Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Svet kresťanstva
08. september 2022

Laici vo vedení cirkvi

Muži a ženy zarovno s biskupmi? Čo na to hovoria cirkevní právnici

Odpoveď na otázku, či možno oddeľovať moc vysviacky a moc jurisdikcie, má zásadný vplyv na to, kto môže šéfovať v cirkvi.

Muži a ženy zarovno s biskupmi? Čo na to hovoria cirkevní právnici

Ilustračné foto: Flickr.com/A bloke called Jerm

Uplynulý týždeň sa vo Vatikáne stretli takmer dve stovky kardinálov z celého sveta. Hoci súčasťou tzv. mimoriadneho kardinálskeho konzistória neboli tlačové konferencie ani mediálne brífingy, vatikanistom sa podarilo zistiť, o čom sa na dvojdňovom stretnutí diskutovalo.

Catholic News Agency aj National Catholic Reporter zhodne píšu, že najväčšou témou medzi prelátmi bola otázka pozície laikov vo vedení cirkvi. Apoštolská konštitúcia Praedicate evangelium, ktorá zaviedla reformu Rímskej kúrie, totiž umožňuje, aby dikastérium (predtým kongregáciu) viedol laik – muž alebo žena.

Tým, že po novom na čele vatikánskych „ministerstiev“ môžu byť laici, sa ukazuje, že dôležité je kanonické poslanie, ktoré prideľuje priamo pápež a nie moc daná sviatosťou svätenia, komentuje vatikanista Andrea Gagliarducci.

Z tejto na prvý pohľad jednoduchej zmeny však vyplýva viacero teologických a cirkevnoprávnych otázok.

Sarah namieta

Nie všetci sa s postupom Františka stotožňujú. Bývalý prefekt Kongregácie pre Boží kult a disciplínu sviatostí kardinál Robert Sarah vo svojej novej knihe o kňazstve namieta, že „niekedy počuť, že vykonávanie autority musí byť oddelené od vysvätenej služby. Tu a tam sa uvádza, že vláda v cirkvi môže byť rovnako dielom mužov, ako aj žien, laikov, ako aj kňazov a biskupov. Takéto vyhlásenia sú veľmi dvojznačné a ničia hierarchickú štruktúru cirkvi, ako ju myslel a zamýšľal sám Ježiš Kristus“.

Africký kardinál uznáva, že „existujú laici, muži aj ženy, ktorí sú kompetentnejší v komunikácii, riadení a stratégiách riadenia ako kňazi“. Podľa neho je však potrebné, aby im boli pridelené náležité úlohy v oblasti kompetencií a konzultácií.

„Prísne vzaté však riadenie v cirkvi nie je v zásade kompetencia, ale prítomnosť, a to Krista ako služobníka a pastiera. Preto funkciu vlády v cirkvi nikdy nemôžu vykonávať iní, ktorí nie sú vysvätenými služobníkmi,“ mieni kardinál v knihe.

Čítajte tiež

Pýtali sme sa slovenských cirkevných právnikov, s ktorým pohľadom sa stotožňujú a kde vidia laikov v cirkvi. A možno ich v prípade, že zastávajú riadiace funkcie, označiť za súčasť hierarchie?

Potestas ordinis a potestas iurisdictionis

Dôležitý je historický kontext. Ako pripomína pre Svet kresťanstva cirkevný právnik Ján Duda, pred Druhým vatikánskym koncilom (1962 – 1965) platilo učenie, že cirkevná sakrálna moc je jedna a jej prameňom je Ježiš Kristus. Otázkou však ostáva, ako sa táto moc dostáva od Krista cez cirkev k jej konkrétnym nositeľom.

Druhú vec, ktorú treba podľa Dudu hneď na začiatku zdôrazniť, je fakt, že sa rozlišujú tri úlohy Krista: úloha posväcovať Boží ľud (munus sanctificandi), úloha ohlasovať evanjelium (munus docendi) a úloha spravovať, riadiť Boží ľud a usmerňovať ho k spáse (munus regendi).

Posvätná moc (potestas sacra) a úlohy Krista (munera Christi) nie sú totožné pojmy. Kristus však dáva sakrálnu moc (potestas sacra), aby bolo možné realizovať spomínané tri úlohy (munera).

