Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Spoločnosť
28. júl 2022

Dekarbonizácia

Európa nechce priemysel. Veď preň ani nemá dosť energie

Debata o konci bezplatných emisných povoleniek v kombinácii s odstavením jadra v Nemecku a jeho energetickým deficitom a plánom povinného šetrenia pre nedostatok plynu vyzerá ako výborný recept na hospodársky kolaps.

Európa nechce priemysel. Veď preň ani nemá dosť energie

Zdroj: flickr.com/OlliB

Na pôde európskych inštitúcií, v Komisii, Rade aj v Európskom parlamente sa stále diskutuje o detailoch zmien v cenách emisných povoleniek, ale aj o na ne naviazanom tzv. uhlíkovom cle.

Napriek tomu, že k definitívnym dohodám je ešte ďaleko a najskôr sa zrodia na jeseň, už teraz je viac-menej jasné, že sa končí éra bezplatných emisných povoleniek. Tie doteraz smerovali do priemyslu. Ten síce mal povinnosť emisie postupne znižovať, no bezplatné povolenky slúžili ako akési prechodné obdobie, najmä pre vysokú energetickú náročnosť či strategickú dôležitosť niektorých odvetví.

Zároveň boli aj nástrojom hospodárskej a sociálnej politiky. Mali zabrániť presunu emisne náročnej výroby do tretích krajín, čo by zároveň vytváralo riziko zvyšovania nezamestnanosti.

Objem bezplatne prideľovaných emisných povoleniek sa postupne znižoval. Zároveň s tým však v poslednom období prudko vzrástla cena tých platených.

Dva rôzne politické zásahy tak vytvárali na trhu nerovnováhu. Tí, ktorí si boli schopní ukrojiť z čoraz menšieho koláča bezplatných povoleniek, tak boli vo výhode oproti tým, ktorí za udržanie svojej výroby na území EÚ museli platiť čoraz viac.

Dva interné prejavy centrálne plánovaného hospodárstva ešte znásobil tretí, externý. Dumpingová politika čínskej vlády začala znevýhodňovať domácich európskych producentov oproti čínskej konkurencii. Príkladom je oceľ, ale aj hliník, ktorých vývozné ceny čínska vláda masívne dotovala.

Okrem čoraz väčších ekonomických strát, ktoré to spôsobovalo európskemu priemyslu, sa zároveň na náš trh dostávala z čínskych tovární surovina podradnej kvality.

Výroba ocele a hliníka pritom patrí medzi energeticky najnáročnejšie priemyselné odvetvia. Zároveň produkujú materiál na výrobu komponentov pre strojárstvo. No a stroje a zariadenia sú nevyhnutné nielen pre všetky priemyselné odvetvia, ale aj pre služby. Dá sa preto povedať, že oceľ a hliník sú základnými a nevyhnutnými surovinami na fungovanie ktorejkoľvek ekonomiky.

No a práve o európske prežitie týchto energeticky náročných odvetví ide v súčasnej debate o emisných povolenkách.

Súčasnej debate medzi hlavnými európskymi inštitúciami predchádzalo hlasovanie europarlamentu, ktorého výsledkom má byť postupný útlm bezplatných emisných povoleniek. Zároveň s tým, že sa do roku 2030 znížia priemyselné emisie o 63 percent v porovnaní s rokom 2005.

Na čom zatiaľ nepanuje zhoda, sú ultimátne termíny. Europarlament navrhuje, aby sa prudký pokles objemu dostupných bezplatných povoleniek začal rokom 2027 a k ich úplnému zrušeniu by došlo v roku 2032. Rada chce so znižovaním objemu začať skôr a miernejším tempom sa k ich definitívnemu zrušeniu dopracovať v roku 2035.

Ako upozorňuje portál Euractiv, v rokoch 2021 – 2029 sa očakáva pridelenie viac ako 6 miliárd bezplatných povoleniek.

Popritom však parlament navrhuje, aby pre export mimo EÚ boli bezplatné povolenky zachované aj po ich konci na vnútornom trhu.

To však môže byť v rozpore s pravidlami Svetovej obchodnej organizácie a byť vnímané ako neprimeraný protekcionizmus. EÚ si však v tomto prípade robí ťažkú hlavu s niečím, čím sa jej globálni konkurenti USA a Čína príliš netrápia.

Uhlíkové clo

Popri povolenkách sa diskutuje aj o uhlíkovom cle. To by malo zaručiť, že európsky trh nezaplaví konkurencia z tretích krajín, ktoré príliš nelipnú na európskej predstave o environmentálnych štandardoch výroby. V ich cenách by tak neboli zahrnuté náklady na emisie, ktoré EÚ zadala sama sebe, pre zákazníkov by tak boli atraktívnejšie.

Práve uhlíkové clo by malo v ochrane domáceho trhu v kombinácii so strážením úrovne emisií nahradiť systém bezplatných povoleniek. V plnej miere by sa tak malo udiať od roku 2033. Priemysel je však skôr za konzervatívnejší prístup. Príliš rýchle zrušenie bezplatných povoleniek a ich nahradenie uhlíkovým clom by mohlo spôsobiť, že dôjde k ohrozeniu domácich výrobcov bez toho, aby to malo znižujúci vplyv na úroveň emisií, píše Euractiv.

