Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Duchovný život Svet kresťanstva
04. september 2022

Ohlasovanie evanjelia neveriacim ľuďom

Pravda o Bohu a o človeku sa nevyčerpáva v posolstve o hriechu

Hodnotu svojho života si dokáže uvedomiť až v osobnom vzťahu k Ježišovi Kristovi, nie vo vzťahu k mravoučným ponaučeniam.

Pravda o Bohu a o človeku sa nevyčerpáva v posolstve o hriechu

Ilustračné foto: Postoj/Andrej Lojan

Rozumiem. Určite sa toto všetko, o čom budem písať v nasledujúcich riadkoch, netýka veľkej časti kresťanov, lebo majú vo veciach jasno. No zdá sa mi, že priveľmi silno rezonuje postoj, s ktorým sa nedokážem a nechcem zmieriť.

Stáva sa totiž, že niektorí kresťania požadujú kresťanskú morálku od celkom neveriacich ľudí. Možno sa cítia viazaní vo svedomí konať takto: sú presvedčení, že to od nich vyžaduje Boh a že by neboli dobrými kresťanmi, ak by v zápale za pravdu ku kresťanským postojom intenzívne nenabádali aj ostatných.

Takýto náboženský prístup vychádza z jednoduchého, na pohľad logického uvažovania, do ktorého sa zamiešali vety povytŕhané z Písma. Ide o niečo v zmysle: Boh je pravda, pravdu treba ohlasovať vhod i nevhod, a tak ľuďom treba povedať, ako veľmi hrešia.

Nemyslím si, že to je správne. Podľa toho, čo čítam v Písme, bol rozdiel medzi tým, čo a ako apoštol Pavol komunikoval kresťanským komunitám, keď vysvetľoval dosah evanjelia na konkrétne životné situácie, a medzi tým, čo a ako komunikoval nekresťanom v areopágu.

A to sme už bližšie pri koreni. Áno, predmetom ohlasovania neveriacim má byť pravda, lenže kto povedal, že celá pravda sa vyčerpáva v posolstve o hriechu? Nie je tou pravdou, ktorú musia počuť všetci, niečo iné, niečo, čo má silu dať zmysel všetkému a dokonca aj mne?

Nezastaviť sa pri hriechu, treba ísť ku koreňu

V kresťanských kruhoch sa s obľubou zdieľajú svedectvá o bombastických obráteniach typu: niekto žije dlhé roky ďaleko od Pána, po krvnom obehu u toho človeka už niet takmer stopy, lebo výdatne požíva alkoholické nápoje, do toho berie drogy, na ktoré, samozrejme, nezarába poctivou prácou, strieda sexuálnych partnerov a po rokoch prázdnoty, ktorú za ten svet nie a nie naplniť, sa tento človek neúspešne pokúsi o samovraždu a zažije z toho ďalšie sklamanie, lebo ako život nevie žiť, nevie ho ani ukončiť. Potom do tohto všetkého vstúpi Kristus, ktorého mu niekto ohlási, a všetko sa zmení. Život tohto človeka má zrazu zmysel a po doterajších katastrofách niet už ani stopy.

Ak vieme, že toto dokáže iba Boh, že našim životom dalo zmysel a nový rozmer iba stretnutie s Kristom a že pravdu o svojej hodnote sme objavili iba v ňom, prečo očakávame, že postoje vyplývajúce zo vzťahu s Kristom budú mať neveriaci ľudia, ktorí ho nikdy nestretli, a teda tieto postoje jednoducho nemajú odkiaľ mať?

Ak len Pán dokáže premeniť ľudský život a umožniť vidieť veci v novom svetle, prečo nenahradiť správu o hriechu, ktorá nikoho nezachráni, Ježišom a neohlásiť ľuďom jeho? Človekovi z príkladu o obrátení vyššie by sme mohli donekonečna hovoriť, že zobrať si život je hriech – on to zlo vidí práve v živote, ktorý ho bolí, a chce to všetko ukončiť, lebo nevidí zmysel ničoho. Hodnotu svojho života si dokáže uvedomiť až vo vzťahu ku Kristovi, nie vo vzťahu k mravoučným ponaučeniam.

Je veľmi lákavé deliť ľudí na dobrých a zlých, na kresťanov a ateistov, na dobrých konzervatívcov a zlých liberálov... Takto sa stavajú múry, za ktorými sa cítime komótne. Vnímať svet takto je energeticky úsporné, lebo netreba vynaložiť tú mrzkú dávku vynaliezavosti, ako možno priniesť trošku svetla a tepla tam na druhú stranu. Zdieľať

Do istej farnosti prišiel nový kňaz. V sakristii pred svätou omšou si chcel ktosi z chalanov dobrať kolegu miništranta Bojara (meno bolo zámerne zmenené, pozn. autora) a zo žartu povedal, že už aby týpka Bojara spoznal nový kaplán a že veď už vlastne o ňom všetko vie, veď si práve vypočul jeho spoveď. Nato som sa zapojil do rozhovoru a – neskromne priznávam, že veľmi múdro – som poznamenal, že hriechy nie sú celá pravda o človeku a že nový kaplán, ktorý ešte sedí v spovednici, teda o Bojarovi všetko určite nevie.

