Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Svet kresťanstva
21. september 2022

Ukážka z knihy

Ako budovať ženskú spiritualitu

Kniha Velebím bola spočiatku odpoveďou na Exodus 90 – cenné a hodnotné mužské duchovné úsilie –, ktorý však pre ženy nie je vhodný. Velebím má iný cieľ: ide o hľadanie čnosti cez meditáciu o podstate ženskosti, pretože Boh nás všetkých pozýva k tomu, aby sme sa stali svätými.

Ako budovať ženskú spiritualitu

Prečítajte si teraz ukážku z našej knižnej novinky

Ženy sú nite, ktoré spájajú spoločnosť. Udržiavame život a rozvíjame ho v iných, no ak máme slabú vieru a konáme sebecky, Cirkev i svet trpia. Máme silu zrkadliť Božiu lásku iným. Náš ženský génius sa opisuje ako vnímavý, citlivý, štedrý a materinský. Svätý pápež Ján Pavol II. o ňom podrobne písal v apoštolskom liste Mulieris Dignitatem.

„Žena je silná vedomím tohto zverenia, silná tým, že Boh ,jej zveruje človeka‘ vždy a všade, dokonca i v podmienkach spoločenskej diskriminácie, v akých sa môže ona ocitnúť. Toto vedomie a to zásadné povolanie hovoria žene o dôstojnosti, akú dostáva od samého Boha, a to ju robí ,statočnou‘, posilňuje jej povolanie. Tiež takýmto spôsobom sa ona – ,statočná žena‘ (porov. Prís 31,10) stáva nezastupiteľnou oporou a žriedlom duchovnej sily pre iných, ktorí v nej pociťujú veľké duchovné energie. (…) V tomto zmysle predovšetkým naše časy očakávajú objavenie sa toho ,génia‘ ženy, ktorý zabezpečí citlivosť pre človeka v každej situácii: preto, že je človekom! A preto, že ,najväčšia je láska‘ (1 Kor 13,13).“

Najprv musíme milovať Boha, pretože práve od neho dostávame silu, ktorá je nevyhnutná pre starostlivosť o celé ľudstvo. Najlepším príkladom lásky je Kristus na kríži – jeho obeta lásky spustila prúd milosti pre našu spásu. Všetky sme povolané nasledovať tento príklad: chcieť dobro druhých tak veľmi, až sa podľa kritérií tohto sveta budeme cítiť nesvoje, dokonca budeme pre ich dobro možno i trpieť. Slovo „pašie“ (Passion) vlastne znamená utrpenie. My teda uznávame, že pravá láska je ťažká, no vieme, že v tom nie sme samy! Lásku agapé máme možnosť zakúšať v Najsvätejšej sviatosti. Nielenže potrebujeme milovať Boha, musíme mu umožniť, aby on miloval nás.

Jeho skutočná prítomnosť v Eucharistii je zdrojom a vrcholom života milosti. Prostredníctvom vnímavosti Pána prijímame a získavame silu. Stávame sa citlivými na jeho hlas vo svojich dušiach a v modlitbe počujeme jeho volanie. Vidíme ho skutočne vo všetkom, čo nás postretne? Cez svojho ženského génia štedrosti sa delíme o materiálne i duchovné dobrá. Ako môžeme nájsť Boha v tichu, keď sme zlomené, v prázdnote iných ľudí a vo vzťahoch s nimi? Dokážeme napriek utrpeniu nájsť radosť v láske, o ktorú sa delíme?

Štvrtá zložka génia ženy, materstvo, sa najlepšie spája s Máriinou modlitbou Velebí moja duša Pána (Magnifikát) a naším cieľom je velebiť Boha. Jej duša velebila Pána, keď doslova slobodne priviedla na svet Krista. Ako môžeme v prenesenom zmysle ako ženy, ktoré sa usilujú o plnšie žitie ženského génia, priniesť Krista druhým? Velebíme ho v duchovnom dare materstva?

