Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Komentáre a názory
04. august 2022

Kríza na Balkáne

Kto môže za najnovšie napätie v Kosove?

Vo vzduchu visí možnosť násilných stretov a srbskí politici hovorili o „denacifikácii“ Balkánu. Čo spôsobilo novú krízu a kto za ňu nesie zodpovednosť?

Kto môže za najnovšie napätie v Kosove?

Foto: Twitter/Reuters

Pozadím je plánované zavedenie „recipročných opatrení“ zo strany Kosova. Priština už nechce uznávať dokumenty vystavené srbskými úradmi či srbské poznávacie značky. Srbi v Kosove nato blokovali cesty zátarasami, fotky barikád pripomínali začiatok vojny v Chorvátsku pred tridsiatimi rokmi. Jednotky KFOR v nedeľu vyhlásili, že sú pripravené intervenovať, ak by došlo k narušeniu stability.

Pohľad Srbov

Kameňom úrazu je pomerne technická otázka poznávacích značiek a cestovných dokumentov len na prvý pohľad, v skutočnosti ide o otázku právneho statusu sporného územia. Podľa Belehradu ide o autonómnu provinciu Kosovo i Metohija, ktorá je od roku 1999 pod správou OSN. Provincia, tak argumentujú Srbi, nie je nezávislým štátom – a nemôže teda vydávať ani platné cestovné dokumenty.

Srbsko sa pritom odvoláva na rezolúciu 1244 z roku 1999, ktorá „potvrdila suverenitu a teritoriálnu integritu Spolkovej republiky Juhoslávie“, vtedy pozostávajúcej už len zo Srbska a z Čiernej Hory. Čierna Hora sa stala nezávislou po Belehradom uznanom referende v roku 2006.

Štáty, ktoré nezávislosť Kosova po roku 2008 uznali, však argumentujú, že táto časť rezolúcie nebola právne záväzná a nebráni Kosovu vyhlásiť svoju nezávislosť ani iným štátom uznať ju.

Pohľad Albáncov

Z perspektívy Prištiny je Kosovo nezávislým štátom, ktorý síce zatiaľ nie je členom OSN, ale ktorého nezávislosť uznala väčšina členských štátov (pre členstvo v OSN je potrebná dvojtretinová väčšina).

Kosovskí Albánci pritom radi podotýkajú, že svoju nezávislosť nezískali od Srbska, ktorého súčasťou Kosovo bolo ako autonómna provincia, než Milošević jeho autónomiu zrušil, ale od Juhoslávie, ktorá sa podľa hodnotenia Badinterovej komisie fakticky rozpadla na začiatku 90. rokov. Srbsko, tak argumentujú Albánci, teda nie je priamym nástupcom Juhoslávie, ale iba užšieho Srbska a Vojvodiny, zatiaľ čo sa Kosovo rovnako ako všetky ostatné republiky vydalo vlastnou cestou.

Táto argumentácia je prinajmenšom odvážna a ani väčšina zahraničných podporcov kosovskej nezávislosti sa k nej v tejto podobe nehlási.

Reciprocita – je to spravodlivosť?

Tento rozpor vysvetľuje, v čom spočíva súčasný konflikt medzi Srbskom a Kosovom. Keďže Srbsko neuznáva Kosovo za skutočný, nezávislý štát, neuznáva ani dokumenty, ktoré kosovské úrady vystavujú.

Kosovčania, či už Albánci, Srbi, Bosniaci, Turci, či Rómovia, potrebujú na tranzit Srbskom nekosovské dokumenty, Belehrad neuznáva ani kosovské poznávacie značky, treba ich preto dočasne nahradiť srbskými. Najjednoduchšie to je pre kosovských Srbov, ktorých veľká časť sa naďalej vidí občanmi Srbska a používa srbské doklady.

Takéto riešenie však pre väčšinu Albáncov nepripadá do úvahy. Aj oni by si síce mohli dať vystaviť srbský pas, no symbolicky by tak podkopávali nárok na nezávislosť, ktorý Priština formuluje.

Konzekvenciou je pre občanov Kosova množstvo zbytočnej byrokracie, a keďže sú vo svojich očiach nezávislým štátom, aj diskrimináciu v porovnaní s občanmi ostatných štátov, napríklad Čiernohorcami, Macedóncami či občanmi Albánska, ktorých štáty a doklady Belehrad uznáva.

Proti Belehradu

Pre kosovských politikov zostáva Belehrad lacným fackovacím panákom, keďže bojom proti nemu možno ľahko nazbierať pár politických bodov, niekedy pre legitímne spory a niekedy proste preto, že Belehrad je po desaťročiach srbskej vlády mimoriadne neobľúbený.

V prípade poznávacích značiek premiér Kosova Albin Kurti dlho kritizoval srbskú prax neuznávať značky vydané kosovskými úradmi.

