Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
K veci Spoločnosť
28. august 2022

Výchova charakteru

Prvým učiteľom náboženstva v živote dieťaťa musí byť jeho otec

Ako vychovať „bojovníkov a dobrodruhov“ v Kristovej armáde.

Prvým učiteľom náboženstva v živote dieťaťa musí byť jeho otec

Ilustračné FOTO: Kindel Media/Pexels.com

Všetci poznáme ponuré štatistiky: každú nedeľu chodí na omšu iba štvrtina katolíkov. Polovica z nich neverí v reálnu prítomnosť Krista v Eucharistii. A tie tri štvrtiny, ktoré nechodia, sú v podstate mimo cirkvi; ich chápanie viery utvárajú predovšetkým detinské karikatúry a skreslenia pochádzajúce z médií a z popkultúry.

Keď si vezmeme už len tieto fakty, tak šanca, že naše deti a vnúčatá túto výzvu úspešne zvládnu a zostanú praktizujúcimi katolíkmi, nie je, mierne povedané, veľmi veľká. Ako vieme, to, čo robia – a nerobia –, oveľa väčšmi ovplyvňujú ich rovesníci. Túto skutočnosť si stačí spojiť s faktom, že takmer všetky ich činnosti – od hodín, ktoré strávia pri obrazovke, cez školské vyučovanie, šport až po voľnočasové aktivity – prebiehajú bez akejkoľvek zmienky o Bohu. Nie je ťažké prísť na to, prečo náboženstvo nie je podľa deciek „cool“ – zdá sa, že nikto z ich priateľov, prípadne ľudí, ktorých vidia v médiách, naň ani len nepomyslí.

Čo môžu urobiť rodičia preto, aby boli ich deti v tomto prostredí stále katolíkmi? Obvykle sa odpovedá tak, že po Božej milosti je potrebné viesť ich príkladom – ukázať deťom, ako byť veriacim človekom, žitím vlastnej viery.

Táto odpoveď je správna. Do určitej miery. Nemôžeme dať to, čo nemáme. Deti majú dobrý nos na autenticitu. Ak neveríme tomu, čo ich učíme, alebo, čo je ešte horšie, ak svoje slová podkopávame tým, že robíme opak (napr. keď držíme doma kázeň o tom, aké je klamstvo zlé, a potom povieme predavačovi lístkov, že naše 12-ročné dieťa má v skutočnosti 10 rokov, aby sme naň získali zľavu), naše deti jasne vidia, že sme farizeji, ktorí „viažu ťažké až neúnosné bremená a kladú ich ľuďom na plecia, ale sami ich nechcú ani prstom pohnúť“ (Mt 23, 4).

Ísť príkladom v prežívaní viery v našej kultúre nestačí. Často sme počuli výrok, ktorý sa pripisuje svätému Františkovi z Assisi (aj keď pravdepodobne nie je jeho): „Ohlasuj evanjelium. Ak je to potrebné, použi slová.“ Slová však sú potrebné, veľmi potrebné, ak má mať naše konanie zmysel v nenáboženskom svete, ktorý netuší, ako mu má rozumieť.

Naše deti neustále bombardujú individualistické, ľahtikárske a protináboženské posolstvá oveľa viac, než si uvedomujeme. A keď si niekto myslí, že zvodným silám tohto sveta, ktoré sa každú minútu valia na naše deti zo smartfónov, stačí čeliť iba príkladom úprimnej modlitby pri svätej omši a príkladom dodržiavania prikázaní, bude iba on sám prekvapený, keď jeho deti prestanú chodiť do kostola.

Najmä otcovia majú sklon dávať radšej mlčanlivý príklad a povinnosť vysvetľovať prenechávajú matkám, kňazom či učiteľom. Tento krok možno fungoval pred 60 rokmi v katolíckych štvrtiach, no dnes už nie. Vzhľadom na ohromný vplyv, ktorý majú otcovia na náboženskú prax detí, musia tatkovia prevziať iniciatívu a byť pre svoje deti prvými – a najintenzívnejšími – učiteľmi náboženstva.