Musíme sa dokonca vzdať vlastných predstáv o tom, ako vyzerá svätosť, a hľadať iba Božiu dokonalú vôľu pre seba ako jeho dcéry. Zdieľať

Ak túžime Pána velebiť nasledovaním príkladu Márie, Matky Božej, potrebujeme sa snažiť o úplný a nevynútený vzťah s Bohom. Súčasťou takého vzťahu je bezplatný dar Božieho milosrdenstva a milosti, no druhou stránkou je náš cvik v čnosti. Berieme na seba najväčšie prikázanie milovať Boha nadovšetko a milovať blížneho ako seba samu. Túžba byť svätými si vyžaduje, aby sme udržiavali vzťahy s ľuďmi viac ako s vecami a aby prevažovali nad úspechmi a sebaláskou. Musíme sa dokonca vzdať vlastných predstáv o tom, ako vyzerá svätosť, a hľadať iba Božiu dokonalú vôľu pre seba ako jeho dcéry.

Jednoducho nemôžeme velebiť Pána bez toho, aby sme v nejakom zmysle neboli mučenicami. V niektorých častiach sveta ľudia skutočne zomierajú v Kristovom mene. No bez ohľadu na to, kde žijeme, nás Boh žiada, aby sme zomierali sebeckým ambíciám a túžbam. Pozýva nás nasledovať svoj príklad na kríži, ktorý je najlepším obrazom lásky. Pre každú z nás znamená velebenie Pána niečo rovnako jedinečné, ako je jedinečná naša duša. Zamyslenia Velebím 90 nám pomôžu modliť sa a rozlišovať a potom uskutočňovať konkrétne spôsoby, akými nás Boh volá prežiariť naše okolie.

Malo by nám záležať na vlastnom vnútornom prežívaní. Duchovný život si prehlbujeme tým, že rastieme v čnosti a tak rozoznávame Božiu milosť, ktorá hýbe našimi dušami. Vtedy dokážeme velebiť jeho Pravdu, Dobrotu a Krásu.

Nie je jednoduché žiť radikálny a autenticky kresťanský život. Ako možno nezrádzať Pravdu v dobe, v ktorej sa zdá, že „tolerancia“ v skutočnosti znamená relativizmus a do očí bijúcu nevšímavosť voči morálnej pravde? Ako môžeme pozývať iných k životu pravej lásky, keď ani netušia, že ju chcú, pretože láska zdanlivo znamená „robiť (len) to, čo človeku prináša radosť“?

Sme povolané ísť do sveta a byť nositeľkami radostnej zvesti (Mk 16,15). Sme ochotné „zomrieť“ z lásky k Bohu? Rastie v nás Boh, kým nás ubúda? Hlásame spôsobom svojho života jeho veľkosť?

My si však príliš často zo svetského pohodlia a vecí robíme modlu, a nie prostriedok, ktorý by nás pritiahol bližšie k Božej dokonalej dobrote. Zdieľať

Ako sa odpútať od svetskej kultúry, aby sme cítili pravú slobodu Ježišových učeníkov? Je to náročná úloha, hlavne v dnešnej globálne konzumnej spoločnosti. Naše smrteľné telá boli stvorené, aby vnímali Boha prostredníctvom zmyslov, a všetko, čo stvoril Boh, je dobré! My si však príliš často zo svetského pohodlia a vecí robíme modlu, a nie prostriedok, ktorý by nás pritiahol bližšie k Božej dokonalej dobrote. „Prekonzumované“ zmysly nás odťahujú od identity Božích dcér a tak nás rozptyľujú, že sa prestávame usilovať o veľkosť a vystačíme si so spokojnosťou. Bojíme sa skutočnej intimity pre rany z minulosti a vnútorné múry, ktoré sme si vystavali, keď nás sklamali ľudia z nášho okolia. Je neuveriteľne ťažké dovoliť Bohu, aby nás miloval, pretože nevnímame citeľný príklad dokonalej lásky. Potrebujeme sa vymotať z vlastného chaosu a odovzdať sa mu.

Sme v pokušení lipnúť na uznaní druhých a túžbe po pozornosti, na bezpečí a pohodlí domova, oblečení, zdraví a jedle, na márnivosti krásy a dobrej postavy, na zoznamoch úloh, ktoré sú dôkazom produktivity pri riadení domácnosti, kariéry alebo oboch. Možno nás pokúša aj zúfalstvo, úzkosť a závislosti od vecí, ktoré plnia naše telá alebo mysle, no duše nechávajú prázdne. Celý program Velebím 90 obsahuje odriekania, ktoré vynášajú tieto ťažkosti na svetlo a pozývajú nás čeliť im tým, že pustíme z rúk očakávania, ktoré si tak silno držíme.

