Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Spoločnosť
05. august 2022

História

Ako sme k Zakarpatskej Ukrajine prišli a potom ju stratili

Oči všetkých nás sa upierajú na prepadnutú Ukrajinu. Na jednu jej časť sa však z Prahy a Bratislavy stále pozeráme akosi špeciálnejšie.

Ako sme k Zakarpatskej Ukrajine prišli a potom ju stratili

Návšteva T. G. Masaryka v Užhorode v roku 1921. Zdroj: MÚA

Návštevník z Česka či zo Slovenska má veľa dobrých dôvodov, aby sa v Užhorode necítil ako v cudzine. Po Moste T. G. Masaryka sa môže prejsť do neďalekého parčíka, kde sa nachádza busta prvého československého prezidenta. Len o kúsok ďalej stojí busta ďalšieho zakladateľa československého štátu, generála Štefánika.

Na dohľad sa už začínajú uličky Malého Galaga, úradníckej štvrti, ktorá vyrástla práve v čase Československej republiky. Na vtedajšej Podkarpatskej Rusi pôsobilo okolo 30-tisíc českých a slovenských úradníkov a štátnych zamestnancov.

Ten, kto počas potuliek po užhorodských uličkách vysmädne, má možnosť usadiť sa v jednej zo záhradných krčmičiek na brehu rieky Uh v tieni líp, ktoré boli takisto vysadené ešte v časoch T. G. Masaryka. A objednať si, ako inak, české pivo.

Istý typ väzby medzi Slovenskom a týmto regiónom je prítomný ešte aj dnes. Slovenský generálny konzulát na Ukrajine sídli v Užhorode, miestna univerzita má čulé kontakty s univerzitou v Prešove a biskupom Mukačevskej gréckokatolíckej eparchie bol donedávna Slovák Milan Šášik.

Obkľúčime Maďarov

Pritom keď sa v čase prvej svetovej vojny českí a slovenskí politici zamýšľali nad budúcnosťou, s týmto kútom sveta ju nijako nespájali. To isté platí aj o reprezentantoch Podkarpatských Rusínov.

Československá cesta pre túto časť Uhorska začala naberať kontúry až v roku 1918 a výrazne sa o to, podobne ako v prípade Slovákov, pričinili rusínski emigranti v USA. Najmä mladý agilný právnik firmy General Motors Grigorij Žatkovič.

Žatkoviča inšpirovala Pittsburská dohoda, kontaktoval Masaryka a sondoval u neho možnosť včleniť do vznikajúceho štátu aj Podkarpatsko. Neskorší prezident si takúto možnosť vedel predstaviť. Koncom roku 1918 zástupcovia Rusínov v USA v plebiscite rozhodli o pripojení k Československu. Tento variant získal podporu takmer 70 percent hlasov.

Následne toto usporiadanie potvrdila Saintgermainská zmluva. Československý štát mal Podkarpatskej Rusi poskytnúť autonómiu. To znamená vlastný snem s dôležitými kompetenciami v oblasti školstva a miestnej správy. Problémom bolo, že nebolo exaktne uvedené, kedy sa to stane.

Reálne sa Podkarpatská Rus stala súčasťou Československa až v roku 1919, keď ju československé jednotky získali úplne pod kontrolu. Pritom až do roku 1923 bolo toto územie spravované ako vojenská diktatúra na čele s francúzskym generálom Hennocquom. Ani potom však na veľké rozčarovanie rusínskych politikov sľúbenú autonómiu nezískala. Dočkala sa jej až na jeseň 1938, ale dlho si ju neužila. Čoskoro prišla Viedenská arbitráž a maďarská okupácia. Ale to už je iný príbeh.

Masarykove motívy dohodnúť sa s Rusínmi boli najmä geopolitické. „Uhro-Rusíni navrhujú federáciu s naším štátom. Keby bolo možné pripojiť Uhro-Rusínov k nám, boli by sme susedmi Rumunska,“ písal v telegrame Edvardovi Benešovi.

Tento moment bol pre Masaryka kľúčový. Československo by spoločnou hranicou s Rumunskom dostalo Maďarsko do obkľúčenia zo strany Malej dohody. Územím Podkarpatska zároveň viedla dôležitá železničná trať zo strednej Európy k Čiernemu moru.

Pripojením Podkarpatska získalo Československo územie s rozlohou približne dvanásťtisíc štvorcových kilometrov, na ktorom žilo viac ako pol milióna obyvateľov. Z nich sa 372-tisíc považovalo za Rusínov, 100-tisíc za Maďarov, 80-tisíc za Židov a zvyšok za Rumunov, Nemcov a Slovákov.

Absorbovanie Podkarpatskej Rusi znamenalo pre nový štát veľkú administratívnu, ekonomickú aj politickú výzvu.

Vzhľadom na obrovský rozdiel v životnej úrovni, ale aj v intelektuálnych a administratívnych kapacitách medzi západnými časťami republiky a východnou provinciou to bol doslova civilizačný projekt.

