Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Film Kultúra
09. september 2022

Nový česko-slovenský film Slovo

Manželstvo pekné a funkčné. A čo film?

Film o sile manželského sľubu, ktorý musí platiť aj v ťažkej dobe a zložitých situáciách. Idea bezpochyby chvályhodná.

Manželstvo pekné a funkčné. A čo film?

Gabriela Mikulková a Martin Finger ako manželský pár vo filme Slovo. Foto: BontonMedia

Nový česko-slovenský film Slovo predchádzali zvesti o významných oceneniach. Na medzinárodnom festivale v Karlových Varoch získala jeho Beata Parkanová cenu za réžiu, je to len tretia žena, ktorá v Karlových Varoch získala takéto ocenenie. A cenu získal aj predstaviteľ hlavnej mužskej úlohy Martin Finger.

Autorka scenára a režisérka je síce Češka, ale na filme sa podieľali aj slovenskí producenti a hrá tu viacero slovenských hercov. Je ich toľko, až je to trochu čudné, keďže je to príbeh z malého českého mesta. Akoby ho kolonizovali aspoň spolovice Slováci. Ale dobre, film chcel byť prívetivý aj voči českým, aj voči slovenským divákom, lebo máme kus spoločných dejín a tráum. Takže nevidíme len Martina Fingera, Gabrielu Mikulkovú, Boleka Polívku, ale aj Juraja Nvotu, Mareka Geišberga, Jána Jackuliaka, Janu Oľhovú...

Podľa získaných ocenení by malo ísť v prípade tohto filmu jednoznačne o filmovú udalosť.

Navyše film má ambíciu novým spôsobom sa pozrieť na koniec šesťdesiatych rokov a začiatok normalizácie. Cez rodinný príbeh jednej rodiny ukázať, čomu musel v socialistickom režime čeliť slušný a zásadový človek. A akú rolu v tom mohla zohrať silná rodina, v ktorej sa slovo či manželský sľub berie vážne.

Príbeh je to veľmi jednoduchý, na prvý aj druhý pohľad. Václav je notár v malom meste, slušný a zásadový človek. Svoju prácu robí vynikajúco, dokáže byť k svojim klientom láskavý aj prísny, keď vidí, ako sa napríklad pozostalí hádajú o majetok. (Scény z notárskej kancelárie sú mimoriadne zaujímavé.) Má peknú rodinu, milujúcu manželku, milé, vychované deti a nežije sa mu zle. Dokonca svoje deti a ženu berie prvýkrát na dovolenku k moru, kamsi na Balt, predpokladám.

Taký príjemný malomeštiacky život a v tomto zmysle slova berme slovo „malomeštiacky“ vyslovene pozitívne.

Lenže za Václavom pravidelne chodievajú dvaja páni a nútia ho vstúpiť do strany. On to odmieta, navonok pôsobí pevne, ale v skutočnosti ho ten psychický nátlak ničí. A potom, keď príde invázia spojeneckých vojsk, Václav upadne do ťažkej depresie. Jeho žena tomu príliš nerozumie, je aj nahnevaná, aj utrápená, aj hysterická a bezradná, ale stojí celý čas pri svojom mužovi. To je vlastne celý príbeh.

Áno, je to pomalý film. Dlhé zábery na zdanlivo nepodstatné detaily jednoduchého rodinného života. Dlhé zábery na tvár Václava i jeho ženy. Rozhovory akoby o banalitách všedného dňa. A dve zaujímavé postavy – ona je obetavá, ale občas neznesiteľná, on šarmantný, empatický, zásadový, ale krehký a ľahko zraniteľný. Ale spolu tvoria silný pár, ktorý koriguje nedostatky toho druhého.

Režisérka Beata Parkanová napísala scenár podľa príbehu svojho dedka. To má svoje pozitíva i negatíva.

Na jednej strane je fajn, že sa nezľakla tej zdanlivej banality príbehu. Aj obyčajný rodinný život môže byť predsa v skutočnosti veľká dráma. Dráma sa môže odohrávať, aj keď matka žehlí a deti nemôžu spať alebo keď sa ide na sánkovačku a objavia sa tam nepríjemní ľudia, alebo keď je muž psychicky zlomený či chorý a rodina je bezradná. Tam to napätie a drámu divák dokáže vycítiť.

Paradoxne, oveľa horšie sú na tom scény, kde sa má ukázať, ako to zlo pôsobí, teda ako funguje nátlak na Václava, aby vstúpil do strany. Dialógy so straníckymi funkcionármi pôsobia skôr ako paródia. Muži, ktorí na Václava tlačia, vyzerajú viac smiešne ako hrozivo. Václav ich osobnostne prevyšuje a oni akoby sa jeho intelektuálnej aj osobnostnej prevahy až báli.