Pravda o Bohu a o človeku sa nevyčerpáva v posolstve o hriechu. Pravda, ktorú treba šíriť, je niečo iné: Kristovo evanjelium. Veľká škoda je, že slovo „evanjelium“ zostalo sploštené a stalo sa technickým termínom na označenie literárneho žánru. To je pramálo. Evanjelium v pôvodnom význame je správa, pri ktorej človeku, ktorého sa týka, padne kameň zo srdca a začne výskať od radosti.

Ježiš priniesol nejaké evanjelium, nejakú radostnú správu a je ňou to, že Božie kráľovstvo je blízko, že Boh je s ľuďmi, že mu na nich záleží a miluje ich. A to už je správa, ktorá môže mať presne ten spomínaný efekt, že z ľudského srdca spadne kameň a môže sa začať tešiť: Nie som sám, môj život má zmysel, som ľúbený!

Nehľadá každý z nás v konečnom dôsledku iba kúsok šťastia, prijatie, niečo, čo možno sami ani nevieme definovať? Veď tak sme stvorení a to tajomné miesto hlboko v nás, nech by sme ho napĺňali čímkoľvek a kýmkoľvek, zostáva vždy nenaplnené, ak ho neobýva Boh.

Ježiš, dobré Slovo od Otca, o tejto túžbe vie, pýtal sa na ňu: Čo si praješ? Čo hľadáš? Po čom túžiš? Čo chceš, aby som ti urobil? Sám sa tejto túžby dotýkal a napĺňal ju, nasmeroval človeka na správnu cestu, ak hľadal tam, kde si iba ublížil. Veď to je aj význam gréckeho ekvivalentu slova hriech: netrafiť sa, trafiť mimo.

Preto sa Ježiš nezastavoval pri hriechu, ale prichádzal ku koreňu. Pre neho existoval nie „zlodej“, ale človek, ktorý kradne a pomýlene zapĺňa bytostnú túžbu po Bohu vecami; pre neho existovala nie „cudzoložnica“, ale žena, ktorej vnútro kričí po Bohu a ona svoju túžbu po jeho blízkosti, ktorej ani nerozumie, napĺňa len tak, ako vie, blízkosťou niekoho, kto sa však nikdy nedotkne najhlbšieho dna srdca, lebo až tam vie zostúpiť iba iná Láska.

Ľudia nechcú živoriť, chcú skutočne žiť, hoci možno ani nevedia, čo by to malo znamenať, a som presvedčený, že iba Ježiš dokáže túto túžbu naplniť. V ňom je život, on je život a život je svetlom ľudí.

Evanjelizácia bez Ježiša je ako rozsudok smrti

Preto ak sa národ pokresťančuje morálkou a nepredstavuje sa Kristova osoba, evanjelizácia bez Ježiša je potom na úrovni rozsudku smrti. Čo povieme neveriacej žene, ktorá si nevie dať rady so svojou katastrofickou životnou situáciou, nevidí východisko a jedinú silu ísť ďalej nachádza vo vzťahu s mužom, vo vzťahu, ktorý nateraz však nezodpovedá všetkým kánonickým kritériám, akokoľvek správnym a dobrým?

Ak tejto žene povieme iba a len to, že hreší a musí s týmto vzťahom prestať, odsúdili sme ju na smrť zaživa: nechali sme ju samu v jej trápení, samu s nenaplnenou najhlbšou túžbou po láske, lebo sme ju nepriviedli k tomu, ktorý vidí celú jej osobu a chápe, kde je skutočný koreň ťažkostí, prečo sama zo seba nedokáže žiť bez tohto vzťahu.

Ak lásku a trochu porozumenia, po ktorých túži každý jeden človek na tejto zemi, nejaký muž zo svojich síl vie nájsť iba v náručí iného muža a my ho evanjelizujeme tak, že mu oznámime, že hreší a ohrozuje tradičné hodnoty, no neprivedieme ho k tomu, kto vie, po čom ľudské srdce túži, a vie, čo s touto túžbou robiť, čo sme to urobili alebo ešte lepšie dorobili s konkrétnym ľudským životom?

