Ešte rok predtým pritom bola situácia úplne opačná. Osud boľševického režimu visel na vlásku. Proti Moskve postupovali tzv. biele armády bývalých cárskych generálov a zdalo sa, že dni boľševickej vlády sú zrátané. Zo Sibíri a pozdĺž Volgy útočila armáda admirála Kolčaka podporovaná československými légiami, od Kaukazu a Čierneho mora sa do centrálneho Ruska tlačili vojská generála Denikina a na Petrohrad tiahol generál Judenič. Sever s pobrežím Barentsovho mora ovládali v tom čase britské a americké intervenčné jednotky, o ktoré sa opieral generál Miller.

K zavŕšeniu úspechu chýbal už len zdrvujúci útok zo západu, ktorý mohli uskutočniť disciplinované a na pomery ruskej občianskej vojny aj dobre vyzbrojené jednotky poľskej armády. Jej vrchným veliteľom bol prvý poľský maršal (Marszałek Polski) Józef Klemens Piłsudski. Lenže ten mal svoju vlastnú predstavu o povojnovom usporiadaní východnej Európy.

Príčinou bola nadutosť, či lepšie a bez okolkov povedané, zadubenosť ruských „bielych“ generálov, ktorí sa nemienili baviť o ničom inom ako o obnovení jednotného imperiálneho Ruska v jeho predvojnových hraniciach. Teda nielen s Ukrajinou, ktorá vyhlásila samostatnosť už po uzavretí brest-litovského mieru, ale aj s Poľskom, ktorého vláda na rozdiel od Ukrajinskej ľudovej republiky bola uznaná víťaznými veľmocami Dohody.

Piłsudského veľká hra

Piłsudski, sám bývalý socialistický revolucionár, dospel k záveru, že ak by ruskú občiansku vojnu vyhrali boľševici, s nimi sa zrejme dohodne ľahšie ako so zaťatými a arogantnými bielymi generálmi. Poľské jednotky síce postúpili až k Smolensku, ale to len preto, aby obsadili územia, ktoré pred dvesto rokmi patrili poľsko-litovskej Rzeczi Pospolitej, a ďalej už nepokračovali. Popritom akoby mimochodom poľská armáda obsadila aj litovský Vilnius. Litovská vláda v Kaunase bola rozhorčená a Poľsko si vyrobilo ďalšieho zbytočného nepriateľa.

Piłsudski, napriek tomu, že vo Vilniuse vyrástol, z jeho neplánovaného obsadenia veľkú radosť nemal. Jeho snom bola veľká federácia národov žijúcich medzi Baltským a Čiernym morom, tzv. Intermarium. Samozrejme, všetko pod hegemóniou Poľska. Bolo mu jasné, že obsadenie Vilniusu zásadne komplikuje vzťahy s Litvou, ktorá mala byť spolu s Ukrajinou základným kameňom jeho vysneného súštátia. Mesto Vilnius, poľsky Wilno, zaujímalo významné postavenie v poľskej histórii. Preto z vnútropolitických dôvodov nebolo možné ho len tak vrátiť Litovcom. Myslel si však, že po vojne bude na vyriešenie štatútu mesta a usporiadanie vzťahov s Litvou dosť času. Pri Lotyšsku sa už podobnej chyby nedopustil, a keď poľská armáda o pár týždňov neskôr Červenej armáde vyrvala Daugavpils, mesto bolo obratom vrátené Lotyšom. Poľského vrchného veliteľa v tom čase však najviac zaujímala Ukrajina.

Piłsudského neochota tiahnuť na Moskvu spolu s nikdy sa nekončiacimi rozpormi medzi exponentmi „bieleho“ hnutia umožnili disciplinovanej Robotnícko-roľníckej Červenej armáde pod nekompromisným vrchným velením Leva Davidoviča Trockého, ktorý pod červenú revolučnú zástavu zlákal aj mnohých bývalých cárskych dôstojníkov, postupne eliminovať nepriateľov revolúcie každého zvlášť a stabilizovať tak postavenie moskovskej boľševickej vlády.

