Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Svet kresťanstva
06. november 2022

Kňaz Benjamín Kosnáč

Cirkev má dostatočne veľké náručie, aby objala charizmatikov aj tradicionalistov

Rozhovor s kňazom Benjamínom Kosnáčom, ktorý spravuje anglicky hovoriacu komunitu veriacich v hlavnom meste.

Cirkev má dostatočne veľké náručie, aby objala charizmatikov aj tradicionalistov
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Rozhovor s kňazom Benjamínom Kosnáčom, ktorý spravuje anglicky hovoriacu komunitu veriacich v hlavnom meste.

Pred piatimi rokmi sa vrátil z USA, kde devätnásť rokov spravoval farnosť na predmestí Detroitu. Hovorí o komunite anglicky hovoriacich veriacich, ktorým sa venuje v Bratislave, približuje príbeh konvertitu anglikána, ktorého prijímal do Katolíckej cirkvi a birmoval.

Vysvetľuje tiež, ako sa dostal k slúženiu tzv. tridentských omší, prečo v tom pokračuje aj po návrate z Ameriky a čo ho vedie k propagácii misií a podpore misionárov. Kňaz Benjamín Kosnáč.

Prečo ste si na dnešný rozhovor obliekli takúto nezvyčajnú košeľu?

Dal som si ju, keďže sme nedávno mali misijnú nedeľu. Povedal som si, že nech sú teda misie vyjadrené aj takýmto glóbusom vytlačeným na košeli. (Smiech.)

Takže je to misijná košeľa?

Tak nejako. Pôvodne som si ju kúpil, keď som chodil do školy zastupovať na náboženstvo jednu katechétku. Chodil som aj s kňazským kolárikom, ale aj v tejto košeli. Hovoril som si, že občas to treba obmeniť.

Pred piatimi rokmi ste sa vrátili z USA na Slovensko. Aj vtedy sme s vami robili rozhovor. Zvykli ste si už na pôsobenie u nás?

Zvyknúť som si zvykol. Veď odtiaľto pochádzam a vrátil som sa do systému, ktorý som poznal a kde som vyrastal. Je jasné, že kto bol dlhšie v Amerike, tak si tam navykne na určité fungovanie. Asi najvýraznejší rozdiel medzi farnosťami v USA a tými u nás je prítomnosť laikov a ich zaangažovanie. V Amerike dokáže cirkev pružnejšie odpovedať na výzvy laikov.

V USA by vo farnosti nefungovalo veľa vecí, ak by laici neboli ochotní do toho vložiť čas a svoje talenty. Ale nemôžem povedať, že by mi niečo chýbalo.

Aj vaša služba na Slovensku je v súčasnosti v niečom netypická.

Nie som farárom vo farnosti, som výpomocný duchovný v „električkovej farnosti“ a som zároveň duchovný správca pre anglicky hovoriacu komunitu, teda neoficiálne jej farár.

V rámci tejto komunity sa mi podarilo získať laikov pre niektoré jednoduché služby, ako je napríklad služba ushera, po slovensky uvádzača. Pekne sa ustálila aj služba lektorov a sú tam aj ľudia, ktorí mi pomáhajú učiť náboženstvo.

Máme model nedeľnej školy. Všetky deti, ktoré majú záujem o náboženskú výchovu, sme si podelili do štyroch skupín, ktoré majú náboženstvo súbežne.

Ako kňaz by som nemohol učiť všetky štyri skupiny. Preto som využil to, čo poznám z Ameriky. Dospelí, ktorých poznám a ktorí majú skúsenosti s vyučovaním vlastných detí alebo vo farských štruktúrach, alebo sú schopní, tak mi týmto spôsobom pomáhajú.

Máme skupiny birmovancov, prvoprijímajúcich detí, predprvoprijímajúce deti a deti medzi tým. Na každú skupinu mám dvoch dospelých.

Spomínali ste službu uvádzača. Čo je to?

