Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Svet kresťanstva
25. september 2022

Slovo kňaza

Uspávanka pre Lazára

Kristus v podobenstve o boháčovi a Lazárovi ponúka hru na to, či ten, kto je veľký pred ľuďmi, je veľkým i pred Bohom.

Uspávanka pre Lazára

Ilustračné foto: autor

V medzinárodnej firme si slovenskí robotníci pofajčievali pred vchodom a odhadzovali zvyšky cigariet, kam sa im chcelo. Francúzsky šéf si ich špaky zbieral do pohára, aby ho potom ukázal na spoločnom stretnutí. Robotníci po takejto názornej ukážke pochopili, že ohorky patria do koša. Správny šéf, učiteľ a rodič sú aj správnymi pedagógmi. Tak ako Francúz v riadiacej pozícii. Alebo ako Boh Otec v ľudských dejinách.

Dejiny starozákonného ľudu a Boha sú cestami pomalého rastu. Boh v rámci svojich prísľubov nezačína hneď klobáskami a slaninou, keď má pred sebou bezzubé batoľa. Ako dobrý pedagóg najskôr ponúkne ľuďom zem, potomstvo, obranný štít pred vojenskými nepriateľmi. Každý prísľub sa spája s výzvou na vykročenie na cestu. Obsah nádeje smeruje k hodnotám tohto sveta. Preto bolo vrcholom šťastia zomrieť „starý a nasýtený životom“.

Bezdetnosť, chudoba alebo predčasná smrť sa vtedy javili ako trest, ktorý postihuje človeka a ničí jeho účasť na živote. V starozákonných predstavách mŕtvy zostupuje do šeolu (ktorý prekladáme do slovenčiny ako peklo), kde človek žije v ničotnom bytí, akoby bol z neho tieň. Môže sa aj zjavovať živým ľuďom. Vtedy býva vnímaný ako nevítaný a nebezpečný.

Je oddelený od priestoru živých, odkázaný do zóny bez komunikácie, bez vzťahov. Tam nie je prítomný ani oslavovaný Jahve, ktorý miluje vzťahy, lebo sám je Trojicou osôb. Smrť je pred zjavením Krista chápaná ako zajatie v ríši tieňov, ktoré sa nikdy nekončí.

Predchuťou smrti v starozákonnom období bola choroba. Nechutenstvo, ležanie v posteli, nezáujem o vzťahy – to všetko kopíruje situáciu v smrti. Preto sa premýšľajúci židia pýtali: ak jestvuje už na tomto svete pachuť smrti, nemohlo by sa v smrti nachádzať nejaké miesto života? Takéto nové horizonty nám otvára Kniha múdrosti alebo Jób.

Vývoj témy prepletenia života a smrti pokračuje v dnešnom evanjeliu. Božia pedagogika, ktorá nás vedie od sveta viditeľného k neviditeľnému, a predsa dôležitému, nám vykreslí koniec boháča a Lazára. Ide o jedno z 31 podobenstiev, ktoré nájdeme v Lukášovom evanjeliu, najbohatšom na tento literárny druh medzi evanjeliami.

Na podobenstvách je zaujímavé, že autor ich málokedy vysvetlí. Samy osebe nemajú formu uspávanky. Skôr poslucháčovi prinášajú prebudenie, rozbušku, zatrasenie. Kristus v podobenstve o boháčovi a Lazárovi ponúka hru na to, či ten, kto je veľký pred ľuďmi, je veľkým i pred Bohom.

„Pre Lazára sa smrť stáva uspávankou, po ktorej sa prebudí v lone Abraháma, lebo tak ako on patril medzi ľudí viery.“ Zdieľať

Ako hovoria biblisti, dnešný text patrí do skupiny podobenstiev o súde. Ohlasuje nám po prvýkrát, odborne povedané, individuálnu eschatológiu. Teda človek je zodpovedný za svoje rozhodnutia na zemi a podľa toho pokračuje jeho život aj po smrti. Ježiš zároveň vo svojom pedagogickom prístupe ide ďalej, keď mení starozákonnú logiku. Bohatý, ako vidíme, nie je požehnaný a ten, komu sa v živote nedarilo, nie je automaticky prekliaty.

Inzercia

Nebo a peklo. A medzi nimi veľká priepasť. To nie je strašenie, ale život, ktorý žijeme na zemi. Peklom nemusíme naháňať strach dieťaťu, ktoré sa ocitlo pred rozvodom rodičov. Ani týranej žene. Ani mužovi, na ktorého si v robote „sadol“ šéf. Možno ani učiteľke, ktorá má dozor na chodbe počas veľkej prestávky.

Tí ho už zažívajú. Boháč verí v seba, verí v módne oblečenie, verí v matériu zeme. Tento jeho sen sa mu nadmieru splnil. S nádychom čierneho humoru možno dodať, že tá istá zem si ho definitívne uspala a prikryla...

Žije a zomiera akoby pod vplyvom celkovej anestézie. Smrť mu naplno dovolila žiť bez vzťahov, preto nemá ani meno. Nemá ho kto osloviť. Láska, ktorú už vidí len vzdialene, spomienka na stratenú lásku, sa pre neho stala opakom neba. Chcel by, aby prišiel niekto spomedzi mŕtvych, aby varoval aspoň členov rodiny. Ale Ježiš predsa vstal z mŕtvych. Ani to nestačí, aby bol braný vážne a ľudia ho začali počúvať.

Lazár túži. Po jedle, po streche nad hlavou, po vzťahoch. Z nich nevynechal ani psa, ktorého pustil k sebe. Tieto túžby, tak ako boháčovi, mu Boh splnil vo veľkej miere. Pre Lazára sa smrť stáva uspávankou, po ktorej sa prebudí v lone Abraháma, lebo tak ako on patril medzi ľudí viery. Dôveroval Tomu, ktorý je verný, preto získal život, ktorý sa nekončí. V príbehu nachádzame echo Ježišovho programu ôsmich blahoslavenstiev, kde plačúci, hladní po spravodlivosti i prenasledovaní sú na správnej ceste.

V dnešnom príbehu má v pozadí svoju dôležitosť aj iná téma – správny zrak. V Starom zákone bolo dôležité počúvanie Boha. V Kristovi máme privilégium dotknúť sa Boha a vidieť ho. Boháč túto vlastnosť stratil. Potrebuje sa starať iba o dom a plný stôl. Pre prijatú anestéziu sa mu zúžil zorný obzor. A Lazár z neho vypadol. Po smrti precitne a až teraz vidí, kam sa dostal. Je to opak udalosti z Emauz, keď učeníci po udalosti vzkriesenia spoznali v neznámom pútnikovi pri lámaní chleba svojho Pána.

Ježišovi nasledovníci si dodnes pestujú správne videnie sveta. Ako hovorí Gianfranco Ravasi, východné náboženstvá rady predstavujú svojich velikánov, ktorí našli harmóniu a pokoj sami v sebe. Preto sa zobrazujú so zatvorenými očami. Takto nie je vyobrazený žiaden svätec. Páter Pio, Terézia z Lisieux i Carlo Acutis majú otvorené oči pre svet a ľudí okolo seba. Aj po smrti.

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.