Ukrajinský vodca Symon Petljura spočiatku nereflektoval na Piłsudského návrhy spoločnej federácie pod Poľskou dominanciou. Keď to s Petljurom nešlo podobrotky, tak prišla na rad sila a poľské vojsko obsadilo Halič aj Volyň, čím sa skončila niekoľkomesačná existencia nikým neuznanej Západoukrajinskej ľudovej republiky. Nedisciplinované a chabo vyzbrojené ukrajinské oddiely nepredstavovali pre Poliakov seberovného protivníka. A keď v apríli 1919 prišiel úder aj z východu a Červená armáda dobyla Kyjev, Petlujove plány na veľkú Ukrajinu ležali v troskách. Pokiaľ chcel uchovať nádej na aspoň nejakú existenciu ukrajinského štátu, musel si vybrať medzi dvoma zlami. Petljura si vybral Piłsudského a uzavrel s ním spojenectvo.

Strojcovia poľského víťazstva v roku 1920: Józef Piłsudski, Tadeusz Rozwadowski, Władisław Sikorski. Zdroj: Wikimedia.

To, že nechať pri živote moskovskú boľševickú vládu asi nebol najlepší nápad, Piłsudski a s ním celé Poľsko zistilo v lete 1920. Ešte na začiatku mája poľské vojsko spolu s tým, čo zostalo z Petljurových oddielov, triumfálne pochodovalo po kyjevskom Kreščatiku. Zdalo sa, že Intermarium je na dosah. Ale keď sa dal do pohybu posilnený Juhozápadný front Červenej armády budúceho maršala Alexandra Jegorova, po necelom mesiaci museli Poliaci z Kyjeva ustúpiť, či skôr ujsť, aby sa vyhli obkľúčeniu a zničeniu.

To bol však len začiatok. Boľševický vodca Vladimir Lenin videl, že revolučné hnutie v Nemecku poľavuje a bez Nemecka nemohla byť žiadna svetová, alebo aspoň európska revolúcia. Chcel preto nemeckým súdruhom ísť na pomoc. V ceste mu však stálo antikomunistické Poľsko. O niekoľko dní neskôr do útoku vyrazili aj hlavné sily ruského Západného frontu ďalšieho z budúcich sovietskych maršalov Michaila Tuchačevského.

Aj napriek tomu, že v priebehu pár dní padol Minsk, Gomeľ aj Baranoviči, Poliaci boli presvedčení o nadradenosti svojho vojska nad „boľševickými hordami“ a verili, že ich statočná armáda si so situáciou poradí. Piłsudski zamýšľal Tuchačevského zastaviť na Západnom Bugu pri Brest-Litovsku. Brest však padol skôr, než Piłsudski vôbec zhromaždil svoje sily. Keď litovská vláda s neskrývanou škodoradosťou za prísľub vrátenia Vilniusu povolila boľševickým armádam prechod cez vlastné územie a Rusi sa vzápätí prevalili cez Białystok, začalo byť rozvadeným politikom vo Varšave jasné, že je zle.

Znepokojená poľská vláda oznámila predstaviteľom diplomatického zboru, že čoskoro nebude schopná vo Varšave zaistiť ich bezpečnosť. Väčšina diplomatov sa krátko nato premiestnila do Poznane. Vo Varšave zostal iba neoblomný pápežský nuncius Achille Ratti, budúci pápež Pius XI., ktorý vyhlásil, že pred boľševikmi utekať nebude a obyvateľov Varšavy neopustí. Okrem nuncia v ohrozenom hlavnom meste zostali tiež predstavitelia Medzispojeneckej vojenskej komisie, ktorá koordinovala vojenskú pomoc, časť britských diplomatov a na počudovanie všetkých na svojom mieste zotrvali aj talianski diplomati, ktorí to vraj dostali príkazom od kráľa.

Poľská vláda by sa tiež rada premiestnila do Poznane, ale bránili tomu politické rozbroje medzi Piłsudským a vodcom opozičných Národných demokratov Romanom Dmowskim, ktorého mocenskou základňou bola práve Poznaň. V hodine najvyššieho ohrozenia sa napokon rozpory ako-tak podarilo prekonať. Piłsudski bol potvrdený ako vrchný veliteľ a bola vyhlásená mobilizácia.

