V posledných rokoch vznikajú na Slovensku filmové dokumenty o ľuďoch, ktorí sú v procese blahorečenia. 

Je to vlastne súčasťou celého procesu, pri ktorom sa skúma osobnosť kandidáta, jeho život, postoje, názory, vplyv na veriacich, spoločnosť.

A filmový dokument je dôležitý preto, aby Slováci vedeli, aká osobnosť je v tomto procese, a – bez ohľadu na jeho výsledok – aby ju spoznali a tým spoznali aj časť svojich dejín. 

Je dôležité, aby sme videli a spoznali, aké dilemy riešili ľudia v niektorých dejinných zlomoch, aké obmedzenia a možnosti mali a ako im viera pomáhala nájsť tú správnu cestu, odpoveď či postoj.

No tento filmový žáner má aj svoje veľké riziko.

Keď tvorca filmu prijme jednoznačne úlohu, že dokument musí – ľudovo povedané – „ospievať kandidáta“ a vyvrátiť všetky pochybnosti, a to aj bez ohľadu na realitu. Len aby sa splnil účel. Teda pripraviť akúsi ódu na kandidáta, ukázať ho len v tom najlepšom svetle, už takmer ako svätca.

To je veľké riziko, a preto je dôležité, aby filmár bol sebavedomým partnerom postulátora a aj sám kládol otázky či hľadal spôsob, ako to urobiť naozaj dobre.

Procesy vedúce k blahorečeniu biskupa Vojtaššáka a Buzalku sú komplikovanejšie a náročnejšie. Zdieľať

Filmový dokument o biskupovi Buzalkovi pripravil Marek Poláček. Je to človek, ktorý je skúsený a pozná tento žáner, zrejme si uvedomuje aj jeho riziká.

Na filme robil dlho a poctivo sa snažil, aby to bolo stráviteľné a nebola to len záplava faktov a argumentov obhajujúcich otca Buzalku. 

Jeho meno je určite najmenej známe z trojice biskupov, ktorých v roku 1951 v monštruóznom procese súdila komunistická moc. Tento proces je unikátny tým, že v žiadnej z krajín, ktoré sa po roku 1945 ocitli vo sfére sovietskeho vplyvu, neboli v jednom procese odsúdení spolu traja biskupi.

Gojdič a Buzalka dostali doživotný trest, Vojtaššák dostal 24 rokov.

Boli to tri povahovo veľmi rôzne osobnosti. 

Biskup Buzalka bol z nich ten najmenej známy, nápadný. Bol to človek, ktorý bol vychovaný k „svätej radosti“. Vraj bol vnútorne pokojný, trpezlivý, mierny a fascinovaný krížom. Lebo „nad prevratmi sveta pevne a neochvejne stojí kríž! A s ním pevne stojí, kto sa oň opiera. Kríž zachránil všetko, čo pýcha priviedla do skazy, a kríž sa stal znamením všetkého dobra“. 

Jeho biskupské krédo bolo Per crucem ad lucem. Teda Cez kríž k svetlu.

Všetci traja odsúdení biskupi prešli ťažkými žalármi, gréckokatolícky biskup Gojdič vo väzení aj zomrel. Tento biskup dostal od izraelskej Komisie pre rozpoznávanie spravodlivých aj titul Spravodlivý medzi národmi. A ako prvý z tejto trojice bol už v roku 2001 vyhlásený Jánom Pavlom II. za blahoslaveného.

Procesy vedúce k blahorečeniu biskupa Vojtaššáka a Buzalka sú komplikovanejšie.

O kauzu blahorečenia biskupa Vojtaššáka sa usiluje najmä Spišská diecéza, biskup Buzalka nemá až taký jasný domicil. Jeho postulátorom je farár bratislavského Dómu svätého Martina Peter Slepčan. Ale životný príbeh Michala Buzalku sa neviaže len na Bratislavu.

Filmári získali jedinečné svedectvo o tom, aký vychovávateľský talent mal biskup Buzalka. Zdieľať

Pochádza zo Svätého Antona a po vysvätení krátko pôsobil v blízkej Banskej Štiavnici. Potom ho nakrátko poslali za trest do Budapešti, no v roku 1911 sa mohol vrátiť na slovenské územie, do Skýcova. Toto bolo asi miesto, ktoré mu bolo obzvlášť drahé.

Keď musel narukovať v prvej svetovej vojne do armády, Skýcovčania dosiahli to, že po ôsmich mesiacoch mohol zanechať post vojenského duchovného a vrátiť sa do Skýcova. Keď po vzniku Československa prepadli slovenské územie maďarskí boľševici, Buzalka v spolupráci s československými legionármi pomáhal budovať domobranu a miestni ľudia so zbraňou v ruke chránili svoje územie. Vypálenie Skýcova počas druhej svetovej vojny otca Buzalku, ktorý už žil v Bratislave, silno zasiahlo.