V priebehu cirkevných dejín, respektíve dejín kánonického práva bolo sformulované učenie, že existujú dva pramene (dva kanály), ktorými sa cirkevná moc dostáva od Krista k jej konkrétnym nositeľom, a teda vykonávateľom: jednou bola „cesta vysviacky“, ktorá sa prijímala sviatostnou vysviackou a vyplývala z vysviacky. Preto sa nazýva „moc vysviacky“ (potestas ordinis). Druhou je „cesta jurisdikcie“ (potestas iurisdictionis).

„Potestas ordinis“ smerovala k posväcovaniu Božieho ľudu; „potestas iurisdictionis“ zahŕňala jednak moc riadenia, ako aj moc vyučovania, ale od Krista cez cirkev sa dostala k nositeľovi nie sviatostnou vysviackou, ale udelením úradu alebo udelením mandátu (poverenia).

Zjednodušene povedané, existujú dve základné skupiny autorov: prvá tvrdí, že „potestas ordinis“ sa udeľuje sviatostnou vysviackou, kým „potestas iurisdictionis“ sa udeľuje udelením cirkevného úradu alebo mandátom, teda „mimovysviackovou“ cestou.

K tejto skupine patrí napríklad Gianfranco Ghirlanda, bývalý dekan Fakulty kánonického práva na Pápežskej gregoriánskej univerzite, kreovaný pápežom Františkom za kardinála na poslednom konzistóriu. Ghirlanda je považovaný za jedného z hlavných konzultantov pápeža pri formulácii apoštolskej konštitúcie Praedicate evangelium, ktorou reformoval Rímsku kúriu.

Pre druhú skupinu je charakteristické, že prijatie svätenia (orda) je pre nich jediným prameňom cirkevnej moci, ktorú dostáva jej nositeľ od Krista skrze cirkev. Podľa týchto autorov môže byť nositeľom cirkevnej jurisdikcie iba vysvätený muž.

Z významných exponentov tohto prúdu možno spomenúť nemeckého jezuitu Wilhelma Bertramsa, ale podľa Dudu sem možno zaradiť aj Benedikta XVI. či spomínaného kardinála Saraha.

Čo hovorí kódex a Františkova línia

Ako vysvetľuje právnik Igor Augustinič, súčasné kánonické právo (v kánone 129) stanovuje, že na riadiacu moc sú podľa predpisov práva spôsobilí tí, ktorí sú vyznačení posvätným stavom. V kánone 274 § 1 sa ďalej uvádza, že iba klerici môžu dostať úrady, na ktorých vykonávanie sa vyžaduje moc posvätného stavu alebo cirkevná riadiaca moc.

Na druhej strane kánon 228 § 1 stanovuje, že laici, ktorí sú pokladaní za súcich, sú spôsobilí, aby ich posvätní pastieri prijímali do tých cirkevných úradov a na tie úlohy, ktoré podľa predpisov práva môžu vykonávať.

Aj základný kánon o riadiacej moci 129 v § 2 uvádza, že pri vykonávaní riadiacej moci môžu podľa normy práva spolupracovať aj veriaci laici.

Pápež František odovzdáva červený biret novému kardinálovi Arthurovi Rochemu 27. augusta 2022. Foto: TASR/AP

Podľa Augustiniča je zaujímavé sledovať aj vývin tohto posledného predpisu, ktorý mal pôvodne znieť, že veriaci laici môžu mať účasť na výkone riadiacej moci (partem habere possunt), napokon bolo jeho znenie zmenené na „môžu spolupracovať“ (cooperari possunt).

„Prikláňam sa k názoru kánonistov, ktorí tvrdia, že možnosť spolupráce na výkone moci predpokladá účasť na nej, teda napriek na poslednú chvíľu zmenenému textu kánonu ide o ten istý význam,“ hovorí pre Svet kresťanstva Augustinič.

Uvedené kánony teda podľa neho nepopierajú spôsobilosť a súcosť laikov mať a vykonávať riadiacu moc v cirkvi, ale ju obmedzujú na úrady, ktoré si nevyžadujú nevyhnutne posvätný stav alebo cirkevnú riadiacu moc, teda riadiacu moc v jej hierarchickom zmysle slova.

