Bol pondelkový večer 4. februára 2013. Vo vatikánskej Aule Pavla VI. zorganizovalo Veľvyslanectvo Talianskej republiky pri Svätej stolici koncert na počesť pápeža Benedikta XVI. a talianskeho prezidenta Giorgia Napolitana. Konal sa pri príležitosti 84. výročia podpísania Lateránskych zmlúv.

Do momentu historickej rezignácie nemeckého pontifika zostávalo vtedy sedem dní. O jeho úmysle v tom čase vedeli len štyria ľudia – poľský kňaz z Apoštolskej penitenciárie, ktorý bol Benediktov spovedník, jeho starší brat Georg Ratzinger, osobný sekretár Georg Gänswein a vtedajší vatikánsky štátny sekretár Tarcisio Bertone.

V spomínaný večer sa Benedikt XVI. zdôveril so svojím plánom ďalšej osobe – prezidentovi Napolitanovi. Ten na to zareagoval prekvapene slovami: „To sa predsa nikdy nestalo.“ Úradujúci pápež mu vtedy odvetil, že aj v minulosti došlo k mnohým udalostiam, ktoré sa nikdy predtým nestali.

O tejto epizóde píše taliansky vatikanista Francesco Antonio Grana v knihe Cosa resta del papato (Čo zostalo z pápežstva). Značnú časť publikácie venuje téme emeritného pápeža, rezignácii Benedikta XVI. a pohľadu pápeža Františka na túto otázku.

Téma rezignácie pápeža a roly emeritného pontifika sa dostala viac na pretras v posledných týždňoch v súvislosti so zhoršením Františkovho zdravotného stavu, menovaním až 20 nových kardinálov (počas aktuálneho pontifikátu ide o najvyššie číslo), návštevou Aquily, kde si uctil hrob pápeža Celestína V., ktorý rezignoval pred 700 rokmi, ako aj zvolaním kardinálov z celého sveta na mimoriadne konzistórium (poradné zhromaždenie), ktoré sa tento pondelok a utorok koná vo Vatikáne prvýkrát po siedmich rokoch.

Aj keď súčasný pápež svoju skorú demisiu vylúčil, on sám v júli otvorene opísal, ako si predstavuje seba v prípade, že raz odstúpi. Takisto vyhlásil, že by bolo dobré spresniť pravidlá fungovania a pozície pápeža, ktorý sa rozhodne rezignovať.

Benedikt XVI. tajil do poslednej chvíle

Vráťme sa ešte na chvíľu k Benediktovi XVI. Hoci do poslednej chvíle tajil svoje rozhodnutie, podľa vatikanistu Granu v minulosti čosi naznačoval.

Kardinál Bertone si v jednej zo svojich kníh (I miei papi) zaspomínal, že pápež sa letmo zmienil o možnosti zrieknutia sa Petrovho úradu už počas súkromnej audiencie 30. apríla 2012, pričom k téme sa vrátil v auguste toho istého roku, keď boli spolu v Castel Gandolfe.

V čase spomínaného koncertu na začiatku februára 2013 o Benediktovom úmysle nevedel dokonca ani dekan kardinálskeho kolégia Angelo Sodano. Pápež mu to povedal na súkromnej audiencii až o štyri dni neskôr.

V tom čase Benedikt XVI. ešte nebol úplne rozhodnutý, ako bude jeho krok vyzerať. Sodanovi prezentoval dve možnosti – buď odstúpi hneď, alebo pár dní po oznámení. Vieme, ako sa nakoniec rozhodol.

Informácia o tom, že sa niečo bude diať, sa logicky musela šíriť v diskrétnych kruhoch a niečo sa zrejme dostalo i do slovenských uší. Grana vo svojej knihe spomína, že majster pápežských liturgií Guido Marini v osudné ráno 11. februára povedal hlavnému sakristiánovi, slovenskému augustiniánovi Pavlovi Benedikovi, „že bude musieť nachystať všetko, čo je potrebné na konkláve“.  

Z toho vyplýva, že istý okruh ľudí vrátane Mariniho vedel aspoň 24 hodín vopred, čo nastane.

