Sebavedomý sovietsky vodca Nikita Sergejevič Chruščov mohol byť na začiatku šesťdesiatych rokov minulého storočia so sebou vcelku spokojný. Zvládol nepokoje, ktoré vypukli po Stalinovej smrti vo východnom Nemecku aj v Maďarsku, potlačil opozíciu v politbyre a dokonca sa mu darilo rozšíriť vplyv Sovietskeho zväzu až za Atlantik, konkrétne na Kubu. O tom sa jeho predchodcovi Josifovi Stalinovi mohlo len snívať. Bodrý Nikita Sergejevič si však uvedomoval zraniteľnosť postavenia svojho impéria. Sovietsky zväz síce disponoval obrovskou pozemnou armádou, ale svetové moria a oceány a aj vzdušný priestor nad nimi vďaka impozantnej flotile lietadlových lodí kontroloval „hlavný protivník“, ako sa vtedy eufemisticky označovali Spojené štáty americké.

Sovietske vedenie sa snažilo túto slabosť kompenzovať prostredníctvom nukleárnych zbraní a balistických rakiet. Problémom bolo, že napriek všetkým propagandistickým úspechom sovietskeho kozmického a raketového programu aj tu musel Sovietsky zväz doháňať technologický náskok USA. Sovietski konštruktéri sa preto často uchyľovali k netradičným riešeniam. Je málo známou skutočnosťou, že prvý odpal balistickej rakety z ponorky neuskutočnili Spojené štáty, ale práve Sovietsky zväz. Pravda, išlo o krkolomnú operáciu, pri ktorej výťah umiestnený v odpaľovacej šachte najprv vyniesol upravenú pozemnú raketu R-11 (NATO kód Scud-A) na vrchný okraj veže vynorenej ponorky a až potom nasledoval samotný odpal.

Sovietsky zväz nemal (a Rusko dodnes úplne nemá) zvládnutú technológiu tuhého raketového paliva. Sovietske balistické rakety boli odkázané na kvapalné dvojzložkové palivá vyžadujúce objemné nádrže a komplikovaný turbočerpadlový palivový systém. Sovietske ponorkové rakety preto boli podstatne rozmernejšie a na výšku zaberali nielen celý prierez trupu ponorky, ale aj jej vežu. Prvá generácia sovietskych raketových ponoriek (konvenčný projekt 629, NATO kód Golf a atómový projekt 658, kód Hotel) preto mohla niesť len po tri rakety a aj tie mali dolet len pár stoviek kilometrov.

Pre sovietske vedenie bolo ťažkým šokom, keď Američania prišli v júni 1959 s atómovou ponorkou USS George Washington vyzbrojenou 16 dvojstupňovými balistickými raketami na tuhé palivo Polaris A1 s doletom 2 500 km, ktorý sa však čoskoro (už pri verzii A3) podarilo predĺžiť na ohromujúcich 4 600 km.

A to v Kremli nevedeli, že vďaka plukovníkovi GRU Olegovi Peňkovskému majú Američania pomerne vernú predstavu o sile – či skôr slabosti – sovietskeho atómového arzenálu. Proti viac než 5 000 americkým strategickým atómovým hlaviciam ich mohol v tom čase Sovietsky zväz postaviť len necelých 400. Z nich bolo možné v reálnom čase nad územie USA dopraviť len necelých 70, pretože viac medzikontinentálnych rakiet Sovietsky zväz v tom čase nemal a pre rakety stredného doletu bolo územie USA mimo dosahu.

Preto pre Moskvu predstavovali obrovský problém americké pozemné rakety stredného doletu rozmiestnené v Turecku a Taliansku (rakety PGM-19 Jupiter) a vo Veľkej Británii (PGM-17 Thor). Tieto rakety obkolesovali európsku časť Sovietskeho zväzu zo západu a z juhu a mohli byť nad Moskvou do desiatich minút od odpálenia. Chruščov sa rozhodol s tým niečo urobiť. Jeho zámerom bolo docieliť, aby aj sovietske rakety stredného doletu dokázali zasiahnuť územie USA. Sovietsky vodca pritom myslel práve na Kubu.

Operácia Anadyr

Kubánsky vodca Fidel Castro, ktorý len nedávno vymanil svoju krajinu z područia USA, si napriek deklarovanému „nerozbornému priateľstvu so Sovietskym zväzom“ chcel držať od moskovských súdruhov odstup. Od Sovietskeho zväzu síce prijal okrem zbraní a inštruktorov aj ekonomickú pomoc, netúžil však po tom, aby závisel od Moskvy viac, než to bolo nevyhnutné. Ostatne, on sám sa (na rozdiel od svojho brata Raúla) necítil komunistom. Teda aspoň spočiatku.

Situácia sa zmenila po vylodení proticastrovských síl podporovaných americkou CIA v Bahíya de Cochínos v apríli 1961. Napriek odrazeniu invázie americká trúfalosť kubánskeho vodcu rozzúrila a uvedomoval si, že prípadný priamy výsadok amerických ozbrojených síl by sám neustál.

V máji 1962 sa Chruščov stretol s vybranými členmi politbyra a predostrel im svoj zámer radikálne navýšiť sovietsku vojenskú prítomnosť na Kube a najmä zámer rozmiestniť tam rakety stredného doletu. Minister zahraničia Andrej Gromyko ani minister obrany maršal Rodion Malinovskij námietky nemali. Člen politbyra a Chruščovov blízky priateľ Anastas Mikojan sa obával nepredvídateľnej reakcie USA, ale na oficiálnom zasadnutí politbyra 26. mája aj on hlasoval „za“.