Pri energetickej kríze, ktorej v súčasnosti Európska únia čelí, však debata o bezplatných povolenkách, uhlíkovom cle a znižovaní emisií pôsobí skôr filozoficky ako reálne.

Ak totiž hovoríme o ochrane energeticky najnáročnejších odvetví, kam nepatrí len metalurgia, ale aj cementárenský a chemický priemysel, práve tie čelia najvyšším nákladom v dôsledku rastu cien elektriny a plynu. Nehovoriac o obmedzených zdrojoch zemného plynu, ktoré si stanovila sama Európska komisia, keď na tento rok naplánovala o dve tretiny nižší objem dodávok z Ruska.

Ak teda Komisia pri navrhovaní zmien v povolenkách a zavedení uhlíkového cla hovorí o tom, že neexistujú relevantné dôkazy, že by cena emisií bola významným faktorom pri rozhodnutí o presunutí výroby, môže ňou byť samotná cena energie.

A tá bude ešte rásť, pretože do systému súčasného prideľovania bezplatných emisných povoleniek sú zaradené aj elektrárne. Ak budú musieť za emisie platiť, premietnu si tieto náklady do cien. A regulované ceny môžu spravidla štáty stanoviť pre domácnosti a iných chránených odberateľov, priemysel nakupuje elektrinu na otvorenom trhu.

Povedané nemá smerovať k obhajobe konkrétnych priemyselných firiem či odvetví, aj keď je zjavne nespravodlivé, že kým niektoré firmy si za emisie musia platiť, iné majú výsadu ich bezplatného vypúšťania.

No už len samotná myšlienka poplatku za emisie CO2 je nesystémová. Spôsobuje totiž problémy celému reťazcu ekonomického systému a jeho náklady nakoniec znáša konečný spotrebiteľ. Nie je teda pravdou premisa, že kto znečisťuje, nech platí.

A ak už má politika zasahovať do technologických parametrov priemyselnej výroby, omnoho efektívnejším by bol systém daňových úľav podľa miery usporených emisií. To by nielen motivovalo firmy k technologickým zlepšeniam, čo by zvyšovalo ich konkurencieschopnosť, ale zároveň by to ušetrilo armádu úradníkov, ktorá je nevyhnutná na vyrubovanie, výber a správu poplatkov za emisie a v budúcnosti plánovaného uhlíkového cla.

To by si však, pravda, úradníci strieľali do vlastnej nohy.

A čo je na tejto debate takisto zaujímavé, je fakt, že zatiaľ sa inštitúcie nevedia dohodnúť ani na tom, ako budú využité peniaze z poplatkov za emisie od nových subjektov. A jasné nie je ani to, kto bude spravovať výnos z uhlíkovej dane.

Inzercia

Nemecké jadro

Popri tejto debate však sledujeme aj inú, ešte bazálnejšiu.

A to nielen v rovine povinného šetrenia plynom, ktoré minulý týždeň priniesol návrh Európskej komisie, no aj v rovine prevádzky jadrových elektrární v Nemecku.

Socialisti a Zelení v nemeckej vláde trvajú na tom, že posledné tri fungujúce jadrové elektrárne musia byť odstavené, tak ako bolo naplánované, na konci tohto roka. A hoci nemecká vláda už bola usvedčená z klamstva, keď tvrdila, že je to technicky nemožné, že nie je možné opätovné schválenie ich povolenia, kabinet Olafa Scholza svoj plán neopúšťa. A to ani napriek odporu najmenšieho koaličného partnera, liberálnej FDP. A obracať sa už začína aj verejná mienka.

Vláda však takisto klamala, keď tvrdila, že aj keby elektrárne pracovali ďalej, nemali by jadrové palivo. Americký Westinghouse totiž oznámil, že by bol schopný palivo v krátkom čase dodať, ak by oň nemecká vláda mala záujem.

Olaf Scholz začal lavírovať a najnovšie oznámil, že s definitívnym rozhodnutím chce počkať na dokončenie druhého strestestu elektrární.

Tri elektrárne, ktoré chcú Nemci odstaviť tento rok, im poskytovali 6 percent elektriny. Spolu s tými, ktoré odstavili ešte vlani, vyrobili v roku 2021 takmer 12 percent elektriny spotrebovanej v Nemecku – zhruba 69 terawatthodín.

Nemecko teda samo seba pripravuje o dostupnú energiu, ktorú potrebuje jej priemysel. A chystá sa na pozíciu čistého importéra. A to v situácii, keď susedné Francúzsko v najbližšom čase plánovane kvôli údržbe dočasne odstaví niekoľko svojich jadrových blokov.

Nemecko je zároveň najpriemyselnejšia a ekonomicky najvyspelejšia krajina v Európskej únii, ktorej hospodárstvo zároveň generuje rozsiahle dodávateľské reťazce v celej strednej Európe, teda aj na Slovensku.

