Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Rodina
22. september 2022

Fyzioterapeutka, ktorá stavia na nohy ukrajinské siroty

Zato, že dobrovoľne pomáham, som prišla o množstvo priateľov

Odborne sa venuje deťom na Ukrajine a vyslúžila si za to kritiku nielen na sociálnych sieťach, ale aj v rodine. Rozhovor s fyzioterapeutkou Zuzanou Cascino. 

Zato, že dobrovoľne pomáham, som prišla o množstvo priateľov

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Zuzana Cascino z Trenčína pomáha ako dobrovoľníčka ukrajinským sirotám v detskom domove vo Svaľave v Zakarpatsku. Je vyštudovaná žurnalistka, zdravotná sestra a už 15 rokov pôsobí ako fyzioterapeutka.

Stretli sme sa v Košiciach počas jej cesty na Ukrajinu. Od mája tam bola štyrikrát.

V rámci svojich dvojtýždňových pobytov poskytuje ukrajinským deťom odborné terapie, ktoré už prinášajú prvé výsledky. „Niektoré sa postavili na nohy, malý Saško začal chodiť,“ hovorí v rozhovore pre Postoj.

Dobrovoľnícka aktivita jej však okrem pozitívnych výsledkov priniesla kritiku nielen na sociálnych sieťach, ale aj v rodine. 

„V poslednom čase sa bojím verejnej mienky, ktorá sa otáča proti Ukrajine. Prišla som napríklad o množstvo priateľov na Facebooku, keďže tam píšem texty o Ukrajine. Ozvali sa, že toto teda nie, oni to podporovať nechcú. Moja rodina so mnou takisto prestala komunikovať,“ tvrdí Zuzana.

Ako ste sa dostali k tomu, že ako dobrovoľníčka – fyzioterapeutka chodievate pravidelne na Ukrajinu?

Bola to vnútorná potreba nejako pomôcť. Keď sa začala vojna, tak som chcela pomáhať ako dobrovoľníčka. Ale preto, že pracujem ako fyzioterapeutka, tak by som musela zrušiť termín dieťaťu, ktoré v mojom centre čakalo aj pol roka na cvičenie.

Potom som videla reportáž v televízii o dvoch detských domovoch a jedným z nich bol aj detský domov vo Svaľave. Tam prišli deti zo zbombardovaných oblastí.

Povedala som si, že personál, ktorý tam zostal, má dvojnásobnú prácu a že možno toto bude pre mňa cesta, aby som im tam pomohla ako bežná dobrovoľníčka – fyzioterapeutka. Napísala som e-mail poradcovi predsedu vlády pre cezhraničnú spoluprácu a nakoniec sa to zrealizovalo.

Jazdíte na Ukrajinu na vlastné náklady z Trenčína, pracujete tam dva týždne bez príjmu. Pre niektorých ľudí to môže byť neštandardné. Dokážete si vykryť svoje výdavky?

Áno, zatiaľ áno, uvidíme, ako to bude po zdražovaní. No priznám sa, že som sa snažila trošku uniknúť z biznisu, pretože na Slovensku sa detská rehabilitácia stala veľkým biznisom. Sú centrá, ktoré majú ceny 50 – 70 eur za hodinovú terapiu, čo u mňa teda nie je. Ja mám maličké centrum, pracujem s deťmi do dvoch rokov zadarmo.

Na Slovensku pracujem desať hodín denne, aby som pokryla svoje náklady, nezostáva mi už žiadna rezerva, to je pravda. Ale tie náklady za ten mesiac práce na Slovensku zatiaľ pokryť dokážem.

Máte na Ukrajine nejaké výdavky?

Mám jedine výdavky na naftu, jazdím svojím autom. V domove mi vyčlenili jednu izbu a dostávam rovnakú stravu ako deti. Čiže tam výdavky nemám.

Nebojíte sa sama cestovať na Ukrajinu?

Na Ukrajine som už predtým bola niekoľkokrát. Mám Ukrajinu veľmi rada, vedela som, do čoho idem. Vedela som, aké sú tam cesty. Zakarpatsko je relatívne bezpečná oblasť, aj keď sirény zneli naposledy päťkrát denne aj polhodinu. Človek čaká, čo bude, ako bude.