Neskôr pôsobil v Zavare a potom ako rektor seminára v Trnave. Keď sa seminár presťahoval do Bratislavy, sťahoval sa aj biskup Buzalka a v hlavnom meste potom žil až do svojho uväznenia. 

Filmári získali jedinečné svedectvo o tom, aký vychovávateľský talent mal biskup Buzalka. V dokumente o tom hovorí kardinál Jozef Tomko. Filmári ešte stihli zachytiť jeho vrelú spomienku.

V roku 1938 bol Michal Buzalka vysvätený za biskupa. 

Pre postulátora, ako aj pre tvorcu dokumentu bolo najťažšou úlohou skúmať Buzalkove postoje počas slovenského štátu. Pretože kandidát na blahorečenie nemôže byť podozrivý z antisemitizmu či zo sympatií k nacizmu. 

Našli svedectvá o tom, že biskup Buzalka nepovažoval za dobré, že na čele štátu stojí kňaz, preferoval by katolíckeho laika. Vo filme je osobné svedectvo profesora Rovenského, ktorého matke vybavil biskup Buzalka výnimku, a tak vojnu prežila. Neskôr v päťdesiatych rokoch ju eštebáci mučili, aby vypovedala, že biskup Buzalka Židom počas vojny pomáhal za peniaze, ale pani Lehrová-Rovenská to odmietla.

Zaujímavá informácia je vo filme o Združení katolíckej mládeže, ktoré Buzalka zreorganizoval a formoval tak, aby bolo spolu so Združením evanjelickej mládeže oficiálne tolerovanou alternatívou k združeniu Hlinkova mládež. Buzalka stál počas Tisovho režimu aj na čele Katolíckej akcie, ktorá bola podľa profesora Letza „ostrovom slobody v systéme, ktorý už nemôžeme nazvať demokratický“. Taktiež zaujímavá informácia je o Katolíckych novinách, ktorých vznik Buzalka podporoval a ktoré boli v otvorenom konflikte s Gardistom. To je celkom zaujímavý vhľad do toho, ako sa katolícke prostredie vyrovnávalo s režimom, ktorý kolaboroval s nacistami, a hľadalo svoju cestu nezávislejšiu od tisovského klerikalizmu. Film nemôže ísť do detailov, skôr v tomto smere naznačil, ako asi biskup Buzalka videl úzke spojenie cirkvi s režimom.

Divák potrebuje so životným príbehom, ktorý vidí vo filme, konfrontovať aj seba. Zdieľať

Buzalka však bol počas vojny aj vojenským vikárom, teda mal na starosti duchovné potreby vojakov slovenskej armády bojujúcej po boku Nemcov v Sovietskom zväze. Práve táto funkcia mu neskôr priťažila v komunistickom procese, bralo sa to ako velezrada, preto dostal doživotie. 

Síce sa dostal z väzenia po šiestich rokoch, no tento „zločin“ mu komunistická moc neodpustila. Svoj život dožil v internácii, teda v českom Děčíne, ďaleko od slovenských katolíkov.

Filmový dokument o biskupovi Buzalkovi nie je urobený narýchlo či na kolene. Je tu obdivuhodné množstvo fotografií či archívnych záberov a doplnené je to aj hranými scénami, ktoré sú však decentné, skôr na doplnenie atmosféry. Pridanou hodnotou sú vyjadrenia historikov z Vatikánu, ktorí objasňujú kontext. 

V istom momente je už informácií na diváka možno aj veľa a viac túži spoznať biskupa Buzalku ako človeka. Filmárom v tomto pomohli spomienky jeho príbuznej zo Svätého Antona, ktorá ešte biskupa Buzalku zažila.

Na tento rozmer by možno mali tvorcovia podobných dokumentov myslieť ešte viac.

Lebo divák takéhoto dokumentu nechce len veľa presvedčivých informácií o tom, že hlavný hrdina filmu je vhodným kandidátom na blahorečenie. Teda má zaujímavý životný príbeh, musel prekonávať veľa príkorí, ale osvedčil sa v krízových situáciách. Nezradil základné princípy kresťanstva, teda že za jeho činmi bola vždy láska k Bohu a k blížnym.

Film musí byť aj inšpirujúci. Divák potrebuje so životným príbehom, ktorý vidí vo filme, konfrontovať aj seba a svoju cestu ku svätosti. 

Lebo na tú sme pozvaní všetci, len každý na nej dôjdeme iný kúsok cesty a niektorí možno ani nemáme odvahu sa na ňu vydať.