Obrovský problém predstavovali dodávky zbraní. Piłsudskému sa teraz nepríjemne vypomstilo, že zvysoka ignoroval odporučenia predstaviteľov dohodových mocností, aby rešpektoval veľmocami navrhnutú východnú hranicu Poľska, nazývanú Curzonova línia (ktorá je až na niekoľko odchýlok zhodná s dnešnou východnou hranicou Poľskej republiky). Už výslovnú nevôľu vyvolalo bezohľadné pripojovanie ukrajinských, litovských a bieloruských území, kde poľské etnikum predstavovalo v lepšom prípade minoritu. Vlády v Londýne a v Paríži sa preto teraz tvárili, že sa ich poľský problém netýka a vo Varšave si majú sami zjesť, čo si navarili. Zásluhu na tom, že sa to, našťastie, pre Poľsko rýchlo zmenilo, mal náčelník Medzispojeneckej vojenskej komisie, francúzsky generál Maxime Weygand, ktorý presvedčil vlády dohodových mocností, že je aj ich záujmom, aby Poľsko nebolo ponechané svojmu osudu.

Piłsudski však aj tak nemal vyhraté. S boľševikmi sympatizujúci prístavní a železniční robotníci v Británii, Francúzsku aj Nemecku prepravu zbraní a munície do Poľska sabotovali. Britské a francúzske úrady časom nastolili poriadok, ale nepriateľsky naladená nemecká vláda proti železničiarom odmietajúcim vypravovať vlaky do Poľska škodoradostne nezasahovala. Tvrdou ranou pod pás bol jednoznačne proti Poľsku namierený štrajk československých železničiarov. Pražská vláda majúca s vládou vo Varšave spory o Tešínsko tiež proti štrajkujúcim nezasiahla. Poliaci to vcelku oprávnene brali ako zradu a zablokovanie dodávok zbraní v pre Poľsko takej kritickej chvíli sa stalo k obojstrannej škode na nasledujúce dve desaťročia jedným z neuralgických bodov vo vzájomných vzťahoch.

Poliakom v jednej chvíli zostala k dispozícii na prepravu zbraní iba železnica z rumunského Sighetu do Ľvova, ale aj tú čoskoro ohrozoval postup ruského Juhozápadného frontu. Tvrdá diplomatická intervencia Francúzska v berlínskej vláde našťastie situáciu s transportom zbraní cez Nemecko aspoň čiastočne zlepšila.

Červená armáda sa valila dovnútra Poľska v dvoch prúdoch. Okrem armád Tuchačevského Západného frontu valiacich sa od východu k Varšave sa blížila aj 1. jazdecká armáda (1. Konarmija) ďalšieho budúceho sovietskeho maršala Semjona Buďonného. Tá mala postupovať k poľskému hlavnému mestu z juhovýchodu, čím by Varšava a vojská sústredené okolo nej boli zovreté do obrovských klieští. Druhou a nemenej dôležitou Buďonného úlohou malo byť zabezpečenie Tuchačevského ľavého krídla, ktoré bolo obnažené vďaka rýchlemu postupu hlavných síl Západného frontu.

Michail Tuchačevskij a Semjon Buďonnyj. Zdroj: Wikimedia.org

Lenže Buďonného armáda nepodliehala Tuchačevskému, ale veleniu Juhozápadného frontu, kde mal dôležité slovo komisár Josif Stalin. Ten mal však na vedenie poľskej kampane svoj názor, ktorý bol značne odlišný od rozkazov predsedu Revolučného vojenského sovietu Leva Trockého. Stalin Trockého, ktorý ho podľa jeho vlastného názoru pripravil o vavríny víťaza v bitke o mesto Caricyn (neskôr Stalingrad, dnes Volgograd), bytostne neznášal. A príliš sebavedomý Trockij mal tiež napäté vzťahy s Leninovým obľúbencom Sergejom Kamenevom, ktorý bol v tom čase vrchným vojenským veliteľom Červenej armády. Aby to nebolo také jednoduché, velitelia oboch frontov, ktoré mali spolupracovať, sa tiež práve v láske nemali.

Stalin si chcel pripísať vlastný vojenský úspech, ktorý mu nikto nevezme. A tak za situácie, keď sa zdalo, že víťazstvo boľševikov v Poľsku je hotovou vecou, nedalo mu veľkú prácu, aby presvedčil Kameneva aj Jegorova, aby ignorovali Trockého rozkazy a kľúčová Buďonného armáda bola odklonená z hlavného útočného smeru, aby dobyla metropolu Haliče, mesto Ľvov (dnes Lviv na Ukrajine).

