií Sebastiána Lerda de Tejadu, vydaný v roku 1856, nútil cirkevné inštitúcie predať ich pozemky buď nájomníkom, alebo na verejnej dražbe a zakázal im nadobúdať nový nehnuteľný majetok. Z mexickej ústavy v roku 1857 vypadla tradičná klauzula, že Mexiko je rímskokatolíckym štátom, boli zrušené náboženské bratstvá, zavedené civilné manželstvo a civilné matriky vedené sudcami. V roku 1859 mexická vláda znárodnila všetok cirkevný majetok s výnimkou toho, ktorý slúžil pre kult. Zahraniční príslušníci reholí vrátane pápežského nuncia boli vykázaní z krajiny. Po trpkých skúsenostiach z predchádzajúcich desaťročí však katolícki biskupi odmietli aktívne bojovať za svoje záujmy a veriacich vyzývali, aby rešpektovali mexické zákony a uchyľovali sa k modlitbám. Napriek tomu v 70. rokoch 19. storočia dochádzalo k ojedinelým ozbrojeným vystúpeniam obhajcov cirkvi.

Mexický minister financií Sebastián Lerdo de Tejada.

Antiklerikálne ťaženie bolo zastavené za vlády prezidenta Porfiria Díaza (1876 – 1911), ktorý sa pokúšal stabilizovať svoju vládu spojenectvom s konzervatívnymi kruhmi úzko spätými s predstaviteľmi katolíckej cirkvi. Cirkev znovu začala nadobúdať taký majetok, ktorý jej mexické zákony výslovne zakazovali. Obnovili sa kláštory, cirkevné procesie, katolícke sobáše. Do Mexika sa mohli vrátiť zahraniční rehoľníci i pápežský nuncius. Rastúce sebavedomie katolíckej cirkvi v krajine posilnilo pápežské korunovanie Panny Márie Guadalupskej za patrónku celého amerického kontinentu 12. decembra 1895.

Mexická revolúcia na začiatku 20. storočia

Porfirio Díaz využíval cirkev na stabilizáciu a legitimizáciu svojej diktátorskej vlády. Preto na začiatku mexickej revolúcie (1910 – 1929) bola cirkvi paušálne vyčítaná podpora diktátora. Revoluční vodcovia videli v cirkvi prekážku vo svojom úsilí založiť socialistický štát. Mexická ústava z roku 1917 výrazne pritvrdila reformné zákony. Katolíckym kňazom odobrala aktívne i pasívne volebné právo i možnosť vyjadrovať sa k verejným záležitostiam. Bolo zakázané verejne prejavovať náboženské zmýšľanie mimo kostolov. Vzhľadom na pretrvávajúce katolícke zmýšľanie väčšiny mexickej populácie nebola táto ústava vo vzťahu k cirkvi takmer desať rokov uvádzaná do praxe.

Neblahý obrat sa začal črtať počnúc rokom 1924, keď sa mexickým prezidentom stal Plutarco Elías Calles. Jeho vláda sa niesla v znamení nového nacionalizmu, posilňovania štátnej moci a úsilia o „trvalú revolúciu“. Prezident Calles sa rozhodol „oslobodiť masy od fanatizmu“ a definitívne zničiť náboženstvo. V rokoch 1925 – 26 federálne orgány vedome vyhrocovali konflikty s cirkvou a jednotlivé federálne štáty úplne zakazovali náboženský kult. V niektorých regiónoch boli povolení len ženatí kňazi, čo sa vlastne rovnalo zákazu činnosti katolíckych kňazov. Zatváranie kostolov vyvolávalo pouličné demonštrácie. 

Autoritársky a protikatolícky prezident Plutarco Elías Calles.

Keď Callesov zákon z roku 1926 stanovil ostré tresty za porušovanie protináboženských zákonov, biskupi so súhlasom Vatikánu vyhlásili nad Mexikom interdikt – zákaz vykonávať všetky bohoslužby, čo niektorí radoví veriaci pochopili ako výzvu k priamej akcii. Do občianskej vojny v rokoch 1926 – 29 sa zapojilo 25-tisíc osôb. Niektoré skupiny boli vedené priamo kňazmi. Rím však prikázal mexickým biskupom, aby sa od ozbrojených akcií dištancovali. Za sprostredkovania severoamerických diplomatov bola v januári 1929 podpísaná dohoda o ukončení bojov. Katolíkom bolo ponechané len právo praktizovať kult. 

Aká dramatická bola situácia Cirkvi v Mexiku v 20. a 30. rokoch minulého storočia, dosvedčujú aj tri encykliky, v ktorých pápež Pius XI. pranieroval násilie proti kňazom a útlak katolíckej cirkvi.

Panna Mária Guadalupská.

Po druhej svetovej vojne

Po druhej svetovej vojne sa postavenie katolíckej cirkvi v Mexiku výrazne zmenilo. Vládnuca Strana inštitucionálnej revolúcie opustila revolučné spôsoby. Hoci neboli prekonané všetky rozpory vo vzťahu cirkvi a štátu, mexickí biskupi a kňazi mlčali pri sporných politických otázkach a štátne orgány neuplatňovali proticirkevné zákony.