Americké lietadlo Neptun nad sovietskou loďou vezúcou na Kubu zbrane. Zdroj: Wikimedia.org

O pár dní odcestovala na priateľskú návštevu Kuby delegácia vedená sivou eminenciou politbyra a súčasne prvým tajomníkom Uzbekistanu Šarafom Rašidovom, ktorý mal od Castra získať súhlas s rozmiestnením rakiet a početného sovietskeho vojenského kontingentu. Sovietsky veľvyslanec na Kube, ktorý takýto návrh už pred tým Castrovi bez úspechu predniesol, bol dosť skeptický. Lenže keď Rašidov sovietsky návrh kubánskemu vodcovi predniesol ako rozhodujúci prostriedok ku garancii bezpečnosti Kuby, Castro tentoraz neodmietol. Vzal si pár hodín na rozmyslenie a po porade s bratom Raúlom a ikonou kubánskej revolúcie Ernestom Che Guevarom napokon súhlasil.

V sovietskej delegácii bol aj veliteľ sovietskych raketových vojsk maršal delostrelectva Sergej Biriuzov, a tak hneď zahorúca mohli byť dohodnuté aj základné parametre inštalácie sovietskych rakiet.

Už po zasadnutí politbyra sa začal pripravovať prísne tajný plán, ako na Kubu, a teda Američanom rovno pod nos, nepozorovane dostať 60 rozmerných balistických rakiet. Okrem rakiet samotných a ich obslužného personálu bolo potrebné naplánovať aj prepravu vojsk, ktoré sa mali postarať o ich protivzdušnú ochranu, ako aj o obranu proti prípadnému americkému výsadku. To mali zabezpečiť tri oddiely výkonných protilietadlových rakiet S-75 Dvina, 30 stíhačiek MiG-21, letka bombardérov Il-28, Il-28, osem odpaľovacích kompletov protilodných striel S-2 Sopka (NATO kód Samlet) a najmä štyri zosilnené mechanizované pluky sovietskej armády. Jednému z nich velil vtedy ešte neznámy podplukovník Dmitrij Jazov.

Takéto množstvo techniky a ľudí sa nedalo na druhú stranu Atlantiku prepraviť inak ako loďami. Do štábu bol preto prizvaný zástupca ministerstva obchodného loďstva. Sovietske lode mali na Kubu v priebehu troch nasledujúcich mesiacov prepraviť 24 rakiet R-14 (kód NATO SS-5 Skean) s 18 odpaľovacími zariadeniami a 36 rakiet R-12 (SS-4, Sandal) s 24 odpaľovacími zariadeniami. Spolu s balistickými raketami bolo potrebné prepraviť 50 000 vojakov, 200 tankov, 40 lietadiel a ďalšiu techniku, čo dohromady predstavovalo 230-tisíc ton nákladu. Na to bolo vyčlenených 85 lodí sovietskeho obchodného loďstva. Plavba na Kubu spolu s vykládkou nákladu trvala približne dva a pol až tri týždne a každá z lodí trasu na Kubu a mala absolvovať aspoň dvakrát.

Prípravy na prepravu takého množstva rozmerných rakiet, ľudí aj bojovej techniky sa úplne utajiť nedali. Preto bola vytvorená krycia legenda o preprave jednej z raketových divízií na novozriadenú základňu na sovietskom Ďalekom východe. Tomu zodpovedal aj krycí názov operácie Anadyr podľa jednej z tamojších riek a rovnomenného mesta na Čukotke. V rámci snahy zamaskovať skutočný cieľ operácie sovietski vojaci nafasovali aj zimný výstroj vrátane prešívaných kabátov a ušianok, čo však trochu neladilo s predtým vydanými tropickými uniformami.

Nakládka zbraní aj vojska sa uskutočňovala výhradne v noci za prísnych bezpečnostných opatrení. Na nakládku v určených námorných základniach Baltského (Kronštadt, Liepaja, Baltijsk), Čiernomorského (Sevastopol, Feodosia, Odesa, Nikolajev a Poti) a Severného loďstva (Murmansk) bol zavedený zvláštny režim. V rámci Sovietskeho zväzu, kde podľa známej anekdoty „všetko je tajné, ale nič nie je tajomstvo“ utajenie veľmi nefungovalo. Chruščov si do denníka znechutene poznamenal, že podľa hlásení KGB aj trhovníci na odeskom Privoze vedeli, že lode majú smerovať na Kubu. Mimo ZSSR však žiadna informácia o operácii Anadyr neunikla.

Lodiam velili obzvlášť preverení kapitáni obchodného loďstva. Každý z nich dostal tri zapečatené obálky. Prvú mal otvoriť po opustení sovietskych teritoriálnych vôd a obsahovala inštrukciu, že druhá obálka smie byť otvorená až po preplávaní Bosporu. Druhá obálka nariaďovala otvoriť tú tretiu po preplávaní Gibraltaru. Až potom sa kapitán a od neho celé osadenstvo lode dozvedeli skutočný cieľ plavby. Na sovietske pomery bolo neobvyklé, že po dobu plavby podliehali kapitánovi lode (a teda civilistovi) všetci dôstojníci nachádzajúci sa na lodi bez ohľadu na hodnosť a zaradenie.

Problém bol s prepravou živej sily. Sovietsky zväz nemal dostatočný počet oceánskych osobných lodí, preto veľká časť vojakov musela byť prepravená nákladnými loďami. Lodné kajuty stačili horko-ťažko len pre dôstojníkov. Mužstvo bolo prepravované v lodných nákladových priestoroch provizórne vybavených poschodovými vojenskými palandami. Vojaci mohli nákladový priestor opúšťať len v noci na presne vymeraný čas. Pri plavbe v tropických vodách v nevetraných nákladových priestoroch vládla neznesiteľná horúčava a otrasné hygienické podmienky. Podľa svedectva viacerých účastníkov operácie prakticky žiadna z plavieb sa neobišla bez obetí na životoch.

Lodné kuchyne nákladných lodí neboli zariadené na také množstvo stravníkov a strava sa preto vydávala na etapy a takisto vždy za tmy. Lepšie povedané, nevydávala, ale vo veľkých varniciach spúšťala na lane do nákladového priestoru. Dôstojníci sa k nákladovým priestorom plným reptajúcich a nadávajúcich vojakov radšej ani nepribližovali. K výbušnej nálade prispelo aj to, že zásoby chleba v zatuchnutých priestoroch rýchlo splesniveli. Mimo ranného a večerného výdaja stravy tak vojaci zostávali odkázaní na nekvalitné vojenské konzervy a sucháre.