Niektorí pritom Benedikta odhovárali. Napríklad jeho osobný sekretár Gänswein spomína na moment, keď mu Benedikt XVI. oznámil svoj plán, na čo mu on povedal: „Das durfen Sie nicht machen! Nesmiete to urobiť! Zmeníme program, upravíme veci... ale on sa nedal presvedčiť. Nie, pápeži už musia cestovať, tak to bolo aj pri Jánovi Pavlovi II. Ja to už nedokážem, je správne, aby to robil niekto iný.“

Grana značnú časť kapitoly o odstúpení Benedikta XVI. venuje dôvodom, ktoré ho k tomu viedli. V rozhovore s nemeckým novinárom Petrom Seewaldom (Posledné rozhovory) pápež Ratzinger povedal, že veľmi zavážilo, keď si po návrate z Mexika a Kuby (2012) uvedomil, že zo zdravotných dôvodov nebude môcť absolvovať transoceánske lety. V roku 2013 sa mali konať v brazílskom Riu Svetové dni mládeže a už si netrúfal tam ísť.

Gänswein tiež tvrdí, že Benedikt neodstúpil kvôli škandálu Vatileaks, ale čisto z dôvodu zdravia a veku.

Grana v knihe tiež pripomína výrok Benedikta XVI., ktorým vysvetľoval, prečo nepočítal s tým, že sa stane v roku 2005 nástupcom Jána Pavla II.: „Ak biskupi idú do penzie vo veku 75 rokov, nemôžeme dať na Petrovu katedru 78-ročného človeka.“

Lenže stalo sa a rodák z Bavorska slúžil na čele cirkvi osem rokov. Na zvolenie svojho nástupcu sa pozeral v televízii v Castel Candolfo. Známou je príhoda, ako sa snažil novozvolený pápež František dovolať do letného sídla pápežov, lenže pre zvuk televízora telefón z Vatikánu nepočuli.

Pol kilometra od seba

Šokujúci krok Benedikta XVI. priniesol aj množstvo otáznikov, najmä v zmysle, ako budú „vedľa seba“ fungovať emeritný a úradujúci pápež. Navyše, rozhodnutie Benedikta XVI. bývať vo vatikánskom kláštore Mater Ecclesiae spôsobilo, že sú od seba vzdialení menej než pol kilometra.

Objavili sa teórie o tom, že nastalo akési zdieľané pápežstvo (condiviso). Pápež František v reakcii na takéto hypotézy reagoval slovami, že je dobré mať „v dome múdreho starca“. Vraj to takto povedal aj samotnému svojmu predchodcovi, ktorý sa na tom smial.

Tento výrok, ktorý František povedal na viacerých miestach, ide v línii s vyhlásením arcibiskupa Gänsweina, ktorý ešte v roku 2016 ozrejmil, že od konkláve roku 2013 nie sú na svete dvaja pápeži, ale jeden aktívny a druhý kontemplatívny.

František počas spiatočného letu z Arménska v roku 2016 pripomenul novinárom, že Benediktovi XVI. sa aj verejne poďakoval za to, že svojím rozhodnutím otvoril dvere emeritným pápežom.

A počas návratu z Južnej Kórey to rozvinul, keď hovoril, prečo mu myšlienka emeritných pápežov dáva zmysel: „... pretože náš život sa predlžuje a v istom veku nie je možné vládnuť dobre, pretože telo sa unavuje, zdravie možno je v poriadku, ale nie je kapacita niesť ďalej všetky problémy vládnutia v cirkvi. Verím, že pápež Benedikt XVI. urobil toto gesto, ktoré fakticky zaviedlo emeritných pápežov. Opakujem: možno mi nejaký teológ povie, že toto nie je správne, ale ja si to myslím takto. Storočia povedia, či je to tak alebo nie, uvidíme.“

Ešte v roku 2013 pri návrate z Brazílie František priznal, že nemá problém zavolať svojmu predchodcovi s prosbou o radu. A že za ním napríklad išiel, aby sa porozprával o „vážnom probléme Vatileaks“ a Benedikt XVI. mu všetko v jednoduchosti vysvetlil.

