Habsburská monarchia bola až do polovice 19. storočia výhradne kontinentálnou veľmocou nemajúcou námorné ambície ani tradície. Monarchia síce na hornom Jadrane udržovala akúsi vojnovú miniflotilu pozostávajúcu z niekoľkých šalúp a delových člnov, ich bojová hodnota však bola mizivá.

Zvýšený záujem o dianie na mori sa prejavil až v päťdesiatych rokoch 19. storočia a pochopiteľne by nebol možný bez podpory „z najvyšších miest“ – teda niekoho z panovníckeho domu. Iniciátorom vzniku moderného rakúskeho námorníctva sa stal činorodý a romanticky založený mladší brat cisára Františka Jozefa arcivojvoda Ferdinand Maximilián. Arcivojvoda sa nemienil uspokojiť s čestnou rolou panovníkovho brata majúceho iba ceremoniálny význam a hľadal uplatnenie pre svoje nemalé ambície.

Práve v tomto čase vo Viedni s veľkým nepokojom a obavami sledovali nezadržateľný proces Risorgimenta búrlivo prebiehajúci na opačnom brehu Jadranského mora, a teda bezprostredne sa dotýkajúceho záujmov habsburskej monarchie. V roku 1861 bol proces zjednocovania Apeninského polostrova korunovaný vyhlásením Talianskeho kráľovstva.

Zatiaľ síce ešte bez Ríma a Benátok, ale nový štát dával jasne najavo, že je len otázkou času, kedy sa pokúsi získať aj Dalmáciu. Svedčil o tom aj ambiciózny program výstavby vojnového námorníctva, do ktorého sa vláda zatiaľ sídliaca v Turíne vrhla, hoci si ho vlastne finančne nemohla dovoliť. Veľkorysé pôžičky poskytnuté Francúzskom Napoleona III. však tento problém na nejaký čas vyriešili.

Arcivojvoda Ferdinand Maximilián našiel pole na svoje uplatnenie práve vo vybudovaní moderného námorníctva, ktoré malo zaradiť habsburskú monarchiu medzi námorné mocnosti a prípadne sa tiež postaviť talianskej Reggia Marina. Na viedenskom cisárskom dvore si načas vydýchli. Činorodý brat totiž spôsoboval cisárovi nemálo starostí, ale teraz bolo jasné, že vášeň pre loďstvo ho na nejaký čas dostane preč z Viedne. Výsledok arcivojvodovho snaženia rozhodne nedopadol zle.

Arcivojvodovi a jeho tímu sa podarilo prakticky z ničoho vytvoriť síce v porovnaní s Veľkou Britániou a Francúzskom nie veľmi veľké, ale kompaktné a dobre vycvičené loďstvo. Kľúčovými osobnosťami rakúskeho, resp. rakúsko-uhorského lodného staviteľstva sa stal vynikajúci konštruktér Josef von Romako, tvorca prvej generácie rakúskych námorných, ale aj riečnych vojnových lodí, a dánsky námorný dôstojník v habsburských službách admirál Hans Birch Dahlerup. Kľúčovou udalosťou sa ukázalo byť premiestnenie hlavnej základne loďstva z talianskym nacionalizmom presýtených Benátok do lodenicami vybavenej Puly (dnes v Chorvátsku). S tým súvisel aj taký detail, ako bola zmena veliaceho jazyka z taliančiny na nemčinu.

Premiéra novovznikajúcej Kriegsmarine, ako sa rakúske vojnové námorníctvo volalo, vôbec nedopadla zle. V roku 1864 došlo ku konfliktu medzi Dánskom a prusko-rakúskou alianciou o vládu nad Šlezvickom a Holštajnskom (nem. Schleswig-Holstein). Cisár František Jozef sa ocitol v nezávideniahodnej situácii. Z pohľadu monarchie by bolo jednoznačne najlepšie sa do konfliktu, ktorý sa započal ako čisto prusko-dánsky spor, radšej nemiešať. Alebo ak už, tak podporou Dánska obmedziť pre habsburskú ríšu nepríjemný mocenský vzostup Berlína.

Lenže cisár si zároveň historicky nárokoval vedúce postavenie v tzv. Nemeckom spolku a kroky Dánska, faktická anexia Šlezvicka a Holštajnska, poškodzovali práve Nemecký spolok. Ak cisár nemal prenechať vedúcu rolu v spolku ambicióznemu Prusku, musel sa k akcii proti Dánsku chtiac-nechtiac pripojiť. Spojené prusko-rakúske vojsko bez veľkých problémov Dánov z oboch provincií v priebehu niekoľkých týždňov vytlačilo.

