Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Kultúra
11. november 2022

Babylon Bratislava

Vysokoškolský sex, komunizmus, incest i nelegálny potrat. V románe z roku 1932

Študentka Alina Orságová verí v manželstvo a vo veľkú lásku, kým jej „pokrokoví“ spolužiaci sa radšej oddávajú „voľnej láske“.

Vysokoškolský sex, komunizmus, incest i nelegálny potrat. V románe z roku 1932

Ilustračná fotografia: pexels.com

„Všetci ľudia vedia, že cesta hriechu je milá a vábna, ale i to, že je posiata pascami a prepadliskami. Každý hlupáčik si myslí, že s patričnou pozornosťou sa práve on vyhne tým nástrahám. Nuž, všetkým sa nevyhne ani jeden.“

Ladislav Nádaši-Jégé: Alina Orságová

Ľuďom majúcim dosť rokov, aby si pamätali posledné roky komunistického režimu a Nežnú revolúciu, ktorej 33. výročie si už o pár dní pripomenieme, sa pri mene Gustáv Husák najčastejšie vybaví trápne pôsobiaci vetchý starec z konca 80. rokov, ktorý sa občanom pravidelne prihováral lámanou českoslovenčinou z Pražského hradu spoza čoraz hrubších skiel okuliarov a vedľa veľkých historických hodín. Najmä na mladších ľudí musel vtedy Husák pôsobiť ako zúfalo včerajší relikt dávno skompromitovaného režimu, ktorý zjavne mlel z posledného.

No pozor! Boli časy, keď bol aj Gustáv Husák mladý, príťažlivý, pokrokový, avantgardný… dnes by sme povedali: „cool“. Jeho životopisec Michal Macháček má v Husákovej knižnej biografii súkromné fotky tohto slovenského komunistu pochádzajúce z tridsiatych rokov, na ktorých je so svojou prvou manželkou, divadelnou herečkou a režisérkou Magdou Husákovou-Lokvencovou.

Na jednej, zrejme fotenej niekde v lete pri vode, má mladý urastený a opálený Husák odhalenú hruď skoro bez chĺpkov a úsmev hollywoodskej hviezdy, kým Magda s podmanivým pohľadom a šibalskými očami hľadí do objektívu. Z fotky dýcha mladícky idealizmus i charizmatické spojenie umelkyne a politizujúceho intelektuála. Dvadsiatnici Gustáv Husák a Magda Lokvencová by dnes boli hviezdami Instagramu.

Americký konzervatívny publicista a spisovateľ Rod Dreher vo svojej knihe Neži v lži, ktorej slovenský preklad sme vlani vydali v našom vydavateľstve, cituje dôležitý postreh Čecha Patrika Bendu o tomto období u nás: „V tridsiatych rokoch 20. storočia, teda predtým, než došlo k nastoleniu komunistického režimu, boli už v kultúre prítomné mocné sily, ktoré mu dláždili cestu. Všetci umelci a intelektuáli zastávali komunistické myšlienky, a pokiaľ ste nesúhlasili, koledovali ste si o vyobcovanie. Toto sa dialo skoro dve desaťročia predtým, než sa komunisti skutočne dostali k moci.“

Idealistickí mladí ľudia, ktorí sa chceli vymedziť voči svojim meštiackym rodičom, videli v komunizme pokrokovú modernizačnú silu, ktorá „rozborí sveta starý základ“. Táto ideológia zároveň so sebou niesla aj istý étos oslobodenia od tradičnej sexuálnej morálky. Zvlášť ak boli mnohí mladí ľudia pričasto svedkami, že sa jej nepridržiavajú ani tí, ktorí ju hlásali.

Slovenský spisovateľ Ladislav Nádaši-Jégé (1866 – 1940) bol známy najmä ako autor historických próz, keď mu v roku 1932 vyšiel román Alina Orságová. Najskôr len ako úryvok v Slovenských pohľadoch, o dva roky neskôr aj v knižnej podobe. Kriticky v ňom rozoberá práve vtedajšiu generáciu bratislavských vysokoškolských študentov.