Lenže čo ak nie je všetko v skutočnosti také ružové?

Túto pochybovačnú otázku nastolil taliansky novinár Massimo Franco vo svojej novej knihe Il Monastero (Kláštor) s podtitulom Benedikt XVI. – deväť rokov tieňového pontifikátu.

Ako nedávno priblížil vo Vatikánskej sedme Imrich Gazda, už samotný názov naznačuje, že kláštor Mater Ecclesiae, kam sa Benedikt XVI. utiahol po odchode z pápežského stolca, sa stal vo Vatikáne druhým mocenským centrom, kde sa odohráva paralelný pontifikát.

Vatikanista o budúcom konkláve Tri frakcie kardinálov sa už pripravujú na voľbu pápeža. Je to však normálne

Pavol Rábara

Progresívci, tradicionalisti a „bergogliovci“ začali podľa vatikanistu Francesca Antonia Granu hry o Františkovo nástupníctvo.

Franco, dlhoročný komentátor denníka Corriere della Sera, v žiadnom prípade nespochybňuje lojalitu Benedikta XVI. voči svojmu nástupcovi. Kritickým okom sa však pozerá na tých, ktorí osobu emeritného pápeža zneužívajú na rozohrávanie ideologických a mocenských hier voči Františkovi, pričom spomína konkrétne mená, výroky a situácie.

„Kláštor je miesto, kam sa chodia liečiť ľudia zranení Františkom,“ povedal Francovi pri príprave knihy kardinál Gerhard Ludwig Müller, ktorého František zbavil vedenia Kongregácie pre náuku viery.

Vatikanista Grana vo svojej knihe Čo zostalo z pápežstva pripomína, že pápež František sa vyjadril aj k tejto citlivej otázke. Pri návrate z Arménska v roku 2016 hovoril, že začul „zrejme klebety“ o tom, že niektorí sa chodia k Benediktovi XVI. vyplakávať a lamentovať v zmysle, čo robí ,tento nový pápež...‘. Podľa Františkových slov ich však Benedikt XVI. poslal preč. „S najlepším bavorským štýlom, ale vyhnal ich!“

Ktovie, ako to teda v skutočnosti je, no v každom prípade podľa vatikanistky Nicole Winfieldovej z agentúry AP už pred deviatimi rokmi viacerí cirkevní právnici upozorňovali na to, že rozhodnutie Benedikta XVI. používať titul emeritného pápeža a nosiť bielu reverendu vytvorilo riziko budúcich problémov, ktoré bude potrebné eliminovať novými normami regulujúcimi úrad emeritného pápeža.

Je titul „emeritný pápež“ problematický?

Prečo môže titul „emeritný pápež“ a biela reverenda spôsobiť nejaký problém? Na pochopenie potrebujeme trochu latinčiny, teológie a cirkevného práva.

Pri biskupskej službe (ako aj iných službách) môžeme hovoriť o dvoch rozmeroch, prvý je sviatostný a druhý právny, úradný.

Pri biskupskej vysviacke dostáva kňaz tzv. munus, teda akúsi pečať, poslanie či povolanie do služby. A zároveň dostáva ministerium, konkrétny úrad spojený s právomocami. Ide o dva druhy moci – jedna vychádza z posvätného rádu a druhá z práva. Inde nájdeme aj rozdelenie na pojmy potestas ordinis a potestas iurisdictionis.

Prečo nás to zaujíma? Pri emeritnom biskupovi nastáva to, že biskup stráca právnu moc (potestas iurisdictionis), ale zostáva mu biskupský munus (potestas ordinis).

Zároveň Kódex kánonického práva jasne určuje status emeritného biskupa:

Kán. 402 – § 1. Biskup, ktorého zrieknutie úradu bolo prijaté, ponecháva si titul emeritného biskupa svojej diecézy, a ak si to želá, môže si podržať miesto pobytu v samej diecéze, ak v niektorých prípadoch pre zvláštne okolnosti Apoštolský stolec nerozhodne ináč. § 2. Konferencia biskupov sa musí postarať, aby sa biskupovi, ktorý sa zriekol, zaistilo primerané a dôstojné materiálne zabezpečenie so zreteľom na prvotnú povinnosť, ktorá zaväzuje diecézu, ktorej slúžil.