Na mori to bolo zložitejšie. Prusko v tom čase nedisponovalo ani takým námorníctvom ako habsburská monarchia. A aj to málo, čo Prusi mali, bolo uzavreté početnejším a lepšie vyzbrojeným dánskym námorníctvom v Baltskom mori. Na žiadosť pruského kráľa Wilhelma I. sa preto do námorných operácií v Severnom mori zapojila aj cisárska a kráľovská Kriegsmarine.

Na prekvapenie všetkých, dve parné fregaty pod velením kapitána radovej lode Wilhelma von Tegetthoff tvoriace predvoj rakúskej eskadry v bitke pri (vtedy britskom) ostrove Helgoland dokázali zviesť so silnejšou dánskou eskadrou vyrovnaný boj. Bitka sa síce takticky skončila rakúskym ústupom do neutrálnych britských teritoriálnych vôd pri ostrove Helgoland a vlajková loď SMS (Seiner Majestät Schiff – loď jeho veličenstva) Schwarzenberg dokonca prišla v dôsledku požiaru spôsobenému kanonádou o predný sťažeň.

Kontraadmirál Wilhelm von Tegetthoff. Zdroj: wikimedia.org

Tegetthoffovým delostrelcom sa však v závere bitky podarilo zásahom do kormidla spôsobiť jednej z dánskych parných fregát také škody, že musela byť z bojiska odvlečená inou loďou. Cisárske lode napokon síce s veľkým šťastím, ale predsa len nemecký prístav Cuxhaven dosiahli a dánska blokáda tým bola prelomená. Tegetthoffovi úspešný boj vyniesol admirálske epolety a obrovskú popularitu.

Osudový rok 1866

Na začiatku leta 1866 rakúska diplomacia nezvládla svoj part. Kameňom úrazu bolo opäť Šlezvicko a Holštajnsko. Na ich spoločnej správe sa Prusko a Rakúsko dohodli po víťaznej vojne s Dánskom. Agresívny Berlín však čoskoro začal obviňovať Viedeň z porušovania podmienok dohody spoločnej správy. Napätie rýchlo eskalovalo a diplomaticky osamotená habsburská ríša sa ocitla vo vojne s nedávnym spojencom.

Svoju šancu si nechcel dať ujsť ani taliansky kráľ Viktor Emanuel II. a bokom nezostalo ani Francúzsko. Cisár Napoleon III. ako kompenzáciu za to, že sa nezapojí do vojny na strane svojho talianskeho spojenca, požadoval odstúpenie Benátska. Na stranu cisára Františka Jozefa sa pridalo iba malé Sasko.

Udalosti roku 1859 cisára Františka Jozefa poučili, že je krajne politicky nevhodné, aby svojim armádam v poli velil osobne. Bolo treba nájsť vrchného veliteľa. Lepšie povedané veliteľov dvoch, pretože sa malo bojovať na severe proti Prusku a na juhu proti Taliansku. Na južnom bojisku s výberom veliteľa nebol problém. Legendárny poľný maršal Radetzky tu vychoval celú generáciu schopných dôstojníkov. Južná armáda bola dobre vycvičená, zohraná a už prekonala traumu z porážok v roku 1859. Nad ostatnými generálmi svojimi schopnosťami vyčnieval poľný zbrojmajster (Feldzeugmeister) Ludwig von Benedek, tlačou vzletne nazývaný „najlepší vojak monarchie“. Očakávalo sa, že ak sa do vojny nezapojí Francúzsko, víťazstvo na juhu je vcelku isté.

Iná situácia bola na severnom bojisku. Tu dislokované pluky nedisponovali takou úrovňou výcviku a bojových skúseností ako pluky južnej armády a Prusko sa javilo podstatne nebezpečnejším protivníkom ako Taliansko.

Panovníkov strýko arcivojvoda Albrecht bol nesporne schopným veliteľom, ale vo Viedni panovala obava, aby prípadná porážka člena cisárskej rodiny nepoškodila renomé habsburského domu. Preto padlo osudové rozhodnutie, aby si arcivojvoda Albrecht a zbrojmajster Benedek vymenili pozície. Benedek potichu reptal: „V Taliansku poznám každý strom, o Čechách neviem nič!“ Rozhodnutie cisára však bolo nezvratné a nič na tom nezmenila ani Benedekova osobná audiencia, na ktorej cisára až netaktne varoval pred možnými dôsledkami, keďže má „tiahnuť do boja s armádou, ktorú nepozná, v teréne, kde nikdy nebol, a proti armáde, o ktorej nič nevie“. Ako lojálny cisárov vojak však svoj údel prijal a začal seba aj zverenú armádu pripravovať na boj.