Román Alina Orságová sa dá vnímať ako oneskorené slovenské svedectvo o „roaring twenties“, teda búrlivých dvadsiatych rokoch 20. storočia, ktorých medzinárodnú uvoľnenú atmosféru vlani výborne opísala kolegyňa Eva Čobejová v pozoruhodnom článku, kým súčasnému televíznemu divákovi sa rovnaké obdobie prihovára cez oceňovaný nemecký krimiseriál Babylon Berlin. Nádašiho próza sa dá chápať aj ako náčrt života zlatej študentskej mládeže v medzivojnovom období – detí slovenskej „buržoázie“, ktorej spoločenský vzostup začal len pár rokov predtým, po vzniku ČSR, a hneď ju skazili nekonečné možnosti novej doby.

Bratislava, pôvodne nemecko-maďarské mesto, sa v medzivojnovom období slovakizovala aj vďaka príchodu univerzitných študentov, ktorí tu neskôr zostávali budovať svoje kariéry. Medzi vysokoškolákmi sú už zastúpené aj dievčatá. A doba praje uvoľneným mravom.

Alina Orságová má 21 rokov, študuje na filozofickej fakulte a je dcérou advokáta z menšieho okresného mesta, ktorý tam patrí medzi popredných občanov. Vo svojich vzťahoch s mužmi sa dievča snaží pestovať zdržanlivosť. Na rozdiel od svojich zhýralých spolužiakov verí v manželstvo, čistotu a vo veľkú lásku. Uchádza sa o ňu zámožný finančník Ján Gestatter, ktorý jej pošle aj vzácny šperk, no ona ho nápadníkovi vráti. Miluje totiž architekta Milana Vetrovského. Ten na Gestattera žiarli a všeličo si o Aline domýšľa.

Zlomom v ich vzťahu je Alinina návšteva gynekologického sanatória (v skutočnosti tajnej potratovej kliniky, keďže vykonávanie interrupcií je v masarykovskom Československu trestné), kam išla pozrieť svoju promiskuitnú kamarátku, študentku práva a dcéru vysokého úradníka Idu Skalnickú. Po zákroku má totiž nejaké zdravotné komplikácie.

Aline príde zle z toho, čo okolo seba vidí, vytacká sa z kliniky von, kde ju na ulici náhodou zbadá okoloidúci Milan. Myslí si, že to ona podstúpila potrat, a zhnusene s ňou preruší všetok kontakt.

Alina je zo stroskotania ich vzťahu v dôsledku nedorozumenia zdrvená. Do Bratislavy za ňou na návštevu príde jej mama, ktorej sa nepozdávajú listy chodiace od dcéry. Alina jej všetko vyrozpráva, a tak mama za jej chrbtom navštívi Milana a všetko mu objasní.

On sa však ani po tom dlhšie neozýva. Alina doštuduje, opustí Bratislavu a začne učiť na gymnáziu v menšom meste. Milan tam za ňou napokon pricestuje a požiada ju o ruku. Po krátkom váhaní Alina súhlasí. Román sa tak končí svadbou a happyendom.

Hlavná dejová línia je pomerne jednoduchá a priamočiara. No Ladislav Nádaši-Jégé ju šperkuje mnohými zaujímavými odbočkami a prenikavými postrehmi, ktoré fascinujú aj po deväťdesiatich rokoch od zverejnenia. Zároveň neľútostne karikuje všetkých bez rozdielu. Veď aj v reálnom živote sa o ňom hovorilo, že sa s každým pohádal.

Román napríklad otvára scéna zo života rodiny, ktorej hlavou je zbohatlík a senátor Štefan Korček. Žena mu zahýba s iným chlapom, ktorý je zároveň otcom jednej z ich dcér. A ich rozmarný syn Artur udržiava s druhou dcérou incestný vzťah. Ladislav Nádaši-Jégé však nechce týmito opismi prekonať markíza de Sade, ale satirizovať slovenskú medzivojnovú spoločnosť.