To bol však dosť kontroverzný nápad. 1. jazdecká armáda síce bola obrovským telesom predstavujúcim viac než 16-tisíc „šablí“ a pre úspechy na bojiskách ruskej občianskej vojny ju predchádzala povesť neporaziteľnosti. Nebola však vybavená dostatočným delostrelectvom a ženijnými prostriedkami na dobýjanie dobre opevnenej ľvovskej aglomerácie. Buďonného síce mala podporovať aj sovietska 12. armáda, ale jeho kavaleristi čoskoro nechali podporné vojská ďaleko za sebou a hnali sa za zdanlivo ľahkým víťazstvom. Početne bolo Poliakov pri Ľvove skutočne pomerne málo, ale mali nad Rusmi výraznú prevahu v delostrelectve. To sa spolu s Buďonného vojenskou nekompetenciou ukázalo byť pre ďalší vývoj udalostí kľúčovou skutočnosťou.

Tuchačevskij Stalinove zámery zatiaľ neriešil a stále zdanlivo nezadržateľne postupoval na Varšavu. Tam medzitým paniku vystriedala obrovská vlna vlastenectva. Aj bez mobilizácie sa do zbrane hlásili obrovské množstvá dobrovoľníkov. Organizácie nových jednotiek sa ujal námestník ministra obrany generál Kazimierz Sosnkowski. Bolo krátko po prvej svetovej vojne a väčšina mužskej populácie mala za sebou vojenskú službu, preto formovanie nových jednotiek napredovalo veľmi rýchlo. Mobilizácia dodala poľskému vojsku takmer 140-tisíc vojakov.

Problémom skôr bolo, že mobilizovaní Poliaci prešli vojenskou službou v Rusku, Nemecku a Rakúsko-Uhorsku a skĺbiť zažité zvyklosti a niekedy dosť zásadne sa odlišujúci výcvik troch rôznych armád nebolo úplne jednoduché. Poľská armáda sa borila s problémom nedostatku uniforiem a obuvi, a tak nemalé množstvo dobrovoľníkov aj odvedencov tiahlo do boja v civilných šatách, len s poľskou orlicou pripnutou na pokrývke hlavy.

Ďalším zásadným problémom bola zbrojná logistika. Varšavská vláda zháňala zbrane, kde sa dalo, a vo výzbroji poľského vojska sa tak v predvečer rozhodujúcej bitky nachádzali pušky a guľomety vyrobené v piatich rôznych štátoch. Každá zo zbraní vyžadovala inú muníciu a iné zaobchádzanie. Typová rôznorodosť delostrelectva bola ešte pestrejšia. Poliakom sa však tieto problémy darilo prekonávať. Zbrane boli distribuované tak, aby aspoň na úrovni divízií panovala typová unifikácia.

Šťastný omyl

Po páde Białystoku Piłsudski musel zásadne prepracovať svoje plány. Na severných a severozápadných prístupoch sa pozdĺž toku Visly a na brehu rieky Wkra rozmiestnila 5. armáda generála Władisława Sikorského. Armáda bola postavená za pochodu a jej pechotu tvorili väčšinou nové, a teda neskúsené jednotky postavené z čerstvo zmobilizovaných a dobrovoľníkov. Jadrom armády však bola elitná jazdecká divízia generála Alexandra Karnického a tromfom v rukáve sa ukázali byť obrnené autá a najmä formácia tankov FT-17, ktoré dorazili na poslednú chvíľu. Sikorski sa navyše mohol oprieť o dobre vyzbrojenú pevnosť Modlin. Lenže aj tak, a bez toho, aby to v danej chvíli vedel, v najbližších dňoch jeho vojaci mali čeliť presile troch boľševických armád.

Piłsudski predpokladal, že Rusi udrú na Varšavu priamo od západu. Na zastavenie ich náporu tam preto sústredil dve armády (1. a 2.) pod velením generálov Franciszka Latinika a Bołesława Roju. Z týchto armád a 5. armády bola vytvorená severná skupina pod velením generála Józefa Hallera.

V strede bojiska pod velením generála Edwarda Rydz-Śmigłyho boli pozdĺž rieky Wieprz rozvinuté dve zosilnené armády (3. a 4.). Toto zoskupenie tvorilo hlavnú údernú silu poľskej armády a malo viesť rozhodujúci útok na Tuchačevského ľavý bok, keď jeho hlavné sily budú viazané bojom s Latinikom a Rojom.

Južnej časti bojiska velil bývalý niekoľkonásobne dekorovaný cársky generál Wacław Iwaszkiewicz-Rudoszański. Ten zodpovedal aj za obranu Ľvova. Po presunoch vojska v prospech obrany Varšavy mu však zostala len jedna (6.) armáda a niekoľko plukov dobrovoľníkov a zmobilizovaných rezervistov. Svoju obranu opieral o ešte z čias Rakúsko-Uhorska silo opevnenú ľvovskú pevnostnú oblasť.