„Som veriaci.“ Týmto jednoduchým priznaním sa ku katolicizmu mexického prezidenta Manuela Ávila Camacha v jednom interview sa v roku 1940 ohlásilo uvoľnenie napätia vo vzťahu cirkvi a štátu. Bolo to prvýkrát v dejinách Mexika, keď sa hlava štátu verejne prihlásila k náboženstvu. Cirkev sa vrátila do verejného priestoru. Ale prvým mexickým prezidentom, ktorý pozval biskupov na svoju inauguráciu, bol až Carlos Salinas de Gortari v roku 1988.

Prezident Manuel Ávila Camacho: Som veriaci.

Prvá pápežská návšteva v Mexiku

Už prezident Luis Echverría Álvarez (1970 – 1976) vymenoval zástupcu Mexika vo Vatikáne, čím sa dosiahlo prípravné štádium pre nadviazanie diplomatických vzťahov medzi Mexikom a Svätou stolicou. Tento vývoj umožnil v roku 1979 prvú návštevu Jána Pavla II., ako vôbec prvého pápeža v dejinách na mexickej pôde. Bola to takmer senzácia, lebo Mexiko bolo vtedy považované za najviac laicistický štát mimo komunistických krajín. Apoštolská návšteva znamenala skutočný obrat vo vzťahu medzi cirkvou a štátom: mladý pápež z Poľska mobilizoval státisíce Mexičanov. Pápežská návšteva sa stala triumfálnym sprievodom katolicizmu po tom, čo mexická vláda chcela najskôr zakázať kňazom zúčastniť sa na príslušných podujatiach v kňazskom odeve.

V nasledujúcich rokoch cirkev vystupovala stále sebavedomejšie, začala sa kriticky vyjadrovať k mexickému politickému systému a zaujímala stanoviská k sociálnym otázkam, napríklad k situácii domorodého obyvateľstva. O titulky novín sa v 90. rokoch postaralo sprostredkovanie biskupa Samuela Ruiza Garciu po takzvanom povstaní zapatistov, keď ozbrojení príslušníci indiánskych etník a ich militantní ľavicoví sympatizanti v roku 1994 obsadili mesto San Cristóbal de Las Casas v mexickom spolkovom štáte Chiapas.

Cesty Jána Pavla II. do Mexika zmenili túto krajinu a oživili miesto kresťanstva vo verejnom živote.

Mexický fenomén zoslabol, ale nevymizol 

Reforma ústavy v roku 1992 viedla k ďalšej normalizácii vzťahov medzi štátom a cirkvou. Prvýkrát od jej zatlačenia do chrámov pred 75 rokmi bolo cirkvi opäť zákonom priznané postavenie právneho subjektu. V tom istom roku Mexiko nadviazalo diplomatické vzťahy so Svätou stolicou.

Vzťah cirkvi a štátu v Mexiku zostal však chúlostivý aj po páde dlhoročnej vlády Strany inštitucionálnej revolúcie a po demokratických voľbách v roku 2000. Keď Jánovi Pavlovi II. v júli 2002, na začiatku jeho piatej a poslednej návštevy Mexika, prezident Vicente Fox Quesada na letisku v Mexiko City pobozkal rybársky prsteň, niektoré politické strany protestovali. A smeli. Lebo mexický zákon pre náboženské spoločenstvá a verejný kult zakazoval predstaviteľom vlády zúčastňovať sa na aktoch verejného kultu. Prijatie pápeža ako hlavy štátu nebolo problematické, pobozkať pápežský prsteň však zákon nepovoľoval.

Dôležitú stopu zanechal v Mexiku aj pápež z Južnej Ameriky.

Spomenutý počin prezidenta Foxa zatiaľ zostáva v dejinách Mexika jedinečný. V roku 2012 sa prezident Felipe de Jesús Calderón Hinojosa stretol s pápežom Benediktom XVI. na mexickej pôde len súkromne. Veľmi však prekvapil súčasný mexický prezident Enrique Peña Nieto. Tento bývalý člen antiklerikálnej Strany inštitucionálnej revolúcie síce pápežovi Františkovi pri prijatí na letisku v Mexiko City prsteň nepobozkal, prijal ho však v Národnom paláci, kam sa pápež Ján Pavol II. nikdy nedostal, a v programe pápeža Benedikta XVI. Mexiko City vôbec nefigurovalo. Prezident Nieto sa zároveň ako prvá mexická hlava štátu zúčastnil na pápežskej liturgii 13. februára v mariánskej svätyni v Guadalupe.

Mexický fenomén – boj politických elít proti katolíckemu kléru, hoci väčšina obyvateľstva krajiny je katolícka – začal výraznejšie slabnúť po prvej návšteve Jána Pavla II. v roku 1979. Počas Benediktovej návštevy v roku 2012 to síce tak nevyzeralo, no Františkova návšteva Mexika potvrdila, že slabne aj naďalej.

Foto: TASR/AP, flicr.com, wikimedia

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Novinka z vydavateľstva

Na pleciach obrov

Veľké pravdy viery, ako o nich meditovali a ako ich žili cir...

Na sklade. Odosielame ihneď.

O knihe
Cena u nás: 9,27 €

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo