Po rozhodnutí v prípade Dobbs budú zástancovia potratov, podobne ako pred Roe, všemožne hľadať najextrémnejšie prípady (ako napríklad 10-ročné dievča zo štátu Ohio, ktoré išlo na potrat do Indiany), aby pošpinili najnovšie rozhodnutie Najvyššieho súdu ako „extrémistické“, pričom sa budú pokúšať uzákoniť skutočne extrémistické potratové opatrenia.

Dnes sa podobne ako pred rozhodnutím v prípade Roe (1973) veľká väčšina potratov – konzervatívny odhad je aspoň 96 percent – vykonáva zo sociálnych, ekonomických a iných nemedicínskych dôvodov.

Vtedy sa táto motivácia nazývala „pohodlie“, čo je výraz, ktorý je v súčasnom diskurze zjavne politicky nekorektný. Dnes sa obhajcovia potratov snažia zamaskovať realitu tak, že potrat nazývajú „starostlivosťou o reprodukčné zdravie“, pričom „zdravie“ redefinujú stále elastickejšie a inovatívnejšie.

Musí nám byť jasné, o čo propotratovému extrémizmu ide. Propotratári síce uvádzajú ťažké prípady, no ich cieľom nie je o nich diskutovať, ale vylúčiť z rozhodovania o potratoch akékoľvek uvažovanie o motivácii, čo je nevyhnutné na ochranu rozhodnutia pre vyše 96 percent potratov, ktoré nemajú nič spoločné so znásilnením, incestom či ohrozením života alebo zdravia.

Propotratári sa podobne ako hnutie za „rozvod bez zavinenia“ snažia vylúčiť akékoľvek uvažovanie o príčine či dôvode „voľby“. Je to morálny postoj maskovaný zdanlivo neutrálnou právnou terminológiou. V skutočnosti im však ide o to, aby žiadne manželstvo nebolo imúnne voči rozvodu a žiadne tehotenstvo voči ukončeniu.

Je to úplne v súlade s morálne relativistickým názorom, ktorý odmieta skúmať príčiny, ale chce iba riešiť následky. Maloletým by sme nemali brániť mať sex, mali by sme im dať kondómy. A ak otehotnejú, samozrejme by mali ísť na potrat.

A ak tomu bránia rodičia, potom by americké verejné školy mali tieto „deti“ vychovávať podľa mravov „liberálnej demokracie“, a nie podľa „zastaraných“ názorov ich rodičov. Napokon, „deti majú svoje práva!“

Otvorený, frontálny útok na túto rozšírenú propagandu bude pravdepodobne neúspešný, najmä preto, že naša kultúra vymenila logickú diskusiu za chytľavé bonmoty, čo je výhodné pre politikov, i keď politickú diskusiu to ochudobňuje.

Preto navrhujem „postupný“ prístup, nie preto, že by si práva nenarodených zasluhovali iba čiastočnú ochranu, ale preto, že kultúrny rozvrat, ktorý po Roe metastázoval do pol storočia trvajúcej kultúry smrti, si bude vyžadovať detské krôčiky, aby sme sa vrátili. Každý dôležitý zvrat v morálnom živote sa však začína malými krokmi.

Rodičia, ktorí dnes vypĺňajú formuláre do školy, musia podpisovať množstvo splnomocnení, ktorými povoľujú škole podávať dieťaťu počas vyučovania lieky.

No jedným zo súdnych bastardov, ktoré splodil prípad Roe, bol rozsudok Planned Parenthood verzus Danforth, ktorý odštartoval dlhú sériu rozhodnutí federálnych a štátnych súdov obmedzujúcich právo rodiča súhlasiť či dokonca vedieť, či jeho mladistvá dcéra žiada o potrat – prostredníctvom „súdneho obídenia rodiča“, lebo sudca, na rozdiel od otca, vie vždy všetko najlepšie.

Tí, čo sa snažia „uzákoniť Roe“, uznávajú, že ich návrhy naďalej okliešťujú práva rodičov. A ich „uzákonenia“ Roe deťom umožňujú nielen dostávať v škole každodenné lieky ako aspirín, ale prakticky vylučujú rodičov z potratu svojej mladistvej dcéry (no keď sa niečo stane, o dievča sa budú musieť postarať rodičia, nie federálny sudca či kongresman).

Dokonca aj v štátoch, ktoré potrat „uzákonili“ – na miestach ako New Jersey či New York – by mali miestne skupiny obhajujúce právo na život zvážiť opätovné otvorenie týchto diskusií a vychádzať pritom z rodičovských práv.

To isté sa dá skúsiť na miestach ako Aljaška, kde najvyššie súdy štátu oneskorene objavili v štátnej ústave „právo na potrat“. Alebo na mieste ako Virginia, kde sa zdá, že azda sú možnosti prekonať starý status quo a posunúť sa do novej etapy po Dobbs.

Práva rodičov môžu pomôcť debatu posunúť. Možno nechcete zakázať potrat po týždni X, ale určite by ste videli hodnotu zapojenia rodičov.

Ak nie je možné dosiahnuť zmenu v zákonodarnom zbore daného štátu, rodičia by mali zatlačiť na školské výbory, aby pri tehotenstve tínedžeriek prijali pro-life opatrenia. Nájdite spôsoby, ako zdôrazniť, že je to vlastne jednoduché. Ukážte aspirín alebo inhalátor na astmu a spýtajte sa, prečo si tieto veci, ktorých účelom je naozaj zdravotná starostlivosť, vyžadujú vedomie a súhlas rodičov, ale potrat nie.

Ak sa vám to podarí, ale štát si bude nárokovať právo takéto miestne opatrenia zrušiť, je to príležitosť znovu priniesť rodičovské práva na súd, čo opäť upozorní verejnosť na uzurpáciu rodičovských práv.

Vzrastajúca rodičovskoprávna kontrarevolúcia proti snahám využívať školy na propagáciu liberálnych rasových a genderových ideológií proti vôli a bez vedomia rodičov ponúka lákavú politickú dynamiku, na ktorú by proliferi mali naskočiť.

A nezabúdajme: všetko toto nie je nič iné ako podpora dvoch kľúčových princípov katolíckeho sociálneho myslenia: že najzraniteľnejší vrátane nenarodených si zasluhujú ochranu svojich základných práv už od počatia; a že prvými učiteľmi a sprievodcami svojich detí sú rodičia, nie štát.

Toto nie je politika. Je to základná teológia.

John Grondelski (Ph.D., Fordham) je bývalý prodekan Teologickej fakulty Univerzity Seton Hall v newjerseyskom South Orange. Všetky názory vyjadrené v tomto článku sú výlučne jeho.

Anglický originál článku nájdete TU. Preložil Matúš Sitár.

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha. Článok nie je vyjadrením názoru Kolégia Antona Neuwirtha.