Už to, že sa Poliakom podarilo včas zaujať plánované postavenia, bol malý zázrak. Piłsudski s vydaním rozkazov pomerne dlho váhal, a keď tak konečne urobil, mnohé jednotky boli od určených pozícií vzdialené aj sto kilometrov a pred presunom na nové pozície sa prácne museli vyväzovať z boja.

Je to paradox, ale jednou z príčin fenomenálneho poľského úspechu v bitke, ktorá vošla do dejín ako „Zázrak na Visle“, bol Piłsudského omyl v odhade hlavného útočného smeru Tuchačevského armád. Ten totiž vcelku správne predpokladal, že Poliaci sústredia svoje hlavné sily na východných prístupoch k Varšave, a rozhodol sa preto poľské hlavné mesto obísť zo severu a udrieť mu do tyla.

Tento manéver mala vykonať jeho najsilnejšia 4. armáda Alexandra Šuvajeva. Na ľavom krídle ju mala kryť 15. armáda Estónca v boľševických službách, Augusta Korka. Na samotnú Varšavu mala udrieť 16. armáda Nikolaja Solloguba. 3. armáda Vladimira Lazareviča, bieloruského šľachtica, ktorý sa pridal k boľševikom, mala tvoriť druhý útočný sled. Tuchačevskij očakával, že na jeho natiahnutom ľavom krídle sa čoskoro zjaví Buďonného 1. jazdecká armáda, preto južný úsek bojiska obsadil iba slabou tzv. Mozyrskou armádnou skupinou, ktorej velil mladý revolucionár Tichon Chvesin.

Niekoľko dní pred bitkou o Varšavu sa stala udalosť, ktorá mohla všetko poľské úsilie obrátiť navnivoč. Pri Chełmne Rusi zabili poľského kuriéra, ktorý mal pri sebe Piłsudského obranné plány. Našťastie pre Poliakov, nedôverčivý Tuchačevskij získané plány považoval za podvrh a pri príprave útoku na Varšavu ich nevzal do úvahy.

Boľševici Ante Portas

K prvému kontaktu s boľševickými vojskami došlo 12. augusta medzi jednotkami ruskej 15. armády a dobrovoľníckou 11. pešou divíziou. Začiatok bitky Poliakom nevyšiel. Boľševici z chodu zaútočili na poľské postavenia a nehľadiac na intenzívnu a treba povedať, že aj presnú paľbu poľského delostrelectva sa im podarilo prelomiť prvú líniu obrany a dobyť mesto Radzimin. Časť poľských jednotiek sa dokonca dala na útek a dôstojníkom dalo veľkú prácu zase obnoviť poriadok.

Po tom, čo Rusi takmer dokázali prelomiť Sikorského línie, Haller naliehavo žiadal o posily a s obavami očakával hlavný ruský útok. Ten však na počudovanie neprichádzal, pretože ruské hlavné sily po prekročení rieky Wkra pokračovali v postupe na západ. Sikorski preto urobil kľúčové rozhodnutie. Keď neútočia Rusi, zaútočí on napriek tomu, že s týmto plán veľmi nepočítal.

 Útok poľských armád v bitke na Visle. Zdroj: Wikimedia.org

Na druhý deň ráno proti Rusom vyrazila elitná Karnického jazdecká divízia podporovaná obrnenými autami a tankmi FT-17. Sikorski protiútok viedol tak, že prebiehal paralelne so železničnou traťou a do boja preto mohol nasadiť aj dva pancierové vlaky. Útok sa po prekonaní počiatočného odporu rozvíjal nad očakávanie úspešne a ešte v ten deň Poliaci dobyli späť stratený Radzimin.

Odvážnemu šťastie praje. Sikorskému sa podarilo protivníka napadnúť práve na línii dotyku dvoch ruských armád (4. a 15.). V nasledujúcich hodinách sa Poliakom podarilo preniknúť hlboko do tyla boľševických vojsk a kavaleristi 203. hulánskeho pluku pri Ciechanówe prekvapili spojovací štáb 4. armády.

Poliaci sa zmocnili ruských vysielačiek, vysielacích frekvencií aj šifrovacích kódov a okamžite to využili. Šuvajevovi zostala k dispozícii len jediná vysielačka, ktorej vysielaciu frekvenciu však Poliaci poznali a jeden zo silných varšavských rádiových vysielačov na jej frekvencii začal rušivé vysielanie čítaním veršov z knihy Genezis.