Spotrebiteľský apetít ekonomicky silného Nemecka zároveň podporuje produkciu v celej Európskej únii. S jeho pádom pôjde do hlbokej recesie celý kontinent.

Nemecká ľavica, či červená, alebo zelená, si jednoducho nenechá vysvetliť, že jadro je bezpečný, stabilný a takisto bezemisný zdroj energie.

„Objem elektriny, ktorý sa predtým vyrábal v jadrových elektrárňach, bude kompenzovaný najmä veternými, fotovoltickými a inými konvenčnými elektrárňami, ako aj zníženým vývozom,“ uviedlo pre portál Euractiv nemecké ministerstvo hospodárstva a klímy.

No vypísané tendre na solárnu a veternú energiu sa dlhodobo nedarí naplniť. Naplánované kapacity tak v sieti reálne chýbajú. Výsledkom preto bude zrejme masívne obnovenie prevádzky uhoľných elektrární. Namiesto bezemisného jadra sa tak nemecké domácnosti a priemysel budú spoliehať na špinavé uhlie a to je nielen CO2, ale aj oxid dusný, oxidy síry a ďalšie. Good green deal.

V téme nemeckých jadrových elektrární prišla s pomerne bizarným nápadom poľská ľavicová strana Lewica Razem. Tá navrhuje, aby si Poľsko prenajalo zostávajú fungujúce nemecké elektrárne a zabezpečilo ich ďalšiu prevádzku.

A argumentuje aj množstvom emisií z jadra a alternatív. „V roku 2022 je odstavenie elektrární, ktoré vyrábajú elektrinu z nízkouhlíkových zdrojov, klimatickým zločinom. Mali by sme bojovať za to, aby jadrové elektrárne neboli odstavené,“ povedala poslankyňa poľského parlamentu za Lewicu Razem Paulina Matysiak.

Aj dobré správy

No a na záver aj jedna dobrá správa, ktorou netradične pochválime ministra hospodárstva Richarda Sulíka.

Po tom, čo minulý týždeň Európska komisia vydala oznámenie o podmienkach šetrenia na spotrebe plynu a mechanizmu aktivácie povinného šetrenia, ho tento týždeň expresne odobrila aj Rada EÚ.

V skratke ide o to, že si v prípade núdzového nedostatku majú členské štáty vzájomne dodávať túto surovinu. Zároveň si majú samy určiť kritické priemyselné sektory či podniky, ktorých by sa vypínanie dodávok dotklo ako posledných. Prioritnými odberateľmi zostanú aj v podmienkach šetrenia domácnosti a kritická infraštruktúra (nemocnice, záchranné a bezpečnostné zložky, elektrárne a pod.).

Slovensku sa podarilo vyrokovať niekoľko výnimiek. Do záverečného znenia sa totiž dostalo aj ustanovenie, ktoré oslobodzuje krajiny od povinného 15-percentného šetrenia v prípade, ak sa za ostatný rok ich spotreba zvýšila o osem a viac percent oproti priemeru predchádzajúcich piatich rokov.

To sa podarilo Slovensku tým, že veľkú časť spotreby, resp. odberu nasmerovalo priamo do zásobníkov.

„Na Rade EÚ sme presadili výnimku, že množstvo plynu v zásobníku sa nebude rátať do povinného zníženia. Tiež sme presadili, že referenčná hodnota nebude posledných 5 rokov, ale len posledný rok (to robí plus 8 %) a ani priemysel, ktorý má plyn ako strategickú vstupnú surovinu, sa neráta. S týmito tromi výnimkami (prvá a tretia od nás) sme docielili, že slovenský priemysel nebude ohrozený znížením množstva plynu, domácnosti už vôbec nie, naopak, oproti 5-ročnému priemeru máme 200 mil. kubíkov rezervu,“ skomentoval na sociálnej sieti minister hospodárstva Sulík výsledok rokovania Rady EÚ.

Richard Sulík síce priamo nekonkretizoval, ktoré priemyselné podniky majú byť pod najväčšou ochranou, zemný plyn ako vstupnú surovinu využíva napríklad Duslo Šaľa na výrobu hnojív či Slovnaft pri výrobe nafty.

Členským štátom sa podarilo dohodnúť aj na tom, že vyhlásenie núdzového energetického stavu, ktorý aktivuje povinné šetrenie, bude priamou kompetenciou Rady EÚ na návrh Európskej komisie. Podľa pôvodného návrhu mala o tomto núdzovom stave rozhodovať sama Komisia. Celoúnijný núdzový stav sa spustí aj v prípade, ak ho na vnútroštátnej úrovni vyhlási minimálne päť členských štátov.

Zdá sa tak, že v EÚ začína do popredia prenikať realistickejšie vnímanie zaistenia energetickej bezpečnosti. Štáty jednoducho začínajú artikulovať svoje skutočné národné záujmy. A čo je dôležitejšie, nehanbia sa za to. A navyše sa na tom dokážu aj spolu dohodnúť.

Ešte presvedčiť Nemecko, aby sa vrátilo z nebezpečnej cesty energetickej samovraždy, ktorou so sebou stiahne všetkých ostatných.

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.