Arcibiskup Giuseppe Sciacca, niekdajší sekretár Najvyššieho tribunálu Apoštolskej signatúry (najvyšší cirkevný súd), však v Granovej knihe vysvetľuje, že tento pohľad (rozdelenie na munus a právnu moc) nemôže byť uplatnený na úrad pápeža.

Podľa Sciaccau je to nemožné z dôvodu odlišného spôsobu prenosu nástupníctva apoštolov – v prípade biskupov; a nástupníctva po Petrovi – v prípade pápeža.

Podľa kánonu 332 „Rímsky veľkňaz dostáva plnú a najvyššiu moc v cirkvi legitímnym zvolením, ktoré prijal, spolu s biskupskou vysviackou. Preto kto je zvolený na najvyšší pápežský úrad a je vyznačený posvätným biskupským charakterom, dostáva túto moc vo chvíli prijatia zvolenia. Ale ak zvolený nemá biskupský posvätný charakter, má byť hneď vysvätený za biskupa“.

Z toho vyplýva, že spôsob odovzdania Petrovho nástupníctva je výhradne právny a dáva plnosť najvyššej jurisdikcie. A v rámci tej už sa nedá ďalej hovoriť o nejakom ďalšom rozlišovaní medzi munusom a jeho vykonávaním, teda úradom.

Inými slovami, rímsky biskup (pápež) sa stáva rímskym biskupom iba voľbou v konkláve a jeho úrad teda nie je „ôsmou sviatosťou“ v zmysle nejakého špeciálneho episkopátu, pokračuje monsignor Sciacca.

Poukazuje tiež na to, že munus Petrovho úradu spočíva výhradne v jurisdikcii. Podľa tejto logiky teda nie je možné vzdať sa len výkonu tohto primátu a ponechať si „niečo“ zo zvyšku.

Takže ak nejaký pápež odstúpi, zostáva mu ten munus, ktorý dostal pri svojej biskupskej vysviacke. A nie munus vyplývajúci z úradu pápeža.

Táto úvaha naznačuje, že titul „emeritný pápež“, ktorý si vybral Benedikt XVI., je zrejme problematický, respektíve viaže na seba isté dôsledky.

Podľa Sciaccau takýto prístup navodzuje dojem, že existuje nejaký typ pápežskej moci separátnej od jej ďalšieho výkonu. Pričom akoby tento výkon moci nebol viazaný na konkrétnu osobu a doteraz nebol definovaný v doktrinálnom dokumente.

Františkovi sa pozdáva „emeritný biskup Ríma“

Pápež František v polovici júla doteraz najkonkrétnejšie opísal svoju predstavu toho, ako by mohol fungovať v prípade, že sa jedného dňa rozhodne odstúpiť.

Povedal, že by chcel byť považovaný skôr za emeritného rímskeho biskupa ako pápeža. „Ak sa dožijem rezignácie, rád by som tento čas venoval spovedaniu veriacich a návštevám chorých v nejakej talianskej farnosti,“ uviedol František pre mexickú televíznu stanicu Televisa.

Prezradil tiež, že v takomto prípade by nebýval vo Vatikáne. Na otázku, či by sa presunul do bývalej pápežskej rezidencie pri Bazilike svätého Jána v Lateráne, povedal, že je to možnosť.

Toto uvažovanie je v zhode s tým, čo o Františkovi už dávnejšie povedal jeho priateľ a bývalý vatikanista Tg2 Lucio Brunelli. Mimochodom, novinár, ktorý priniesol informáciu, že počas konkláve v roku 2005 to bol práve vtedajší arcibiskup Buenos Aires, a nie milánsky arcibiskup Carlo Maria Martini, kto bol skutočným „súperom“ Josepha Ratzingera.

Brunelli je jednak presvedčený, že František bude nasledovať svojho predchodcu a v istom momente odstúpi. Nebude však ďalej nosiť bielu reverendu a bude preferovať titul „emeritný biskup Ríma“, cituje Brunelliho v knihe vatikanista Grana.