Naozaj musia ľudia najprv odstrániť svoje hriechy a potom budú môcť spoznať Pána? Nie je to tak, že keď do života vstúpi on, hriechy môžu postupne odchádzať tak, ako keď svetlo iba jednoduchou prítomnosťou vytláča tmu? Zdieľať

Naozaj je svet okolo nás kresťanov len hromada zvrátených ľudí, ktorí sa vyžívajú v hriechu a v urážaní Boha? Nemôže byť za tým niečo viac? Nemôže to byť tak, že každý jeden človek chce dať aspoň trošku zmyslu tým niekoľkým dňom života, takmer zúfalo hľadá trochu lásky, a ak nepozná Krista, tak sa v tomto hľadaní, samozrejme, potkýna a triafa mimo?

Môže človek bez Svetla, bez poznania od Krista robiť vždy tie najbrilantnejšie, chvályhodné rozhodnutia? Nie je to tak, že asi viac netrafí do čierneho, ako trafí, keď už my s darmi Ducha hrešíme, triafame mimo?

Preto rozhodne nehovorím, že všetky spôsoby napĺňania tej bytostnej túžby po šťastí sú správne a sú v poriadku. Nie, veď každý z nás, ak sme k sebe aspoň trochu úprimní, má dosť skúseností so sklamaním a s prázdnotou, keď sme smädní čerpali kade-tade. Lenže ak ľudom zoberiete to, kde šťastie, istotu a bezpečie nachádzajú, nech by to bolo čokoľvek, a neupriamite ich na pravý Zdroj, kde nájdu to, po čom neskonale túžia, budete pre nich zlodeji a vrahovia v lepšom prípade vy, v tom horšom prípade Boh, ktorý im v ich očiach bezcitne berie to, čo ich robí šťastnými.

Inzercia

A namiesto evanjelizácie ste ľudí proti evanjeliu úspešne zaočkovali, lebo s takým krutým Bohom nebudú chcieť mať nič spoločné. Ani ja by som nechcel. Koľkokrát necitlivo otriasame životnými istotami iných, hoci aj máme poznanie, že nie sú stabilné, ale spomeňme si, ako sa cítime a ako reagujeme my, keď nám niekto oponuje pri debate o banalitkách a spochybňuje naše nepriestrelné argumenty.

Vraždiť a popravovať v mene Boha je zvrátené. Ani tomu sme sa v dejinách nevyhli. Neodsudzujme ľudí na popravu sofistikovaným, nekrvavým spôsobom tak, že im vykričíme, akí sú zlí, bez toho, aby sme ich priviedli k tomu, ktorý jediný je dobrý.

Je pre mňa veľkou záhadou, ako chceme, aby ľudia, ktorí ešte nestretli Krista, boli dobrí, a keď takí nie sú, vyzývame ich na to, aby to rýchlo sami napravili. Dá sa žiť sväto bez Boha? Naozaj musia ľudia najprv odstrániť svoje hriechy a potom budú môcť spoznať Pána? Nie je to tak, že keď do života vstúpi on, hriechy môžu postupne odchádzať tak, ako keď svetlo iba jednoduchou prítomnosťou vytláča tmu? Nie je náhodou toto princíp milosti?

Ak nie, potom milosť nie je nič, len prázdne slovo a všetka bezúhonnosť je iba výsledok pevnej vôle a Boha potom vlastne netreba. Moja skúsenosť je iná. Nie som vôbec lepší od nikoho na tejto zemi a to, že ma nevalcujú všetky hriechy, je iba a len preto, že on ma drží za ruku. Neviem, kde by som bol bez neho, keď aj pri ňom viem byť hocikde mimo.

Nie „tí druhí“, ale vytúžené Božie deti

Sú mi veľmi sympatickí neveriaci ľudia, ktorí nepodliehajú tlaku okolia a nerobia veci len preto, že sa to má, napríklad neuzatvoria manželstvo v kostole. Nehovorím, že súhlasím so všetkými spôsobmi, ako niekto žije, ale veľmi ma baví, keď sú ľudia koherentní sami so sebou a že keď niečomu neveria, tak nerobia veci len preto, že sa to patrí a aby boli spokojní príbuzní, okolie alebo zemeguľa.

Veď ak sa niekto zosobáši v kostole, hoci je neveriaci, čomu sa vlastne teší tradične ladená rodina? Navonok je všetko na poriadku a to mi pripadá ešte smutnejšie – keby veci neboli naoko tak tragicky ideálne, možno by nás to aspoň provokovalo, že tu niečo, niekto chýba. Ale takto zostávame spokojní a ľudia žijú život ďalej bez Krista.

Zdá sa mi, že vo vyžadovaní istého stupňa morálky od neveriacich sa veľakrát argumentuje tým, že predsa treba nasledovať prirodzený zákon. Odhliadnuc od toho, že evanjelium sa nekryje s prirodzeným zákonom (Bohu vďaka, inak sa Ježiš, náš Pán, namáhal tak trochu zbytočne), mohla by sa tu otvoriť ďalšia samostatná téma.

