Čo Druhý vatikánsky koncil znamenal pre cirkev a svet?

Vladimír Juhás, Teologická fakulta Katolíckej univerzity: Znamenal otvorenosť cirkvi smerom k svetu. Cirkev nechce byť izolovaná a exkluzivistická skupina, ale chce byť naplno ponorená do dejín a života ľudí. Chce niesť bolesti i radosti človeka, rozumieť jeho každodennosti, spolu ju niesť a zároveň byť nádejou v akomkoľvek ľudskom rozpoložení.

Josef Mikulášek, Cyrilometodějská teologická fakulta Univerzity Palackého v Olomouci: Ako raz povedal pápež Ján Pavol II., Druhý vatikánsky koncil možno skutočne nazvať „novými Turícami“. Koncil predstavoval najdôležitejšiu udalosť v Katolíckej cirkvi nielen v 20. storočí, ale zrejme počas niekoľkých posledných storočí dejín cirkvi. Môžeme hovoriť o pozastavení sa cirkvi a položení si otázky: „Kto si, cirkev, a kým máš byť pre súčasný svet?“

V období konania koncilu niektorí významní teológia tej doby poznamenali, že išlo o koncil, na ktorom sa po prvýkrát zúčastnili reprezentanti biskupského zboru zo všetkých kontinentov a všetkých oblastí, v ktorých Katolícka cirkev žije. V jednote svojich dokumentov koncil prezentuje sebe a celému svetu, čo Boh ponúka prostredníctvom cirkvi a aké je jej miesto v Božom pláne spásy.

Martin Maďar, Xavier University v Cincininati, Ohio (USA): Druhý vatikánsky koncil je stále niečím prítomný, ešte stále sa prijíma. O tom, čím koncil bol, sa stále rozhoduje. Určite bol príležitosťou na obnovu cirkvi a tiež príležitosťou, aby cirkev prehodnotila svoj postoj k modernému svetu. Koncil naďalej ostáva pre cirkev obrovskou šancou, aby sa stala vernejšou svojmu poslaniu a aby účinnejšie sprostredkovala Božiu lásku svetu.

Pápež František nedávno napísal, že koncil dodnes nebol úplne pochopený, prežitý a aplikovaný. Súhlasíte s týmito slovami a čo treba urobiť, aby došlo k jeho pochopeniu, prežitiu a aplikovaniu?

Vladimír Juhás: Koncil nasmeroval cirkev smerom k svetu, ale my sa uberáme smerom od sveta. Máme s ľuďmi hovoriť, ale my ich vyhlasujeme za nepriateľov. Máme sa ako Kristus „stať telom“, ale my pohŕdame všetkým ľudským. Musíme zrejme pochopiť, že svet sme my. Že svet, to nie je ten druhý breh, ale je to náš breh.    

Josef Mikulášek: S tvrdením pápeža Františka možno len súhlasiť. V katolíckej teológii sa hovorí o niekoľkých etapách recepcie, to znamená prijatia koncilu. Tieto etapy sú rôzne datované a nahliada sa na ne z rôznych perspektív. Napríklad v témach ekleziologickej reformy alebo podoby evanjelizačnej práce kresťanov, slobody náboženského vyznania alebo vzťahov k iným kresťanským cirkvám.

Práve vízia cirkvi ako Božieho ľudu, ktorá vychádza z jednej a rovnakej kresťanskej dôstojnosti všetkých pokrstených, je určite jedným z aspektov, ktoré sú až teraz, v období pontifikátu pápeža Františka, plnšie realizované skrze kľúčový pojem „synodalita cirkvi“. A tak sa až teraz otvára možnosť realizácie toho, čo koncil zmýšľa o spoločenstve kresťanov a o ich poslaní vo svete.    

„Koncil nasmeroval cirkev smerom k svetu, ale my sa uberáme smerom od sveta. Máme s ľuďmi hovoriť, ale my ich vyhlasujeme za nepriateľov. Musíme pochopiť, že svet sme my. Že svet, to nie je ten druhý breh, ale je to náš breh.“ Vladimír Juhás Zdieľať

Martin Maďar: Obnova cirkvi, ktorú si koncil prial a načrtol vo svojich dokumentoch, sa uskutočnila len sčasti. Na to, aby došlo k jeho lepšiemu pochopeniu a prežitiu, je potrebné, aby sa vytvoril priestor pre chápanie koncilu ako udalosti a aby sa to, čo koncil povedal vo svojich dokumentoch, predostrelo v porovnaní s tým, čo sa učilo pred koncilom. Takýmto spôsobom možno získať lepší obraz o tom, čo si koncil prial.

Na to, aby sa koncil lepšie aplikoval, je potrebná vôľa a predovšetkým viera, že to, čo koncil chcel, je zároveň tým, čo chce pre cirkev Duch Svätý.   

V rozhovore so šéfredaktormi jezuitských časopisov v máji tohto roku Svätý Otec povedal, že reštauracionizmus zapchal koncilu ústa a počet reštaurátorských skupín, ktoré koncil nikdy neprijali, je impozantný. Vnímate takéto skupiny aj vo svojom okolí?

Vladimír Juhás: Tak to v dejinách cirkvi vždy bolo a zrejme aj bude, že sú skupiny ľudí, ktorí majú obavy z okolia a kontaktu s ním. Je to ich vnútorné nastavenie. Kdekoľvek by boli, pôsobili a pracovali, vždy by poukazovali na riziká, nebezpečenstvá a nepriateľov.

Je to vnútorná obava prameniaca zo stredu osobnosti človeka. A nepremôže to ani vzdelanie. Práve naopak, tento typ človeka vzdelanie používa na to, aby podporil svoje postoje ešte silnejšími argumentmi, ktoré štúdiom cielene vyhľadáva. A tak sa z jednoduchého reštauracionistu stane reštauracionista vzdelaný.    

Josef Mikulášek: Takéto skupiny sú zrejme v každej diecéze a cirkevnej provincii na svete. V týchto prípadoch často ide o neporozumenie ozdravnému procesu, ktorý Druhý vatikánsky koncil ponúkol katolíckym kresťanom. Alebo ide o osvojenie si vízie cirkvi z predošlých storočí, keď katolicizmus v našich zemepisných šírkach triumfoval. Jadrom zmýšľania týchto skupín je nerealistická predstava návratu cirkvi do takej podoby, v akej žila v prvých storočiach novoveku.  

Martin Maďar: Odpor voči koncilu je dnes väčší než kedykoľvek predtým. Aj keď ja osobne žijem v takej bubline – učím na jezuitskej univerzite a som členom farnosti, ktorú spravujú jezuiti, a v oboch prípadoch tu cítiť silný zápal pre koncil. O reštaurátorských skupinách v tomto svojom okolí neviem.

Reštaurátorstvo v tunajšom kontexte vnímam skôr cez miestny seminár formujúci kňazov, ktorí nemajú záujem o dialóg s dnešným svetom, o čítanie znamení čias a o ich interpretáciu podľa evanjelia. Mentalita mnohých kňazov je taká, že oni sa považujú za tých, ktorí reprezentujú učiacu cirkev, a farníci sú tými, ktorí sa majú od nich len učiť. Lenže takto sa koncil prijať nedá, synodalita takto nemá šancu.

Ďalšie články o Druhom vatikánskom koncile nájdete na tomto mieste.