V severnom Taliansku medzitým udalosti nabrali spád. Arcivojvoda Albrecht zaujal so svojou sedemdesiatpäťtisícovou armádou pozície pri rieke Mincio. Taliansky veliteľ generál Alfonso La Marmara popoháňaný netrpezlivým kráľom Viktorom Emanuelom II. mu vytiahol v ústrety s vojskom v sile 120 000 mužov. Armády sa stretli pri mestečku Custozza, na rovnakom mieste, kde v roku 1848 Radetzky Talianov už raz porazil.

Bitka sa strhla 24. júna krátko po siedmej ráno. Až príliš chrabrý podplukovník Maximilian Rodakowski namiesto rutinného vykonania prieskumu bojom prekvapivo zaútočil s celým svojím hulánskym plukom na talianske jednotky kryjúce prepravu hlavných síl cez Mincio. Hulánom, ktorí svojím nadšením do útoku strhli aj jeden zo susedných husárskych plukov, sa z chodu podarilo rozbiť niekoľko talianskych karé (štvorcových obranných formácií pechoty) a preniknúť až do protivníkovho tyla. Hulánsky pluk bol odvetnou paľbou prakticky zdecimovaný a sám Rodakowski v boji padol, ale prudký útok vniesol do talianskych radov zmätok a chaos.

Rakúšania využili zaváhanie nepriateľa a zaútočili plnou silou. Napriek húževnatému odporu riekou rozdelená talianska armáda nedokázala opakovaným útokom dlho odolávať. Keď sa dvom rakúskym zborom v priam ukážkovej súhre podarilo prelomiť stred talianskej zostavy, La Marmara už len skonštatoval, že bitka je prehratá, a krátko po sedemnástej hodine nariadil evakuáciu na západný breh Mincia.

Arcivojvoda Albrecht ho rozumne neprenasledoval. Jednak La Marmarova armáda bola ešte stále o dosť početnejšia a zároveň arcivojvoda vedel, že územie, o ktoré bojuje, bude odovzdané Francúzom ako kompenzácia za neutralitu. Nevidel preto dôvod na plytvanie životmi svojich vojakov. Jeho úlohou bolo spacifikovať taliansku armádu a to splnil bez zvyšku.

O osude habsburskej monarchie sa však rozhodovalo na severnom bojisku. Benedek chcel pôvodne vtiahnuť pruskú armádu hlboko na vlastné územie, aby jej skomplikoval zásobovanie, a až potom zamýšľal viesť útočné operácie. Tlak cisárskeho dvora ho však prinútil, aby vojnu čo najrýchlejšie rozhodol generálnou bitkou. Benedek opäť varoval cisára, že v otvorenom boji bude mať lepšie vycvičená a vyzbrojená pruská pechota rozhodujúcu prevahu, ale pre dynastickú česť cisára bola prijateľnejšia čestná porážka vo veľkej bitke než zdĺhavá vyčerpávajúca vojna s neistým koncom.

K bitke došlo 3. júla 1866 neďaleko dediny Sadová pri Hradci Králové. Sily boli približne vyrovnané. Obe armády mali každá niečo vyše dvestotisíc mužov a približne 700 diel. Rakúska armáda celé dopoludnie úspešne odrážala jeden pruský útok za druhým a zdalo sa, že Prusom čoskoro dôjde dych. Potom sa však dva rakúske armádne zbory dali až veľmi uniesť bojom o les zvaný Svíb a veleniu uniklo, že zbory síce tlačia protivníka k ústupu, ale zároveň otvárajú v rakúskej zostave nebezpečnú medzeru.

Rakúsky prieskum zároveň nezistil, kde sa nachádza 1. pruská armáda pod velením korunného princa Friedricha Wilhelma. Keď sa o tretej popoludní táto armáda nečakane zjavila na rakúskom pravom krídle, bola to katastrofa. Pruské hlavné sily prešli do protiútoku a rakúskej armáde zrazu hrozilo obkľúčenie a zničenie. Benedekovi musí byť pripísané ku cti, že nepodľahol panike, ale naopak, začal energicky konať. Nečakal, kým Prusi preniknú vzniknutou medzerou a korunný princ uzavrie obkľúčenie, ale okamžite zavelil ústup.