Služba uvádzača spočíva v tom, že dvaja ľudia prídu do kostola skôr. V prípade anglickej omše veľa ľudí nevie omšové texty v angličtine naspamäť. Ide o omšu pre cudzincov a okrem Angličanov, Američanov a Írov tam máme všetky možné národnosti – Španielov, Portugalcov, Talianov, Nemcov či Afričanov.

Trúfam si povedať, že viac ako polovica by nevedela odpovedať na omši, keby nemala v ruke texty. Pri omši používame anglický misál, kde sú nedeľné omšové texty, biblické čítania aj spevy. A uvádzači prídu teda skôr, rozložia knihy a pripravia niektoré veci na oltár.

Čiže sú to akoby kostolníci?

Nie. Tento človek sa postaví zvnútra ku vchodu do kostola a víta ľudí a prípadne ich usadí. Ich službu vidno pred omšou, keď sa zaplnia rýchlejšie zadné lavice a voľné miesta ostanú vpredu alebo v strede lavíc. Usher vidí, koľko ľudí prichádza, vie, kde je ešte miesto, a keď niekto príde, osloví ho, či si chce sadnúť, a ukáže mu miesto.

Niečo podobné som zažil vo Švédsku, vtedy ma to veľmi prekvapilo.

Áno, Švédsko je protestantská krajina a oni majú toto vycibrené. Je tam hodnota privítania. Keď ste sa ma pýtali, čo som si priniesol z Ameriky a praktizujem to aj na Slovensku, tak na konci svätej omše po záverečnom požehnaní idem pred kostol a ľuďom podám ruku. To robím po nedeľnej anglickej omši v Kostole sv. Ladislava a aj v Blumentáli. Zvlášť vďační sú za to starší ľudia.

Foto: Postoj/Adam Rábara

Už ste načrtli, že na anglické omše chodia viaceré národnosti.

Áno, nespomenul som ešte Kórejcov, Filipíncov, Vietnamcov.

Kto vlastne sú títo ľudia?

Väčšina pracuje v medzinárodných firmách, korporátoch, potom sú tu ľudia, ktorí pracujú v automobilovom sektore, napríklad Kórejci. Filipínci pracujú najmä v gastre, Taliani sú poväčšine z IT oblasti a potom sú tu takí, ktorí si našli slovenského manžela alebo manželku.

A čo ľudia z diplomatických služieb?

Tí chodia na omše veľmi málo a príležitostne. Neviem, prečo to tak je. Možno sú nepraktizujúci. Objavia sa niekedy na veľké sviatky. Ale väčšinou prichádzajú bežní ľudia.

Pre ľudí pochádzajúcich z anglicky hovoriacich krajín je to jediná možnosť, ako byť na svätej omši v ich rodnom jazyku. Cudzinci, ktorí majú v Bratislave sväté omše vo svojom jazyku, idú niekedy na anglickú omšu a niekedy na omšu vo svojom jazyku. Je to taký bratislavský princíp, že ideš na omšu tam, kde sa cítiš dobre.

„Utvrdzujem sa v tom, že misionárom dokážem viac pomôcť odtiaľto – cez kázne, videá na Youtube či cez osobné kontakty.“ Zdieľať

Ľudia na anglických omšiach sú naučení aj viac reagovať. Nie je to taký „poker face“, že sa nesmiem zasmiať ani zareagovať. Pri kázni na anglických omšiach vnímam aj reč tela veriacich, prípadne aj zareagujú, je tam aktívne počúvanie. Pomaly sa mi to darí aj na rannej omši v Blumentáli.

Čo znamená, že vediete anglicky hovoriacu komunitu? Bavíme sa aj o niečom inom než o omši a vyučovaní náboženstva v nedeľu?

Všetci majú moje telefónne číslo. Potrebujú sa porozprávať, vyspovedať, niečo vyriešiť, tak vedia, že môžu prísť. Ak niečo neviem, nasmerujem ich. Snažím sa im dať základnú službu prítomnosti a pastorácie.

Je čas aj na voľnočasové aktivity?