Na niekoľko dlhých hodín tak Poliaci úplne prerušili spojenie generála Šuvajeva s velením frontu aj s podriadenými jednotkami. Divízie 4. armády nedostanúc príslušné rozkazy stále postupovali na západ, čím sa v ruskej línii otvárala medzera, do ktorej sa nekompromisne vlamovala Sikorského 5. armáda. Karnického divízia spolu s tankmi a obrnenými autami dokázala za jeden deň prekonať viac než 30 kilometrov, za čo by sa nemuseli hanbiť ani obrnené divízie o dvadsať rokov neskôr.

Na južnom úseku bojiska netrpezlivý Piłsudski čakal na správy, ako sa vyvíja boj u Sikorského a na východných prístupoch k Varšave. Bolo jasné, že veci sa vyvíjajú inak, ako plánoval. Latinik síce hlásil intenzívne boje, ale bolo zjavné, že nečelí hlavným silám nepriateľa. Najintenzívnejšie sa zjavne bojovalo na Sikorského úseku. Piłsudski opäť váhal, ale napokon na naliehanie náčelníka generálneho štábu Tadeusza Rozwadowského vydal údernej skupine Rydz-Śmigłyho rozkaz k protiofenzíve už 16. augusta, o deň skôr, ako pôvodne zamýšľal.

Rydz-Śmigłyho dve armády bez problémov rozdrvili Mozyrskú skupinu a takmer bez odporu postupovali na sever. Priami účastníci bitky hovorili, že nervózny Piłsudski v ten deň raz na koni, potom na aute obchádzal predné línie útočiacich armád a osobne pátral po hlavných silách nepriateľa, ktoré evidentne neboli tam, kde ich on očakával.

Medzitým 5. armáda stále postupovala pozdĺž rieky Wkra do hĺbky boľševickej obrany. Sikorski obrovsky riskoval, pretože jeho krídla boli úplne odkryté, ale vďaka skvelej práci poľských dešifrantov a radistov ruská 4. armáda stále smerovala na západ doslova a do písmena do prázdna.

Keď Piłsudski po celodennom jazdení hore-dole po bojisku dorazil večer do Varšavy na Rozwadovského štáb, konečne mu došlo, ako sa veci majú. Bolo jasné, že Sikorski hrá vabank. Jeho úspešný útok vytvoril predpoklad víťazstva, ale ak by ho v krátkom čase nepodporili ostatné armády, víťazstvo sa mohlo rýchlo zvrhnúť na katastrofu. Okamžite preto vydal rozkaz na všeobecný útok aj pre 1. a 2. armádu, ktoré zatiaľ zotrvávali v obrane. Úderná skupina dostala naliehavý rozkaz zrýchliť postup. Rydz-Śmigły pochopil vážnosť situácie a hnal svoje vojsko na sever. Za nasledujúcich 36 hodín jeho prevažne pešie jednotky zdolali viac než 50 kilometrov.

Že sa veci nevyvíjajú podľa plánu, začalo byť jasné aj Tuchačevskému. Pre prerušenie spojenia so Šuvajevovou 4. armádou sa o Sikorského prielome dozvedel neskoro. Prirodzenou reakciou by bolo otočiť 3. a 15. armádu a udrieť útočiacim Poliakom do boku. Lenže to by znamenalo prerušiť útok na stred poľskej línie, kde očakával nepriateľove hlavné sily, a tým vystaviť obe armády hrozbe prielomu. Tentoraz váhal Tuchačevskij.

Udalosti na bojisku rozhodli za neho. Keď došli na jeho štáb správy, že Mozyrská skupina čelí prudkému poľskému útoku, neprikladal tomu spočiatku zásadný význam. Bolo to pomerne ďaleko od ťažiska bojov a sprvu mu nenapadlo, že ide o hlavný poľský útok.

Zoči-voči akej katastrofe stojí, si uvedomil, až keď Rydz-Śmigłyho armády prerazili postavenia 16. armády a prenikli do tyla hlavných síl jeho frontu. Tam okrem iného zajali takmer všetky jeho delostrelecké zálohy vrátane ťažkých obliehacích diel, ktorými chcel ostreľovať Varšavu. To už boľševické vojská čelili poľskej ofenzíve pozdĺž celej frontovej línie.

