Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Rodina
12. november 2022

Športový fyziotréner

Telesná výchova zanikla. Deti sú pokrivené a tínedžerov bolia chrbty

„Deti sú pesimistické, chorľavé, následkom toho sú menej v škole a menej sa učia. Musíme ich rozhýbať,“ hovorí Jaro Dulina.

Telesná výchova zanikla. Deti sú pokrivené a tínedžerov bolia chrbty
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

„Deti sú pesimistické, chorľavé, následkom toho sú menej v škole a menej sa učia. Musíme ich rozhýbať,“ hovorí Jaro Dulina.

Hovorí, že deti sa hýbu málo, sú pohodlné a môže za to doba aj pandémia, ktorá všetkých usadila. Rodič je podľa neho základom pohybu a zároveň prvým trénerom svojho dieťaťa.

Pred dvadsiatimi rokmi vymenil bankovníctvo a dobre platenú pozíciu za svet športu. Trénoval známych slovenských športovcov a dlhodobo sa venuje deťom. S košickou Katedrou protetiky na Technickej univerzite vyvinul špeciálnu ortézu pre nohy so zlým postavením členkov.

„Deti sú pesimistické, chorľavé, následkom toho sú menej v škole a menej sa učia. Musíme ich rozhýbať,“ hovorí Jaro Dulina v rozhovore pre Postoj.

V Košiciach vďaka vlastnému systému cvičenia úspešne stavia na nohy aj deti s detskou mozgovou obrnou.

Svetová zdravotnícka organizácia odporúča, aby sa deti a dospievajúca mládež vo veku od 5 do 17 rokov hýbali denne minimálne 60 minút. Majú slovenské deti dnes dosť pohybu?

Hýbu sa veľmi málo. A aj tie deti, ktoré si myslia, že sa hýbu dostatočne, sa hýbu málo.

Prečo si to myslíte?

Vidím to podľa držania tela, podľa štruktúry, ako vyzerá telo. Viem si porovnať, ako vyzerá telo u športového a nešportového dieťaťa. Ten, kto nešportuje, môže byť štíhly, ale má zlé držanie tela.

Ďalšia vec je, že telesná výchova na školách v podstate zanikla, čo mi je strašne ľúto. Dnes je moderné necvičiť.

Ako to, že zanikla? Žiaci ju majú v osnovách aj rozvrhu.

Z môjho pohľadu zanikla. Dnešní telocvikári majú strach cvičiť s deťmi. Dieťa na hodinu príde v akomkoľvek úbore, v akýchkoľvek teniskách a v akomkoľvek stave a môže povedať, že cvičiť nebude, a nikto ho nevie donútiť, aby cvičilo.

Kedysi bolo hanbou nepreskočiť cez kozu, nevyšplhať sa po tyči alebo nevedieť hrať basketbal. Ak niekto kedysi sedel počas telesnej na lavičke, tak to bola hanba.

Pre mňa telesná výchova zanikla aj pre počet hodín na ZŠ, aj pre prístup rodičov, detí a chudákov učiteľov. Dostala sa niekde na chvost. Hudobná a výtvarná je hodnotená viac.

Aká by bola podľa vás ideálna telesná? Koľko hodín by malo byť zaradených v rozvrhu?

Aspoň tri hodiny týždenne. A k tomu jeden alebo dva športové krúžky. To by bolo optimálne.

Kedysi telesná obsahovala všeobecnú prípravu. Tá zabezpečovala zdravý vývoj dieťaťa. Zahŕňala atletickú abecedu, gymnastiku či dýchacie cvičenia. Dnes 90 percent detí nevie správne dýchať.

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Ministerstvo realizovalo na začiatku školského roka opakované testovanie pohybových predpokladov žiakov prvých a tretích ročníkov. Cieľom je jednak informovať rodiča, porovnať deti v rámci celého populačného ročníka a poradiť či nasmerovať deti na tie správne športy. Čo si myslíte o tejto iniciatíve?

To, že máme nedostatok pohybu u detí, vieme všetci, nemusíme robiť testy. Všetci vieme, kde je chyba. Testy sú len výhovorka a vyhodené peniaze. Hovorilo sa aj o projekte Tréneri na školách. Ale načo? Pridajme telesnú výchovu.