Preto okrem príkladu úprimného kresťanského života musíme svoje deti naučiť – a to opakovaným pripomínaním – dve veci.

Po prvé, keďže najlepšia obrana je útok, musíme neustále upozorňovať na nepravdivosť sekulárnych dogiem a vysvetľovať, prečo sú nepravdivé. A začať s tým nie je nikdy priskoro: päťročné dieťa sa môže naučiť, že bábätkám v matkinom lone sa nemá ubližovať; že chlapci sú chlapci a dievčatá dievčatá (a bodka); že manželstvo je medzi mužom a ženou a že všetky ostatné kombinácie sú nesprávne. Všetky tieto hriechy, ktoré pred nami defilujú ako sekulárne dogmy, sú proti samotnej prírode a deti intuitívne cítia, že to, čo je prirodzené, je normatívne.

Keď deti dosiahnu primeraný vek, musia rodičia urobiť to, čoho sa desia: učiť ich o včielkach a kvetinkách. Svet nám už vlastne pomohol v tom, že vytvoril sebecké a pôžitkárske chápanie ľudskej sexuality, ktoré ostro kontrastuje so sebadarujúcim a obetavým pohľadom cirkvi. Nie je ťažké ukázať, prečo je hlbší pohľad cirkvi príťažlivejší, a ak nevieme, kde začať, máme poruke viac než dostatok zdrojov, ktoré nám pomôžu. Stačí si len nájsť trochu času a pohľadať ich.

Inzercia

A ak aj vyučovanie týchto vecí znie hrozivo, uvážme, že mnohí tínedžeri sa odkláňajú od viery práve preto, lebo sa cez médiá a v škole – na druhom stupni aj skôr – učia, že potrat je právo ženy, že rod si môžeme vybrať a že „láska je láska“. Keď na tieto klamstvá skočia, nakoniec začnú vnímať cirkev tak, že sa nielen mýli, ale aj že je nepriateľ, lebo sa stavia proti túžbam človeka. A kto chce patriť k nepriateľskému náboženstvu?

Je to na nás: môžeme svoje deti naučiť správny pohľad alebo nechať, aby ich učil svet.

Druhá vec sa týka samotnej viery. Musíme deti naučiť to, čomu veríme, prečo tomu veríme a ako veľmi sú prisľúbenia viery pravdivejšie a veľkolepejšie než prisľúbenia sekulárnych pseudodogiem. Aj tu sú rozličné zdroje, ktoré pomôžu pri vyučovaní detí od batoľaťa až do dospelosti. Tieto veci im treba neustále opakovať, aby ich pochopili: rátajte s tým, že to nebude sedem ráz, ale sedemdesiatsedem ráz.

Samozrejme, obe tieto veci majú cieľ, ktorý nie je čisto akademický: pomáhajú deťom vytvoriť si osobný vzťah s Ježišom Kristom. Tento vzťah je podstatou viery, dôvodom našej existencie a našou odmenou v nebi. Tento vzťah nám premieňa život tak, že sami seba chápeme ako „bojovníkov a dobrodruhov“ v Kristovej armáde, ako povedal nebohý Gerald Russello.

A práve vďaka tomuto vzťahu zostanú deti veriacimi katolíkmi, aj keď sa ich snažia zviesť ničivé lákadlá sekularizmu.

David G. Bonagura, Jr. vyučuje v Seminári sv. Jozefa v New Yorku. Je autorom knihy Steadfast in Faith: Catholicism and the Challenges of Secularism (Pevní vo viere: Katolicizmus a výzvy sekularizmu, Cluny Media) a Staying with the Catholic Church: Trusting God's Plan of Salvation (Zostať v Katolíckej cirkvi: Dôverovať Božiemu plánu spásy).

Anglický originál článku nájdete TU. Preložil Matúš Sitár.

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha. Článok nie je vyjadrením názoru Kolégia Antona Neuwirtha.

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.