Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Film Kultúra
17. september 2022

Nový film o Juklovi a Krčmérym

Čas na rozmýšľanie nielen o moci a pravde

Obaja sú deväť, desať rokov po smrti, ale akoby až teraz prišiel čas priblížiť ich život, dielo, odkaz.

Čas na rozmýšľanie nielen o moci a pravde

V kinách sa začal premietať dokument s názvom Slobodní. Je pritom o mužoch, ktorí boli v komunistickom väzení štrnásť či pätnásť rokov. Vrátili sa z väzenia, keď mali štyridsať, a rozhodli sa ostať slobodní. Teda jednak sa už neoženili, ale pre nich slovo „slobodní“ znamenalo oveľa viac.

Vladimír Jukl a Silvester Krčméry boli nenápadní muži usídlení kdesi pri koreňoch katolíckeho disentu na Slovensku. Nepútali na seba pozornosť a o ich veľkom diele dlho nevedelo až tak veľa ľudí. Keď prišiel November, nestáli na tribúnach, nežali ovácie, neprijímali úrady, stránili sa svetskej i cirkevnej moci.

Svoje poslanie splnili v najťažšej dobe – aj vďaka nim sa tajná cirkev na Slovensku stala významnou silou, dokázala k sebe priťahovať mladých ľudí. Jukl s Krčmérym ich učili, ako byť slobodní. Tak postupne rozkladali komunistickú moc, ktorá nemala pravdu.

Obaja sa potom v slobodných časoch už sťahovali do ústrania a v tichosti odišli. Vladimír Jukl zomrel v roku 2012, Silvester Krčméry v roku 2013. Zostalo niekoľko fotografií, filmových záznamov, spomienky pamätníkov – a veľké dielo.

Možno je práve teraz dobrý čas hovoriť o Juklovi a Krčmérym. Zdieľať

Zrejme musel prejsť nejaký čas, aby sme dozreli na pochopenie ich odkazu. V euforickom ponovembrovom období akoby nebol čas a priestor na ich tiché posolstvo. Bolo treba zažiť opojenie zo slobody, z konzumu, zo všetkých tých možností, ktoré sa otvorili a lákali.

A navrch mali iní ľudia z katolíckeho disentu, nie tí, ktorých ovplyvnil profesor Kolakovič a ktorí sa neutiekali k slovenskému štátu, ale naopak, odmietli tento režim a odišli do Povstania. Ale potom vydržali s nevídanou pevnosťou komunistické mučenie a väzenie a komunistom vmietli do tváre pamätné vety: „Vy máte moc, ale my máme pravdu. Tú moc vám nezávidíme a netúžime po nej, nám stačí tá pravda.“ (Slová vyslovil dvadsaťdeväťročný Krčméry v júni 1954 na súde v Trenčíne.)

Možno je práve teraz dobrý čas hovoriť o Juklovi a Krčmérym. Akoby znova tieto dve veci bolo dôležité vnímať v inom svetle: moc a pravdu.

Teraz v priebehu krátkeho času vznikli dve dôležité veci: Slavo Zrebný napísal scenár a natočil celovečerný dokument Slobodní. A František Mikloško napísal knihu o Vladimírovi Juklovi, ktorá čoskoro vyjde vo vydavateľstve Postoja.

To sú veci, z ktorých sa môžeme tešiť.

Dokument Slava Zrebného má osemdesiat minút a pôjde aj vo vysielaní RTVS. Odporúčam však zájsť naň do kina. Neverím veľmi tomu, že si človek doma nájde čas a pokoj, aby sa koncentroval a 80 minút naplno vnímal v domácej obývačke tento film. A bez úplného sústredenia sa, bez akéhosi ponorenia sa do toho filmu je to nanič.

Asi by som sa cítila trápne, keby som pri tom dokumente občas zašla do chladničky, zdvihla mobil alebo prehodila slovo s príbuznými o tom, čo treba zajtra nakúpiť.

Tí muži a ich dielo si zaslúžia našu plnú pozornosť.

Je vždy ťažké robiť celovečerný dokumentárny film, ktorý nemôže byť žiadnym infotainmentom, naopak, vyžaduje si istú vážnosť a sústredenú pozornosť. Divák musí byť ochotný prijať isté penzum informácií, nemôže to byť len také patetické a emocionálne pôsobivé. No zase to nemôže byť len náučný film, ktorý sa človeka vnútorne nedotkne, iba mu dodá veľa informácií.

Vždy je trochu vyrušujúce, keď v dokumente vidíme staré fotografie, hovoriace hlavy a medzitým v pozadí počujeme hlas staršieho človeka, ktorý nás didaktickým spôsobom poučuje, čo a ako bolo. Cítime sa ako v škole.

Tvorcovia to urobili inak. Sprievodkyňou je mladé dievča, študentka histórie, a celý príbeh tak objavujeme akoby očami človeka, ktorý v tej dobe nežil, ale chce to celé pochopiť.

Nestačí, aby spoznala osudy dvoch mužov, ich priateľstvo, ale treba k tomu pridať ešte aj komplikovaný a nie ľahko uchopiteľný život a misiu profesora Kolakoviča. Lebo ním sa to všetko vlastne začalo, keď začal pripravovať silné osobnosti, aby raz v čase totality vykonali to, čo bude nutné. Divák potrebuje poznať aj historické súvislosti a kontext.

Súvislosti sú tu načrtnuté, takže sa nestratí ani nezorientovaný divák. A vďaka tomu to nie je iba film pre zasvätených, ale sú tu napríklad aj dlhé zábery na mladé dievča, ktoré sa to snaží celé pochopiť a necháva na seba príbeh pôsobiť.

