Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Interview Svet kresťanstva
22. september 2022

Školský kaplán

Ani na cirkevných školách to nie je ružové. Niektorých moja prítomnosť provokuje

O úlohe a poslaní školského kaplána sme sa rozprávali s kňazom Petrom Štieberom.

Ani na cirkevných školách to nie je ružové. Niektorých moja prítomnosť provokuje
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

O úlohe a poslaní školského kaplána sme sa rozprávali s kňazom Petrom Štieberom.

Väčšina katolíckych škôl otvorila školský rok svätou omšou. Mať možnosť zúčastniť sa na omši alebo ísť na spoveď počas vyučovania nie je samozrejmosťou. Katolícke školy túto možnosť poskytujú vďaka školským kaplánom, ktorí sa starajú o duchovné potreby žiakov aj učiteľov.

V niektorých školách túto funkciu zastávajú rehoľníci, inde diecézni kňazi, no v mnohých prípadoch do školy dochádza kňaz z miestnej farnosti, ktorý má okrem duchovnej správy školy viaceré úlohy.

Na chodbách Katolíckej spojenej školy sv. Mikuláša v Prešove možno denne stretnúť kňaza, ktorý je vyčlenený len pre jej pastoráciu a so žiakmi či učiteľmi žije „pod jednou strechou“​​.

„Niektorých to provokuje a možno by boli radšej, keby tam toho kňaza nestretli. Ale on je tam každý deň, prejde okolo, usmeje sa na nich a snaží sa mať s nimi trpezlivosť,“ hovorí o svojej misii medzi žiakmi školský kaplán Peter Štieber.

V rozhovore sa dozviete aj to, čo je úlohou duchovného správcu katolíckej školy a s akými otázkami sa naňho obracajú žiaci.

Leto máme za sebou, deťom sa začali školské povinnosti. Má školský kaplán prázdniny?

Moje prázdniny sa začínajú, keď iní sú už skoro po dovolenkách. Už štvrtý rok začiatkom júla organizujeme mestský tábor pre sto detí z prvého stupňa. Dovolenka sa mi začína, až keď všetko uzavriem a nemusím sa v škole najbližšie tri týždne ukazovať.

Po 20. auguste sa zvyčajne vraciam do školy a pripravujem sa na duchovnú obnovu pre zamestnancov a učiteľov. Vôbec to nie je tak, ako si mnohí myslia, že učitelia či školský kaplán majú dva mesiace prázdnin. Majú čas dovolenky, ktorú si nemôžu vyčerpať počas roka, ale nie sú to dva mesiace.

Ako najradšej oddychujete?

Športujem v prírode, napríklad cyklistika, turistika, beh... Rád chodím na turistiku aj sám. Možno je to čudné, ale potrebujem ticho. Tým, že sa na dennej báze intenzívne stretávam s množstvom ľudí, keď prídem zo školy, potrebujem byť sám. 

Keďže Prešov je veľké mesto a všade je veľa ľudí, zle sa mi tu behá. Nechodím ako iní bežci so slúchadlami a mobilom v ruke, najradšej behám v prírode, kde počujem zvuky lesa.

Ako ste sa dostali k službe školského kaplána?

Momentálne sú to štyri roky, čo duchovne spravujem našu školu. Predtým som šesť rokov pôsobil ako kaplán v dvoch košických farnostiach, a keďže sa schyľovalo k prekladačkám, neviem ani ako, ani prečo, dostal som od pána arcibiskupa otázku, či si viem predstaviť ísť do špeciálnej pastorácie do školstva. Nemal som dôvod povedať nie.

Vedeli ste, do čoho idete?

Nevedel som a po prvých mesiacoch som si hovoril, kam som sa to vlastne dostal. Po práci som sa vracal domov po rôznych poradách okolo štvrtej-piatej s hlavou nafúknutou ako balón a pýtal som sa sám seba, na čo som to ja vlastne pristúpil. Zo začiatku to bolo veľmi náročné.

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Máte vzťah k deťom?

Áno, asi to s tými deťmi trochu viem. Samozrejme, aj ja mám svoje kapacity, hranicu trpezlivosti a svoje nervy a po školskom roku potrebujem tak ako iní učitelia vypnúť, ale určite mám k nim vzťah. Rád s nimi pracujem, baví ma to.