Cez veľkú prestávku som musel ako žiak chodiť do kolečka, mal som pohyb. Musel som reprezentovať školu, keď som chcel mať jednotku z telesnej. Musel som si vybrať nejaký šport a ísť na súťaž.

Toto strašne chýba a brzdí to rozvoj. Máme čoraz viac chorých a krivých ľudí, pretože telesná je na konci. Deti sú pesimistické, chorľavé, následkom toho sú menej v škole a menej sa učia. Musíme ich rozhýbať.

V jednej škole som videla, ako si slovenčinárka so žiakmi na hodine krátko zacvičila, vytiahla loptu, hádzali si, potom si zaskákali pri hudbe. Vraj takýto krátky, ale intenzívny pohyb pomáha deťom, aby sa potom lepšie sústredili na hodine. Čo vy na to?

Super. V ázijských krajinách je to zaužívané a veľmi to pomáha. Mozog sa prekrví a dieťa potom lepšie rozmýšľa, než keby bolo ospalé a usedené. Stačí 5-10 minút, krátka rozcvička a pomôže to aj telu, aj duchu.

Matej Tóth povedal, že jemu osobne šport pomohol aj v rozvoji jeho osobnosti. Nešlo teda len o fyzické rozvíjanie. Súhlasíte?

Čítam teraz veľa o tom, že športovci sú dobrí zamestnanci, a odborníci sa zhodujú na tom, že športovci vedia dodržiavať pravidlá a sú disciplinovaní. A toto vyžaduje každý zamestnávateľ.

Súhlasím s Matejom. Športovci majú disciplínu, sú zodpovednejší sami k sebe aj k výsledkom. Sú tiež zvyknutí na to, že všetci od nich majú nejaké očakávania.

Chýba mi v dnešnej dobe taká tá súťaživosť, že chcem byť lepší. Stráca sa to aj medzi deťmi. Deti sú pohodlné a nechcú byť prvé, lebo vedia, že na konci odmenia všetkých. A to je zlé. Vytráca sa boj, ktorý posúva dopredu.

Čo však s deťmi, ktoré objektívne nemajú vzťah k športu a ktoré okolie často netaktne označí za športové drevá?

Dieťa chápe šport ako niečo organizované a s presnými pravidlami. Ale hýbať sa dá aj bez pravidiel, či už v skupine detí niekde na vychádzke v prírode, alebo detskom parku.

Pri týchto deťoch by som nehovoril, že poďme športovať, ale poďme spoznávať prírodu a nových ľudí a to sa dá aj za „pohybu“.

Človek je stvorený pre pohyb, pre nič iné. Hýbali sme sa milióny rokov. Lovili sme, bojovali, boli sme poľnohospodári a základom toho celého bol pohyb. A zrazu sme sa všetci posadili a pohyb sme dali niekam preč. To sa nám niekde ukáže, pretože sme niečo zastavili a to telo nám to vráti.

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Šarapatu narobila aj pandémia, nielen u dospelých, ale aj u detí. Išlo o zásadný míľnik, ktorý sféru pohybu zadefinoval ako obdobie predtým a potom?

Myslím si, že áno. Imunitný systém našej generácie, ktorá zažila covid, utrpel. Prestali sme sa hýbať.

Je aj taká doba, ktorá skrivuje chrbát, aj toto má vplyv. Dnes sú v domácnosti jedno alebo tri autá, nechodíme po schodoch, máme mobily a počítače.

Do školy sme chodili peši a dnes deti, hoci bývajú na tej istej ulici, ako je škola, vozíme autom. Pretože rodič sa sústavne niekde ponáhľa. Čiže doba a rodičia sú problémom, nie deti, že sa nehýbu. Tie za to nemôžu.

Hovoríte, že telesná výchova je v škole slabá. Ale nie každý rodič má dosť peňazí na nejaký športový krúžok, prípadne krúžok nemusí vedieť logisticky vykryť. Čo s tým?

Rodič je základom pohybu u dieťaťa, je vzorom. Je prvým trénerom. Keď sa nebude hýbať rodič, ťažko to budem čakať od dieťaťa. Keď budem domased, aj moje dieťa bude domased. Keď budem športovec, bude oveľa väčšia šanca, že moje dieťa bude športovať. Je to celkom ľahké riešenie.