Keď Artur raz prepadne spolužiačku Alinu Orságovú a vynúti si od nej pár bozkov, zhýralý študent sa vzápätí pochváli ostatným spolužiakom a spolužiačkam. Rozvinie sa medzi nimi takáto debata:

– Nuž, priateľko, uznáš, že je to podlosť prezrádzať svoje šťastie pri ženách a tak ich stavať na pranier, – zahundral Fero.

Mála otvorila niekoľko ráz ústa, ako keby bola chcela niečo povedať.

– Ó, vy komunistickí komedianti! Vy roztriasate o vašich frajerkách, kedy a ako ste s nimi spali, a mne vyčítate, keď poviem, že ma dievča bozkalo. Čože vám je i to najintímnejšie milkovanie, len najobyčajnejšou vecou, a vy kážete naraz gavalierstvo iným. Akí ste vy potmehúdi!

Laco skočil naň, trasúc ukazovákom.

– My sme komunisti, my si to môžeme dovoliť. Ale ty si hlúpy, splesnený buržuj, teba viažu staré predsudky. Uznáš, že si ty nie konzekventný.

– Podliak, – zasipel Fero.

Kelner doniesol šunku a pivo, z ktorého si Artur potiahol chutný glg; potom pokračoval s priateľským posmechom:

– Tak, brýzgate na mňa, kamaráti, brýzgate. Poviem vám prečo. Vôbec vám poviem priateľsky, čo si o vašej múdrosti myslím. Vy nadávate teraz na všetko, lebo z vašej viny máte všade zaštipnuté palúchy. Nadávate na rodinu, lebo vaše rodiny nie sú hodné ani za psom vyhodiť; rujete sa medzi sebou ani hyeny a najradšej by ste si oči povykáľali. Manželstvo vám je nič nie hodné, lebo ste všetci, rodičia i deti, samí frajerkári. Žiadate voľnú lásku, lebo si ani jeden z vás nevie nakloniť šumné dievča, potrebujete zákon, aby vám ho vohnal do náručia. Treštíte za rovnosťou, keď cítite, že každý z vás je len podpriemerný človek a nevyšvihol by sa zo svojej sily ani na bačovstvo. Potrebujete Gepu, aby chránila vaše manželstvo. Sami osebe nestojíte za nič, a preto vás musí ratovať kolektivizmus. Zhŕkate sa do čried a múdri býci robia s vami, čo chcú. Náhle jeden z vás príde k niečomu, zavesí na klin svätého Marxa Lenina. Nuž tak, kamaráti moji!

Zotmilo sa. Pod balkónom bolo skoro celkom tma. S elektrikou bola akási porucha a trvalo skoro štvrť hodiny, kým bolo možno rozsvietiť.

Všetci traja študenti i Mála sa vrhli na Artura, ktorý sa počas ich nadávania, kriku a divého gestikulovania s chuťou kŕmil. Laco mu vykladal krásne zásady rovnosti, istoty jestvovania, ľudomilnej spolupráce, Števo veľkolepé diela, hospodárske organizovanie Ruska, budúci blahobyt a krásny život, Fero kreslil hnus dnešného, do tried rozsekaného spoločenstva a hriechy kapitalizmu. Mála vše tomu a inému prisviedčala s veľkým škrekom.

Inzercia

Chyba bola, že všetci naraz vrieskali, a tak nebolo nič rozumieť zo všetkých rečí. Bol to iba chaos kriku a nervózneho posunkovania.

Neskôr sa neviazaný bohém Artur stane obeťou Terezy, jednej zo svojich mileniek, ktorá ho vmanipuluje do sobáša nepravdivým tvrdením, že s ním čaká dieťa. Obaja neskôr rovnako manipulatívne vymámia z Arturovho otca senátora, aby prispieval na ich domácnosť a spoločný život...