Ja osobne to nedokážem organizovať. Ale od Veľkého piatka prišiel do komunity fantastický laik, dubajský Ind. Pomohol mi zlepšiť katechetický program.

Za celý čas, čo som tu, sa mi nepodarilo urobiť nejakú opekačku. Teraz sa aj z jeho iniciatívy stretneme na jednej akcii.

Pôsobia v Bratislave viacerí kňazi, ktorí sa venujú cudzincom?

Sú takí. Trúfam si povedať, že čím mladší kňaz, tým viac je vystavený angličtine. A potom sú kňazi, ktorí študovali v cudzine. Napríklad verbisti majú cudzincov aj v komunite. Keď príde za nimi anglicky hovoriaci veriaci, tak vedia s ním veci riešiť tam a ani mi ich neposielajú.

Prejavujú sa medzi cudzincami názorové smery, ktoré sú prítomné v cirkvi? Napríklad tradicionalisti?

Nie. Myslím, že väčšina ľudí detailne nesleduje liturgicko-teologické vojny. Oni si žijú svoj život, vychovávajú deti, sú radi, že majú prístup k anglickej svätej omši. Takých, čo riešia spomínané témy, viem spočítať na jednej ruke.

Chodí k nám Angličan, ktorý pochádza z anglikánskeho pentekostálneho prostredia, stal sa katolíkom, čiastočne aj kvôli svojej manželke. A zrazu objavil tradíciu a latinčinu, to, čo charizmatici nemali. Trošku to až príliš tlačí, treba to vyvažovať. (Úsmev.)

Na jednej omši v Bratislave ste hovorili, že ste pokrstili a prijali do Katolíckej cirkvi anglikána. Je to bežné?

Nekrstil som ho. S anglikánmi si uznávame krst, a pokiaľ je istota o jeho platnosti, tak sa neopakuje. Dostal som fakultu udeliť mu sviatosť birmovania a prijať ho do Katolíckej cirkvi. Dávam si však pozor na to, že ak je niekto z Afriky, je dobré sa špecificky opýtať, akú formu krstu používajú.

V Afrike aj v anglikanizme sú veľmi rozšírené pentekostálne charizmatické prvky, mnohokrát krstia pokropením vodou alebo namočením prsta a podobne.

Čítajte tiež

Odbočím, ale v Detroite sa odohral prípad, keď kňaz, ktorý bol dva roky vysvätený, si cez pandémiu pozeral video svojho krstu. Zistil, že ho pokrstili v mene Stvoriteľa, Vykupiteľa a Posvätiteľa. Diakon hovoril slová a krstní rodičia liali vodu.

Takže všetko neplatné?

Všetky sviatosti mal neplatné. Arcidiecéza musela dať vyslovene komuniké do farnosti, kde krstil, spovedal a podobne, a ľudia si museli opakovať sviatosti. A to nebol ojedinelý príklad.

Preto keď sme sedeli so spomínaným konvertitom, ktorý je, mimochodom, Nigérijčan a berie si katolíčku z Nigérie, tak zavolal mame a opýtal sa, či si pamätá, ako bol pokrstený. A mama potvrdila, že bol pokrstený vodou v mene Otca i Syna i Ducha Svätého.

Overil si to a potom som napísal arcibiskupovi, že žiadam fakultu na udelenie birmovania a prijatie do Katolíckej cirkvi. Mohol byť pobirmovaný aj arcibiskupom v slovenčine, keďže vie obstojne po slovensky. Ale vybral si birmovku v angličtine v našej anglickej komunite.

Koľko trvala príprava?

Pripravoval sa dva roky. Skoro celá príprava sa konala v Istanbule, kde pracoval predtým, ako prišiel na Slovensko. V moslimskej krajine sa pripravoval na prijatie katolíckej viery. Spojil som sa so španielskym saleziánom, ktorý sa mu v Turecku venoval. Posledné, čo mu chýbalo, bol rozhovor s biskupom.