Aj preto divák celkom nerozumie tomu Václavovmu panickému strachu z týchto figúrok. Neboli to už päťdesiate roky, keď hrozila basa či mučenie. V skutočnosti už od konca šesťdesiatych rokov strana až tak ľudí do strany netlačila, skôr sa ich v tom čase zbavovala a už vôbec nestála tak vehementne o inteligenciu. Tej sa skôr bála.

Režim bol nastavený tak, že výhodnejšie bolo vlastniť stranícku knižku. Preto to boli skôr vnútorné súboje, či som ochotný byť občanom druhej kategórie, alebo prijmem ich hru a do strany vstúpim, hoci aj formálne. Ale film to postavil inak. Václava do strany lámu a on má strach.

No asi je to tak, že Václav je krehký a hypersenzitívny človek, ktorý neznesie väčšiu záťaž. Takíto ľudia môžu mať problém normálne fungovať v každej dobe. Môže ich psychicky ničiť čokoľvek, nie iba dvaja malomestskí stranícki funkcionári, ktorí by radi mali notára v strane.

Inzercia

Predstavme si len, že by Václav bol notárom v časoch po Novembri. Nikto by ho netlačil do strany, ale do rôznych podvodov. Alebo by mal strach z toho, či na malom meste ako notár uživí rodinu, či utiahne platiť zamestnancov, kanceláriu.

Táto línia komunistickej hrôzy teda vo filme celkom nefunguje.

Na tlačovej konferencii po filme padla otázka na režisérku, ako jej dedo fungoval ďalej v reálnom živote, a režisérka priznala, že trpel psychickými problémami a depresiami dlhodobejšie. Ale ponuky na vstup do strany dostával a asi to k jeho psychickej pohode neprispievalo.

Českých filmárov fascinuje doba normalizácie či život počas socializmu a snažia sa ich filmársky uchopiť rôznym spôsobom. Nejdú len po heroických či výnimočných prípadoch, skôr ich zaujíma taký obyčajný život, ľudia, ktorí netúžia byť hrdinami, chcú len slušne prežiť, spomeňme Báječná léta pod psa, Pupendo, Pelíšky, Občiansky preukaz... Česi sú hrdí na to, že často tie časy prežili len vďaka humoru, ale v tomto prípade to tak nie je. Václav je príliš vážny človek a aj život berie veľmi vážne.

Režisérka mala dopredu jasnú ideu a hlavnú líniu. V tomto prípade nebude pre hrdinov oporou humor a nadhľad, ale rodina, ktorá je silná a v ktorej manželia držia spolu v dobrom i zlom. To môže fungovať ako hrádza proti zlu v každom režime.

Naozaj pekná idea. Dokonca film jemne naznačuje, že táto rodina je aj duchovne inak ladená, ako by sa očakávalo od socialistickej inteligencie. Otec pri mori cituje dcére z Biblie, pred stromčekom sa spieva o tom, že sa narodil Kristus Pán... Ďalej sa už autorka neodvážila hrať s náboženským cítením hrdinov, ale jasne čosi naznačila.

Nech je to ako chce – je to isto film, ktorý je veľkou poctou manželstvu. Film dokonca krásne ukazuje význam širšej rodiny, ktorá v ťažkých časoch stojí pri sebe a pomáha si. Václavova žena neostáva sama, keď jej muž skončí v nemocnici.

V tomto smere je film povzbudivý a má pre diváka silné posolstvo. Ale nie je to celkom film pre široké vrstvy.

Lebo sú v ňom momenty, ktoré – neviem to inak nazvať – sú nudné. Nie pre dlhé zábery či „primálo deja“. Ale pre akúsi bezradnosť dodať filmu ešte nejakú inú líniu, motív. Lebo ten politický či spoločenský kontext celkom nefunguje.

A potom akoby sa film bál väčšej drámy. Vždy, keď sa to k nej schyľuje, akoby autori uhli a urobili z toho láskavý rodinný film. Alebo paródiu, alebo trochu sentimentálny kus. Občas je tu aj zbytočne veľa slov, pritom najsilnejší je film vtedy, keď sú v zábere tváre hercov. Najmä Martin Finger nemusí robiť nič a v jeho pohľade je všetko. Bezradnosť muža, ktorý je zásadový, slušný, ale zároveň príliš krehký a nemôže byť preto veľkou oporou svojej rodine. Občas musí byť tá silnejšia jeho žena. A muž to musí s pokorou a vďakou prijať.

Viem si predstaviť, čo sa festivalovej porote na filme páčilo, a viem si predstaviť, že film osloví diváka vo filmovom klube, ktorý sa bude vytešovať z hudby, na ktorej si tvorcovia dali záležať, z originálnej kamery či zo zaujímavého herectva dvoch hlavných hrdinov, ktorí podávajú veľmi koncentrovaný výkon.

Určite je spoločensky cenné, že film oceňuje manželstvo. Že ono je akoby tou najlepšou výbavou do zlých čias.

Napriek tomu to nie je výnimočný film. Je to skôr sympatický pokus o výnimočný film, ktorý v niečom vyšiel a v niečom pôsobí bezradne.

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.