Náznak tohto prístupu vidí Brunelli v momente, keď večer 13. marca 2013 novozvolený pápež František vyzval ľudí na svätopeterskom námestí, aby sa modlili za Benedikta XVI., za „nášho emeritného biskupa“.

Emeritný pápež so svojím nástupcom vo vatikánskej bazilike vo februári 2015. Foto: TASR/AP

To, že Benedikt XVI. a František k téme „emeritného pápeža“ pristupujú odlišne, si všimol aj vatikanista Andrea Gagliarducci.

V komentári z minulého mesiaca pripomína, že Benedikt XVI. definoval podmienky svojej rezignácie pri svojej poslednej generálnej audiencii vo funkcii pápeža 27. februára 2013 slovami: „Nevraciam sa k súkromnému životu, k životu plnému cestovania, stretnutí, prijatí, konferencií a tak ďalej. Neopúšťam kríž, ale zostávam novým spôsobom po boku ukrižovaného Pána.“

A hoci Benedikt XVI. už nenosí pellegrínu (plášť na vrchnej časti sutany, ktorý symbolizuje biskupskú autoritu), podľa Gagliarducciho v istom zmysle prirovnal zvolenie za pápeža k ďalšiemu biskupskému sväteniu. Inými slovami, Benedikt XVI. akoby pripúšťa, že ak bol raz zvolený za pápeža, zostáva ním navždy.

„Pápež František sa však plánuje stať emeritným rímskym biskupom. Už by nemal petrovský primát, a preto by sa vrátil k práci vo verejnom živote ako spovedník a pravdepodobne by aj býval v Lateránskom paláci,“ píše taliansky vatikanista a dáva do pozornosti esej z roku 2013 z pera jezuitu Gianfranca Ghirlandu, ktorý bol uplynulý víkend ustanovený za kardinála.

Ghirlandova esej rieši napríklad to, že ordinácia a úradná autorita sa od seba líšia a jedna automaticky nesúvisí s druhou. Môžeme to vidieť napríklad aj v kontexte reformy Rímskej kúrie, keď niektoré vysoké funkcie v cirkvi môžu zastávať laici.

„Bývalý pápež“ medzi kardinálmi?

Ale späť k pápežom. Ako sumarizuje Gagliarducci, zdá sa, že František vo svojich vyjadreniach zamýšľa neoddeľovať munus a officium (úrad). „Jedno zaniká so zánikom druhého a ten, kto sa ich zriekne, sa vracia k svojmu predchádzajúcemu životu,“ uviedol.

Spomínaný monsignor Sciacca má však výhrady aj k pojmu „emeritný rímsky biskup“.

Podľa neho nie je problém v podstatnom mene biskup či pápež, ale prídavnom „emeritný“, ktoré prináša istý typ duplikácie obrazu pápeža.

Sciacca tvrdí, že ak by sa mala pripraviť v tejto oblasti legislatíva, navrhuje pre pápeža, ktorý odstúpi, zaviesť titul „bývalý pápež“.

Takýto pápež by sa podľa neho mohol vrátiť do kardinálskeho kolégia, prípadne – na zvýraznenie jedinečného postavenia nového pontifika – by „bývalý pápež“ bol ustanovený bez diecézy medzi patriarchov, ktorí sú tiež členmi kardinálskeho kolégia.

V každom prípade, k potrebe vydania noriem o role emeritného pápeža sa už vyjadril aj pápež František. V júlovom rozhovore poznamenal, že „história sama pomôže k lepšej normatívnej úprave“, pričom „prvá skúsenosť dopadla veľmi dobre“, pretože Benedikt XVI. „je svätý a diskrétny človek“.

Pre budúcnosť však „bude osožné veci lepšie vymedziť alebo ich lepšie vysvetliť“.

Možno teda raz uvidíme, či sa prvý latinskoamerický pápež vyberie inou cestou, než ktorú si po rezignácii vybral Benedikt XVI. Prípadne či upraví pravidlá tak, že titul emeritný pápež ani nebude „v ponuke“.