Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Rozhovory Spoločnosť
04. august 2022

Kriminálny psychológ o vedení výsluchu

Agresívny páchateľ je pre mňa výzvou. Najťažší je výsluch detí

„Na vedenie výsluchu neexistuje manuál. Je to umenie,“ hovorí pre Postoj kriminálny psychológ Ondrej Kubík.

Agresívny páchateľ je pre mňa výzvou. Najťažší je výsluch detí

Ondrej Kubík (1980) je kriminálny psychológ, právnik a bezpečnostný analytik. Viac ako desať rokov pôsobil ako odborný konzultant pre Policajný zbor. Špecializuje sa na oblasť kriminálnej a vyšetrovacej psychológie a na problematiku psychologického posudzovania vierohodnosti.

V rozhovore pre Postoj hovorí, ako prebieha psychologické profilovanie osoby, čo si počas výsluchu na obeti či páchateľovi všíma, aký typ komunikácie volí, ak je obeťou dieťa, o vlastnom súcite, ako i nevyhnutnej potrebe emočne sa chrániť.

„Zažil som výsluch, kde som prvýkrát pocítil emočné vyhorenie. Obeťou pri výsluchu bol zneužitý chlapček. Pamätám sa, že som hľadel do jeho očí a videl som, čo sa stalo. Pochopil som, že ak sa chcem ochrániť pred vážnejšími následkami vyhorenia, musím sa na dlhší čas vzdialiť,“ hovorí Ondrej Kubík.

Z čoho pozostáva pracovná náplň kriminálneho psychológa?

Ľudia si často myslia, že kriminálni psychológovia sú neustále aktívni na súde či na policajných výsluchoch. Nie je to tak. Súčasťou mojej odbornej činnosti je celkovo sledovať trestnú činnosť v spoločnosti. Zamýšľam sa nad páchateľmi, sledujem vývin atmosféry medzi ľuďmi, píšem analýzy a články, robím rôzne psychologické predikcie. Jednou z mojich aktuálnych predikcií napríklad je, že následkom septembrovej inflácie môžeme očakávať zvýšenie trestnej činnosti, ako aj domáceho násilia.

Súčasťou práce kriminálneho psychológa je okrem iného aj profilovanie osôb počas výsluchu. Ako prebieha?

Ako prvá má slovo obeť, aby sa vyjadrila o všetkom, čo sa stalo. Zdieľať

Trestný poriadok zahŕňa niektoré veľmi významné procesné ustanovenia, najmä paragrafy 30a, 134 a 135, ktoré definujú, v akých prípadoch sa k výsluchu obligatórne priberie kriminálny psychológ. Väčšinou ide o prípady týrania, znásilnenia, ublíženia na zdraví, ohrozenia mravnej výchovy či kyberšikany. Predtým ako vojdem do výsluchovej miestnosti, si vypýtam spis, v ktorom sa aspoň orientačne oboznámim, o aký prípad ide. Pozriem si, či ide o známeho či neznámeho páchateľa, kto je obeťou, či už bola obeťou v minulosti alebo ide o prvoobeť.

Následne vojdem do miestnosti, kde sa na obeť prvýkrát pozriem. Pozorujem ju, pokúšam sa zisťovať napríklad aj to, či ide o previktímnu osobnosť, teda o človeka, ktorý nejakým svojím správaním či zovňajškom si dopomohol k tomu, že sa stal obeťou.

Ide vždy o submisívne prejavy obete?

Nie. Obeť sa neprejavuje vždy submisívne. Môže ísť aj o opačný extrém – o človeka, ktorý je ako obeť agresívny, rozrušený, konfliktný či je pod vplyvom alkoholu a napríklad fyzický útok voči svojej osobe priamo vyprovokoval tým, že útočil ako prvý.

Môžete opísať, ako nad človekom, ktorý oproti vám sedí, uvažujete?

Osobne využívam rád „nárazovú komunikáciu“, teda keď ako psychológ vstúpim do miestnosti a okamžite začnem naplno a dynamicky komunikovať so všetkými, ktorí sa tam práve nachádzajú. Teda mám tým na mysli vyšetrovateľa, obeť, ale môže to byť aj páchateľ. Ak je vypočúvané maloleté dieťa, je prítomný aj sociálny kurátor. Situáciu vo výsluchovej miestnosti reguluje predovšetkým vyšetrovateľ. My ostatní vstupujeme do výsluchu iba s jeho súhlasom. Ako prvá má slovo obeť, ktorá dostáva priestor, aby sa vyjadrila o všetkom, čo sa stalo.