Mohlo by to vyznieť aj insitne, ale funguje to dobre. Aj muži, ktorí sú pamätníci a spomínajú na Jukla a Krčméryho v prítomnosti dievčaťa, študentky, ktorú ten príbeh zaujíma, akoby boli otvorenejší a hovorili jednoduchým, no presvedčivým jazykom.

Určite je vo filme fascinujúca aj téma chlapského priateľstva. Zdieľať

Spomína najmä František Mikloško, ktorý oboch mužov dobre poznal, a Vladimír Krčméry, ktorý je synovcom Silvestra Krčméryho.

Obaja sú úžasní rozprávači a navyše ich tváre sú ušľachtilé a ich život je hodný rešpektu, čo dodáva filmu presvedčivosť a silu.

A mimoriadne cenné sú historické záznamy, v ktorých o svojom živote hovorí Jukl aj Krčméry.

Inzercia

Vďaka ich výpovediam sú tam aj momenty, keď divák začne nenápadne konfrontovať s ich príbehom aj svoj život. Lebo nejde len o to, či človek zvládne kruté fyzické aj psychické mučenie, ale či pritom ostane silný vo svojej viere, či nepodľahne nenávisti, pomste alebo ho neovládnu pocity zmaru. Tí chlapi sa ani necítili ako obete, ktoré treba ľutovať. A vedeli, že zmenu musia začať od seba.

Väzenie dokázali využiť aj na to, aby vďaka samote nachádzali hĺbku v modlitbe. O tom, aké je v dnešnom svete dosiahnuť niečo také, vo filme hovorí benediktín Jozef Brodňanský, a to ešte dáva filmu ďalší rozmer.

Určite je vo filme fascinujúca aj téma chlapského priateľstva. Dvaja muži, ktorí nemohli viesť normálny život, založiť si rodiny, sa rozhodli slobodne pre ťažkú a dobrodružnú cestu. A boli v tom spolu. 

Vďaka mnohým fotografiám, ktoré autori našli, vidno, že život „generálov tajnej cirkvi“ nebol len plný utrpenia a zápasu. Naopak, bolo tam veľa úsmevu, radosti, lebo okolo seba mali najmä veľa mladých ľudí, ktorých formovali a učili žiť slobodný a hrdý život. Lebo oni sú tí, ktorí poznajú pravdu.

Veľa fotografií je z prírody, z výletov, z túr, kde vidno veľa šťastných ľudí. Pritom mnohí z nich boli prenasledovaní a opuncovaní ako nepriatelia spoločnosti. Ale mali silnú komunitu, ktorá ich život formovala a obohacovala.

Zdroj: https://www.filmslobodni.sk/

Niektoré otázky film nedokázal zodpovedať, skôr ich naznačil. Napríklad vzťah Jukla a Krčméryho s kardinálom Korcom, ktorý prešiel rôznymi premenami. Alebo rozdiely medzi Juklom a Krčmérym, ktoré sú tu spomenuté, ale nie je priestor ich bližšie rozobrať.

Určite silno rezonuje téma vzťahu k najbiednejším, niečo, čo dnes počuť často od pápeža Františka, ale Jukl s Krčmérym túto misiu dostali už v Kolakovičovej škole.

Takisto by bolo dobré vedieť viac o ich názoroch na ponovembrovú dobu, ako ju vnímali, čo im prekážalo, prečo nechceli výraznejšie formovať napríklad kresťanskú politiku.

To všetko sú otázky, ktoré divákovi napadnú, ale vie, že na to nemôže dať odpoveď jeden dokument. Ten musí rešpektovať aj filmovú reč, myslieť na hudbu (ktorá je dôležitou súčasťou), strih, tempo filmu, ktoré určujú aj zábery na mladé dievča, ktoré príbeh spoznáva. Vidíme ju v knižnici, pri pomníku Kolakoviča, v leopoldovskej cele či na mieste v horách, kde sa Kolakovič a jeho ľudia ukrývali počas Povstania.

Na prvý pohľad sú to možno bezvýznamné a statické zábery, ale sú to miesta, kde divák môže akoby ten príbeh dôslednejšie vstrebávať. (Je možné, že keď to bude sledovať v televízii, práve v týchto momentoch si napríklad prezrie nové e-maily alebo si pôjde urobiť čaj.)

Aj Jukl s Krčmérym mohli pôsobiť ako muži, ktorí nepochopili „ducha čias“ . Zdieľať

Jukl a Krčméry sú fascinujúci muži, ktorých život a poslanie človek nepochopí len vďaka jednému dokumentu. Ten film však dokáže človeka namotať v tom zmysle, že chce vedieť viac.

Ak sa dnes veriaci často cítia vo verejnom živote ponižovaní, zosmiešňovaní ako ľudia, ktorí nerozumejú dobe a sú zaostalí, tak práve v tomto dokumente možno vidieť, ako sa dá tomu čeliť.

Aj Jukl s Krčmérym mohli v päťdesiatych rokoch minulého storočia pôsobiť ako muži, ktorí nepochopili „ducha čias“ a ostali uviaznutí v chorobných víziách akéhosi chorvátskeho kňaza.

Lenže ich viera, pokoj, láskavosť a absolútna istota, že majú pravdu, boli fascinujúce. Jukl bol navyše praktický muž, ktorý vedel veci manažovať, Krčméry k tomu pridal svoju charizmu a ich dielo rástlo.

To všetko je inšpirujúce, čo si budeme hovoriť.

Stojí za to pátrať ďalej.

Obálka knihy o Vladimírovi Juklovi, ktorú pripravuje vydavateľstvo Postoja. Autorom je František Mikloško.

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.