Knihu si môžeme prečítať s tým, že v živote nič nezmeníme, no je ťažké rásť vo svätosti bez osobnej zmeny.

Inzercia

Katechizmus Katolíckej cirkvi nám pripomína, že sme tak ako celé stvorenie v nepretržitom stave putovania. Zdieľať

Za rozhodnutie putovať na púšť askézy sa, samozrejme, treba modliť. Pôvodca túžby po dokonalej láske, Duch Svätý, bude viesť rozlišovanie oblastí našej askézy. Bohu môžeme dôverovať. Jeho dobrá a dokonalá láska upevňuje našu dušu a zamyslenia, ktoré budú nasledovať, nás pritiahnu hlbšie k jeho vôli pre naše životy. Aj keby sme začali malými krôčikmi – musíme začať! A musíme pokračovať.

Mnohé sme prežili život v kolobehu nahrádzania určitých nerestí inými. Niečoho sme sa vzdali, no nahradili sme to iným rozptýlením. Prichádzali sme s výhovorkami, prečo nemáme dosť času modliť sa a slúžiť druhým. Umenšovali sme krstné povolanie k svätosti tým, že sme upadli do kultúry vlažnosti. Nakoniec sa uspokojíme so životom, v ktorom sa nestávame svätými, a to často zo strachu. Bojíme sa, že nám ujde nejaká svetská vec alebo akcia. Bojíme sa odsúdenia od druhých, od seba samých. Bojíme sa intimity – máme strach, že ľudia uvidia naše skutočné zlomené, zranené ja. Ako často sa snažíme skryť pred Bohom a dokonca samy pred sebou!

Takže hoci si aj myslíme, že to nepotrebujeme, ba ani to vôbec nechceme, mali by sme sa vzdať mnohých vecí, ktoré nás podľa našich zmyslov zdanlivo napĺňajú. Keď rozjímame nad čnosťami a nad tým, ako nás vťahujú hlbšie do tajomstva vlastného ženského génia, Boh môže pretvárať naše rany a strachy, len čo zbúrame všetky múry a vzdáme sa nerestí a pripútania. Prestaňme sa obrňovať a otvorme duše tej plnosti, ktorá pochádza zo spoliehania sa na Božiu lásku a prozreteľnosť. Pri raste v čnosti sa vždy potrebujeme opierať o Boha.

... Velebím 90 zahŕňa cielené pestovanie vzťahov s ľuďmi okolo nás, pretože čnosti prirodzene prechádzajú z duše do aktívneho života. Zdieľať

Okrem každodennej modlitby, chvály a adorovania Boha, radostného prežívania života bez pripútanosti program Velebím 90 zahŕňa cielené pestovanie vzťahov s ľuďmi okolo nás, pretože čnosti prirodzene prechádzajú z duše do aktívneho života. Božie kráľovstvo budujeme tým, že počúvame viac, ako hovoríme, nadväzujeme očný kontakt a trávime čas s inými (viac ako zízame na obrazovky) a prinášame modlitby a malé obety aj za ľudí, ktorých stretneme len nakrátko. Namiesto zameriavania sa na seba a na veci, ktorých sa vzdávame, sa sústreďme na to, čo môžeme slobodne robiť a kým môžeme byť.

D R U H Ý  T Ý Ž D E Ň
12

Dvanásty deň: Ľudia boli stvorení, pretože Boh je láska. Bolo teda istým spôsobom nevyhnutné, aby jestvoval niekto, na koho by mohla byť láska sústredená. V našej túžbe milovať a byť milované sa zrkadlí potreba toho, aby stvorenie v spolupráci s Božou tvorivou podstatou pokračovalo. Potrebujeme sa navzájom, aby sme mohli žiť najväčšie prikázanie.