Ako prebieha váš vstup ako kriminálneho psychológa?

Čím dlhší čas uplynul, tým je trauma, ktorú obeť prežila, menej viditeľná. Zdieľať

Niekedy ešte skôr, ako sa výsluch začne, konzultujem s vyšetrovateľom taktický spôsob jeho realizácie. Následne usmerňujem priebeh výsluchu napríklad tým, keď upozorním na sugestívne položenú otázku. S vyšetrovateľom niekedy spôsob prevedenia výsluchu konzultujeme ešte pred samotným výsluchom, čiže výsluch dôkladne plánujeme, neimprovizujeme. Vždy sa vychádza z toho, s kým sa výsluch realizuje, či je to maloletá osoba alebo dospelý.

Nemenej dôležitá je okolnosť, kedy sa trestný čin stal, či v deň výsluchu, alebo je tam väčší časový odstup. Je rozdiel, či prebehol hodinu alebo dve pred výsluchom a či pred dvomi týždňami. Čím dlhší čas uplynul, tým je trauma, ktorú obeť prežila, menej viditeľná. To však neznamená, že tam kdesi hlboko nie je. Ako kriminálny psychológ sa zaujímam o to, ako obeť subjektívne zvláda prežitú psychickú traumu a akým spôsobom dochádza k oživovaniu traumatických zážitkov v priebehu výsluchu, na základe čoho posudzujem aj vierohodnosť výpovede.

Poďme k dospelému páchateľovi. Keď vojdete do miestnosti, čo nasleduje?

Rozmýšľam, čo si práve o mne myslí. Poznám to z jeho prvej reakcie, ktorú vyvolám prvým dojmom. Podľa jeho mimiky viem odčítať, či je páchateľ napríklad pohŕdavý, a podľa toho volím spúšťaciu tému výsluchu. Záleží aj na tom, ako som oblečený. Podozrivá osoba oproti mne často nevie, kto som, myslí si, že som ďalší policajt. Po chvíli sa predstavím a poviem, prečo som tu a že mojou úlohou je byť prítomný pri výsluchu, aby prebehol ohľaduplne a korektne.

Ak sedí oproti mne obeť, situácia je úplne iná. Mojou úlohou ako psychológa je najmä zabezpečiť, aby počas výsluchu nedošlo k jej druhotnej viktimizácii. Ak mám oproti sebe arogantného páchateľa, bude náš rozhovor prebiehať na úplne inej úrovni. 

Kriminálny psychológ Ondrej Kubík. Foto: Dominik Sepp.

Čo ďalej sledujete na človeku oproti vám, ktorý je cieľom výsluchu?

Najmä to, ako sedí a kam sa pri výsluchu pozerá. Či pozerá do zeme, uhýba pohľadom a má strach alebo, naopak, či je vzpriamený, pripravený slovne útočiť. Pozorujem, v akom stave je a ako sa tento stav v priebehu výsluchu mení.

Čo nasleduje, keď sa predstavíte?

Ako kriminálny psychológ súcit prežívam, no musím ho držať na uzde. Zdieľať

Najprv je osoba vyšetrovateľom poučená podľa Trestného poriadku. Za seba poviem, že v poslednom čase radšej pracujem s obeťami než s páchateľmi. Pri obetiach pracujete s prežitou traumou, z oživovaných pamäťových stôp obete posudzujete mieru, do akej má nepríjemný zážitok skutočne prežitý. Vyšetrovateľ najprv nechá obeť súvislo vypovedať, potom nasleduje fáza kladenia otázok. A do tej fázy môžem ako kriminálny psychológ zasahovať a klásť svoje otázky.

Akú rolu pri výsluchu zohráva súcit s obeťou?

Ja ako kriminálny psychológ súcit prežívam, ale musím ho držať na uzde, aby mi nenarúšal profesionálne vystupovanie. So súcitom sa môže spájať napríklad nežiaduca identifikácia so svedkom, obeťou či dokonca páchateľom. Inými slovami, musím si držať odstup. Len čo sa psychológovi osoba obete podobá napríklad na niekoho blízkeho, začne s ňou extrémne súcitiť a potom profesionálne zlyháva, pretože sa stáva zaujatým.

Museli ste ako psychológ niekedy dávať najavo svoju zraniteľnosť a viac sa otvoriť, aby ste sa k páchateľovi dostali bližšie?

Áno, všetci sme len ľudia. Aj páchateľ sa oveľa viac otvorí vtedy, ak má pocit, že som úprimne otvorený aj ja voči nemu a prezradím niečo zo súkromného života. Aj pri výsluchu páchateľa je dôležité psychologické navodenie kontaktu.