Ste z väčšej rodiny? Môže to byť jeden z dôvodov, prečo máte blízko k deťom?

Áno, pochádzam z deviatich súrodencov. Sme ôsmi bratia a jedna sestra. Výchova v tom môže zohrávať nejakú rolu, ale skôr je to o nastavení človeka, nie každý musí mať k deťom vzťah. Je to aj o tom, aká ste osobnosť, či máte dar pracovať s deťmi a mať s nimi trpezlivosť.

V mnohých katolíckych školách školského kaplána nemajú. Pastoráciu miestnej školy zvyčajne vykonáva farár alebo kaplán z farnosti. Vy ste vyčlenený len pre školu alebo slúžite aj inak?

Formálne som zaradený do farnosti svätého Mikuláša v Prešove. Na jej území je naša škola, ktorej zriaďovateľom je Košická arcidiecéza. Som vyčlenený na plný úväzok pre školu. Samozrejme, vo farnosti pomáham podľa potrieb a okolností. Pomáham s prípravou snúbencov na sviatosť manželstva alebo detí na prvé sväté prijímanie, ale prioritne som v škole.

„Vysluhovanie sviatostí je až čerešnička na torte. Je to pomerne vysoký a náročný cieľ, pretože k nemu vedie dlhá cesta cez ohlasovanie Božieho slova.“ Zdieľať

Prečo škola potrebuje vlastného kňaza?

Katolícka spojená škola sv. Mikuláša vznikla v roku 1991. Spočiatku to bolo presne tak ako v iných farnostiach, že kňaz tam dochádzal. S rozrastajúcou sa školou a stúpajúcim počtom žiakov sa však zvyšovali požiadavky na duchovné krytie v škole. Vznikla potreba, aby bol kňaz vyčlenený len pre žiakov a zamestnancov.

Je to aj personálna otázka, keďže v Košickej arcidiecéze sme mali pomerne dosť kňazských povolaní a väčšina farností bola dostatočne pokrytá, pán arcibiskup prešiel do modelu, kde je kňaz vyčlenený čisto pre školu.

Aká veľká je škola, ktorú duchovne spravujete?

Navštevuje ju 730 žiakov od šesťročných prvákov až po maturantov, plus 60 pedagógov a 25 – 30 nepedagogických zamestnancov. V priestoroch školy sídli aj cirkevná umelecká škola. Keď to zrátame, je to viac ako 800 ľudí, ktorých stretávam päť dní v týždni.

To je už veľmi konkrétna služba akoby vo väčšej obci. Samozrejme, nie je to pre nich jediná možnosť, ako sa dostať k sviatostiam, ale je to špeciálna duchovná starostlivosť o nich.

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Čo je vašou úlohou?

Každý katolícky kňaz má dve hlavné úlohy – ohlasovanie Božieho slova a vysluhovanie sviatostí. Vysluhovanie sviatostí je až čerešnička na torte. Je to pomerne vysoký a náročný cieľ, pretože k nemu vedie dlhá cesta cez ohlasovanie Božieho slova. To sa rozmieňa na rôzne formy ako vyučovanie náboženstva, ale aj neformálne rozhovory, rôzne projekty, tábory, duchovné obnovy a aktivity počas roka.

Koncom augusta mávame dvojdňovú duchovnú obnovu pre učiteľov, okrem toho pre nich robím trikrát do roka ďalšie niekoľkohodinové obnovy po vyučovaní. Pre žiakov chystám deväť duchovných obnov.

Takže okrem sviatostí, omší a duchovných obnov aj učíte?

Som normálne zaradený do vyučovacieho procesu spolu s ostatnými vyučujúcimi náboženstva. Tým, že katolícke školy majú dotáciu dve hodiny náboženstva týždenne, nedá sa to pokryť jedným učiteľom, takže je nás päť.

Všetko to, čo robí školský kaplán, sa nedá konkrétne pomenovať. Keď sa stretávam s inými kňazmi, tiež sa ma pýtajú, a čo ty vlastne robíš v tej škole? Však dobre, ideš tam, odučíš a ideš domov, nie? Možno to tak vyzerá, ale nie je to tak. Ja som v zborovni celý deň.