Prvé lode vyplávali na more v polovici augusta 1962. Náhle stiahnutie takého množstva nákladných lodí z prevádzky výrazne zasiahlo sovietsky zahraničný obchod. A že sa deje niečo neobvyklé, si pomaly začala uvedomovať aj americká CIA, keď sa na prístupoch k Bosporu, Gibraltaru a v Jutskom prielive začali tvoriť zápchy spôsobené nahromadenými sovietskymi loďami

Nad loďami sa začali objavovať americké prieskumné lietadlá. S týmto sa však pri plánovaní operácie Anadyr počítalo. Ťažká bojová technika bola vždy prepravovaná v uzavretých nákladových priestoroch. Na ich krytoch boli len neškodne sa tváriace traktory a iná poľnohospodárska technika. Ak sa nejaké rozmerné vojenské vybavenie (napríklad balistické rakety) nevošli dovnútra lode, maskovalo ich debnenie a plachty s nápisom „Traktoreksport“.

Aj rekognoskačný tím, ktorý mal vytypovať lokality vhodné na rozmiestnenie rakiet, sa tváril ako delegácia sovietskych kolchozníkov. Tím osobne viedol čerstvo ustanovený veliteľ sovietskych vojsk na Kube armádny generál Issa Pliev. Všetci dôstojníci sovietskeho kontingentu mali mať so sebou aj civilné šaty. A civilné ošatenie dostala aj veľká časť mužstva. Vraj na sovietske pomery bolo veľmi kvalitné.

Prvé sovietske lode doplávali na Kubu 9. septembra 1962. Kubánska tajná polícia pred ich pristátím urobila preventívne opatrenia a pozatýkala obrovské množstvá skutočných aj domnelých odporcov Castrovho režimu. Napriek tomu, že agentúrna sieť CIA zatýkaním skutočne vážne utrpela, do ústredia v Langley aj tak čoskoro začali prichádzať informácie o sovietskych vojakoch vykonávajúcich zvláštne činnosti. Správy boli často zmätočné a odporujúce si, ale analytici CIA začali tušiť pravú príčinu prítomnosti sovietskych vojakov. Chýbal však nevyvrátiteľný dôkaz.

Sovietski plánovači od začiatku vedeli, že slabinou celého plánu je maskovanie takmer 25 metrov dlhých rakiet po ich vykládke z lodí. Problémom bolo tiež zamaskovanie výstavby odpaľovacích zariadení. Chruščovove predstavy, že rakety by bolo možné skryť pod palmovými porastmi, maršal Biriuzov s ohľadom na pravidelné lety amerických výškových špionážnych lietadiel U-2 nad Kubou so všetkou zdvorilosťou označil za nerealizovateľné.

Sovietskemu vedeniu však pomohla náhoda. Na konci augusta jedno z U-2 patriacich CIA po navigačnej chybe vletelo do vzdušného priestoru ZSSR. Pilot chybu síce zaznamenal skôr, než proti nemu zakročila sovietska protivzdušná obrana, ale aj tak z toho bol diplomatický incident a Spojené štáty sa za narušenie sovietskeho výsostného územia ospravedlnili. O niekoľko dní neskôr čínska protivzdušná obrana zostrelila vo svojom vzdušnom priestore iné U-2 operujúce z Taiwanu.

Podráždený americký minister zahraničných vecí Dean Rusk si vymohol zastavenie prieskumných letov v cudzom vzdušnom priestore. V najkritickejšej chvíli tak americké spravodajské služby prišli o jeden zo svojich najdôležitejších zdrojov informácií. Plán B predstavovali špionážne družice Corona KH4. Lenže podľa zákona schválnosti husté mraky nad lokalitou San Cristobal v provincii Matanzas kamerám družice zakryli výhľad. Tento stav slepoty, tzv. Photo Gap, trval dlhých päť týždňov. Sovietske lode zatiaľ stihli doviezť na Kubu dve tretiny z plánovaného množstva rakiet. Brilantne vykonaná operácia Anadyr bola úspešná.

Okrem rakiet a pozemných vojsk sa na Kubu mala premiestniť aj špeciálne na tento účel vytvorená 5. flotila sovietskeho vojenského námorníctva. Flotilu tvorili dve eskadry. Dvadsiata piata eskadra hladinových lodí pozostávala z dvoch krížnikov, zo štyroch torpédoborcov a z 12 raketových člnov. Hlavnú údernú silu flotily mala predstavovať 20. ponorková eskadra, ktorú tvorilo sedem raketových ponoriek projektu 629 z 18. ponorkovej divízie a štyri torpédové ponorky projektu 641 (NATO kód Foxtrot) 69. ponorkovej brigády. Premiestnenie námorných síl na Kubu dostalo krycie meno operácia Kama.

Všetky na operáciu určené ponorky boli dieselelektrické. Sovietske námorníctvo v tom čase síce už disponovalo atómovými ponorkami, ale po havárii reaktora na ponorke K-19 (projekt 658, Hotel) v júni 1961, pri ktorom zahynulo sedem námorníkov, velenie dočasne stiahlo atómové ponorky zo služby pre extrémnu nespoľahlivosť ich pohonných systémov.

Jedenásteho septembra 1962 bola v celom sovietskom námorníctve vyhlásená bojová pohotovosť a viac než tridsať ponoriek začalo hliadkovať mimo sovietskych teritoriálnych vôd. Americké námorníctvo znepokojené nečakanou a zatiaľ nevysvetliteľnou aktivitou sovietskeho námorníctva začalo prejavovať živý záujem o všetky sovietske lode na mori a razantne zvýšilo aj protiponorkovú hliadkovú činnosť. Na konci septembra preto bolo rozhodnuté, že na Kubu zatiaľ vyrazia len ponorky 69. brigády. Každá z ponoriek však bola vyzbrojená jedným torpédom T5/53-56 s atómovou hlavicou so silou 3kt TNT.