Ako psychológ počas takýchto rozhovorov emočne chráni sám seba?

Nie vždy sa to dá vedome kontrolovať. Zažil som výsluch, pri ktorom som prvýkrát pocítil emočné vyhorenie. Obeťou pri výsluchu bol zneužitý chlapček. Pamätám sa, že som hľadel hlboko do jeho očí a videl som, čo sa stalo, cítil som tú hrôzu. Pochopil som, že sa musím na dlhší čas zavrieť, ak sa chcem ochrániť pred vážnejšími následkami vyhorenia. Moja profesia si vyžaduje určitú psychohygienu, len nie vždy sa to dá.

O čo išlo?

Konkrétne išlo o sexuálne zneužívanie. Predo mnou sedeli dvaja bratia, chlapčekovia. Jeden bol mentálne postihnutý. Bolo zjavné, že ten druhý, starší, ho ochraňoval pred zneužívateľom a vďaka tomu si to zlizol ešte aj za neho. A tie oči, dosiaľ si pamätám tie ich veľké detské vystrašené oči. Videl som vtedy viac, než som možno chcel. Bol to zvláštny zážitok, pretože som úplne precítil ich utrpenie.

Čo je to za pocit? Je to intuícia?

Kedysi som intuícii nedôveroval. Dnes je to iné. Zdieľať

Teraz fungujem veľmi intuitívne. Už sa intuície nebojím. Kedysi som intuícii nedôveroval, no dnes je to iné. Intuícia nie je náhodným vnútorným hlasom. Je podprahovým vnímaním, schopnosťou vycítiť náhle zmeny okolo seba. Neuvedomujete si príčinu, no uvedomujete si následok, ktorý má nastať, a on naozaj nastane. Niektoré veci dokážem vycítiť, nedá sa to však vždy. Výsluchy v súčasnosti ako kriminálny psychológ realizujem najmä intuitívne.

Inzercia

Keď pred vami sedí páchateľ, do akej miery poznáte jeho pôvod, rodinné zázemie, prostredie, z ktorého vyšiel?

Závisí od miery môjho záujmu o konkrétny prípad. Napríklad pri znásilnení by ma to veľmi zaujímalo. Trestnému činu znásilnenia muselo predchádzať nejaké kriminálne predpolie, teda nejaké okolnosti ako náročné detstvo, určitá traumatická skúsenosť, tiež pomsta žene, ktorá toho muža odmietla, úradovanie alkoholu u páchateľa a podobne.

Čo predchádza sexuálnemu násiliu? Ktoré typy osôb sú náchylné na páchanie tohto trestného činu?

Sexuálne násilie vyviera zo sexuálnej frustrácie. Ide mnohokrát o osoby, ktorých osobnosť vykazuje agresivitu, impulzivitu či určité sadistické sklony. Tieto osobnosti sú prchké, výbušné. Sú naučené, že všetko, čo chcú, musia mať ihneď. Celkovo majú problém s kontrolovaním vlastných impulzov.

Poznáme však aj páchateľov, ktorí majú scenár násilia vopred a starostlivo pripravený.

Áno, iste. Je rozdiel medzi reaktívnym a úkladným kriminálnym konaním. Páchatelia, ktorí konajú úkladným spôsobom, sú tí, ktorí svoju trestnú činnosť plánujú. Ich agresivita je programovaná. Napríklad vražda Jána Kuciaka bola výsledkom programovaného agresívneho konania. Páchatelia neboli citovo angažovaní. Konali chladne. Bola to vražda na objednávku a za odmenu. Naopak, trestné činy motivované reaktívnym motívom pácha osoba pod vplyvom náhlych reakcií – stráca kontrolu a tie pohnútky vzniknú hneď, v danej chvíli dochádza k odreagovaniu. Trestné činy spáchané v impulze sú ľahšie odhaliteľné, pretože po dezorganizovanom páchateľovi zostáva na mieste viac stôp.

Kriminálne profilovanie, o ktorom sa rozprávame, pozná dva typy páchateľov. Organizovaný a dezorganizovaný typ. Organizovaný je logický, systematický, narcistický, inteligentný, kontrolujúci sa úkladný typ páchateľa – vie oddialiť bezprostredný impulz, aby dosiahol cieľ. Reaktívny páchateľ je oportunistický, teda príležitostný, často nedôsledný, menej inteligentný, citovo frustrovaný a málo si verí, koná prvoplánovo pod vplyvom impulzu, ktorý ho celého ovládne, nezakrýva stopy po sebe.

Stretávate sa ako kriminálny psychológ s vyhrážkami zo strany páchateľa?