Bez príkras opisuje Ladislav Nádaši-Jégé aj Alininu návštevu jej kamarátky Idy Skalnickej na potratovej klinike. Nechýba tu napríklad drogy užívajúci doktor.

Sanatórium Dr. Bernsteina bolo vlastne len jeho súkromný byt, kde dve malé izbičky zariadili pre prípadné pacientky, ktoré mohli v prípade potreby po „zákroku“ zostať uňho deň-dva. Každý v meste, aj na jeho širokom okolí vedel, čo je Bernsteinovo sanatórium, veď veta, že nejaká ženská šla k nemu na liečenie, znamenala toľko, že sa musela zbaviť nepríjemných následkov dnes už síce dovolených pobavení.

Aj smeliacej sa pani Zaunerovej trochu stislo srdce, keď zazvonila na dverách s porcelánovou tabuľkou: Dr. Arnold Bernstein, emerit. asistent gynek. kliniky.

Otvoril im sám pán doktor v bielom plátennom plášti. Bolo mu na tvári vidno, že je ustaraný. Však on najlepšie vedel, aký následok by malo preň, keby v jeho „ústave“ niektorá pacientka umrela následkom jeho nedovoleného zákroku.

– Vy ste pán doktor Bernstein?

Lekár kývol hlavou. Triasli sa mu pery a prsty. Bolo na ňom vidno, že zneužíva všelijaké narkotiká. Aký to mal život v stálej borbe o luxusné bytie svojej ženy, ktorá svojou úplnou duševnou prázdnotou nestála za nič a jedine ako predmet perverzného milovania ho vrhla do nocí, v ktorých trochu sna len veľkými dávkami uspávajúcich jedov vedel vynútiť a tak otráviť v sebe stále žravé starosti, zapríčinené zločinným lekárskym účinkovaním.

Na otázku Aliny, čo je so slečnou Skalnickou, zvraštil tvár.

– Je to nepríjemné s ňou. Má horúčku a mimo toho je i nakazená.

(...)

Keď šli chodbou von, zazrela Alina otvorenými dvermi, ktorými prechádzala ošetrovateľka, na operačnom stole ležiacu ženskú, ktorej najintímnejšie čiastky boli veľmi postriekané krvou.

Dostala závrat a bola by spadla, keby ju pani Zaunerová nebola chytila okolo pása a chytro zaviedla na ulicu. Bledú ako vápno ju uložila chytro do auta.

Ladislav Nádaši-Jégé predstavuje Alinu Orságovú ako morálny maják v spustnutosti všade okolo nej. Nemá však úmysel robiť z nej idealizovanú sväticu.

Jej postoj je výsledkom hlboko vštepených zásad, ale aj prezieravej a zrelej rozumovej úvahy o príčinách a (často nezamýšľaných) následkoch našich konaní.

Aj v Aline bolo hodne toho kocúrkovského, keď prišla do Bratislavy, lebo keď skončila i gymnázium vo svojom rodnom meste, mala hodne príležitosti okúsiť kadejaké nezaslúžené vyznačenia a uznania, ktoré jej poplietli hlavu. Alina bola však veľmi rozumné dievča, hľadiace otvorenými očami na svet a striasla chytro značnú čiastku svojej namyslenosti zo seba, aspoň čo sa týka obcovania s ľuďmi. V duši jej zostalo mnoho povznesenosti, chrániacej ju od nepekných skutkov, ktoré pri zrelšom uvažovaní a šľachetnejšom, časom sa vyvinutom náhľade životnom tak strpčujú život nemilými rozpomienkami.