V noci na 1. októbra ponorky v tridsaťminútových intervaloch opustili kotvisko v zálive Saida a po oboplávaní polostrova Kola nasadili kurz na kubánsku námornú základňu Mariel. Ešte pred nimi, už 31. augusta, vyplávala na prieskum do Karibského mora ponorka B-75 (projekt 611, Zulu).

Podľa rozkazov mali ponorky na Kubu plávať tzv. tichým chodom rýchlosťou 10 uzlov (18,5 km/h). Velitelia však vedeli, že je to nezmysel. Ich ponorky dokázali udržiavať tichý chod len do rýchlosti 5 uzlov (9,3 km/h). Ďalším problematickým rozkazom bolo tradičné nariadenie hlásiť sa vysielačkou pri dosiahnutí určených kontrolných bodov.

Blokáda či karanténa?

Znepokojenému riaditeľovi CIA Johnovi McConovi sa podarilo vymôcť si obnovenie špionážnych letov až druhý októbrový týždeň. Ako natruc zase zaúradovalo počasie a prvý úspešný let U-2 sa uskutočnil až 14. októbra. Fotografie, ktoré pilot nasnímal, spôsobili poplach najprv v Langley a hneď nato aj v Pentagóne a Bielom dome.

Biriuzov mal pravdu. Palmy nepomohli. Analytici len na fotografiách z prvého letu bez veľkých problémov identifikovali tucet sovietskych rakiet. Neomylne presne určili aj ich typ a predpokladaný dolet. Prvý predpoklad hovoril, že odpaľovacie zariadenia budú bojaschopné v priebehu pár dní. Tu sa americkí analytici asi zmýlili. Podľa sovietskych zdrojov boli prvé z nich uvedené do bojaschopného stavu už štyri dni po vylodení, t. j. ešte v septembri.

V prípade rakiet R-14 s doletom 4 600 km sa v ohrození ocitlo takmer celé kontinentálne územie USA okrem Aljašky. Polhodinový čas na reakciu, ktorý umožňovali medzikontinentálne rakety letiace zo sovietskeho územia, sa tu neposkytoval. Florida a východ USA boli v dosahu aj menších R-12. Čas ich letu z Kuby trval len pár minút.

Prvou reakciou zboru náčelníkov štábov bol návrh na okamžité masívne bombardovanie raketových základní nasledovaný inváziou na Kubu. Rýchla previerka logistických možností však ukázala, že invázia je v krátkom čase nerealizovateľná. US Navy jednoducho nemalo na východnom pobreží dostatočné množstvo vyloďovacích plavidiel.

Studenú sprchu predstavovali revidované správy analytikov. Prvé odpaľovacie zariadenia už boli možno bojaschopné alebo mali byť do tohto stavu uvedené v ráde niekoľkých hodín. Prezident John F. Kennedy bol zaskočený bojachtivosťou vlastných generálov, ktorí nepripúšťali inú alternatívu ako inváziu. Prezident preto zriadil Výkonný výbor národnej obrany (Executive Committee of the National Security Council, tzv. EXCOMM), v ktorom okrem náčelníkov štábov sústredil najdôležitejších členov svojej vlády a najbližších poradcov.

Členovia EXCOMM-u horúčkovito hľadali východisko zo vzniknutej situácie. Ponechať rozmiestnenie sovietskych rakiet na Kube bez reakcie bolo politicky nemožné. Na druhej strane prezident Kennedy nechcel neuváženou agresívnou akciou vyvolať priamu vojenskú konfrontáciu so Sovietskym zväzom, ktorá nevyhnutne musela viesť k jadrovej vojne.

Osemnásteho októbra sa prezident Kennedy stretol na krátkom rokovaní so sovietskym ministrom zahraničia Gromykom, ktorý sa cez Washington vracal z rokovania Valného zhromaždenia OSN. Gromyko s kamennou tvárou Kennedymu tvrdil, že Sovietsky zväz poskytuje Kube výhradne len obranné zbrane. Kennedy sa pôvodne chcel na rokovaní vytasiť so získanými fotografiami, ale napokon sa rozhodol ešte neodkrývať karty. Len po Gromykovom odchode hromžil: „Ten bastard mi klamal do očí!“

Minister obrany Robert McNamara prišiel s myšlienkou obmedzenej blokády, ktorá mala zabrániť ďalšiemu dovozu „útočných zbraní“ (t. j. balistických rakiet) na Kubu. To síce neriešilo problém s odstránením rakiet, ale malo získať čas na nájdenie definitívneho riešenia bez ďalšieho zhoršovania situácie. Bez ohľadu na blokádu mali naďalej pokračovať prieskumné lety a zároveň bežali intenzívne prípravy na bombardovanie aj na samotnú inváziu (operačné plány 312 a 316). Keďže blokáda je striktne vojenský akt, právnici Bieleho domu ju ešte pred oficiálnym vyhlásením premenovali na „karanténu“.

Prezident J. F. Kennedy, minister zahraničia Gromyko a veľvyslanec Dobrynin počas rokovaní 18. októbra 1962. Zdroj: Wikiimedia.org

Prítomnosť sovietskych rakiet na Kube a zavedenie karantény prezident Kennedy oznámil v televíznom prejave večer 22. októbra. USA si vyhradzovali právo kontrolovať náklad každej lode smerujúcej na Kubu. Prezident zdôraznil, že na rozdiel od sovietskej blokády Berlína v rokoch 1948/49 sa karanténa netýka dovozu nevojenského tovaru. Prezident ešte pred televíznym vysielaním informoval o situácii hlavy členských štátov NATO. Všetci vyslovili americkému prezidentovi plnú podporu.

Karanténa mala začať platiť 24. októbra o 10.00 h EDT (Eastern Daylight Time, UTC-4h). Americkému ministrovi zahraničia Deanovi Ruskovi sa podaril husársky kúsok, keď získal podporu večne rozhádanej Organizácie amerických štátov. Karanténa tak z právneho hľadiska už nebola len sólo akciou USA, a hoci len symbolicky, zúčastnili sa na nej aj lode iných latinskoamerických štátov.