Ako teda vyzerá váš pracovný deň?

Keď sa opýtate kňaza vo farnosti, čo robí, je to jednoduchšie. Povie vám, čo presne v ten deň robil, dve hodiny mal kanceláriu, potom pohreb, spovedanie, svätú omšu, stretnutie s deťmi... Všetko sú to konkrétne veci.

Ja som v škole od siedmej do štvrtej-piatej poobede. Ráno slúžim svätú omšu, odučím niekoľko hodín náboženstva a potom ten zvyšný čas cez voľné hodiny strávim spovedaním, prípravou na duchovné obnovy, ale patria sem aj neformálne bežné rozhovory, pristavím sa pri niekom a spýtam sa ho, ako sa má. Zapojil som sa tiež do projektu Cena vojvodu z Edinburgu, kde som školiteľ expedície a so žiakmi trávim neformálny čas aj na turistike.

Oceňujú ľudia, že majú kňaza poruke a kedykoľvek sa môžu vyspovedať?

Viacerí chodia za mnou s tým, aké je to pre nich super, že môžu prísť do školy a zúčastniť sa na svätej omši. Jedna naša učiteľka, ktorá má väčšiu rodinu, mi stále ďakuje a váži si to, že môže byť na svätej omši, pretože po práci musí doma zabezpečiť veľa vecí a nestíhala by chodiť cez týždeň do kostola.

Vtedy ma to povzbudí, že to má zmysel, aj keď kaplnka nepraská vo švíkoch. Každý deň príde na svätú omšu okolo 30-40 ľudí, čo zodpovedá počtu veriacich, ktorí chodia cez týždeň do kostola v nejakej menšej dedinke.

Ako vníma učiteľský zbor, že s nimi v zborovni sedí kňaz?

To je skôr otázka na nich. Ako to už býva aj vo výchove, nie vždy všetko musí človek počuť, všetko vidieť, niekedy musí privrieť oko a tváriť sa, že nič nepočul. Ale prevažne pozitívne.

Aj keď nemám plný učiteľský úväzok, som do istej miery jeden z nich. Samozrejme, kňaz je vždy v prvom rade kňazom. Ale keď prichádzajú za mnou so svojimi starosťami na rozhovor alebo svätú spoveď, vnímajú, že mám pre nich pochopenie.

Inzercia

Trávim s nimi čas, mnohé povinnosti máme spoločné, sprevádzam ich. Keď vidím, koľko byrokracie učiteľstvo stojí, na čo všetko dnes musia mať papier, je obdivuhodné, že vôbec chcú vzdelávať a vychovávať žiakov.

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Ste v pastorácii aj pre rodičov?

Nemám praktický dosah na rodičov v zmysle, že by som mal nejaké aktivity pre nich. Stretol som sa s tým na inej škole, že rodičia mali spoločnú duchovnú obnovu. Do budúcna uvažujem niečo podobné zrealizovať.

S rodičmi ide poväčšine o neformálne stretnutia, spätnú väzbu, ale ani z kapacitných dôvodov to nie je úplne reálne mať dosah na všetkých rodičov. Je to masa ľudí.

„Nedá sa utiecť pred zodpovednosťou za výchovu. My môžeme rodičom vo výchove len vypomôcť, ale nedá sa ju suplovať.“ Zdieľať

Stretli ste sa s tým, že rodičia neraz dávajú problémové dieťa práve na cirkevnú školu, aby ho „prevychovali“?

Áno, máme deti s rôznymi problémami, či intelektovými, alebo vzťahovými v rodine. Nikoho nesegregujeme ani nie sme výchovno-nápravné zariadenie. Problémovým deťom sa snažíme podať ruku, nakoľko je to možné, či už po vzdelávacej, alebo duchovnej stránke.

Niektorí rodičia však prichádzajú s iným postojom. Povedia si, že dáme dieťa do katolíckej školy a my sa už nemusíme o nič starať, ani po duchovnej či výchovnej stránke. Vtedy sa nad tým len pousmejem, veď my to s tým dieťaťom pár rokov vydržíme, ale rodičov to dobehne. Nedá sa utiecť pred zodpovednosťou za výchovu. My môžeme rodičom vo výchove len vypomôcť, ale nedá sa ju suplovať.