Medzi ústupom a útekom je často len veľmi tenká hranica. Časť rakúskych jednotiek skutočne spanikárila. Toto býva zvyčajne zlomový moment boja, pretože utekajúci vojak je k nepriateľovi chrbtom a nestrieľa, kým ten, naopak, paľbou neohrozovaný strieľa bez obmedzenia. Tu sa však ukázali Benedekove veliteľské kvality. Včasným nasadením delostrelectva prikryl chvatne ustupujúce jednotky a dôstojníkom sa našťastie včas podarilo panikáriacich vojakov ako-tak upokojiť. Presne páliaci rakúski delostrelci spôsobili pruskej pechote hrozné straty, ale zaplatili za to strašnú cenu.

Z batérií, ktoré kryli ústup, prežil len zlomok mužov. Benedek opustil bojisko medzi poslednými okolo šiestej hodiny večer. Vyčerpaní Prusi unikajúcich Rakúšanov nedokázali prenasledovať. Straty najmä na rakúskej strane boli strašné. Prusko prišlo o vyše 9 000 padlých a ranených, habsburská armáda však stratila až 5 700 padlých, 8 500 ranených a 18 000 zajatých a nezvestných.

Železný admirál verzus drevený admirál

Po porážke pri Custozzi sa Taliansko chcelo pokúsiť o reparát. Zostala iba jedna možnosť ako úder vrátiť – námorný útok. Zámerom talianskeho velenia bolo podniknúť výsadkovú operáciu a obsadiť ostrov Lissa (dnes chorvátsky Vis), strategicky dôležitý, pokiaľ ide o kontrolu dalmatského pobrežia a ostrovov. Taliani na ostrovné opevnenia zaútočili 17. júla. Rakúskej flotile, ktorej velil víťaz od Helgolandu kontraadmirál Wilhelm von Tegetthoff, trvalo tri dlhé dni, kým doplávala do blízkosti obliehaného ostrova. To už bola situácia obrancov veľmi vážna. Väčšina rakúskeho pobrežného delostrelectva bola zničená a vyše dvetisíc talianskych námorných pešiakov sa začalo pripravovať na výsadok.

Talianska flotila pod velením admirála Carla di Persano bola väčšia a lepšie vyzbrojená ako rakúska. Proti siedmim rakúskym pancierovým fregatám ich Taliani mohli postaviť jedenásť a navyše disponovali jednou z najsilnejších lodí v tom čase, vežovou obrnenou loďou Affondatore. Za zmienku stojí skutočnosť, že kým talianske lode boli väčšinou postavené v amerických (fregaty triedy Re d’Italia) alebo britských (Affondatore) lodeniciach, najlepšie rakúske lode boli produktom vlastných lodeníc, predovšetkým námorného arzenálu v Pule. Nepancierovaných drevených plavidiel mali Rakúšania 19, dokonca o tri viac ako Taliani, ale talianske lode boli väčšie a vyzbrojené silnejším delostrelectvom. Ako však priebeh bitky ukázal, veľkosť a sila ešte nemusia byť všetkým.

Postavenie rakúskej a talianskej flotily na začiatku bitky. Zdroj: wikimedia.org

Dejiny námorných bitiek éry parných lodí boli neustálym súbojom delostrelectva a pancierovania. Napriek určitým technickým zlepšeniam námorných diel v šesťdesiatych rokoch 19. storočia mal jednoznačne navrch pancier. Vtedajšie spredu nabíjané delá s hladkým vývrtom hlavní boli schopné preraziť pancierované boky vtedajších obrnených lodí len z bezprostrednej blízkosti. Už počas námorných bojov americkej občianskej vojny sa preto na provách lodí objavila zbraň, ktorú svetové moria nevideli od čias antických trirém – taran. Inžinierovi Romakovi tento trend neušiel a rakúske pancierové fregaty mali svoje provy konštruované práve tak, aby mohli nárazom do trupu nepriateľskej lode preraziť dieru bez poškodenia vlastného trupu.

Tegetthoff sa pri plánovaní bitky nespoliehal na vlastné slabé delostrelectvo, ale na údernú silu prov svojich lodí. Flotilu, ktorej velil, preto zoskupil do troch klinových formácií smerujúcich priamo proti nepriateľovi. Prvú eskadru, ktorá mala byť na hrote útoku, tvorili najsilnejšie a najmodernejšie lode – pancierové fregaty vedené vlajkovou loďou SMS Erzherzog Ferdinand Max. Druhú eskadru tvorili parné fregaty s drevenými trupmi vedené radovou loďou SMS Kaiser. Tretiu eskadru tvorili parné delové člny a šalupy s nižšou bojovou hodnotou.