K takto „vylúčeným“ úradom patrí jednoznačne úrad rímskeho veľkňaza, diecézneho biskupa, ale aj farára, keďže úradu farára sú vlastné úkony predpokladajúce posvätný stav a, samozrejme, aj iné.

Inzercia

Ján Duda ponúka príklad pozície cirkevného sudcu, ktorý je skutočným nositeľom cirkevnej verejnej súdnej moci. Kódex uvádza, že aj laik môže byť cirkevným sudcom, ale môže byť iba jedným členom v kolégiu ďalších dvoch sudcov (kolégium malo mať troch sudcov, dvaja museli byť klerici). V roku 2015 pápež František stanovil v Mitis Iudex, aby v trojčlennom kolégiu sudcov mohli byť dvaja laici (muži či ženy).

A ako sme spomínali, na základe apoštolskej konštitúcie Praedicate evangelium môžu laici „šéfovať“ dikastériám Rímskej kúrie. „Je teda zrejmé, že pápež František ide v línii prvej zo spomínaných skupín,“ komentuje Duda. Priznáva, že on osobne chápe jednotu posvätnej moci, ktorej prameňom je Kristus. „A preto mi je bližší pohľad jednoty moci vysviacky i jurisdikcie,“ povedal.

Laik Igor Augustinič vníma ustanovenie apoštolskej konštitúcie Praedicate evangelium, ktorá umožňuje laikom predsedať orgánom Rímskej kúrie, ako odvážny krok správnym smerom.

Dôležité je podľa neho pritom uvedomiť si vyššie naznačený kontext a vnímať aj ďalšie spresnenia uvedené v Predicate evangelium. Zohľadniť treba vždy špecifickú odbornosť danej osoby, ako aj povahu riadiacej právomoci a funkcie, ktorú má vykonávať.

„Moc, ktorá sa takto vykonáva, je zástupná, teda vykonávaná v mene rímskeho veľkňaza, nie vo vlastnom mene, hoci je riadna, teda spojená s konkrétnym úradom. Jej nositeľ sa nikdy nestáva členom hierarchickej štruktúry cirkvi v úzkom slova zmysle, ktorá je daná z Božieho ustanovenia, teda rímsky veľkňaz či kolégium biskupov,“ pokračuje Augustinič.

Duda pripomína, že autori členia hierarchie na dve skupiny: hierarchia ordinis – hierarchia vytvorená na báze sviatostnej vysviacky – a hierarchia iurisdictionis – hierarchia vytvorená na báze udelenia cirkevného úradu alebo mandátu, čiže poverenia nejakou úlohou.

„Treba si uvedomiť, že zastávať, respektíve vykonávať verejný cirkevný úrad znamená ,verejnou a záväznou cirkevnou mocou‘ usmerňovať a viesť ľudí k večnej spáse. To nie je maličkosť,“ dodáva Ján Duda.

Kam až môžu ísť laici

Aké dôsledky v miestnych cirkvách by mohol mať prístup zvolený pápežom Františkom?

Podľa Dudu už teraz platné kánonické právo umožňuje laikom prístup k mnohým cirkevným úradom v miestnych cirkvách, „ale biskupi u nás dávajú prednosť kňazom“. Ako príklad spomína úrad cirkevného sudcu, advokáta, kancelára biskupského úradu, notára cirkevného súdu či biskupskej kancelárie a ďalšie cirkevné úrady.

Cirkevný sudca a ženatý gréckokatolícky kňaz Peter Paľovčík by určite videl priestor pre laikov napríklad v oblasti školstva, médií, katechizácie či správy majetkov. „Tam, kde samotná podstata veci ukazuje, že vzdelanie kňaza na to nestačí, že to chce odborné znalosti, skúsenosti,“ vraví.

Podľa Paľovčíka by vykonávanie niektorých špecifických úloh v cirkvi laikmi pomohlo v správe a riadení. To sa týka tak mužov, ako i žien.