Na more vyplávalo päť protiponorkových operačných zväzov 2. flotily (Severný Atlantik) a časti 4. flotily (Južný Atlantik) US Navy. Jadrom každého zväzu bola lietadlová loď s cca 60 lietadlami na palube. Američania tak poslali na more viac než 150 lodí a takmer 300 lietadiel. Karanténna línia sa tiahla v oblúku od Caracasu popri ostrove Portoriko až k severnému okraju Bahamských ostrovov.

Ešte 22. októbra po zotmení americké lietadlá nachytali na hladine prieskumnú ponorku B-75, ktorá práve doplňovala palivo z tankera Terek. Kapitán Natnenkov sa urýchlene ponoril a so svojou ponorkou zamieril na východ. Potom čo opustil karanténnu zónu, mu Američania viac nevenovali pozornosť. V tom istom čase bol z Karibského mora vypudený sovietsky špionážny trawler Škval.

Ponorkári 69. brigády si mysleli, že úspešne unikajú pozornosti amerických protiponorkových hliadok, pretože prvé tri týždne plavby vo svojej blízkosti neevidovali žiadne americké lode. Išlo však len o ilúziu. Sovietski kapitáni nevedeli, že americká rádiová odpočúvacia služba sleduje ich pravidelné povinné hlásenia a podľa nich vcelku presne určuje ich polohu a kurz. Sovietske velenie svojich ponorkárov o celkovej situácii neinformovalo. O tom, že svet stojí na prahu jadrovej vojny, sa dozvedali len vďaka tomu, že prijímače lodných vysielačiek naladili na frekvencie amerických komerčných rádií, čo bolo síce striktne zakázané, ale kapitánmi často porušované.

Deň pred oficiálnym spustením karantény americké protiponorkové sily zasiahli proti ponorke B-130 kapitána Nikolaja Šumkova, ktorá bola ku Kube najbližšie. Treba povedať, že B-130 rozhodne nebola v dobrom technickom stave. Stav akumulátorov nedovoľoval ich plné nabitie a dva z troch ponorkových dieselových motorov nepracovali dobre už v čase vyplávania na more. Aby nebol obvinený zo zbabelosti, Šumkov technické problémy vôbec nehlásil. Po troch týždňoch náročnej plavby na B-130 vypovedal aj posledný, stredný motor. Sovietske ponorkové motory sa pri operácii Kama ukázali byť veľkou slabinou. Väčšie či menšie problémy s nimi mali všetky nasadené ponorky.

Keď južne od Bermudských ostrovov Šumkova objavili protiponorkové lietadlá P-2H Neptun, pri rýchlom ponore sa na jeho ponorke zasekli hĺbkové kormidlá. Posádka dostala plavidlo pod kontrolu až v hĺbke 160 metrov. Vzápätí po ponorení B-130 obkľúčili štyri americké torpédoborce a zovreli ju do tzv. boxu. Napriek tomu, že pre slabo nabité akumulátory jeho ponorka mohla vyvinúť rýchlosť len 2 uzly (3,7 km/h), Šumkov vo svojich pamätiach uvádza, že americkému zovretiu unikol. Teda aspoň si to myslel, lebo keď sa po pár hodinách vynoril, aby dobil batérie, zistil, že je zase uprostred „boxu“ amerických lodí.

Američania vynorenú ponorku osvetlili lodnými reflektormi a namierili na ňu palubné zbrane. Situácia sa upokojila po tom, čo B-130 obrátila na východný kurz smerom von z karanténnej zóny. Šumkovovi sa podarilo vysielačkou spojiť s vlastným velením, ktoré mu po oboznámení sa so zúfalým technickým stavom jeho lode nariadilo okamžitý návrat na základňu Poľarnyj a naproti mu dokonca poslalo dielenskú loď.

V operačnom štábe amerického ministerstva obrany medzitým stúpala nervozita, lebo ku hranici karantény sa blížili dve sovietske nákladné lode a nejavili ochotu zastaviť. Americký torpédoborec USS John R. Pierce, ktorý lode Gagarin a Komiles sprevádzal, vystrelil pred ich provy svetlice a odvysielal výstrahu, že pokiaľ prekročia karanténnu líniu, bude proti nim zakročené silou. Američania mali zámer odstreliť lodiam kormidlo, čo by však veľmi ľahko mohlo viesť aj k potopeniu lodí. Ako by v takom prípade zareagovalo sovietske vedenie, sa nikto neodvažoval hádať.

V hre nervov však sovietsky vodca Chruščov, obrazne povedané, „mrkol okom“ prvý. O 10.25 h sa obe lode zastavili. Aj ďalšie lode, ktoré v nasledujúcich hodinách dosiahli karanténnu líniu, sa buď zastavili, alebo dokonca otočili a plávali späť. V plavbe pokračovali iba lode, ktoré ako ukázali ich prehliadky, viezli palivo alebo potraviny.

Úľava však zavládla len na krátky čas. Už o pár hodín neskôr operačný zväz lietadlovej lode USS Randolph odhalil ponorku B-59 kapitána Valerija Savického. Americkí námorníci pri plavbe nad ponorkou hodili do vody niekoľkokrát po sebe po päť ručných granátov. Nešlo o útok, ale o medzinárodný signál prikazujúci objavenej ponorke vynoriť sa.

Keďže Američania predpokladali, že sovietske ponorky plávajú v maximálnej možnej hĺbke (cca 200 m), aby zvýšili účinnosť signálu, poistky granátov ovinuli toaletným papierom. To spôsobilo, že granáty vybuchovali hlbšie než obvykle. Až tak hlboko, že niekoľko z nich vybuchlo v tesnej blízkosti sovietskej ponorky. Inštrukcie, ktoré velitelia ponoriek dostali na použitie jadrových torpéd, hovorili, že v situácii bez spojenia s Moskvou k ich použitiu môže dôjsť iba v prípade poškodenia tlakového trupu ponorky hlbinnou bombou, cudzím torpédom alebo delostreleckým granátom. Na odpálení jadrových torpéd sa museli zhodnúť kapitán ponorky, jeho zástupca pre veci politické a vyšší dôstojník špeciálne na ponorku prevelený po dobu operácie Kama.