No možno je v nej aj kúsok náboženskej motivácie. Alina Orságová v rozhovore so svojou matkou hodnotí svoje vysokoškolské prostredie nasledujúcim spôsobom:

Však keby si vedela, ako zmýšľajú a pokračujú všetky moje priateľky, ktoré sú koľko-toľko na božský obraz stvorené. Skoro všetky berú lásku len čisto z požívačného stanoviska. Niet v nich ani zbla nejakého zriekania a povznesenosti ducha. Koľko ráz sme sa zhovárali o tom s Vetrovským. Ako horlil za všetky nové, ešte neuskutočniteľné altruistické smery, ktorým ľudská príroda vzdoruje, a pozri, čo z nich nasleduje naša mládež? Voľnú lásku a nenávisť. Najmä nad tým žasnem, ako naše terajšie ženy, ktoré boli ešte nedávno hrdé na svoju zdržanlivosť a čistotu, teraz, keď majú k tomu možnosť voľnosťou pohybovania sa, odhodili všetku hanbu a bijú sa verejne nie za voľnosť lásky, ale za voľnosť zmyselnosti. Lebo však láska nevraždí svoje deti a terajšie ženy sa bijú za voľnosť vraždy nenarodených detí. Keby si tu zostala niekoľko dní, ukázala by som ti na príkladoch, ako naša mládež žije a ako sa chystá na životné zriekanie a prácu obetavú v záujme celku.

– Alina, nerozčuľuj sa, dieťa moje. Nech si každý robí, ako sa mu páči. Ver mi, podľa toho sa mu vodí! Ty sa drž svojho presvedčenia. Ty ideš správnou cestou a nakoniec sa ti to vyplatí. Takzvaní vzdelanci v každom čase majú iné životné náhľady, ale ohromná masa ľudí ide od tisíc rokov a na celom svete svojím, prírodou nadiktovaným smerom.

Bolo by nesprávne naznačovať, že Ladislav Nádaši-Jégé bol konzervatívnym autorom. Ťažko ho vôbec zaradiť do nejakej súčasnej škatuľky. Pranieroval všetky možné ľudské neresti, nech sa skrývali pod náterom akýchkoľvek politických hesiel. „Vždy mudruješ a život sa vyvíja ponad doktríny, hoci aj proti nim,“ hovorí Alina na konci románu svojmu manželovi.

Príznačné je nielen to, čo spisovateľ v románe Alina Orságová zobrazuje, ale aj to, čo vynecháva. Chýba napríklad Veľká hospodárska kríza, ktorá otriasla aj postavením a finančným sebavedomím nejedného rodiča predstaviteľov rozmarnej zlatej mládeže. Aj toto akoby naznačovalo, že viac ako bezprostrednú prítomnosť (začiatok tridsiatych rokov) opisuje Nádaši skôr búrlivý koniec dvadsiatych rokov.

Literárny kritik Andrej Mráz v recenzii románu Alina Orságová autorovi vyčítal, že v skutočnosti nepozná mestské a vysokoškolské prostredie. Ladislav Nádaši-Jégé sa na to veľmi rozčertil. 

Nádašiho charakterizovala hlboká skepsa voči nezištným ľudským pohnútkam. Hoci náboženské pokrytectvo taktiež rád vo svojich dielach ostro kritizoval, intuitívne cítil nástojčivú realitu všeobecného ľudského sklonu k zlu. Pod tenkou vrstvou kultúry videl človeka ako pudovú bytosť. 

Možno s tým pesimizmom súvisela aj jeho skúsenosť lekára. Doktor pozná mnohé tajomstvá svojich pacientov.

Naprieč Nádašiho literárnym dielom nájdeme aj cnostných hrdinov či dobrých samaritánov, no častejší je výskyt tých druhých – teda ľudí, ktorí iných používajú nehanebne ako prostriedok, motivujú ich tie najnižšie pohnútky a nezriedka konajú hlúpo či pudovo, hoci o sebe majú tú najlepšiu mienku.

Jeho diela sú však zábavné a plné prekvapujúcich zvratov. Dobre sa čítajú na tej nenáročnej úrovni, keď čitateľ hľadá len únik pred realitou a rozptýlenie, no dokážu tiež pohnúť k hlbším úvahám. Práve schopnosť pôsobiť na oboch zmienených úrovniach predstavuje dobrú a nadčasovú literatúru.

Román Alina Orságová je bezplatne prístupný TU.

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.