„Pomôžem si konkrétnym príkladom. Vychádzam z osobnej skúsenosti ženatého kňaza, keď sa vo viacerých rozhodnutiach radím s manželkou. Veľakrát získam iný, možno niekedy aj opačný pohľad a názor na konkrétne veci, ktoré mi pomáhajú rozhodnúť sa komplexnejšie. Tento poradný hlas, pohľad ,zvonku‘, je myslím veľmi dôležitý v každom rozhodovaní, či už na poli civilnom, alebo cirkevnom,“ hovorí kňaz Košickej eparchie.

Ilustračné foto: Flickr.com/Catholic Church (England and Wales)

Paľovčík pripomína, že Kódex kánonov východných cirkví (kánon 408) ustanovuje, že laici môžu byť prizvaní ako poradcovia pri rôznych situáciách (napríklad farské, eparchiálne, patriarchálne zhromaždenie, v rôznych radách). Môžu im byť zverené úlohy okrem tých, ktoré vyžadujú posvätné svätenie.

„Avšak kánon v poslednom paragrafe hovorí, že ,vo veci plnenia cirkevnej úlohy laici plne podliehajú cirkevnej autorite‘. Je veľmi dôležité to povedať, s čím sa aj ja stotožňujem, že laici by mohli a mali zastávať aj riadiace úlohy, avšak vždy pod priamym dohľadom cirkevnej autority,“ dodáva Paľovčík.

Podľa Igora Augustiniča je väčšia spolupráca s laikmi aj pri výkone riadiacej moci v cirkvi vhodným vyjadrením rovnakej dôstojnosti a rovnosti všetkých veriacich, ktorá sa nadobúda krstom.

„Ako hovorí kánon 208 Kódexu kánonického práva, medzi všetkými veriacimi pre ich znovuzrodenie v Kristovi existuje z hľadiska dôstojnosti a činnosti opravdivá rovnosť, na ktorej základe všetci spolupracujú na budovaní Kristovho tela, každý podľa svojho postavenia a úlohy,“ pripomína právnik.

Dodáva tiež, že riadiaca moc v cirkvi aj v prípade jej výkonu laikmi má vždy sviatostný základ vo sviatosti krstu a udelenie príslušného úradu (nielen) laikovi by malo byť vždy výsledkom rozlišovania a rozpoznania charizmy ustanovovanej osoby zo strany cirkevnej autority.

To, že krst je kľúčový pri budovaní cirkvi, potvrdzuje aj príklad, ktorý ponúkol Ján Duda. Ten poukazuje na niektoré rehole, ktorých zakladateľmi a hlavnými protagonistami neboli vysvätené osoby. Napríklad svätý Benedikt z Nursie, ktorý dokonca varuje a nabáda na opatrnosť, ak by sa do kláštora hlásil klerik (Regula 60) a má byť podriadený opátovi.

Alebo svätý František Assiský, ktorý zreformoval cirkev. „Málokto sa dnes zamýšľa, že keď začínal, bol laikom. Neskôr bol iba diakonom,“ dopĺňa farár v obci Dlhá nad Oravou.

Čítajte tiež

Podľa Petra Paľovčíka je pri tejto téme veľmi dôležité rozmýšľať nad istou formáciou laikov i kňazov, zlepšovať formy komunikácie, využívať empatiu i asertivitu.

„Vedieť počúvať, prijať kritiku ako spôsob konštruktívneho zlepšovania sa. Chce to obrovské množstvo pokory prijať, že aj keď som prijal posvätnú vysviacku, nebol mi daný patent na všetko. Počas prvých rokov kňazstva si pamätám, že som mal ten pocit všemúdrosti, osvietenia a dokonalosti,“ uzatvára s úsmevom.

Pápež František jednoznačne upriamuje pozornosť na laikov a ich miesto vo vedení cirkvi. Aj nedávno v rozhovore pre portugalskú televíziu sa vyjadril, že v bežnej cirkevnej správe chýbajú ženy. „Začlenenie žien nie je feministický výstrelok, ale akt spravodlivosti, ktorý bol z kultúrneho hľadiska ponechaný stranou,“ uviedol Svätý Otec.

Po schválení Predicate evangelium teraz čakáme na personálne nominácie Františka. Uvidíme teda, kedy dosadí prvého laika či laičku na čelo vatikánskeho dikastéria. A ako ho prijmú medzi seba ostatní prefekti, doteraz zväčša kardináli.

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.