Tí ľudia tam žiť musia a žijú, riziko je kdekoľvek, ale strach som nemala. Je však pravda, že po odvysielaní jednej reportáže so mnou sa mi niekoľko ľudí ozvalo, chodili mi zvláštne maily. Skôr mám obavy z tých slovenských reakcií.

O čom boli tie zvláštne maily?

Pýtali sa ma, kadiaľ cestujem, že by som sa mala báť, nepriatelia sú všade, nielen na bojiskách, a že sa mi môže niečo stať. Neboli to upozornenia, ale skôr vyhrážky. Ale som pod ochranou slovenskej ambasády v Užhorode. Vždy vedia, kedy idem tam, kedy naspäť, často ma sprevádzajú a pomáhajú mi s prechodom cez hranice. Takže toho sa nebojím.

Skôr sa v poslednom čase bojím verejnej mienky, ktorá sa otáča proti Ukrajine. Prišla som napríklad o množstvo priateľov na Facebooku, keďže tam píšem texty o Ukrajine, niektorí sa ozvali, že toto teda nie, oni to podporovať nechcú. Aj moja rodina so mnou prestala komunikovať.

Preto, lebo chodievate na Ukrajinu?

Áno. No našťastie, keď moja rodina videla reportáž, ako s tými deťmi pracujem, že to nie je politická vec, že je to možno určitým spôsobom vyjadrenie solidarity a neznamená to, že stojím na nejakej politickej strane, po pár mesiacoch sa to už zmenilo.

Ale ľudia to tak vnímajú a majú svoje výhrady. Ale aj s tým rátam, neprekáža mi to.

Na Slovensku pracujete s deťmi, ktoré majú rodičov, žijú v mieri a nie sú traumatizované z vojny a jej dôsledkov. V čom je iná práca na Ukrajine, kde pracujete s deťmi, ktoré zasiahla vojna? 

Je to veľký rozdiel. V detskom domove sú deti bez rodičov. Terapie vnímajú úžasne. Ako dar. Budem úprimná. Je tam 18 bábätiek, na ktoré sú dve sestry v službe. Tie sú stále v obehu, aby ich nakŕmili, prebalili. Bábätkám nedokážu dať pozornosť, ktorú potrebujú. Čiže keď si ich tak vezmem, pritúlia sa, hoci si aj občas poplačú.

Mám tam dieťatko, ktoré ľúbim ako svoje, je to malá Naďa. Mám k tým deťom iný vzťah. Moja láska k deťom bez rodičov môže byť o to výraznejšia, lebo to potrebujú, a ja som šťastná, že ich môžem ľúbiť.

Na Ukrajine mám absolútnu voľnosť, že môžem urobiť to najlepšie pre dieťa, pretože ono rodičov nemá. Veľa z tých detí sú siroty. Nikto za mnou nestojí a nikto ma nekontroluje, či to robím dobre, druhá vec je, že opadol aj tlak biznisu, že nikto ma za to neplatí a aj tak môžem robiť to najlepšie, čo viem.

Vy im dávate svoje odborné znalosti, ochotu. Čo to dáva vám osobne?

Keby som mohla, tak tú prácu robím zadarmo aj na Slovensku. Ale nemôžem, tu z niečoho žiť musím. No tam aspoň chvíľku môžem. Pre mňa je to dôležité, mne to veľa dáva. Dokonca tam našli zdroje, aby ma mohli nejako zaplatiť, ale mne veľmi pomáha, že môžem niekomu len tak absolútne nezištne pomôcť. Ja si tam vždy duševne oddýchnem.

Fyzioterapeutky vo Svaľave pracujú za mesačný plat 250 eur. To, čo mi pán riaditeľ mohol platiť za moju prácu, bola suma, ktorá by mne veľmi nepomohla, tak sme sa dohodli, že tie zdroje použije na príplatky pre fyzioterapeutky, lebo majú teraz oveľa viac práce. Aj to tak urobil. 

Nie je to veľa, ale postupne sa hádam podarí trochu im zdvihnúť platy. Nie každý môže a chce vycestovať za hranice kvôli vyššiemu príjmu. Aj toto je cesta, ako v domove a vôbec na Ukrajine udržať dobrých odborníkov. 

Prináša vaša pomoc aj prvé ovocie?