Sovietska ponorka B-59 krátko po tom, čo ju americké torpédoborce prinútili k vynoreniu. Zdroj: Wikimedia.org

Savickij explózie považoval sa skutočný útok. Spanikáril a vydal rozkaz pripraviť atómové torpédo na paľbu. Politruk Maslennikov jeho rozkaz schválil. To, že k odpáleniu atómového torpéda nedošlo, je zásluhou práve onoho vyššieho dôstojníka, ktorým bol náčelník štábu 69. brigády, kapitán 2. stupňa Vasilij Archipov. Tomu sa na poslednú chvíľu podarilo hysterického Savického presvedčiť, že Američania na ich ponorku neútočia hlbinnými bombami, ale vyzývajú ich na vynorenie.

Savickij sa ako-tak upokojil a po niekoľkých márnych pokusoch o únik a nevyhnutnom vybití akumulátorov zamieril s ponorkou na hladinu. Aj v tomto prípade Američania sovietsku ponorku okamžite nasvietili. Lenže Savickij chcel aj na hladine pokračovať v plavbe na západ. Američania tomu mienili stoj čo stoj zabrániť, preto po rozodnení americký vrtuľník pred provu ponorky vypálil varovnú dávku z guľometu. Spočiatku nepomohlo ani to. Ale keď Američania pritvrdili a pred ponorku vypálili niekoľko dávok z protilietadlových kanónov, Savickij konečne obrátil na východ.

Situácia sa upokojila a na palube jedného z torpédoborcov sa zjavila kapela, ktorá sovietskym námorníkom začala vyhrávať Yankee Doodle a ďalšie americké vojenské šlágre. Keď si na mostíku jeden zo sovietskych dôstojníkov začal nohou vyklepávať rytmus americkej muziky, rozzúrený Savickij ho okamžite zahnal do podpalubia.

Pri plavbe na východ sa americké lode od ponorky postupne odpútavali a vracali na svoje hliadkové pozície. Keď B-59 dostatočne dobila akumulátory, Savickij vydal rozkaz na rýchle ponorenie a pod hladinou zmenil kurz. B-59 síce najbližší mesiac zotrvala v oblasti Sargasového mora, ale o prienik na Kubu sa už Savickij radšej nepokúsil.

Dramaticky prebiehal aj hon na ponorku B-36 kapitána Alexeja Dubivka. Američanom sa jeho ponorku podarilo lokalizovať v noci 27. októbra na východ od Bermudských ostrovov. Napriek tomu, že pre technické problémy sa B-36 mohla ponoriť len do hĺbky 70 metrov, Dubivkovi sa podarilo od prenasledovateľov po niekoľkých hodinách odpútať. Hra na mačku a myš sovietskemu kapitánovi vychádzala takmer tri dni. Potom B-36 zovrel do pevného boxu oddiel lodí vedený torpédoborcom USS Charles P. Cecil. A tentoraz už boli Američania odhodlaní korisť nepustiť. Dubivko spomínal, že neustále zblízka vysielané akustické signály sonaru amerického torpédoborca boli, ako keď „prejde hrabľami po hlave“. Viac než 36 hodín sa kapitán Dubivko pokúšal americkým lodiam uniknúť, ale tentoraz bolo všetko márne. Po vyčerpaní batérií musel aj on vyplávať na hladinu a obrátiť na východ. Pri vynorení zistil, že anténa ponorkového rádiopelengátora je zohnutá, zrejme po kontakte s dnom niektorej z amerických lodí.

Američania vyprevadili sovietsku ponorku von z karanténnej zóny a tá sa po dobití batérií opäť ponorila. Kapitán Dubivko sa však stále nevzdával. Nasadil na južný kurz a ešte raz sa pokúsil o preniknutie americkou protiponorkovou hradbou na inom mieste. Americké lode ho však vždy odhalili, preto ďalšie pokusy vzdal.

Presun na juh však natoľko vyčerpal jeho zásoby paliva, že pri návrate na základňu posledný úsek plavby museli motory jeho lode spaľovať aj mazací olej. Po návrate domov Dubivkovi hrozil súd, pretože jeho presun na juh nebol vopred schválený velením a bol kvalifikovaný ako porušenie rozkazov.

Jedinou ponorkou, ktorá unikla ponižujúcemu vynoreniu pod hlavňami amerických lodí, bola B-4 kapitána Riurika Ketova. Jeho ponorka bola pri niekoľkých pokusoch preniknúť americkou karanténou síce vždy odhalená, ale Ketov v takom prípade ešte pod vodou vždy obrátil na východný kurz dlho pred vybitím akumulátorov. Americké lode po čase od prenasledovania upustili a vrátili sa na hliadkovú líniu. Keď ostal sám, dobil batérie, obrátil ponorku a skúsil to zase. Takto sa to opakovalo niekoľkokrát, kým nekonštatoval márnosť svojho počínania. Zaujal pozíciu mimo karanténnej zóny východne od Bermudských ostrovov a po mesiaci hliadkovania sa v poriadku vrátil na základňu v Poľarnom.

Na hrane vojny

Sovietsky zväz po vyhlásení karantény obvinil USA z pirátstva a zopakoval všetky doterajšie obvinenia z agresívnej politiky voči Kube a výhrady voči rozmiestňovaniu amerických rakiet v blízkosti ZSSR.

Vo Washingtone medzitým prebiehala horúčkovitá aktivita. Vo štvrtok 25. októbra na zasadnutí Bezpečnostnej rady OSN americký veľvyslanec Adlai Stevenson celému svetu predviedol zväčšené fotografie sovietskych rakiet na Kube vzápätí po tom, čo sovietsky veľvyslanec Valerian Zorin ich existenciu výslovne poprel.