Ako reagujú rodičia, keď ich na to upozorníte?

Ja to vnímam len tak z pozadia, lebo nie som triedny učiteľ, ale keď sa rozprávam s kolegami, sú nešťastní, že rodičia zostanú dotknutí alebo na nich vybehnú, pretože sa nepochopili. Školu a učiteľov často vnímajú ako nepriateľov, no je to práve naopak. Keď učiteľ povie rodičovi niečo negatívne o žiakovi, nehovorí to preto, že ho chce potopiť, ublížiť mu alebo ponížiť rodiča. Naopak, záleží mu na ňom, preto pomenuje jeho chybu, aby sa dala do poriadku.

To, čo učiteľov najviac trápi a prečo nespávajú, sú práve žiaci a problémy, ktoré s nimi prežívajú. U nás nejde len o známky, ale najmä o osobu. Dobre, možno nie je najlepší matematikár alebo nepôjde na vysokú školu, ale podstatné je, aby bol dobrým človekom. A keď už tu je problém v spolupráci, tak sa s nimi veľmi ťažko pracuje aj v iných veciach.

Vašou úlohou je byť pre žiakov duchovnou oporou. Vyhľadávajú vás sami od seba s tým, čo prežívajú?

Mladí z osemročného gymnázia zriedka, pretože som s nimi na vyučovaní, kde majú možnosť pýtať sa. Keď prídu za mnou mimo hodiny náboženstva, väčšinou je to kvôli spovedi, ale nájdu sa aj takí, ktorí si potrebujú zodpovedať osobné otázky.

Keď sa študent pýta nie s bočným úmyslom, ale so záujmom a z vlastnej iniciatívy, pre učiteľa je to najkrajšia hodina a zniesol by mu aj modré z neba.

No a niekedy im otázky zodpovie už len to, že je medzi nimi katolícky kňaz, že išiel okolo, pozdravil, usmial sa, prihovoril sa. Možno ako František z Assisi už len svojou prítomnosťou vzbudzujem otázky alebo niečo v tých ľuďoch spôsobujem. To, že sme na katolíckej škole, neznamená, že je všetko ružové a všetci sú hlboko veriaci.

Máme hľadajúcich žiakov, ale aj takých, ktorí sa s tým nestretli, lebo to nevideli doma. Tým to víri v hlave, provokuje ich to a možno by boli radšej, keby tam toho kňaza nestretli. Ale on je tam každý deň, prejde okolo, usmeje sa na nich a snaží sa mať s nimi trpezlivosť. Aj to je forma ohlasovania Božieho slova.

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Niekedy sa stáva, že aj na cirkevných školách majú deti problém nájsť si veriacich kamarátov a v triede sú skôr v menšine. Aký je pomer hľadajúcich, odmietavých a veriacich?

Skoro všetci sú veriaci, len niektorí o tom ešte nevedia a nie sú s tým stotožnení. (Úsmev.) Je veľmi ťažké posúdiť, čo sa deje v človeku. Väčšina sú praktizujúci, pristupujú k sviatostiam a pochádzajú z dobrých rodín. Ale konkrétny stav neviem povedať.

Duchovné veci sa nedajú odmerať. Niekto povie, veď čo vy kňazi prinášate spoločnosti? Cirkev je zbytočná. V podstate hej, my nezvyšujeme HDP ani neznižujeme ekonomickú krízu. Tým, že sú tu kňazi, nebude lacnejší chlieb či mlieko. Ich prínos sa nedá zmerať. My vieme len vplývať na ľudí. To, čo jeden dnes odmieta, sa zajtra môže zmeniť. Rovnako je to aj naopak. Vždy je to o duchovných zápasoch.

S akými vecami za vami chodia? Čo dnešných žiakov najviac trápi?

Najčastejšie vzťahy. Aj v duchovnej rovine vo vzťahu k Bohu, ale aj s rodičmi a medzi sebou. Často prichádzajú s otázkami o duchovných veciach.