Vidíme výsledky. Niektoré deti sa postavili na nohy, malý Saško začal chodiť a aj ukrajinskí lekári vidia, že tento štýl terapií je veľmi osožný. Konzultujem s nimi stav detí, priebeh terapií, výsledky. Spolupracujem hlavne s fyzioterapeutmi, ktorým ukazujem, ako s deťmi cvičiť, a prijímajú to. A to ma veľmi teší. Lebo to je určitá forma pokory – prijať od niekoho rady. Tu na Slovensku je to trošku vo fyzioterapeutických centrách iné: nemudruj nám tu, my vieme najlepšie, ako to má byť. 

Aké problémy majú ukrajinské deti, ktorým poskytujete terapiu?

Sú tam zdravé deti do šiestich rokov, ale majú tam aj deti, ktoré sú hendikepované v rôznych kategóriách, veľmi ťažké stavy a potom je tam oddelenie maljatok.

Maljatka sú úplne maličké bábätká do dvoch rokov. Ja sa špecializujem práve na terapie týchto najmenších detí, pretože tam je najväčšia šanca dostať ich do nejakej motorickej normy.

Inzercia

Plus sú tam deti, ktoré majú postihy, s ktorými takisto pracujem. Sú tam deti so psychickými traumami, s poruchami autistického spektra. Keď som tam bola druhýkrát, tak začali prichádzať deti aj z okolia. Pretože to nie je len problém detského domova, ale je to všeobecne problém na Ukrajine, že deti tam stratili prístup k rehabilitáciám, hlavne v oblasti pri mori okolo Odesy.

Nemôžu už intenzívne cvičiť, do zahraničia veľmi vycestovať nemôžu a hľadajú regionálne možnosti na rehabilitáciu. A tak začali prichádzať do Svaľavy. Počuli, že tam niekto pracuje novými metódami.

Počas tretieho turnusu tam prišlo veľa takýchto detí s rodičmi. Prišli na terapiu, na konzultácie, na odporučenie pomôcok alebo poradiť sa.

Prečo tam zostávate práve dva týždne?

Tá dvojtýždňovka je dôležitá, lebo tam treba desať terapií, aby sme videli efekt.

Máte tam evidentne plné ruky práce.

Áno. Pracujem od rána od 8.30 h do večera do 18.00 h s tým, že mám deti priamo z domova a popritom deti, ktoré prichádzajú. Okrem toho ešte školím personál a vysvetľujem. Čím častejšie tam chodím, tým viac rodičov s deťmi prichádza, lebo každý chce pre deti to najlepšie. Pre mňa budú vždy prioritou deti priamo z domova, ktoré nemajú tú možnosť, aby ich rodič vzal na rehabilitáciu.

Keď na Ukrajine pomôžem vytvoriť kvalitný balík terapií, tak si potom už tie zdroje budú vytvárať sami. Čiže to je obrovský dar. Nie je to len niečo, čo dám a čo sa minie.

Ako je vybavený detský domov z hľadiska fyzioterapeutických pomôcok?

Bola som sama prekvapená, že v detskom domove majú také dobré vybavenie vďaka sponzorom z Fínska a Nemecka. Nedali im peniaze, ale doniesli pomôcky priamo do telocviční.

Majú tam veľmi dobrú vodoliečbu, stúpacie bazény, logopedické vybavenie, logopédov, psychoterapeutov, ergoterapiu. Veľa vecí z fyzioterapie poznajú, niekedy stačí len trošku iný pohľad na dieťatko, ktorý som im ponúkla aj ja, a oni ho s takou pokorou prijímajú.

Aké terapie využívate na Ukrajine?

Pracujem hlavne systémom DNS – dynamická neuromuskulárna stimulácia, ide o systém podľa českého profesora fyzioterapie Kolára. Závisí to od vývojovej polohy dieťatka. Vyšetrím si dieťa, v akom vývine je a v akom by malo byť, a posúvam ho k norme. DNS je základom.

Sú tam aj deti, s ktorými cvičím Vojtovou metódou, tá má veľmi rýchly efekt. Na deti s ťažšími psychickými stavmi však vojtovka nepôsobí dobre, tak sme zvolili inú metódu. Využívam Bobath.

S väčšími deťmi aj s takými, ktoré prichádzajú zvonku, tam už prebiehajú intenzívnejšie terapie, majú tam Spidersuit. Ide o závesný systém v klietke na lanách, vďaka ktorému dokážeme postaviť na nohy dieťa, ktoré nevie stáť. Pomocou lán ho vieme dať do vyššej pozície, z čoho sa tie deti nesmierne tešia.