Krátko po pol jedenástej Tegetthoff zavelil útok. Plávať kolmo na kolónu talianskych lodí bol z Tegetthoffovej strany obrovský risk. Nepriateľské lode boli k nemu počas celého približovania otočené bokmi a mohli využiť plnú kapacitu svojich diel rozmiestnených pozdĺž lodných bokov. Rakúšanom sa však podarilo Talianov prekvapiť. Aj tak sa však manéver neobišiel bez strát. Dvaja z kapitánov lodí prvej eskadry dokonca zaplatili za svoju odvahu životom. Kvalitné pancierovanie a dôkladný výcvik posádok sa však postarali o to, že všetky rakúske lode dosiahli nepriateľskú líniu plne bojaschopné.

K chaosu, ktorý v talianskej eskadre zavládol pri rakúskom prvom útoku, prispel sám admirál Persano. Na palube pancierovej fregaty Re d’Italia sa necítil dostatočne bezpečne a rozhodol sa premiestniť na obrnenú loď Affondatore. Či už to bolo z nepozornosti, alebo z náhlivosti, svoju admirálsku vlajku však ponechal vyvesenú na zadnom sťažni Re d’Italia. V kritickom okamihu začiatku bitky tak talianska flotila zostala fakticky bez velenia. Rozkazy sa na mori v tom čase dávali výhradne vlajkovými signálmi. Talianski kapitáni očakávali rozkazy z Re d’Italia, na jej palube sa však veliaci admirál už nenachádzal. Affondatore navyše pri preberaní admirála na palubu musela zastaviť a vypadla z formácie. Flotila, ktorá nedostala rozkaz zastaviť alebo aspoň spomaliť, tak jednoducho odplávala preč a mohutná obrnená loď nemala šancu dohnať ju. Najsilnejšia talianska loď tak do boja zasiahla až s obrovským oneskorením; v čase, keď už bol boj v podstate rozhodnutý.

Talianska obrnená loď Affondatore, jedna z najsilnejších vojnových lodí svojej doby. Zdroj: wikimedia.org

Rakúske lode sa vrútili do medzery, ktorá v talianskej línii zostala po Affondatore. Tegetthoffovi sa premysleným útokom na stred talianskej zostavy podarilo okamžite získať prevahu. Proti jeho skoncentrovanej sile siedmich pancierovaných fregát v danej chvíli mohli bojovať iba štyri talianske. Persanov predvoj bol ďaleko vpredu a zadný voj zamestnali obetavým útokom drevené lode druhej a tretej eskadry.

Bitka sa vzápätí zmenila na skrumáž vzájomných súbojov lodí. V chaose bojovej vravy sa však predsa len lepšie orientovali Rakúšania. Prejavila sa tiež skutočnosť po generácie charakteristická pre chronicky finančne podvyživené delostrelectvo habsburskej monarchie. Nedostatočnú kvalitu a množstvo výzbroje vyvažoval skvelý výcvik habsburských kanonierov. A tak napriek zastaranosti kanónov rakúskych lodí ich delostrelci spôsobovali talianskym lodiam omnoho vážnejšie škody, než to bolo naopak. Rakúske gule a granáty trhali laná, lámali sťažne, paľbou zblízka kaličili talianske palubné posádky a dôstojníkov na slabo chránených mostíkoch.

Vlajková loď Erzherzog Ferdinand Max sa zamerala na Re d’Italia. Jej kapitán, neskorší Tegetthoffov nástupca na poste vrchného veliteľa Kriegsmarine, kapitán radovej lode (Linienschiffskapitän – ekvivalent armádneho plukovníka) Maximilian Daublebsky von Sterneck sa opakovane pokúšal o taranovanie talianskej fregaty. Veliteľ Re d’Italia, kapitán radovej lode (Capitano di Vascello) Emilio Faá di Bruno sa však razantným manévrovaním nárazu zatiaľ úspešne vyhýbal.

Skaze na chvíľu unikla aj delová šalupa (sloop) Palestro, ktorú Erzherzog Ferdinand Max taranoval vzápätí po neúspešnom útoku na Re d’Italia. Loď síce pri šikmom náraze do kormy neutŕžila fatálne škody, ale rakúskym námorníkom sa podarilo z talianskej lode strhnúť vlajku. Pričinením rakúskych delostrelcov páliacich z bezprostrednej blízkosti vypukol na Palestre požiar, ktorý sa posádke nedarilo zvládnuť. Najbližšie talianske lode sa pokúsili odvliecť ochromenú loď z boja, ale rakúski delostrelci im aj v tomto nekompromisne zabránili.