V Turecku to majú tak nastavené, že kto sa chce stať katolíkom, musí absolvovať takéto stretnutie. Potom nastala pandémia, stretnutie sa neodohralo a on medzitým prišiel na Slovensko do našej komunity a toto všetko mi porozprával.

Ako vyzerá taký proces prijatia do Katolíckej cirkvi?

Predchádza mu vyznanie viery ako na Veľkú noc. Je tam jeden dodatok, kde sa pýtame: „Veríš všetko to, čo Svätá katolícka cirkev učí ako zjavené Bohom?“ Keď povie „verím“, nasleduje formula prijatia do cirkvi, potom slávenie birmovania a v rámci omše ide na prvé sväté prijímanie.

Inzercia

Spovedal sa predtým?

Áno, tým, že má platný krst, spovedať sa môže pred prijatím do cirkvi.

Dostane aj nejaký dokument o prijatí do cirkvi?

Urobí sa zápis do matriky v zmysle, v aký dátum bol prijatý do plnej jednoty s Katolíckou cirkvou, dá sa do poznámky dátum a miesto anglikánskeho krstu a potom sa poznačí aj dátum birmovky a prvého svätého prijímania, ktorý je identický.

To ide do matriky u nás?

Áno.

Podobných konverzií však asi nie je veľa.

Nie, toto bol za päť rokov druhý prípad, keď anglikán vstúpil do Katolíckej cirkvi. Teraz máme v príprave na sviatosti štyroch dospelých, kde je Američan, ktorý je katechumen, teda nemá žiadne sviatosti. Potom tam je Američanka, Portugalec a Talian, ktorí sa pripravujú na birmovku.

Čo tých ľudí k tomu vedie?

Tí, ktorí sa pripravujú na birmovku, majú partnerov katolíkov. Američan, ktorý sa pripravuje na krst, je zasa taký zaujímavý prípad.

Keď prišiel na Slovensko, vo viere bol len tak okrajovo. Tu si všimol, že ľudia chodia viacej do kostola, a začalo ho to zaujímať. Prišiel na svätú omšu, zapáčilo sa mu to a chce veci viery viac spoznať. Na omši je každú nedeľu, na Slovensku učí angličtinu.

Aj pre mňa ako kňaza je dobré pripravovať dospelého na sviatosti, lebo sa musím vrátiť k základom. Niekedy si aj na kázni pomyslím, že čo budem hovoriť ľuďom základné veci, veď to každý vie.

Foto: Postoj/Adam Rábara

Občas slúžite aj tzv. tridentské omše. Ako ste sa k tomu dostali?

To má svoju vlastnú históriu, súvisí s mojím pôsobením v Amerike. Vnímam sa ako duchovný syn svätých Cyrila a Metoda, teda pre mňa je dôležitý jazyk zrozumiteľný ľuďom, zrozumiteľnosť bohoslužby. V Detroite, kde som pôsobil, som sa stretol s viacerými ľuďmi, ktorí chodili k lefébristom alebo dokonca k sedevacantistom. Lefébristi formálne uznávajú súčasného pápeža ako skutočného, kým sedevacantisti tvrdia, že momentálne neexistuje pravý, skutočný pápež.

Zhodou okolností jedna moja farníčka bola zosobášená s takýmto sedevacantistom. A raz sa rozbehla zaujímavá debata medzi ich biskupom a profesorom dogmatiky v detroitskom seminári, ktorý má slovenský pôvod. Vďaka tomu som ho trošku viac spoznal.

Výsledkom troch verejných teologických debát bolo, že niektorí ľudia hovorili, že „ak budete mať tridentskú svätú omšu, ktorá je pre nás dôležitá, tak my prídeme“. Niektorí pochopili, že nemajú nasledovať tieto prúdy. Ale vtedy ešte neexistovalo všeobecné dovolenie, ktoré dal Benedikt XVI. Keď ho vydal, tak som si povedal, že splním sľub. A keďže sme mali v nedeľu veľa omší, tridentskú sme zaviedli sobotu večer.