Tento systém už mali, len im chýbali špeciálne obleky vyvinuté z niekdajších kozmických oblekov. Navodí sa vďaka nim umelá gravitácia na svalové skupiny, čiže o to silnejšie pracujú. Cez pokožku dostávajú stimuly do mozgu. Je to výborná metóda. Učím ich, ako obleky používať, a pracujeme na systéme terapií.

Jeden oblek som im kúpila ja s prispením riaditeľa detského domova a ďalšie dva im kúpila nezisková organizácia Úsmev ako dar. Využívam aj baby masáž, aromaterapiu.

Predtým ste robili v médiách, ste už 15 rokov fyzioterapeutka. Ako ste k tomu prišli?

Odkedy si pamätám, vždy som chcela byť žurnalistka, už v 15 rokoch som vytvárala časopis. Pracovala som v novinách, potom som otehotnela, zomrel mi prvý syn a potom som zanevrela na celý svet.

Druhý syn sa mi narodil s hendikepom, mal prognózu, že to bude ťažký stav. Pracovala som vtedy v regionálnom rádiu ako moderátorka a popritom som cvičila so synom trikrát denne vojtovku ako rodič.

Dva a pol roka trvalo, kým sa môj syn postavil na nohy. A celý ten čas ma sprevádzala fyzioterapeutka z Ilavy. Dodnes si ju pamätám a som jej veľmi vďačná, pretože nebyť jej, môj syn nechodí. Bola prísna aj láskavá, vedela povzbudiť.

Previedla nás celým procesom, keď som už povedala, že nevládzem. Ona ma držala a pomáhala mi.

A potom okolo roku 2001 – 2002 som sa rozhodovala, čo ďalej. Médiá sa bulvarizovali, tlak bol väčší. Tak som si povedala: dosť, idem robiť fyzioterapiu.

Čím ste začali?

Najskôr som vyštudovala za zdravotnú sestru a pracovala som ako inštrumentárka na operačnej sále. Keď teraz chytím ľudské telo, viem, ako vnútri vyzerá. Prešla som si všetkými operačnými oddeleniami a veľmi mi to pomohlo. Potom som nastúpila na štúdium fyzioterapie a vďaka tomu, že viem pracovať s hlasom, viem aj efektívnejšie komunikovať s rodičmi.

Spomínali ste smrť svojho prvého dieťaťa a to, že druhý syn mal takisto problémy. Ako ste to prežívali?

Dnes smrť prvého syna a postihnutie druhého syna vnímam ako dar. Bolo to asi niečo, čo na mňa Pán Boh zoslal. Vtedy som ho za to nenávidela, priznávam sa úprimne, zanevrela som na neho a dlhé roky mi trvalo, kým som pochopila, že chcel okresať moje negatívne vlastnosti.

Napríklad ctižiadostivosť či pýchu. Naučil ma pokore, že svoje dary a talenty, ktoré mi daroval, používam v prospech detí. 

Je pre vás viera v Boha dôležitá aj v práci?

Samozrejme. Prvý krok pri akejkoľvek terapii je modlitba. Bez toho to nejde ani pri práci s deťmi. To nemôže byť len vedecký prístup, ale ľudský láskavý prístup a potom sú výsledky oveľa lepšie a viditeľnejšie. Viera v Boha mi veľmi pomáha.

A využívate v práci aj tú žurnalistiku?

Hendikepované deti často nerozumejú slovám, ale rozumejú tónu, melódii hlasu. Veľakrát sa rodičia čudujú, ako to, že tebe to urobí a nám doma nie? Tak im poviem, že mám v hlase naliehavosť naučenú z rádia a viem to spraviť tak, aby dieťa počulo v tóne hlasu, že to musí urobiť, že sa niečo deje.

Z vašej strany teda nejde len o bežnú fyzioterapiu.

Je to vzťah. Mám tie deti naozaj rada, samozrejme, nie ako vlastné, lebo tie svoje ľúbim najviac na svete. Viem, čo dieťa na terapii potrebuje. Viem vycítiť hranicu, keď sa dieťa dostane potiaľto a ďalej už nie. Čiže u takého dieťatka, ktoré viem, že sa na nohy nikdy nepostaví, nasmerujem celý systém do komunikácie. Lebo komunikácia je často dôležitejšia ako pohyb. Aj Stephen Hawking sa ani nepohol a aké úžasné knihy napísal. 

 

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.