Dieťa nemusí ísť na krúžok, ale pôjde s rodičom na bicykel. Pohyb kedysi znamenal aj to, že deti doma pomáhali s prácami. Museli ísť okopať zemiaky, pracovali s rodinou bez ohľadu na vek. A boli zdravé, nebolel ich chrbát, neboleli ich kolená.

Dá sa u detí a dospievajúcich aj laicky vypozorovať, že majú problémy s držaním tela?

Dnes sú pokrivené a v ôsmej triede ich bolia chrbty tak, že pomaly nevedia ísť na strednú školu. Ja to vidím voľným okom. Na základe množstva detí, ktoré som odcvičil z praxe, hneď viem, kde je problém.

Keď vám ukážem, že držanie tela je zlé, lebo sa kriví do jednej strany, tak väčšinou problém je úplne inde.

Kde?

Rodičia prídu s tým, že dieťa má krivý chrbát, ale problém je v bruchu.

Ako to?

Ľudia si neuvedomujú, že každý jeden pohyb, ktorý vytvorím, sa začína v bruchu. Pri rozprávaní, ak správne dýcham, používam brucho. Keď idem zdvihnúť ruku, tak najprv sa nadýchnem, spevním brucho, až potom ju zdvihnem. Keby som mal závažie a nespevnil by som ruku, tak by som padol do strany.

Pri rannom vstávaní takisto musím použiť brucho. Celý ten pohyb sa totiž začína tam. A je to fantastické, lebo je v strede tela, spája hornú a dolnú časť.

Brucho je sústavne zapojené v celom tele. To znamená, že ak má niekto zlé držanie tela, tak problém nie je v tom, že má zle precvičené chrbtové svaly, ale v tom, že nepoužíva brucho a väčšinou ide o kačací systém.

Môže mať preto aj zvýšenú lordózu, kyfózu alebo používa brucho na jednej strane, preto je vykrivený. Alebo má iksové nohy, lebo má slabé brucho a svaly v panve. Tým pádom má aj slabé chodidlá, teda nohy.

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Keď je jasné, že brucho je zásadné, čo s tým ďalej robíte? Ako pracujete s dieťaťom?

Neznamená to, že začnem cvičiť len brucho. Beriem to ako komplex, ako celok. To znamená, že ak vidím, že je problém s chrbtom, nezameriam sa len na to, ale na súčinnosť vrchu aj spodku tela. Od chodidla cez stehná, panvu, brucho, chrbát, krk, cez trapézy. Až niekde cez mimiku.

Svalové zakončenia a zreťazenia vedú cez celé telo. Nedokážem cvičiť len jeden sval samostatne. Vždy cvičím skupinu svalov. Preto niekedy vozičkár, ktorý má poškodenú miechu, aj napriek tomu dokáže chodiť, lebo to zreťazenie dokáže použiť. Jeden sval síce vynechá, ale ostatné zapojí.

Deti majú problém aj s plochými nohami. V predškolskom veku to postihne asi tretinu z nich. Veľká časť dospelých má tiež nesprávne postavenie nohy. Čo to znamená?

Je to spojená nádoba. Držanie tela sa začína od členkov a členky podmieňuje držanie tela. Kto má ploché nohy, nebude mať dobré držanie tela. A opačne, ak má niekto zlé držanie tela, hľadám problém v členkoch.

Najznámejšia porucha nôh, ktorá je viditeľná aj voľným okom u laika, sú spadnuté členky.

Je tam viac problémov, ktoré členok dokáže vytvoriť. Sú tam haluxy, rôzne defekty, ktoré sa na odbornej úrovni ďalej rozpitvávajú, ale laická verejnosť pozná len tú plochú nohu, čiže padajúce členky dovnútra. Tie najviac vidieť, a to aj v topánke, aj bez.

Dnes máte aj 35-ročného chalana, ktorý ide na výmenu bedrového kĺbu. Za toto tiež môže plochá noha.

Odkedy by mali rodičia riešiť plochonožie u dieťaťa? Dokedy čakať na klenbu?

Na to nemusíte byť nejaký odborník, aby ste si všimli, že držanie nôh je zlé. Ale veľa rodičov si to ani nevšimne. Upozorní na to až nejaká bolesť alebo pediater. Poučiť by ich mal tiež športový tréner alebo aj telocvikár.