Zatiaľ nie. Pre mňa ako psychológa je agresívny človek výzvou. Na takýchto idem takzvaným princípom „otvorených dverí“. Keď sa niekto rozbehne, aby do nich udrel, tak mu ich rovno otvorím a on cez ne preletí.

Oveľa odlišnejší je zrejme prístup, ak je cieľom výsluchu dieťa.

Výsluch, na ktorom je prítomné maloleté dieťa, je psychicky oveľa náročnejší. Zdieľať

Určite. To je tá najťažšia úloha a zároveň výzva. Zo začiatku som pracoval v rámci výsluchov len s deťmi. Vždy som si hovoril, že prečo stále deti, prečo nerobím s dospelými. Keď som začal robiť s dospelými, chýbali mi deti, a pochopil som, že s nimi je to krásna práca. Ja tvrdím, že „keď zvládneš výsluch dieťaťa, keď ho dokážeš motivovať, nadviazať s ním hlbší kontakt, tak dospelí sú malina“. Výsluch, na ktorom je prítomné maloleté dieťa, či už v pozícii svedka, alebo obete, je psychicky oveľa náročnejší. Dieťa je krehkejšie, nezrelé. Keď sa na začiatku výsluchu s dieťaťom nevytvorí psychologický kontakt, dieťa sa nenávratne zatvára. Máte jeden pokus.

Ako si vytvárate dôveru s dieťaťom?

Snažím sa pozrieť na svet jeho očami. Spomeniem si, keď som bol dieťaťom ja, a hneď som v jeho detskom vesmíre. Hravý svet detí je mi stále blízky, pretože aj ja som stále v čomsi ešte dieťa.

Zranili ste niekedy pri výsluchu nejakým nevhodným prístupom dieťa?

Neviem o tom. Ťažko povedať. Deti sa nesťažujú, sú bezbranné. Ale ja verím, že nie. Vždy keď som vypočúval dieťa, predstavil som si, aké som ja mal šťastné detstvo, a podľa toho som k nemu ohľaduplne pristupoval. Vždy som s pokorou vychádzal z toho, že dieťa už len tým, že je na výsluchu, bude mať z toho určitú traumu do konca života.

Viete uviesť príklad z praxe, keď sa na výsluchu objaví dieťa?

Napríklad, keď sa vyšetrovateľ šesťročného dieťaťa pýta, čo robí otec mame. Vtedy si uvedomím, že sa šesťročné dieťa má vyjadrovať k niečomu, čomu ani nerozumie, lebo je nezrelé. Alebo prípad, keď matka inštruovala päťročné dieťa, čo má naspamäť vypovedať na výsluchu, a zaťahovala ho do konfliktu s manželom.

Keď šesťročné dieťa opisuje, čo otec robí mame, ako s ním pracujete? Upokojujete ho, vytvárate mu bezpečné prostredie?

Dieťa si utrie slzy, otrasie sa a ide ďalej. Deti sú veľmi silné bytosti. Zdieľať

Snažím sa to robiť ešte predtým, než sa začne samotný výsluch. Vo viacerých prípadoch bolo potrebné u dieťaťa napríklad uvoľniť plač, pretože za ním bola emócia, ktorú dieťa v sebe zadržiavalo. Prítomní vo výsluchovej miestnosti často reagujú na plač vypočúvaného dieťaťa tak, že ho začnú ihneď upokojovať. Ja vtedy reagujem slovami, „počkajte, nechajte tú emóciu u dieťaťa odznieť“.

Dieťa si utrie slzy, otrasie sa a ide ďalej. Deti sú veľmi silné bytosti. Je lepšie, keď sa to dieťa vyplače priamo pri výsluchu, uvoľní všetku tú psychickú tenziu, lebo potom sa upokojí. Vtedy dieťaťu poviem: „Vyplač sa, je to úplne v poriadku. Si z niečoho smutné, povieš nám z čoho?“ Podchytím to správanie a nechám tú emóciu vybiť sa. A súčasne mu položím otázku. Takýmto spôsobom sa vytvára puto s dieťaťom.

Je to však izolovaný fenomén, plač detí nie je pri výsluchu akýmsi pravidlom. Emócie dieťaťa – aj tie ako plač či úzkosť – treba nechať odznieť v prostredí bezpečia a akceptácie, ktoré mu v miestnosti vytvorím. Neprerušujem dieťa, nechám ho uvoľniť emóciu. To je moja úloha.

A čo prežívanie emócií pri dospelých?