Na druhý deň sa stali udalosti, ktoré naznačili možné riešenie krízy. V Bielom dome sa zjavil prominentný novinár John Scalli, o ktorom sa vedelo, že udržiava styky s vedením CIA. Scalliho krátko predtým vyhľadal sovietsky diplomat Jurij Feklisov, o ktorom FBI vedela, že je rezidentom KGB. Jeho skutočné meno bolo Fomin. Sovietsky agent Scallimu na stretnutí oznámil, že Sovietsky zväz by za verejnú garanciu nenapadnutia Kuby bol ochotný stiahnuť z Kuby svoje rakety. Feklisov/Fomin naznačoval, že návrh pochádza od samotného Chruščova.

Americký prezident prijal návrh veľmi rezervovane. Nebolo jasné, či ide o skutočný návrh alebo o spravodajskú hru. Analytici amerických tajných služieb poskytli indície, že Feklisov/Fomin má skutočne priamy prístup ku Chruščovovi, s ktorým sa údajne poznal ešte z čias druhej svetovej vojny. Scalli dostal inštrukcie, aby na ďalšom stretnutí sovietskemu rezidentovi oznámil, že ak takýto návrh bude predložený oficiálne, vláda USA je o ňom ochotná rokovať. Musí sa tak však stať do 48 hodín.

Zdalo sa, že to funguje, pretože o ôsmej večer dorazila telexová správa, ktorá návrh riešenia skutočne obsahovala. Návrh navyše vzápätí potvrdil aj moskovský rozhlas. Zdalo sa, že riešenie krízy je na dosah. Potom sa však veci začali komplikovať.

Americká tlač priniesla informáciu, že napriek prezidentom vyhlásenému stupňu pohotovosti Defcon 3, americké letectvo a jemu podliehajúce strategické sily prešlo na vážnejší stupeň Defcon 2 (Defcon 1 už predstavoval vojnu). Na vojenskej základni Vanderberg bol vykonaný rutinný testovací let balistickej rakety, ktorý velenie letectva z nedbanlivosti alebo naschvál nezrušilo. Pri cvičnom lete nad Aljaškou jedno z lietadiel U-2 stratilo orientáciu a takmer dve hodiny blúdilo v sovietskom vzdušnom priestore. K streľbe tentoraz nedošlo, ale obe strany zdvihli do vzduchu stíhaciu hotovosť. Kennedy zúril.

V novinách vyšiel článok prominentného novinára Waltera Lippmana, ktorý pripúšťal možnosť výmeny stiahnutia sovietskych rakiet z Kuby za americké rakety z Turecka. Malo ísť o zinscenovaný únik informácií, ktorý napriek odporu svojich poradcov zosnovali bratia Kennedyovci. Z amerického pohľadu boli rakety Jupiter na kvapalné palivo zastarané a ich stiahnutie, resp. nahradenie inými raketami sa predpokladalo v blízkej budúcnosti. Problém to bol politický. Rakety demonštrovali americké záruky bezpečnosti Turecka a celej Európy. Návrh na ich stiahnutie mohol byť chápaný ako nečestný obchod, ktorým USA „vyhandlujú“ vlastnú bezpečnosť na úkor spojencov. Kennedyovci si nechtiac strelili vlastný gól. Vnútri EXCOMM-u to vrelo. Hrozil rozkol. A to najhoršie malo len prísť.

Americká raketa stredného doletu Jupiter. Zdroj: Wikimedia.org

Na druhý deň ráno, v sobotu 27. októbra, bolo pri prieskumnom lete nad Kubou zostrelené jedno z lietadiel U-2F. Pilot, major Rudolf Anderson, zahynul. Prezidentovi politickí poradcovia upozorňovali, že tak ako došlo k chybám na americkej strane, aj na sovietskej strane môže ísť síce o tragický, ale neúmyselný incident. Americkí generáli však niečo podobné v centralizovanom sovietskom systéme vylučovali a volali po okamžitom začatí invázie.

Vzápätí prišiel z Moskvy nový telex, ktorý bol formulovaný veľmi agresívne a striktne požadoval stiahnutie amerických rakiet od sovietskych hraníc. Americkí analytici tvrdili, že kým prvú dosť emotívnu správu, ktorá zjavne neprešla štylistickou úpravou sovietskeho ministerstva zahraničia, koncipoval zrejme osobne sám Chruščov, druhá správa mala byť štandardnou sovietskou diplomatickou nótou. CIA z toho vyvodila záver, že v Moskve došlo k prevratu a Chruščov bol zvrhnutý.

Podľa spomienok Kennedyho poradcu Kennyho O’Donnela medzi šéfom zboru náčelníkov štábov generálom Maxwellom Taylorom a prezidentom došlo k výstupu, ktorý prekvapivo pomohol urovnať dovtedy najväčší z tzv. jastrabov, známy generál letectva Curtis LeMay. Generál pripustil, že chyby sa môžu diať a za „casus belli“ by mal byť považovaný až prípadný ďalší útok na americké lietadlo. Výsledkom bol kompromisný podmienečný rozkaz na spustenie invázie na Kubu v pondelok ráno 29. októbra, pokiaľ dovtedy nedôjde k dohode o stiahnutí rakiet.

Obyvatelia USA sa v obavách pripravovali na vojnu, ktorá mohla vypuknúť každým dňom. Z obchodov mizli masívne skupované základné potraviny a v kostoloch nepretržite prebiehali modlitby a bohoslužby za mier. V katolíckych kostoloch stáli dlhé rady veriacich na svätú spoveď.

V EXCOMM-e riešili dilemu, čo s dvoma protichodnými správami z Moskvy. Napokon padlo rozhodnutie odpovedať v pozitívnom duchu na prvú správu s návrhom bezpečnostných garancií Kube a tú druhú, agresívnu, jednoducho mlčky ignorovať.

Vo Washingtone nevedeli, že v Moskve po zostrelení majora Andersona zažívali podobný stres. K zostreleniu došlo skutočne omylom, napriek Chruščovovmu výslovnému rozkazu nestrieľať na americké prieskumné lietadlá. A Castro bombardoval Chruščova žiadosťami, aby odpálil rakety.