KKC 1942: Čnosť solidarity presahuje materiálne dobrá. Tým, že Cirkev šírila duchovné dobrá viery, podporovala aj rozvoj časných dobier, ktorému často otvárala nové cesty. Tak sa v priebehu storočí potvrdili Pánove slová: „Hľadajte teda najprv Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť a toto všetko dostanete navyše.“ (Mt 6,33)

„Tešte sa, keď budete mať často možnosť navštíviť drahé dcéry a sestry a vítať ich so všetkou láskavosťou, vidieť, ako sa majú, utešovať ich a povzbudzovať ich, aby vytrvali v spôsobe života, ktorý si vybrali, zapaľovať v nich túžbu po nebeskej radosti a pokladoch, túžobne sa tešiť na radostné oslavy a nevýslovné blaho Božieho mesta, na jeho skvelé a večné víťazstvo a mať možnosť odtrhnúť sa od lásky voči tomuto úbohému a zradnému svetu, kde nik nenájde skutočný odpočinok alebo spokojnosť, iba prázdny klam, trpkú prácu a všetko mizerné a úbohé… nech ich nič z tejto zaručenej vyhliadky bez ohľadu na ťažkosti a problémy nenúti pochybovať.

Pretože všetky tieto malé trápenia z ich cesty čoskoro zmiznú a nahradí ich vyrovnanosť a radosť. A okrem toho platí, že „to málo, čo musíme v tomto živote vytrpieť, nie je nič v porovnaní s obrovským šťastím, ktoré nás čaká v raji“ (sv. Angela Merici). 
————
Svoju priateľskosť môžeme považovať za rozvíjanie solidarity s ostatnými. Nielenže musíme prejavovať lásku materiálne (delením sa o zdroje, ktoré máme, prostredníctvom stretnutí s chudobnými a kultúry pohostinnosti v našom dome), ale musíme ju preukazovať aj duchovne.

To si vyžaduje, aby sme boli dobrými poslucháčkami – venovali pozornosť reči tela a tomu, čo druhí nehovoria, rovnako ako tomu, čo robia a hovoria. Zdieľať

Potrebujeme sa navzájom, pretože nedokážeme robiť všetko samy, a ak nemáme blížnych, ktorých by sme mohli milovať, nemôžeme nasledovať Pánovo najväčšie prikázanie! Potrebujeme sa zaujímať a starať o stav duše svojich priateľov – musíme sa snažiť nezaujímať iba o seba a vlastné plány a trápenia. To je duchovná solidarita. Vlastný vnútorný život nemôžeme nechať bokom, to je pravda, ale mali by sme tiež povzbudzovať tých okolo seba, aby nachádzali radosť v utrpení, pozdvihovali skleslé srdcia a neochvejne sa držali svojho povolania. To si vyžaduje, aby sme boli dobrými poslucháčkami – venovali pozornosť reči tela a tomu, čo druhí nehovoria, rovnako ako tomu, čo robia a hovoria. Modlíme sa s druhými i za druhých a veríme, že aj ostatní to robia pre nás. Nikto by nemal zostať v duchovnom živote sám alebo v núdzi, rovnako ako by nikto nemal byť sám alebo v núdzi fyzicky.

Ak sa niekomu pravidelne nezodpovedáme, môže nastať to, že sa budeme každý deň budiť a žiť spútané a rozptýlené alebo, čo je ešte horšie, žiť tak, akoby malo byť jediným naším cieľom hľadať pohodlie, uznanie a nezávislosť. Musíme si navzájom pripomínať, že utrpenie má zmysel, že rast v čnosti je dôležitejší ako pohodlie a že na vzťah s Bohom je nevyhnutný verný modlitebný život. Potrebujeme okolo seba ľudí, ktorí sa neboja pritiahnuť nás späť k veciam, ktoré sú pre duchovný život nenahraditeľné – a aj my sa môžeme pokúsiť takto pomáhať ostatným.

Reflexia: Ako povzbudzuješ priateľky, aby svoje povolanie k svätosti uskutočňovali v pravde? Pozdvihuješ a utvrdzuješ ostatných kresťanov v čnosti priateľskosti tým, že si napríklad nedávate nepravdivé lichôtky a nezameriavate sa na fyzické prvky? Zavolaj dnes priateľke, pozdrav ju, spýtaj sa, ako sa má, počúvaj celým srdcom a potom ju povzbuď.

Celý duchovný program Velebím si teraz môžete zakúpiť so zľavou v našom obchode.

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.