O pol dvanástej však Re d’Italia šťastie definitívne opustilo a kapitánovi von Sterneck tentoraz útočný manéver vyšiel. Erzherzog Ferdinand Max v rýchlosti 11,5 uzla (21 km/h) plnou silou taranoval jej ľavý bok, do ktorého prerazil päťmetrovú dieru. Re d’Italia sa začala rýchlo potápať, o pár minút sa prevrátila a zmizla pod hladinou. Na dno so sebou vzala 381 členov posádky vrátane kapitána. Strata vlajkovej lode, hoci bez admirála na palube, vniesla do talianskej flotily ešte väčšiu dezorganizáciu. Na viacerých talianskych lodiach v tom čase už zúrili požiare. Posádky habsburských lodí cítili, že víťazstvo je na dosah.

V zápale boja sa o taran pokúšali aj lode druhej eskadry, ktoré mali drevené trupy a vôbec neboli na taký spôsob boja stavané. Parnej radovej lodi Kaiser pod velením kapitána Antona von Petz sa podarilo taranovať pancierovú fregatu Re d’Portogallo (sesterská loď Re d’Italia) krátko po tom, čo sa sama len tak-tak vyhla nájazdu Affondatore, ktorá sa konečne zjavila na bojisku. Už nie najmladší drevený trojsťažník síce nedokázal nárazom, pri ktorom sám prišiel o čeleň, predný sťažeň, a utrpel ďalšie hrozivo vyzerajúce poškodenia, obrnenú fregatu potopiť, náraz však na talianskej fregate poškodil lodné stroje. Fregata stratila rýchlosť a vypadla zo zostavy.

Kaiser sa bezprostredne po taranovaní Re d’Portogallo s veľkým šťastím dokázal vyhnúť ďalšiemu útoku Affondatore. Talianskym delostrelcom sa však podarilo preraziť komín Kaiseru, čo spôsobilo, že pod jeho kotlami zhasol oheň. Loď na dlhých niekoľko minút znehybnela a stala sa takmer dokonalým cieľom pre delostrelcov z Affondatore. Vo vražednej paľbe padlo vyše dvadsať námorníkov a loď prišla aj o polovicu hlavného sťažňa. Doráňaný Kaiser vzápätí zahalil oblak čierneho dymu, ktorý sa valil z poškodenej kotolne. To loď paradoxne zachránilo, lebo hustý dym talianskym delostrelcom bránil v mierení.

Na Palestre medzitým posádka kapitána Capelliniho bojovala s ohňom, dokonca aj po rozkaze opustiť loď. Plamene však po dvoch hodinách dosiahli muničný sklad a loď krátko po štrnástej hodine rozmetala obrovská explózia. Z 230 mužov posádky sa ich zachránilo iba 19.

Už po dramatickom potopení Re d’Italia toho Taliani mali dosť. Využívajúc svoju prevahu v rýchlosti, talianske lode sa začali z boja odpútavať, vedome či nevedome pri tom ignorujúc Persanove rozkazy, aby pokračovali v boji. Tegetthoffove lode boli pomalšie, a preto sa admirál ani nijako výrazne nepokúsil o ich prenasledovanie. O štvrtej popoludní vydal rozkaz na prerušenie boja a jeho flotila vplávala do prístavu na ostrove.

Tam boli ošetrení ranení a vykonali sa najnevyhnutnejšie opravy. Prvú pomoc potreboval najmä veľmi poničený Kaiser. Na ostrove bolo s vojenskými poctami pochovaných aj 38 padlých z rakúskych lodí. Potom už nasledovala plavba na základňu do Puly, kde flotilu a jej veliteľa čakalo triumfálne privítanie.

Správa o senzačnom víťazstve sa vďaka telegrafu rozletela po Európe. Jedny britské noviny výsledok bitky komentovali lakonickým konštatovaním, že „železný admirál drevenými loďami porazil dreveného admirála so železnými loďami“.

Persano po návrate do Ancony sebavedome ohlásil víťazstvo, ale už prvé novinové titulky veci uviedli na pravú mieru. Neschopného admirála čakal vojenský tribunál za stratu dvoch vojnových lodí a 643 talianskych námorníkov, z ktorých väčšina spočinula na dne mora.