Nakoľko prirodzená je čivava alebo nejaké iné vyšľachtené plemeno a nakoľko prirodzený je umelý bedrový kĺb alebo strojčeky na srdce, vďaka ktorým môžu žiť ľudia, ktorí by už neboli medzi nami, keby podobnú diagnózu mali pred pár rokmi? Ak by mal niekto pohotové odpovede, hneď dodám, že tieto veci možno netreba vysvetľovať mne, ale treba hľadať spôsoby, ako ich zrozumiteľne komunikovať navonok.

Hoci sa vás pri bežnej debate pravdepodobne nikto takéto veci nespýta, otázky tohto druhu sú zjavne v pozadí uvažovania moderného človeka. Mnohé pojmy treba vysvetliť v nových kontextoch, lebo nie každý si stíha urobiť rigorózku z filozofie, aby vedel, čo máme pod prirodzenosťou a prirodzeným zákonom na mysli.

Chápem, možno som priveľký idealista. Nechcem popierať, že existuje reálna možnosť, že niekto odmieta Krista, aj keď ho stretol takého, aký je, a neodmieta len psychologickú pokrúteninu, ktorú mu ktosi predstavil a nazval Ježišom, veď Ježišom sa nazýva častokrát kadečo. O reálnom odmietnutí Krista čítame v evanjeliách. Predsa však, ak ho niekto odmietne teraz, nemôže to byť tak, že svoje rozhodnutie raz prehodnotí a príde k nemu?

Neboli medzi tými veľkými masami ľudí, ktorí sa nechávali pokrstiť, keď apoštoli ohlasovali Krista, takí, ktorí od Ježiša predtým odišli alebo ho ani neprijali? Nenaučil nás Ježiš, že teraz nie je čas vynášať definitívne súdy a že ich nemáme vynášať my? Nevytrhávajte a nechajte rásť, možno by sa vytrhlo aj to, čo prinesie stonásobnú úrodu...

Je veľmi lákavé deliť ľudí na dobrých a zlých, na kresťanov a ateistov, na dobrých konzervatívcov a zlých liberálov, zvoľte si pokojne ľubovoľné kritérium. Takto sa stavajú múry, za ktorými sa cítime komótne. Vnímať svet takto je energeticky úsporné, lebo netreba vynaložiť tú mrzkú dávku vynaliezavosti, ako možno priniesť trošku svetla a tepla tam na druhú stranu.

Lenže na tej druhej strane sú ľudia, konkrétni ľudia a nie beztvará a bezmenná časť ľudstva, ktorú môžeme len tak skartovať. Koľko sĺz sme preliali a koľko času sme sa v tichu Krista pýtali, čo možno urobiť preto, aby ho spoznali? Pre nás sú to možno „tí druhí“, pre Boha sú to vytúžené deti.

V Kristových podobenstvách sa ovca nezachráni sama, potrebuje pastiera, ktorý sa ide potrhať, aby ju nestratil, hoci ich má ešte deväťdesiatdeväť. Ježiš vysvetlí, že s láskou jeho Otca voči ľuďom je to tak ako s otcom, ktorý predchádza svojho strateného syna, čo sa domov nevracia z pokánia, ale preto, že mu škvŕka v bruchu.

Aby priblížil, ako to v nebi vidia so zatúlanými ľuďmi, poukáže na ženu v domácnosti, čo prevráti dom hore nohami, aby našla jednu mincu, ktorá sa jej stratila, mincu, ktorá nielenže sa sama nenájde, ale ona ani nevie, že je stratená, pretože nevie nič. Je to minca. Ako veľmi Boh túži po každom jednom z ľudí, aj po tých, čo nevedia, že sa strácajú, ako túži po tebe!

V židovskej rabínskej tradícii, keď sa komentuje pasáž o prechode cez Červené more, Pán pohnutý ľútosťou hovorí anjelom, ktorí sa chystali spievať: „Dielo mojich rúk, Egypťania sa topia v mori a vy chcete spievať pieseň?“

Jeden zo židovských výkladov biblického textu ide dokonca tak ďaleko, že hovorí, že faraón v Červenom mori nezomrel, ale utiekol a stal sa kráľom Ninive. Keď tam prišiel prorok Jonáš, faraón priviedol k viere v Pána celé mesto, keď im svedčil o zázrakoch, čo Boh vykonal v Egypte a v Červenom mori, a hneď inicioval, aby pokánie konal celý národ. Faraón sa napokon stal obrazom premeny.

Neskartujme ľudí podľa nálepiek, ktoré sme im dali. Čo sme vyhrali, ak sme niekoho porazili v kultúrnom súboji, ale nezjavili mu Krista: „Dielo mojich rúk, moje deti sa topia v mori a vy sa chcete tešiť?“ Kto je v tom všetkom víťazom? Stretli ľudia Ježiša?

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.