Tuchačevskij okamžite vydal rozkaz na ústup, ktorý sa však rýchlo menil na útek a preteky s časom, pretože vojská jeho frontu zrazu čelili akútnej hrozbe odrezania. Pre 4. armádu však už bolo neskoro. Z obkľúčenia pri Młave ešte časť boľševických vojakov uniknúť dokázala, ale len na to, aby vzápätí narazila na druhú vlnu útočiacich Poliakov. Rusom nezostalo nič iné, len ustúpiť do východného Pruska a 60 000 demoralizovaných boľševických vojakov sa tam muselo nechať internovať.

Zo zostávajúcich troch boľševických armád sa napokon väčšine vojakov podarilo zo zatvárajúceho sa obkľúčenia uniknúť. Poľských vojakov jednoducho nebolo dosť, aby nepriedušne uzavreli kruh obkľúčenia na takom veľkom priestore. Výsledok poľskej protiofenzívy bol aj tak zničujúci. Boľševická 16. armáda bola rozbitá a miera rozvratu útvarov 3. armády bola taká veľká, že stratila bojaschopnosť. Ako-tak pohromade držala iba Korkova 15. armáda.

Útok poľskej kavalérie

Poliaci však nemali ešte úplne vyhrané. Keď v Moskve zistili, akej pohrome čelí Tuchačevskij, Buďonného armáda bola promptne podriadená Západnému frontu a dostala rozkaz okamžite sa vyviazať z bojov pri Ľvove a ponáhľať sa k Varšave. Keby to Buďonnyj dokázal urobiť dostatočne rýchlo, mohol ešte výsledok bitky pri Varšave korigovať, pretože takmer všetko poľské vojsko na sever od rieky Wieprz bolo k jeho armáde otočené chrbtom. Lenže Buďonnij počas bojov o Ľvov neudržal svoju armádu pohromade. Jednotlivé jazdecké pluky sa rozptýlili na veľkom priestore, pričom časť kozáckych eskadrón sa viac ako boju s húževnatými a dobre opevnenými Iwaszkiewiczovými jednotkami starala o drancovanie a lúpenie. Preto preskupenie jeho síl neprebiehalo dostatočne rýchlo.

Poľské velenie si bolo vedomé nebezpečenstva, ktoré ruská 1. jazdecká armáda predstavovala, preto veliteľ 6. poľskej armády generál Stanisław Haller (bratranec Józefa Hallera) urobil všetko preto, aby Buďonného zdržal.

V dňoch 17. a 18. augusta došlo k boju, ktorý naši severní susedia volajú poľské Thermopyly. Osamotený prápor záložného kapitána Bolesława Zajączkowského dokázal pri Zadwórze za cenu vlastného zničenia takmer celý deň zadržiavať hlavné sily 1. jazdeckej armády. Z 330 vojakov poľského práporu ich padlo 318. Sám Zajączkowski sa zastrelil, keď mu ťažko zranenému hrozilo zajatie.

Získaný čas Stanisław Haller využil na presun svojej najsilnejšej 1. jazdeckej divízie k Zamośći. O desať dní neskôr v priestore Zamoś – Komarów v bitke, ktorá vošla do dejín ako posledná veľká jazdecká bitka v histórii, poľská kavaléria pod velením plukovníka Juliusza Rómmela Buďonného armádu zastavila a zatlačila do defenzívy.

Dezorganizované Tuchačevského armády medzitým utŕžili od Poliakov ďalšiu porážku na rieke Nieman a front sa stabilizoval na začiatku septembra až za Minskom. Piłsudski si mohol dovoliť zo severného bojiska uvoľniť Sikorského armádu, ktorá sa rýchlym pochodom presunula na juh do Volyne, kde zvyškom Buďonného armády vpadla do tyla a dokonala jej skazu.

Rižský, nie večný mier

Začiatkom októbra boľševici požiadali o prímerie, ktoré bolo podpísané 12. októbra. Mierové rokovania prebiehali od novembra v lotyšskej Rige. Rokovania sa ťahali, pretože boľševici hrali o čas. Lenže tzv. kronštadtské námornícke povstanie a séria roľníckych rebélií v Tambovskej gubernii napokon prinútili moskovskú vládu na podmienky Poliakov pristúpiť.