Výsledok nešťastnej vojny vedenej na dvoch frontoch víťazstvá pri Lisse a Custozze zachrániť nedokázali, ale na Dalmáciu a s ňou aj na životne dôležitý prístup habsburskej monarchie k moru si na talianskom kráľovskom dvore museli nechať zájsť chuť.

Doráňaná parná radová loď SMS Kaiser bezprostredne po bitke pri Lisse. Zdroj: wikimedia.org

Bitka pri Lisse sa do histórie zapísala ako najväčšie námorné stretnutie na otvorenom mori druhej polovice 19. storočia a zároveň ako posledné námorné stretnutie modernej doby, v ktorom bol s úspechom použitý taran. Práve pre svoj úspech v tejto bitke taktika taranového úderu ovplyvnila stavbu vojnových lodí na niekoľko desaťročí. Lode vybavené šikmou taranovou provou sa spúšťali na vodu ešte začiatkom 20. storočia, v čase, keď taranový útok už bol v dôsledku rozvoja ďalekonosného lodného delostrelectva dávno anachronizmom.

Arcivojvoda Ferdinand Maximilián triumf pri Lisse spolu so svojím loďstvom neprežíval. Hnaný svojimi ambíciami v tom čase už ako mexický cisár Maximilián I. zvádzal na opačnom konci sveta svoj vlastný boj s mexickými republikánmi podporovanými Spojenými štátmi. Maximiliánovo úsilie nebolo úspešné a necelý rok po bitke pri Lisse ho osud postavil pred popravnú čatu vojakov víťazného prezidenta Benita Juaréza.

Trpký mier

Vojnu definitívne ukončilo podpísanie mierovej zmluvy s Pruskom 23. augusta 1866 v Prahe. Kancelár Otto von Bismarck mal s Rakúskom ďalekosiahle plány a v pripravovanom strete s Francúzskom ho potreboval mať na svojej strane. Podmienky mierovej zmluvy boli preto veľmi mierne. Nemecko pre seba nepožadovalo žiadne územie a okrem obligátnych, ale nijako vysokých reparácií mierová zmluva obsahovala len jednu zásadnú podmienku: rakúsky cisár sa musel vzdať nárokov na zasahovanie do záležitostí Nemeckého spolku.

Strata postavenia v Nemecku však vo svojich dôsledkoch fatálne podlomila mocenské pozície habsburskej monarchie. Toto spolu s absenciou panovníka s jasnou víziou budúcnosti viedlo k postupnej degradácii habsburskej monarchie na mocnosť druhého radu a postupne ju dostávalo do vleku Pruskom zjednoteného Nemecka.

Hoci na talianskom bojisku habsburské zbrane slávili jednoznačný úspech, František Jozef musel odstúpením Benátska zaplatiť za francúzsku neutralitu. Napoleon III. provinciu obratom postúpil talianskemu spojencovi, ale nebolo to zadarmo. Francúzsko výmenou za to získalo Savojsko a Nice. Pre Františka Jozefa bolo neprijateľné vzdať sa územia priamo v prospech Talianska, preto Benátsko smerovalo do Talianskeho kráľovstva takouto diplomatickou okľukou. Táto oportunistická a nie celkom domyslená politika sa však Napoleonovi III. rýchlo vypomstila. Keď v roku 1870 Prusko drvilo jeho armády a on sám pri Sedane padol do zajatia, nikto v Európe sa mu ani nepokúsil pomôcť – a už vôbec nie František Jozef, ktorý nezabudol, vďaka komu prišiel o Benátky.

Napriek slávnemu víťazstvu a veľkej popularite Kriegsmarine čakali roky živorenia. V roku 1867 sa Rakúske cisárstvo zmenilo tzv. rakúsko-maďarským vyrovnaním na Rakúsko-Uhorsko. Zmeny v štátoprávnom usporiadaní znamenali, že každý rozpočet vrátane toho námorného musel byť schvaľovaný dvakrát – vo Viedni aj v Budapešti. Problém bol v tom, že budapeštianski politici veľmi neradi vynakladali financie na čokoľvek, čo priamo nesúviselo s Uhorskom. A v Budapešti rozhodne nemali rovnaké nadšenie pre námorníctvo ako vo Viedni.