Na plochú nohu sa všeobecne odporúča chôdza naboso, predávajú sa rôzne senzorické koberčeky, odporúča sa radšej koberec ako podlaha, porozhadzované lego na podlahe, aby noha striedala rôzne povrchy. Súhlasíte?

Tie povrchy sú fajn, ale čo z toho, keď tie svaly nebudú precvičené a nevedia sa zapojiť. Môžem mať futbalovú loptu, ale keď neviem, ako s ňou mám hrať futbal, je mi nanič.

Veľa mamičiek sa spolieha na to, že deťom vyzuje v lete topánky a nechá ich bosé behať po piesku, tráve, kamienkoch.

Je to ok, ale tiež to nie je riešenie. Nemôžem očakávať od dieťaťa, že keď ho vyzujem, tak bude behať po tráve správne. Áno, pomôže mu, že svaly dostávajú iné podnety. Ale keď má hypermobilné kĺby alebo nevie svaly zapojiť, bude čaptať ešte viacej. To plochonožie sa ešte môže zhoršiť.

Ak je cvičené a dostáva dobré podnety a ten sval vie, čo má urobiť, vtedy je to správne.

Inzercia

Foto Postoj/Tomáš Puškáš

V súvislosti s chôdzou detí, obúvaním už pár rokov počúvame o barefoot obuvi, teda o takej, ktorá svojou tenkou a širšou podrážkou simuluje chôdzu naboso, pretože v nej cítiť každý kamienok. Je to riešenie?

Prišli sme do doby, keď máme informácie na internete a myslíme si, že keď si o niečom prečítame, tak to platí na všetkých. Bohužiaľ, neplatí. Barefoot je fantastický pre tých, ktorí vedia správne chodiť. Ale neplatí to pre tých, ktorí majú nesprávnu chôdzu a zlé postavenie členka.

Barefoot je super, vyzerá pekne, ponúka dobré postavenie prstov v topánke, ale nie je vhodná na všetky chodidlá. Je dobré sa najskôr poradiť. V obchodoch s barefoot sú skúsení ľudia, ktorí poradia, čo je vhodné.

Čo teda s tou plochou nohou? Je dôležité to riešiť čo najskôr, aby sa potom predišlo problémom v budúcnosti?

Je niečo, čo sa dá opraviť, a niečo je vrodené. Za mojich mladých čias, keď nás bolo v triede 30, tak mal jeden ploché nohy. Teraz je v triede 30 detí a až 29 z nich má ploché nohy a jeden ich má dobré.

Všetko to teda súvisí s pohybom. Deti sa málo hýbu, svaly sú málo precvičované, a preto nevytvárajú klenbu, a klenba, ktorá je tvorená svalmi na chodidlách, padá. To nie je nejaká fixovaná skrutka alebo kosť.

Typické riešenie je, že rodič dostane na predpis ortopedickú vložku, ktorú dá dieťaťu do topánky, ale cvičenie často alebo úplne zanedbáva. Čo na to hovoríte?

Nepomáha mu. Je tiež rozdiel, akú vložku použijete. Ja používam senzomotorické vložky, ktoré sú vyrábané na mieru, na každé chodilo a na každý problém individuálne. Ak vám niekto kúpi alebo odporučí vložku univerzálnu, tak to nebude dobré.

Treba zdôrazniť, že vložka je len podpora, treba cvičiť. Ak odcvičím a vložím si do topánky vložku, tak vtedy to chodidlo pracuje správnejšie. Ak odcvičím a nemám vložku, chodidlo sa rýchlo vráti do svojej podoby.

S vložkou je chodidlo v správnej podobe, pätná kosť je na tom správnom mieste, ako má byť, a svaly na chodidle sa používajú v správnom zreťazení.

V spolupráci s košickou Katedrou protetiky na Technickej univerzite ste vyvinuli dokonca špeciálnu ortézu na ploché nohy. O čo ide?

Už dlhšie som rozmýšľal nad niečím novým pre ploché nohy. Študoval, kreslil som chodidlo, aby som to pochopil. Existovali totiž len vložky, ktoré klenbu iba podopierajú, čo nie je dobré.

Na tele máte senzomotorické body, ktoré keď stlačíte, aktivujete svaly. Cieľom pri plochej nohe je aktivovať svaly, nie urobiť len podporu. Keď mi bude padať múrik na dome a ja ho podopriem, problém som nevyriešil, len som ho oddialil. Ten múr raz spadne a budem musieť ho postaviť.