Emócie musia ísť von, lebo vyvrú niekde inde. Zdieľať

Pamätám sa, ako raz prišla na políciu žena, ktorá údajne bola týraná. Videl som na nej, že bojuje so zadržiavanými emóciami. Videl som to na jej tvári a vlhkých očiach. Pýtam sa jej: „Ťažko je vám, však? Niečo vám prišlo ľúto? Niečo vás bolí, trápi?“ A vtedy sa to v nej uvoľnilo a nastal plač. Som toho názoru, že emócie musia ísť von, lebo vyvrú niekde inde. Prežívané emócie v priebehu výsluchu poukazujú skôr na vierohodnosť, teda že vypovedajúci ten zážitok skutočne prežil a vypovedá o niečom, čo sa ho bytostne dotýka. Sú to hlboké veci.

Ešte viac zrejme v momente, ak tam sedí páchateľ. Nemáte vtedy menšie zábrany oprieť sa pri výsluchu do toho človeka?

Nie. Pretože aj ten, kto páchal zločin, môže trpieť napríklad výčitkami svedomia, ktoré ho napokon privedú k priznaniu. Samozrejme, závisí aj od toho, či je to prvopáchateľ alebo recidivista.

A čo v prípade, keď pred vami sedí človek, ktorý emočné trápenie iba predstiera?

Proti osobe, ktorá klame, hrá vždy jej vyčerpanie a únava. Zdieľať

Psychológ to po tých rokoch praxe už rozpozná. A tak je to aj so mnou. Vtedy dokážem byť nepríjemný. Keď ma potom takýto odhalený človek napríklad uráža či skúša taktizovať, idem na chvíľu von z miestnosti, prejdem sa, trošku si ponadávam a vrátim sa naspäť. Následne mu poviem, že ja mám čas štyri aj päť hodín. A znova si sadnem a pokračujeme vo výsluchu. Viete, proti osobe, ktorá klame, hrá vždy jej vyčerpanie a únava.

Akú úlohu hrá medzi vami čas?

V podstate je počas výsluchu o čase, respektíve správnom načasovaní otázky všetko. Nie je dôležité len to, ako sa páchateľa pýtame, ale aj to, kedy sa ho na to pýtame. Z forenznej psychológie vieme, že najvyššia úroveň pozornosti u podozrivého je na začiatku výsluchu, potom má tendenciu pozornosť oscilovať a napokon fluktuovať. Práve tam sa potom začína priestor na rôzne taktiky odhaľovania klamstva.

Vraveli ste, že výsluchy dnes realizujete čisto intuitívne.

Áno, je však súčasne dôležité vyhýbať sa pri interpretácii správania prílišnej pocitológii a dojmológii. To by bolo nevedecké. Intuitívny záblesk nie je dôkaz. Môže nás však k nemu nasmerovať. Orientujem sa podľa intuície, ale aj podľa vedeckého poznania. Svoje intuitívne zistenia ďalej overujem teoretickými poznatkami a praktickými skúsenosťami.

Kde sú hranice medzi pozíciami, keď je prístup psychológa tvrdý a keď skôr miernejší?

Je to veľmi individuálne. Nedá sa to povedať jednoznačne, pretože správanie ľudí je premenlivé a na to musí reagovať aj prístup. Vypočúvanie je umením. Tak ako väzeň vycíti, keď ste autoritou, tak aj podozrivý vycíti, že sa s vami nemôže zahrávať, a dáva si pozor. Na realizáciu výsluchu neexistuje spoľahlivý predpísaný manuál. Je to o skúsenostiach, testovaní možností a rokoch praxe.

Čo však rozhoduje o úspechu, je trpezlivosť a systematickosť. Umením je stretnúť sa s druhou stranou v strede mosta medzi dvomi brehmi. Každý z nás však predtým musí prejsť svoju polovicu cesty. Je jedno, či je to podozrivý, obvinený, svedok alebo obeť, každý z nich k vám musí získať dôveru, aby sa vám otvoril a začal spolupracovať. Inak to nejde. To je podstata úspechu na ceste v mojom boji so zlom.
 

Mgr. et Mgr. Ondrej Kubík, PhD. (1980)
Kriminálny psychológ, právnik a bezpečnostný analytik. Je expertom na psychologické aspekty vyšetrovania, psychológiu výsluchu a psychologické posudzovanie vierohodnosti. Viac ako 10 rokov pôsobil ako odborný konzultant pre Policajný zbor, v súčasnosti sa venuje odborno-konzultačnej činnosti. Je autorom odbornej monografie Investigatívna psychológia. Na Facebooku spravuje stránku Inštitút aplikovanej psychológie.
 

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.