V argumentácii kosovských Albáncov tak ide o nastolenie fundamentálnej spravodlivosti – Kosovo sa bude k občanom Srbska správať rovnako ako Srbsko k občanom Kosova. Prakticky to však vytvára problém – kým Srbsko sa môže odvolávať na nevyjasnený právny status svojej (bývalej?) provincie, o medzinárodnom uznaní Srbska skutočne niet pochýb.

Inzercia

Zo strany Prištiny skutočne ide o trúfalé správanie aj preto, že nemalá časť Srbov, najmä na severe Kosova, vôbec nie je integrovaná do de-facto štátu, v ktorom žijú.

Títo obyvatelia regiónu naďalej využívajú dokumenty vystavené srbskými úradmi a jazdia na autách so srbskými poznávacími značkami. Ak by nové zákony vstúpili do platnosti, pre desaťtisíce Srbov žijúcich v Kosove by sa prechod cez „administratívnu hranicu“ do materského štátu značne skomplikoval.

Problém nie je vyriešený

Priština po „prosbe“ americkej ambasády rozhodla zavedenie opatrení odložiť o 30 dní. Veľmi na výber nemala, prežitie Kosova závisí od prítomnosti jednotiek KFOR a odborníci porovnávajú pozíciu amerického veľvyslanca s funkciou miestokráľa zo skorších čias.

„Na konci to bola ambasáda USA, ktorá urobila dostatočný nátlak, takú koordináciu, aby sa to rozhodnutie ešte nevykonalo a odložilo do 1. septembra,“ povedal pre N1 kosovský novinár Leart Hoxha (Ljeart Hodža).

Na podstate problému sa však nič nezmenilo, o mesiac tak bude hroziť ten istý konflikt opäť.

Napriek tomu však je, a tu sa zhodujú azda všetci odborníci, nová vojna na Balkáne extrémne nepravdepodobná. Jednak spolupracuje Srbsko s KFOR oveľa užšie, než by sa mohlo zdať z komunikácie oficiálnych kruhov a príležitostnej protizápadnej rétoriky politikov druhého rangu, ale ani z vojenského, ani z ekonomického pohľadu si Srbsko nemôže dovoliť ísť do tvrdej konfrontácie s EÚ a USA, ktoré držia nad Kosovom ochrannú ruku.

Vučić, ktorý sa promuje ako peacemaker na Balkáne, má záujem na tom, aby situácia pôsobila nestabilne, nie aby bola nestabilná, znie bežný názor na zahraničnopolitické hry srbského prezidenta.

Srbsko ako malé Rusko?

Občasné vyjadrenia srbských politikov, v ktorých kopírujú ruské koncepty, hrajú do karát oponentom Belehradu, podľa ktorých je nutný tvrdý containment Srbska ako iredentistickej mocnosti. A áno, niektoré nápady ako Srpski svet modelovaný podľa príkladov, ako je Русский мир (Ruský svet), v sebe nesú jasnú neoimperiálnu črtu.

Z veľkej časti však ide aj o bežný balkánsky folklór, všetky národné štáty zostali s veľkými menšinami mimo svojich hraníc, a tak Záhreb drží ochrannú ruku nad bosnianskymi a hercegovinskými Chorvátmi, Albánci žijú podelení medzi Albánsko, Kosovo, Severné Macedónsko, Čiernu Horu, ba aj južné Srbsko a Srbi tvoria viac alebo menej početnú menšinu v každej republike bývalej Juhoslávie.

Do istej miery je preto pochopiteľné a legitímne, že sa aj srbskí politici zaujímajú o etnických Srbov v regióne, v ktorom život etnických menšín nikdy nebol ľahký. Niektorí to však robia najhorším možným spôsobom – a u svojich susedov vzbudzujú nie celkom neoprávnené obavy zo srbskej iredenty, napríklad keď srbský minister Aleksandar Vulin v Banji Luke v Bosne a Hercegovine rozpráva, že je „jedným z najkrajších srbských miest“, alebo keď poslanec srbskej vládnej SNS Vladimir Đukanović (náhodou menovec čiernohorského prezidenta Mila Đukanovića) zas vyzval na „denacifikáciu“ Balkánu.

Đukanović, bývalý člen srbských „radikálov“ Vojislava Šešelja, už v minulosti razil nepriateľskú líniu voči srbským susedom, kritizoval Srbov dovolenkujúcich v Chorvátsku a stihol sa aj „vyznamenať“ návštevou ruských satelitov v Donbase v roku 2014.

Ale napriek siláckym rečiam Đukanovića a jemu podobných netreba úplne zmietnuť zo stola oprávnené výhrady voči diskriminácii srbskej menšiny v Kosove a voči opatreniam Prištiny, ktoré môžu byť síce legálne, ale medzietnickým vzťahom rozhodne nenapomáhajú. Aj keď Priština tvrdí, že jej kroky sú len odvetou za správanie Belehradu, najviac na ne doplatia kosovskí Srbi.

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.