Rižský mier, ktorý bol podpísaný 18. marca 1921, zaväzoval Sovietske Rusko zaplatiť Poľsku astronomickú sumu 30 miliónov rubľov v zlate (25,8 t zlatých zliatkov a mincí s cárskou razbou) ako vojnové reparácie a kompenzáciu za ekonomické vykorisťovanie Poľska v časoch, keď bolo pod nadvládou Ruského impéria. Okrem toho, Rusko muselo odovzdať Poľsku množstvo železničného vybavenia, najmä lokomotív a vagónov.

Poľskí vojaci s ukoristenými zástavami ruských boľševikov. Zdroj: Wikimedia.org

Najdôležitejším bodom zmluvy bolo definovanie poľsko-sovietskej hranice, ktorá sa tiahla západne od Polocka na rieke Západná Dvina (Daugava) na severe, až po Kamenec-Podoľskij (dnes ukrajinský Kamianec-Podilskij) na rieke Smotryč na juhu. Samotný Kamenec, ako aj Minsk Poliaci odstúpili Sovietskemu Rusku napriek tomu, že pri uzavretí prímeria boli v ich rukách. Na týchto územiach však nežilo žiadne poľské obyvateľstvo a časť poľskej politickej reprezentácie sa preto postavila proti pripojeniu takýchto území k Poľsku, aby sa nezvyšoval už aj tak privysoký podiel nepoľského obyvateľstva. Kompenzácia za odstúpené územie bola zahrnutá do finančných reparácií.

Jednoznačným porazeným bola Ukrajina, ktorej územie spolu s Bieloruskom si Poľsko a Sovietske Rusko nekompromisne rozdelili medzi sebou. Poľsko Rižským mierom získalo obrovské územia, ale zároveň veľký problém, pretože išlo o územia prevažne osídlené Ukrajincami a Bielorusmi, ktorí z pričlenenia k Poľsku veľkú radosť nemali. Ako sa vyjadril jeden politik, Ukrajincov v medzivojnovom Poľsku bolo primálo na zriadenie ich vlastného štátneho útvaru v rámci Piłsudského Intermaria, ale priveľa na to, aby im bola priznaná autonómia v rámci poľského štátu.

Rižská zmluva obsahovala aj klauzulu o tom, že obe strany sa „naveky“ zriekajú všetkých vzájomných územných nárokov. To naveky však netrvalo ani 20 rokov, keď 17. septembra 1939 Rusko, v tom čase už metamorfované do podoby Sovietskeho zväzu, po predchádzajúcej dohode s Hitlerovým Nemeckom silou obsadilo územia, ktorých sa v Rige muselo vzdať.

Víťazstvom ovenčený Piłsudski sa až do svojej smrti v roku 1935 stal dominantnou osobnosťou medzivojnovej poľskej politiky. Jeho nástupcom na poste vrchného veliteľa sa stal od roku 1936 maršal Edward Rydz-Śmigły, ktorý viedol poľskú armádu v jej márnom boji proti Wehrmachtu v septembri 1939. Po porážke Poľska žil v ilegalite. Zomrel nečakane v decembri 1941 na infarkt. Generál Władisław Sikorski po porážke Poľska, naopak, odišiel do Londýna, kde sa postavil do čela poľskej exilovej vlády. Zahynul pri leteckom nešťastí v júni 1943, keď sa jeho Liberator zrútil do mora krátko po štarte z gibraltarského letiska.

Generáli Józef Haller, Sosnkowski a Rómmel dožili svoje životy v exile po tom, čo sa vlády nad Poľskom zmocnili komunisti. Najsmutnejší osud čakal na generála Stanisława Hallera, ktorý bol zavraždený rukou sovietskeho kata počas katynského masakru v roku 1940.

Ruských veliteľov, ktorí sa zúčastnili na sovietsko-poľskej vojne, čakal najkrutejší osud. Všetci do jedného sa stali obeťami stalinského veľkého teroru v rokoch 1937/38. Kamenev, Tuchačevskij, Jegorov, Kork, Sollogub, Lazarevič, Chvesin, ale aj mnohí ďalší nižší velitelia boli zastrelení režimom, ktorému oddane slúžili. Jedine Šuvajev bol odsúdený na 8 rokov gulagu a zomrel krátko po prepustení v decembri 1943. Bez ujmy prežil iba Stalinovi neochvejne oddaný Buďonnyj, ktorý umrel v októbri 1973 vo veku 91 rokov a je pochovaný na čestnom pohrebisku sovietskych pohlavárov pri kremeľskom múre.