Ak teda viedenské ministerstvo vojny chcelo modernizovať námorníctvo, muselo sa to urobiť inak. Výsledkom bol osobitý prístup, charakteristický práve pre úporne šetrný cisársky a kráľovský erár. Riešením bolo, že keď nebolo možné stavať nové lode, bolo nevyhnutné udržiavať a predovšetkým modernizovať už existujúce. Rakúsko-Uhorsko bolo koniec koncov veľmocou a vo veku pary a ocele musela mať každá veľmoc flotilu. Tento prístup už v Budapešti prešiel.

Romako opäť potvrdil svoju genialitu a navrhol pre staré rakúsko-uhorské vojnové lode také zásadné omladzovacie kúry, že to nemalo obdobu nikde inde na svete. Po masívnych rekonštrukciách zostali obrneným veteránom od Lissy len názvy, lodné zvony, základné časti kýlu a niekedy aj nízkotlakové valce parných strojov. Všetko ostatné bolo skonštruované a vyrobené nanovo.

Napodiv to však fungovalo. Prakticky všetky veľké rakúsko-uhorské vojnové lode prešli začiatkom sedemdesiatych rokov 19. storočia takýmto zásadným modernizačným programom. Vďaka tomu si monarchia za relatívne lacný peniaz dokázala udržiavať pomerne pôsobivú flotilu obrnených lodí. Zašlo to tak ďaleko, že habsburská monarchia v tom čase, samozrejme, mimo Veľkej Británie, bola v oblasti výstavby vojnových lodí jediným plne sebestačným štátom. Niet sa čo čudovať, že takto zmodernizované lode sa svojimi siluetami výrazne líšili od pôvodného vzhľadu a zahraničné námorné ročenky ich neraz evidovali ako nové plavidlá. A v tom čase len málokto predpokladal, že väčšina týchto lodí sa, pravda už len v pomocných rolách ako plávajúce depoty a kasárne, dožije aj 20. storočia.

Tento prístup, samozrejme, nemohol vydržať večne. Osemdesiate a deväťdesiate roky 19. storočia boli pre cisárske a kráľovské loďstvo obdobím trápenia a zúfalých snáh o udržanie starých obrnencov v bojaschopnom stave. V období turbulentného rozvoja lodného a zbrojárskeho inžinierstva išlo o sizyfovskú úlohu.

Veľkou hrozbou pre budúcnosť rakúsko-uhorskej Kriegsmarine bolo uzavretie trojspolkovej zmluvy s Talianskom v roku 1882. Premena „dedičného nepriateľa“ na spojenca, aj keď veľmi iluzórneho, ako sa neskôr ukázalo, zmrazila na nasledujúce desaťročie takmer všetky modernizačné ambície.

Čiastočným východiskom na udržanie kroku so svetom v oblasti námorného zbrojenia sa zdalo byť uplatnenie myšlienok francúzskej Jéune École (doslova Mladej školy). Tvárou v tvár ohromnej kvantitatívnej prevahe britského kráľovského námorníctva prišli Francúzi s doktrínou asymetrického námorného boja prostredníctvom menších plavidiel vyzbrojených mínami a najmä nedávno vynájdenými samohybnými torpédami.

Vzhľadom na hydrologické a geografické pomery Jadranu aplikácia myšlienok Jéune École na podmienky rakúsko-uhorského námorníctva rozhodne dávala zmysel. Najmä keď vynálezca torpéda – anglický inžinier Robert Whitehead – pôsobil v Terste (dnes taliansky Trieste), ktorý bol vtedy súčasťou habsburskej monarchie. Nebyť toho, že napriek formálnemu spojenectvu sa vzťahy s Talianskom skôr zhoršovali ako zlepšovali, možno by pri torpédových člnoch a torpédoborcoch aj zostalo. Ale keď Kriegsmarine opäť našla podporovateľa „na najvyšších miestach“, ktorým sa s veľkým zanietením stal energický následník trónu arcivojvoda František Ferdinand d’Este, rakúsko-uhorskému námorníctvu začalo opäť svitať na lepšie časy.

Keďže spolu so stratou pozícií v Nemecku prišla habsburská ríša aj o svoj vplyv na Apeninskom polostrove, vo Viedni museli hľadať pre svoje veľmocenské ambície náhradné perspektívy. Možností na výber však nebolo veľa. Fakticky zostal iba Balkán, ktorého väčšinu na konci 19. storočia stále kontrolovala slabnúca Osmanská ríša. Tu však habsburská monarchia zákonite musela skôr či neskôr naraziť na ambície Ruského impéria, čo ju v lete 1914 priviedlo do ďalšieho, tentoraz už pre existenciu habsburskej ríše fatálneho konfliktu.