Chruščov aj Kennedy nezávisle od seba došli k poznaniu, že situácia sa im vymyká z rúk, a ak niečo nevymyslia, vojna je len otázkou času. Diskrétnymi kanálmi bolo na neskorý večer 27. októbra v jednej z washingtonských čínskych reštaurácií dohodnuté stretnutie prezidentovho brata Roberta Kennedyho, ktorý v americkej administratíve zaujímal post ministra spravodlivosti, a sovietskeho veľvyslanca v USA Anatolija Dobrynina.

Robert Kennedy vyhlásil, že USA sa verejne zaviažu nezaútočiť na Kubu za okamžité stiahnutie všetkých sovietskych útočných balistických rakiet z Kuby. Odvoz rakiet sa mal formálne uskutočniť pod dohľadom OSN.

Sovietsky veľvyslanec však rozhodne trval aj na stiahnutí amerických rakiet z Turecka. Tento problém bol rozlúsknutý tak, že Robert Kennedy dal menom prezidenta prísľub, že rakety budú do pol roka z Turecka skutočne stiahnuté, ale táto časť dohody nesmie byť zverejnená. V opačnom prípade by celá dohoda padla. Robert Kennedy zdôraznil, že odpoveď na americký návrh musí prísť do 24 hodín. Bol to riskantný krok, pretože sovietskemu vedeniu tým bol fakticky prezradený termín invázie na Kubu. Riziko sa však vyplatilo.

V nedeľu 28. októbra dopoludnia do Bieleho domu dorazila z Moskvy správa, v ktorej sovietsky vodca Chruščov návrh dohody prijal. Informáciu pre každý prípad odvysielal moskovský rozhlas.

Odsun sovietskych rakiet začal okamžite a prebiehal pod bedlivým dozorom US Navy do polovice novembra. V praxi to vyzeralo tak, že americká loď sa na pár desiatok metrov priblížila k sovietskej lodi, ktorej posádka odokryla zaplachtované rakety prepravované na jej palube. Američania svoje zistenie fotograficky zdokumentovali a sovietska loď mohla pokračovať v plavbe. Dohoda sa týkala výhrade „útočných“, t. j. balistických rakiet stredného doletu, a americké vedenie mlčky tolerovalo skutočnosť, že na Kube zostali taktické neriadené rakety 9K52 Luna (NATO kód Frog) s dostrelom 70 km, ktoré taktiež mohli niesť jadrové hlavice.

Spojené štáty slovo dodržali a v apríli 1963 boli rakety Jupiter z Turecka stiahnuté. Ako sa pôvodne plánovalo, nahradili ich rakety Poseidon umiestnené na ponorkách hliadkujúcich v Stredozemnom mori a Severnom ľadovom oceáne. Turci vyjadrili formálny protest, že záležitosť s nimi nebola konzultovaná.

Fidel Castro reagoval na stiahnutie sovietskych rakiet, o ktorom sa dozvedel z rádia ako ostatní bežní ľudia, oveľa búrlivejšie. Zjavne si neuvedomoval, že práve jeho bojachtivosť bez ohľadu na možné následky bola jedným z faktorov, ktorý generálneho tajomníka Chruščova prinútil k dohode.

V každom prípade, ako sa ukázalo, dohoda Kennedy-Chruščov naozaj zabezpečila jeho režimu existenčnú bezpečnosť. Castro ostrovu vládol pevnou rukou ešte nasledujúcich 46 rokov a komunistický režim na Kube existuje dodnes.

Historici označujú výsledok kubánskej raketovej krízy za jeden z impulzov, ktorý viedol k Chruščovovmu zvrhnutiu o dva roky neskôr. V skutočnosti jeho mocenské postavenie fatálne podryla chaotická vnútorná politika uplatňovaná čoraz autoritárskejším spôsobom, v ktorej stranícky aparát videl hrozbu. Rozhodujúcim faktorom úspechu sprisahania vedeného Leonidom Brežnevom v októbri 1964 bol strach členov najvyššieho sovietskeho vedenia o vlastnú bezpečnosť a pohodlie. Chruščov dožil svoj život pod dozorom KGB, ale v relatívnom pohodlí ako „penzista celozväzového významu“ na štátnej dači po Moskvou.

Z neznámeho podplukovníka Dmitrija Jazova sa stal maršal ZSSR a o štvrťstoročie neskôr aj minister obrany, ktorý sa v auguste 1991 zapojil do neúspešného puču voči vtedajšiemu sovietskemu prezidentovi Michailovi Gorbačovovi. Po niekoľkotýždňovom pobyte za mrežami boli sprisahanci vrátane starého maršala v roku 1993 prezidentom Borisom Jeľcinom amnestovaní.

Najtragickejší osud čakal na prezidenta Johna F. Kennedyho, ktorý o 13 mesiacov neskôr zahynul rukou atentátnika počas návštevy texaského Dallasu.

Až do začiatku osemdesiatych rokov 20. storočia sa obe superveľmoci opätovnému rozmiestneniu rakiet stredného doletu v Európe vyhýbali. Lenže potom v dôsledku sovietskej invázie do Afganistanu USA začali výraznejšie posilňovať svoju vojenskú prítomnosť na európskom kontinente. Sovietsky zväz trochu nedomyslene zareagoval umiestnením niekoľkých odpaľovacích zariadení rakiet stredného doletu RSD-10 Pionier (kód NATO SS-20 Saber) vo vtedajšej NDR. Tieto rakety už mohli ohroziť aj Paríž a Londýn. USA zareagovali masívnym rozmiestnením desiatok odpaľovacích zariadení rakiet Pershing 2, ktoré na rozdiel od starších rakiet Pershing 1A doleteli až do Moskvy.

Tým sa rozpútalo posledné kolo zbrojných pretekov studenej vojny, čo v novembri 1983 opäť priviedlo svet na hranicu atómovej vojny. Nadmernými zbrojnými výdajmi týraná sovietska ekonomika však ďalšie kolo zbrojenia už nevydržala a skolabovala. Na konci roku 1989 sa z područia ochromeného moskovského komunistického impéria vymanili štáty strednej a východnej Európy a v roku 1991 sa Zväz sovietskych socialistických republík definitívne rozpadol.