Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Rodina
26. júl 2022

Vzťahy a výchova

„Moja mama povedala, že…“ alebo o tom, ako hovoríme pred deťmi o iných

To, čo a ako hovoríme o druhých, má veľký vplyv na budovanie úprimnosti a priateľstva u našich detí.

„Moja mama povedala, že…“ alebo o tom, ako hovoríme pred deťmi o iných

Foto: Pixabay

„Moja mama povedala, že váš Janko je rozmaznaný.“ Ach, tá detská úprimnosť. Niekedy nás zaskočí. Ku ktorému táboru patríte? K tomu, ktorého dieťa také niečo povedalo a vy ste sa cítili trochu alebo viac trápne, že vaša milá ratolesť vyniesla niečo z vašej kuchyne na svetlo sveta? Alebo ste v tom tábore, keď ste si vypočuli takúto poznámku na adresu svojho dieťaťa?

Možno nepatríte ani do jedného. Tak či onak, niekedy sa až čudujeme, čo naše deti povedia. Len tak, mimochodom. A nie vždy to býva príjemné, hlavne ak povedia niečo, čo by sme radšej nechali doma medzi našimi štyrmi stenami. Zachraňujeme situáciu, tvrdíme, že sme to mysleli a povedali inak, a snažíme sa so cťou z toho celého vykorčuľovať. Hneváme sa na dieťa, prečo to či ono nahlas hovorí. V kútiku duše si možno vyčítame, že sme tak pred ním hovorili, a pýtame sa, ako je to možné, že nás počulo.

Nie je veru jedno, čo a ako hovoríme pred deťmi. Práve vtedy, keď si myslíme, že nás vôbec nepočúvajú, nás často počúvajú najviac. A potom príde ten moment, keď naše zlatíčko zopakuje pred druhými naše vlastné slová. Keď je to na adresu niekoho iného a nie práve v pozitívnom zmysle, asi by sme sa najradšej skryli pod čiernu zem.

Iste, každý z nás má vo svojom okolí niekoho, kto mu nesedí, niečo mu na ňom prekáža. Je to normálne, veď si nemusíme rozumieť s každým. No dôležité je to, ako sa o ňom vyjadrujeme. A obzvlášť pred deťmi.

Keď som chodila na koučingový kurz, viedla nám ho jedna skvelá psychologička, hovorili sme o tom, aké je dôležité pozerať na druhých pozitívne. Ak sa s niekým stretávame a niečo nás na ňom irituje, je to zväčša z dvoch dôvodov. Buď to, čo nás irituje, máme aj my a nechceme to mať, alebo to nemáme a chceme to mať.

Zo začiatku som si myslela, že je to veľmi zjednodušené tvrdenie. Ako som tak nad tým viac uvažovala, dospela som k názoru, že je v tom veľký kus pravdy. Len treba byť sám pred sebou úprimný a vedieť si to priznať.

Tento princíp sa dá uplatniť nielen vo vzťahu k dospelým, ale aj k iným deťom. Možno mi niečo na druhom dieťati, napríklad od susedov alebo na spolužiakovi môjho dieťaťa, prekáža a z nejakého dôvodu ma to irituje. Môže to byť vlastnosť, ktorú má aj moje dieťa a chcela by som, aby ju nemalo. Alebo naopak, môže to byť niečo, čo druhé dieťa má, napríklad je odvážne, a veľmi by som chcela, aby také bolo aj moje.

Niekde sa tým vo vnútri trápime, a aby sme sami seba presvedčili o tom, že naše dieťa je lepšie, vyslovíme nejakú poznámku na to druhé. Prirodzene, k svojim deťom bývame zhovievavejší a skôr prižmúrime oko a ospravedlníme nejakú ich vlastnosť. Veď si ich pamätáme ako rozkošné bábätká, poznáme ich dobré vlastnosti, máme s nimi milé zážitky. No je fajn mať na pamäti, že také isté je aj druhé dieťa. Možno sa jeho rodičia snažia na nejakej jeho negatívnej vlastnosti pracovať. My to však nemusíme vidieť.

Inzercia

Raz sme boli na jednej akcii s viacerými rodinami. Manžel mi v jednom momente hovorí: „Počuj, ty keď sa rozprávaš s jedným dievčatkom, na tebe vidno, že ho nemáš veľmi rada.“ Ostala som ako obarená. Dievčatko malo vtedy asi šesť-sedem rokov a, priznávam, niektoré prvky jeho povahy ma iritovali. Samozrejme, že som sa vtedy bránila, že to nie je pravda.

Keď som si spätne prehrala svoje reakcie, musela som dať manželovi za pravdu. A zahanbila som sa. Uvedomila som si, aké to bolo odo mňa hlúpe. Veď to bolo malé dieťa. Odvtedy si dávam oveľa väčší pozor nielen na to, ako sa s druhými rozprávam, ale aj na to, ako o nich hovorím. Napriek tomu, že sa mi nejaká ich vlastnosť nepáči. Lebo to neznamená, že nemajú veľa iných, dobrých vlastností. Majú a snažím sa cielene si ich všímať.

Deti svet ešte len spoznávajú a učia sa chápať súvislosti. Niektoré pochopia isté veci skôr, niektoré potrebujú viac času. Je to proces učenia sa, dozrievania. A ten trvá celý život. Veď ani my dospelí ešte nie sme na konci tohto procesu. Čo však o mne hovorí, keď sa neviem povzniesť nad nejakou vlastnosťou druhého, nieto ešte dieťaťa? Myslím, že takéto negatívne poznámky majú výpovednú hodnotu skôr o nás, nie o tom, o kom hovoríme. Niekedy uplatňujeme voči druhým svoju „osobnú spravodlivosť“ a tá nebýva vždy objektívna.

Som presvedčená, že vo všeobecnosti nám posudzovanie druhých pomáha cítiť sa lepšie. Keď si všímame u ostatných nejaké negatíva a hovoríme o nich, zároveň sami seba presviedčame, že my to či ono máme lepšie zvládnuté, sme lepší. V jednej oblasti to môže byť tak, no v druhej nemusí.

Prečo o tom hovorím? To, čo a ako hovoríme o druhých, má veľký vplyv na budovanie úprimnosti a priateľstva u našich detí. Ako tieto vlastnosti chceme u nich rozvinúť, ak o druhých hovoríme negatívne za ich chrbtom? A je v zásade jedno, či zvykneme na druhého, či už dieťa, suseda, kolegu, učiteľa, utrúsiť len ironickú poznámku alebo ho hodnotíme ako rozmaznaného, nevychovaného či hlúpeho.

Prajem nám všetkým, aby sa nám darilo namerať veľkú mieru úcty voči druhým. Neskôr takú namerajú aj nám. A raz nám ju ako rodičom určite namerajú aj naše deti. Aká bude?

 

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.