Pre nich to je neobvyklé, ale využili sme nové liturgické normy, aby mohli mať starú formu svätej omše. Bola to jediná tridentská omša v sobotu s nedeľnou platnosťou. (Smiech.)

Takto som sa naučil, ako ju sláviť. Ako človek, ktorý sa narodil po Druhom vatikánskom koncile, som oslobodený od všelijakých zlozvykov. Pre mňa to bolo niečo nové, a keď som sa naučil sláviť tridentskú omšu, lepšie som porozumel, prečo niektorých veriacich priťahuje.

Prečo?

Priebeh a dynamika starej formy omše je iná. Povedal by som to tak, že vo väčšine našich kostolov je normálna štandardná svätá omšu. No keď vás zavolajú na omšu charizmatici alebo neokatechumenáti, tak dynamika liturgie sa bude líšiť. V prípade tridentskej omše možno hovoriť o akomsi opačnom póle.

„Niekedy dochádza k povyšovaniu štýlom: ja sa modlím v jazykoch, tak som viac, alebo na druhej strane: ja prijímam Eucharistiu po kľačiačky, takže som lepší.“ Zdieľať

Všímam si, že stará forma omše nepriťahuje len starých ľudí z nostalgie, ale aj mladých. Pre niektorých, čo sú teologicky viac podkutí, je to omša Tomáša Akvinského a iní ju zase vyhľadávajú preto, lebo im príliš nesedí interaktívne ladená nová forma omše. Oceňujú tichší a meditatívny rozmer v tzv. tridentskej.

V USA ste teda začali slúžiť starú formu omše pre spomínané skupiny veriacich, prečo v tom pokračujete aj na Slovensku?

Keď som sa vrátil na Slovensko, sám som sa nikomu neponúkal, ale dozvedeli sa, že viem slúžiť túto formu omše, a zavolali ma. Hoci priznám sa, že ja kážem aj na tridentskej omši trochu gestikulačným spôsobom, možno to niektorých aj irituje. (Úsmev.) Pre mňa je táto služba vyslovene pastoračné rozhodnutie. Rád pomôžem.

Ako vnímate kontroverzie spájané s komunitou tradicionalistov, ako napríklad spochybňovanie Druhého vatikánskeho koncilu, súčasného pápeža a podobne?

Veľa úletov je úzko naviazaných na to, kto vedie konkrétnu komunitu. A to neplatí len pri tradicionalistickom prúde. Určite sa mi nepáčia javy, ktoré ste spomenuli v otázke, lebo z toho hovorí duch povyšovania.

Prečo sa to prejavuje práve v skupine ľudí, ktorí vyhľadávajú staršiu formu liturgie?

Podľa mňa ide o reakciu na určité neistoty prítomné aj v našom cirkevnom svete. Pred nejakými dvadsiatimi alebo tridsiatimi rokmi boli totiž pravdy viery jednoznačne zadefinované. Keď sa začalo rozprávať napríklad o homosexuáloch, všetko bolo hneď hriechom. Dnes sa učíme rozlišovať, vnímať veci komplexne. V tomto prípade konkrétne to, že skutky klasifikujeme ako nemorálne, ale človeka neodsudzujeme.

Navyše pápež František nie je dogmatický typ, ale pastorálny. Vedie nás k tomu, aby sme vnímali na prvom mieste človeka ako ľudskú osobu a potom mu pomáhali pochopiť postupne náuku, morálku a podobne.

Čiže sám nemám úplne jasnú odpoveď, čím to je, že špecificky v tradičných kruhoch ľudia viac túžia po istote. V Amerike sa tomu hovorilo castle mentality, hradná mentalita – mám istotu a nechcem, aby mi ju niekto nabúraval –, lenže cirkev je viac misionárska než hradobná.

Je podľa vás zlučiteľná úcta k starej forme omše s normálnymi postojmi?

Určite áno. Moja skúsenosť je, že z tých, čo chodia na tridentskú omšu, je málokto otvorený napríklad voči charizmatikom. Skôr charizmatik je otvorený tradičným formám než naopak.

