Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Svet kresťanstva
30. október 2022

Slovo kňaza

(Ne)pohoršovať sa nad hriešnikom

Známi ľudia vždy zvažujú, či verejná prítomnosť na stretnutí alebo podpora nejakej aktivity nevyvolá otázku o ich hodnotách.

(Ne)pohoršovať sa nad hriešnikom

Foto: Wikimedia

Máme systém hodnôt, ktorému veríme, chceme byť pri jeho odovzdávaní konzistentní, preto nechceme, aby sme iných ľudí správaním pomýlili alebo priviedli do rozpakov. Katolíkov, ktorí berú vieru vážne, asi nestretneme na dúhovom pochode, rovnako zástancovia potratov nepôjdu na pochod za život.

Aj tu je však potrebné rozlišovať. Verejná podpora ideí je vážna vec. Čím je človek známejší a váženejší, o to väčší vplyv na ostatných majú jeho verejné postoje. Lenže nežijeme vo svete ideí, ale uprostred komunity, konkrétnych ľudských životov. Uprostred ľudí z mäsa a kostí, s nesmrteľnou dušou, ktorí niečomu veria, nejako žijú a snažia sa nejako prežiť. Narodíme sa, ale naša štartovacia čiara do života nie je rovnaká.

Žijeme v iných sociálnych pomeroch, v inak odovzdávanej kultúre a s inými hodnotami. Sme poznačení rodinou, toľkými vzťahmi, traumami, smútkami, hriechmi a slabosťami, úspechmi a bezstarostnosťou. Sme jedineční, preto vždy platí, že nevieme byť v koži toho druhého. Vždy sa však môžeme rešpektovať. Rešpekt nie je to isté ako súhlas. Je to prejav hlbokej úcty voči druhému. Presvedčenie, že koná najlepšie, ako vie, a robí to, o čom si myslí, že ho to napĺňa a má zmysel. Môže sa mýliť a nemusí o tom vedieť. Žiť životným štýlom, ktorý je z pohľadu viery slepou uličkou.

Nemá zmysel sa nad tým pohoršovať. Už preto nie, že nikto z nás nie je oslobodený od rizika, že v nejakej životnej situácii sa takisto neocitne v začarovanom kruhu. Je ľahké odsúdiť človeka za jeho zlyhania. Je však otázne, či by som sa, ak by som bol v tej istej životnej situácii a mal rovnaké či podobné zázemie, nezachoval rovnako. Medzi nebom a peklom je, obrazne povedané, sivá zóna, v ktorej sa radi túlame v nádeji, že aj keď chodíme po hrane, neskončíme na tej nesprávnej strane.

Zachej možno cítil výčitky svedomia za svoje lumpáriny a dúfal, že cez stretnutie s Ježišom, hoci len tak na diaľku, získa nejaký impulz k zmene. A možno bol pre neho Ježiš len atrakciou, ktorú si nechcel nechať ujsť. Zdieľať

Keď uvažujem nad postavou Zacheja, ktorý vyliezol na strom, aby uvidel Ježiša, vždy si spomeniem, ako som po smrti sv. Jána Pavla II. stál s kamarátmi v dave pred Bazilikou sv. Petra, aby som mu vzdal poslednú úctu a pomodlil sa za neho. Keď som sa vo vlečúcom zástupe dostal po siedmich hodinách ku katafalku, väčšina vytiahla telefóny a ostošesť fotila. Priznám sa, vtedy som bol z toho sklamaný.

Štvalo ma, že zosnulý pápež bol pre toľkých púťovou atrakciou. S odstupom času to vidím ináč. Verím tomu, že aj toto krátke zotrvanie v monumentálnej bazilike a pohľad na zosnulého pontifika mohli v mnohých, hoci náhodných návštevníkoch túžiacich po senzácii zanechať stopy. My predsa veríme, že v našich kostoloch je prítomný živý Kristus a jeho Duch vanie, kam chce. Čo ak toto, hoci krátke stretnutie s takou koncentrovanou duchovnosťou priviedlo niekoho bližšie k Pánovi bez toho, aby tam vstupoval s takýmto zámerom?

Zachej možno cítil výčitky svedomia za svoje lumpáriny a dúfal, že cez stretnutie s Ježišom, hoci len tak na diaľku, získa nejaký impulz k zmene. A možno bol pre neho Ježiš len atrakciou, ktorú si nechcel nechať ujsť. Keď Zachej liezol na strom kvôli Ježišovi, nevedel, do čoho ide. Netušil, čo sa stane. „Nepočítal“ s tým, že srdce otvorené pre Boha – hoci len na malú chvíľu – je pre Pána bránkou, cez ktorú keď vstúpi, nenechá nás rovnakých. A tak sa aj stalo.

Inzercia

Ježiš oslovil Zacheja a šiel k nemu. A tento mýtnik s pokrivenou povesťou bol v šoku. Nepočítal s Ježišovou láskavosťou a prijatím. Bol zvyknutý na to, že ortodoxní veriaci si o ňom mysleli svoje (a právom) a nechceli s ním mať nič spoločné. Povedali by sme, že sa nad ním pohoršovali. Ježiš ho navštívil nie preto, aby ho povzbudil v zlodejinách, ale aby mu ukázal, že aj on je človek, v ktorom je veľa dobra, že aj jeho má Boh rád a on takto žiť nemusí.

Nad každým verejným hriešnikom sa môžeme donekonečna pohoršovať. Nič však tým nevyriešime. Skôr to zaváňa pýchou. Zdieľať

To je paradox, ktorý je nad akékoľvek ľudské chápanie: čím viac sme od Boha vzdialení, čím viac hrešíme, čím sme tvrdohlavejší, tým viac nás má Boh rád a chce nás premôcť svojím prijatím a láskavosťou.

Nie sme bezchybní. Máme svoje životy a vlečieme za sebou ich tiene. Niekedy situáciu zvrátiť už nevieme. Niekedy sa za to už len hanbíme alebo sme si zvykli. Boh nás však neopúšťa ani v takejto situácii, keď nedokážeme opustiť svet vlastných slabostí.

Nad každým verejným hriešnikom sa môžeme donekonečna pohoršovať. Nič však tým nevyriešime. Skôr to zaváňa pýchou. Kiežby sme cez príbeh Zacheja pochopili, že my ľudia Cirkvi máme byť v tomto svete predĺženou Ježišovou láskavou a prijímajúcou rukou. Františkovou poľnou nemocnicou. Nie preto, aby sme menili kresťanskú tradíciu s jej vieroukou a mravmi. Stačí prejaviť pochopenie a ľudské prijatie, byť nežný. Toto môže pre človeka, ktorý si nevie rady so svojimi zlyhaniami alebo ktorý sa vybral vlastnou cestou a myslí si, že je správna, znamenať veľa.

Ktovie, možno aj nami prejavená láskavosť a prijatie napomôžu tomu, aby sa čo len jedno srdce dostalo bližšie k Pánovi. A cítilo sa v našom spoločenstve lepšie.

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.