Drahá Emília,

blíži sa dušičkový čas a čas Tvojich narodenín. Už je to rok, čo sme si začali takto písať. Presne pred rokom si ma poprosila o prvý list. A ani po roku Ťa to neprestalo baviť, pýtať odo mňa odpovede na otázky, ktoré nevieš položiť iným ľuďom.

Teraz sa však poďme povenovať otázke, ktorú si mi dala. Že je to otravné chodiť osem dní na cintorín a či tú modlitbu nemôžeš povedať doma a hotovo. Rozmýšľam, ako Ti to najjednoduchšie vysvetliť, a pritom na Teba nenasypať kopec teologickej či filozofickej vedy. Skúsim tak naozaj jednoducho. Na cintoríne sú Tvoji, moji príbuzní, ktorí už zomreli.

Tak ako sa navštevujeme všetci žijúci, gratulujeme si k narodeninám, pošleme si SMS, napíšeme mail, nejako takto to funguje aj s našimi príbuznými, ktorí sú vo večnosti. Niekedy pošleš SMS a pomodlíš sa modlitbu Odpočinutie večné, inokedy pošleš mail a pomodlíš sa nejaké litánie alebo ruženec za svojich príbuzných.

Nemusíš ich osobitne menovať. A keď povieš: „Za všetkých mojich príbuzných“, myslíš tým aj tých, ktorých si možno osobne nepoznala, ale patria do množiny všetkých Tvojich príbuzných. Ale niekedy ideme k žijúcim príbuzným aj na návštevu. Stráviť s nimi čas.

A toto je presne dušičková oktáva. Ísť počas ôsmich dní na návštevu cintorína, hrobky, krypty. Jednoducho miesta, kde sú uložené pozostatky ľudí, ktorí žili pred nami. Nemusíš ísť priamo na hrob len svojich príbuzných. Môžeš ísť, kam chceš. Dôležité je, aby si na toto miesto prišla a tak si uctila ich život, vzdala im úctu takýmto spôsobom, ale zároveň sa za nich aj pomodlíš a takto akoby si im pomáhala aj vo večnosti.

Táto návšteva nie je dôležitá ani tak pre Tvojich blízkych, ktorí nás predišli do večnosti, ale pre nás samých. Aby sme si my uvedomili, že raz sa aj náš život skončí, a podľa toho si usporiadali hodnoty, ktoré teraz žijeme.

Zastaviť sa na cintoríne je zastaviť sa a nechať si poradiť od tých, ktorí už majú skúsenosť smrti za sebou, ako si máme nastaviť priority a čo je teraz v našom živote dôležité. Preto sama dobre vieš, že v našej rodine je zvyk, že oslavujeme meniny a narodeniny našich zomrelých príbuzných tak, že v ich pamätný deň ideme na ich hrob, tak isto navštívime cintorín aj na Vianoce a Veľkú noc.

Stretnutie s našimi známymi, ktorí sú vo večnosti, je jednoducho školou nášho života. A to je to dôležité. Aby sme sa naučili žiť. Lebo z večnosti už budeme ťažko niečo naprávať.

Drahá Emília, dúfam, že som Ťa týmto listom veľmi neunavila, a tiež verím, že si pochopila, čo som Ti chcela odovzdať. Skús sa na dušičkové obdobie tešiť ako na nejakú rodinnú oslavu. Viem, že už je to obdobie, keď je chladno. Stačí sa teplejšie obliecť a prísť. Nemusíš nič nosiť. Ani kvety, ani sviečky. Stačí prísť a porozprávať sa cez modlitbu. Toto je to, čo všetci Tvoji príbuzní ocenia.

Prajem Ti veľa odvahy v prekonávaní seba samej. Potom mi povieš, ako si toto obdobie strávila a či Ťa to niečo naučilo.

S láskou

Tvoja krstná mama