„Hoci je Ježiš prítomný v Eucharistii v kaplnke každý deň a študent oňho celý rok nezakopne, nezvoláva naňho oheň z neba ani mu to nevyčíta, nehromží, ale stále je pripravený kedykoľvek ho vypočuť.“ Zdieľať

Riešia aj homosexualitu alebo gender ideológiu?

V škole máme odraz toho, čo sa deje v celej spoločnosti. Je to taká vzorka, máme nejaké percento z každého názoru. Gender ideológia a homosexualita, to sú asi najhorúcejšie témy na hodinách. Aj keď oni si myslia, že to majú zodpovedané a celkom jasné, nie vždy je to tak.

Na hodinách sa stretávam s rôznymi názormi. Každý môže povedať svoj pohľad na vec. No ja sa im snažím vždy položiť otázku, pretože v živote je dôležité nielen vedieť povedať svoj názor, ale aj kriticky myslieť, hľadať zdroje, overovať si informácie...

Pretože prečítať si môžu hocičo neoverené, takisto od rovesníkov či rodičov mohli všeličo počuť. Ja sa ich snažím navigovať, aby išli k zdrojom alebo aby hľadali konkrétnu skúsenosť. Pýtam sa, čo čítajú a či nad tým uvažujú. Snažím sa ich učiť, aby mysleli dopredu.

Je super, keď je človek empatický rôznym menšinám, ale treba rozmýšľať dopredu, čo to prinesie do budúcna, ak by sa niečo zmenilo v učení cirkvi.

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Zdá sa vám, že sa deti a študenti za posledné roky zmenili?

Som školským kaplánom iba štyri roky, takže to neviem úplne posúdiť. Skôr to vnímam od kolegov alebo z čias, keď som vyrastal. Ale za posledné dvojročné obdobie pandémie môžem zhodnotiť, že sa to veľmi podpísalo na žiakoch v schopnosti komunikovať, vyjadriť postoj. To, samozrejme, súvisí s online učením.

Ale sú aj pozitívne príklady, keď som sa pýtal študentov, čo im to obdobie dalo a čo zobralo, niektorí povedali, že vďaka pandémii a izolácii si dali do poriadku rodinné vzťahy a naučili sa mať jeden druhého rád. Rodiny boli viac spolu, jeden chalan si našiel cestu k svojmu otcovi, začali spolu chodiť na huby a do prírody, na čo predtým nemali čas.

„Boh nad nikým neláme palicu a každý má svoj čas. Napriek tomu, že teraz človek niečo neprijíma, Boh ho neprestáva mať rád.“ Zdieľať

Čo vás naučila intenzívna práca s deťmi a mládežou?

Ľudsky ma to naučilo, že každý je len človek a má svoje chyby. Napriek tomu, že niekedy potrebujú veľa trpezlivosti, vnímam, že sú to ľudské bytosti, a chcem im pomôcť, nech sú akíkoľvek. Aj so mnou musia mať rodičia či žiaci veľa trpezlivosti.

Čo vám dala skúsenosť pastorácie detí a mladých do kňazského života?

V duchovnej oblasti som sa naučil, že každý je nielen človekom, ale aj Bohom milovaným dieťaťom. Toto mám stále pred sebou aj vo chvíľach, keď sa stretávam ako ohlasovateľ evanjelia s neprijatím. Boh nad nikým neláme palicu a každý má svoj čas. Napriek tomu, že teraz človek niečo neprijíma, Boh ho neprestáva mať rád.

Mávam niekedy také myšlienky, že prečo tí žiaci, študenti, učitelia neprídu, nemajú radi Pána Ježiša, ale potom si uvedomím, že ani on im to nevyčíta, je tam a potichu na nich čaká.

Tento postoj sa snažím rešpektovať a kopírovať. Hoci je Ježiš prítomný v Eucharistii v kaplnke každý deň a študent oňho celý rok nezakopne, nezvoláva naňho oheň z neba ani mu to nevyčíta, nehromží, ale stále je pripravený kedykoľvek ho vypočuť.

A to je pre mňa upozornenie, že aj keď budem sám v kaplnke a na svätú omšu nikto nepríde, je to v poriadku a budem na nich naďalej čakať.

Odporúčame

)
Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.