Pritom oba prúdy považujem za charizmatické formy, len jedna je charizmatická expresívnym spôsobom a druhá zase tým meditatívnym, pokojnejším. Matka cirkev má dostatočne veľké náručie, aby objala jedných aj druhých.

Je mi len ľúto, že nie vždy ľudia, či už z jednej, alebo druhej strany náručia, toto vnímajú. A niekedy dochádza k povyšovaniu štýlom: ja sa modlím v jazykoch, tak som viac, alebo na druhej strane: ja prijímam Eucharistiu po kľačiačky, takže som lepší, a podobne.

Foto: Postoj/Adam Rábara

Pod farnosť Blumentál spadá bratislavské krematórium. Znamená to, že veľa pochovávate?

V našej farnosti evidujeme za rok osemsto až tisíc katolíckych pohrebov. Našťastie deväťdesiat percent pohrebov má na starosti náš trvalý diakon. Pohreb totiž nevyžaduje prítomnosť kňaza.

Pred tridsiatimi rokmi som bol diakon tu v Blumentáli a mal som osem pohrebov za deň. To bolo koňovanie. Vtedy však existovala finta, že jeden týždeň mal službu Blumentál, druhý Dóm sv. Martina.

Ako sa pripravujete na pohreb, keď nepoznáte nebožtíka alebo jeho rodinu?

V našej farnosti, ale zrejme nielen u nás, máme vo zvyku, že poprosíme rodinu, aby poskytli aspoň stručný životopis o zosnulom. Alebo nech napíšu, čo boli pre nich jedinečné momenty z jeho života. Ten, kto potom vedie pohrebné obrady, má lepší obraz a môže si pripraviť príhovor.

Na Youtube uverejňujete videá s misionármi. Na niektorých vidno, že na miesta misií aj cestujete, v niektorých prípadoch zase video pošlú misionári. Ako ste sa dostali k takejto propagácii misií?

Misie ma fascinovali od detstva. Myslel som, že raz aj budem misionárom. Bol som síce v Amerike, ale to je iné ako v rozvojovom svete. A práve počas môjho pôsobenia v USA sme si adoptovali jednu farnosť v Afrike, kam sme išli viackrát s rozličnými skupinkami. Tento spôsob podpory si žije ďalej svojím životom, no po návrate na Slovensko som neprestal myslieť na misie.

Dokonca mám teraz priamo dvoch spolužiakov na misiách – jedného na Madagaskare a druhého v Rusku. Pre mňa cirkev nie je len to, čo je u nás. Niektoré projekty podpory sú jednorazové, iné dlhodobejšie.

Ktorý vám je najsympatickejší?

Tanzánia, tam chodím takmer každý rok už štrnásť rokov. Od roku 2008 je tam taliansky misionár, poznáme sa, rozumieme si, a keď mu dám peniaze, vždy sa spraví, čo má.

Keď človek chodí pravidelne na miesto misií, tak môže vnímať, ako sa tam veci menia, že napríklad na mieste, kde bol len buš, je zrazu studňa alebo škola.

Neuvažujete nad tým, že by ste išli pôsobiť ako misionár?

Aj áno, ale do istej miery sa utvrdzujem v tom, že misionárom dokážem pomôcť viac odtiaľto – cez kázne, videá na Youtube či cez osobné kontakty. Oni zväčša potrebujú peniaze a ľudia skôr podporia konkrétne projekty alebo dokonca konkrétnych misionárov. Potrebujú mať doma „spojku“.

Keby ste mohli ísť, tak kam by to bolo?

Keďže viem anglicky, tak by mi vyhovovala anglicky hovoriaca krajina. Rád by som sa ešte raz išiel pozrieť do Austrálie, ale to je skôr zvedavosť. Istý čas som uvažoval o spomínanej Tanzánii, ktorá mi naozaj prirástla k srdcu.

No faktom je, že naša arcidiecéza nemá kňazov navyše, takže som tu a budem zatiaľ podporovať misionárov zo Slovenska.

Odporúčame

)
Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.