Inzercia

Mladá republika sa v ňom snažila uspieť, na východ prúdili veľké investície, nové budovy v Užhorode, ale aj v ďalších mestách navrhovali najlepší architekti a z českých krajov sem s budovateľskou misiou putovali desiatky entuziastov. Nie všetko sa podarilo a veľa sklamania bolo neraz na obidvoch stranách. Jednoducho to bolo pre mladý štát s mnohými problémami priveľké sústo.

Napriek tomu zanechali československé roky v obyvateľoch tejto časti dnešnej Ukrajiny pozitívnu pamäťovú stopu. Ešte aj dnes ich mnohí obyvatelia Užhorodu či Mukačeva považujú za éru, ku ktorej sa hrdo hlásia a s nostalgiou na ňu spomínajú.

Romantici a pragmatici

Najmä pre mnohých Čechov predstavovali rusínske kraje objekt až romantickej zvedavosti. Pražské noviny o nich písali ako o Oriente v strednej Európe či o Ázii za Košicami. Na tému Podkarpatskej Rusi začalo vychádzať množstvo kníh a divočina pod Karpatami sa stala inšpiráciou pre špičku českej literatúry či výtvarného umenia.

Emblematickým príkladom tohto javu je spisovateľ Ivan Olbracht. Jeho román Nikola Šuhaj lúpežník sa stal jednou z najčítanejších kníh svojich čias. Do roku 1939 vyšiel v jedenástich vydaniach a rozpútal aj búrlivú polemiku o tom, či hlavná postava je hrdina hodný oslavovania alebo obyčajný zbojník a vrah, pri ktorom glorifikácia nie je namieste.

Samotný Olbracht bol pritom nekompromisným kritikom vládnej politiky vo vzťahu k Podkarpatskej Rusi a vyčítal jej kolonizátorské maniere. „Akoby českú politiku viedli dvadsaťroční mladíci, ktorí si už nepamätajú, s akými pocitmi a náladami sa u nás stretávali germanizačné snahy rakúskych vlád,“ napísal v knihe reportáží z Podkarpatska.

Spisovateľ možno reagoval aj na niektoré naivné pražské predstavy, ktoré vychádzali z toho, že Rusíni sú etnograficky veľmi podobní Slovákom a treba sa na nich pozerať ako na ďalšiu vetvu jedného československého národa. Z tohto dôvodu odporúčali napríklad posilňovať na Podkarpatsku československú jazykovú orientáciu.

Okrem romantikov však existovali v českom prostredí aj skeptickejšie hlasy, ktoré upozorňovali na to, že tento región je oproti iným častiam republiky natoľko odlišný, že jeho trvalé udržanie v štáte bude nemožné. Tento názor zastávali najmä ľudia, ktorých by sme dnes označili za expertov.

Historik a slavista Karel Kadlec napríklad v súvislosti s Podkarpatskou Rusou upozorňoval: „Bude dobre, keď si naša verejnosť uvedomí, že sme iba prechovávateľmi cudzieho depozitu, ktorý budeme musieť vydať.“ Ďalší profesor a geograf Viktor Dvorský to videl podobne. Československo podľa neho vykonáva na východe len dočasný mandát, ktorého zmyslom je pripraviť územie pre budúceho držiteľa.

Ako budúceho držiteľa si však vážení českí akademici určite ani v najhorších snoch nepredstavovali Stalinovo Rusko.

Beneš a otázka cti

Tu sa dostávame k tragickému finále československého príbehu Podkarpatskej Rusi. Výrazne sa pod ním podpísal práve politik, ktorý svojho času patril k tým, ktorí tvrdili, že republika sa tejto svojej časti nikdy nevzdá.

Minister zahraničných vecí Edvard Beneš v roku 1934 počas cesty do východných oblastí nekompromisne vyhlásil, že o osude Podkarpatska je rozhodnuté definitívne na celé storočia. Tvrdil, že republika ho bude hájiť do poslednej kvapky krvi, lebo je to pre ňu „otázka štátnej a národnej hrdosti a cti“.

O niekoľko rokov však už bolo všetko inak. Beneš v očakávaní plodných vzťahov so Sovietskym zväzom nemal v roku 1944 žiadny problém odovzdať Podkarpatskú Rus Stalinovi. Úpenlivé prosby Grigorija Žatkoviča, aby o toto územie zabojoval, vtedajší prezident ignoroval.

Pravdou však je aj to, že zabojovať za kraj Nikolu Šuhaja sa nikomu ani príliš nechcelo. Pražský parlament zmluvu so Sovietskym zväzom ratifikoval v novembri 1945 bez akejkoľvek väčšej debaty a nad touto stratou v Česku a na Slovensku všetci len mávli rukou.

Pre mnohých miestnych ľudí, ktorí sa stotožnili s demokratickou tradíciou prvej Československej republiky, to bolo obrovské sklamanie. A pre viacerých z nich vrátane desiatok gréckokatolíckych kňazov znamenal príchod sovietskych čias doslova rozsudok smrti.

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.