Ale keď múr zbúram a postavím lepší, s pevnejšími základmi, tak som urobil lepšiu robotu za menej peňazí. To bolo cieľom môjho projektu Up2You – pozdvihnúť členok. Aby však tie vložky fungovali, treba s nimi chodiť a cvičiť.

Deti od predškolského veku do dospelosti trápi aj nadmerná pohyblivosť kĺbov, teda hypermobilita. Tá takisto spôsobuje bolesti. Ako pomáhate v tomto prípade?

Hypermobilné kĺby potrebujú precvičiť aktívnejšie. Ide o dlhodobejší proces, používajú sa rôzne pomôcky ako vložky, ortopedická obuv, fixačné pomôcky.

Ak sa tie kĺby vyvíjajú zle, môžu nastať bolesti, zlé držanie tela.

Dieťaťu s hypermobilitou môže jeden šport vyslovene pomôcť a iný, naopak, uškodiť. Vieme teda presne povedať, toto áno a toto už nie?

Určite. Hypermobilita sa využíva v športoch, kde je potrebné, aby bolo dieťa alebo športovec ohybný. Napríklad v plávaní, v gymnastike, tam sa ohybnosť vyžaduje a práca členkov je dôležitá. Ak je niekto tuhý v členkoch, ťažko z neho bude plavec alebo gymnasta.

Ďalším športom, ktorý robí dobre kĺbom, je nejaký úpolový šport, ktorý posilní kĺby. Podporí sa činnosť šliach a sťahovanie kĺbov na miestach, ako majú byť.

Naopak, s hypermobilitou by som nešiel do športov, kde je sústavný dotyk s podložkou. Basketbal, volejbal alebo futbal, kde sú dopady. Tie hypermobilným kĺbom neprospievajú.

Ak však taký šport dieťa silou-mocou chce robiť, tak treba vyvinúť veľkú snahu, aby sa hypermobilite zabraňovalo. Čiže robiť nejaké kompenzačné cvičenia.

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Veľa rodičov nemusí tušiť, že ich dieťa je hypermobilné. Môže sa teda stať, že nevedomky uškodia dieťaťu a dajú ho na nevhodný šport?

Áno, stáva sa to dosť často. Výsledkom výberu zlého športu je bolesť. Dieťa môže pri absolvovaní športovej prehliadky upozorniť na tento problém aj športový lekár.

Ak je tréner v danom športe rozumný, tak odporučí dieťaťu a rodičom iný šport, ktorý je vhodný pre jeho genetické vybavenie. Aby si dieťa neublížilo, ale pomohlo. Šport má byť v prvom rade pre zdravie, nie pre bizinis a na škodu.

Aký máte pocit z dnešných rodičov, riešia pohyb svojich detí, majú na to čas alebo sa na to niekedy aj vykašlú?

Sú rodičia, ktorí na to nemajú čas, lebo majú veľa práce. Potom sú rodičia, ktorí si myslia, že všetko vyriešia peniazmi a nemusia sa venovať. A sú rodičia, ktorí sa venujú, vidia problém a odstránia ho.

Niektorí prídu z práce takí vysilení, že naozaj nemajú čas. Táto doba a zamestnanie ich vyžmýkajú tak, že nemajú kapacitu venovať sa aktivitám s deťmi, a tie sú ako keby hodené na ulicu.

Je aj skupina tých, ktorí majú peniaze a myslia si, že tým vyriešia všetko, tak nosia deti z krúžku na krúžok a od trénera k trénerovi. Odovzdajú dieťa a v momente sú na mobile. U nás na štadióne mnoho rodičov ani nevie, čo vlastne ich deti robia na tréningu, a tie to cítia. Obzerajú sa, či sa rodič pozerá, a on je na mobile.

Doba je v tomto zlá.

Ale sú aj rodičia, ktorí sa naozaj venujú deťom. Sú pre ne vzorom, vodia ich do prírody, športujú s nimi, zahrajú si spolu futbal, človeče, zacvičia jogu, idú lyžovať.

V jednom rozhovore ste povedali, že existujú určité etapy športovej prípravy a tie hovoria, čo v ktorom veku by malo dieťa vykonávať. Podľa nich až do puberty, teda do cca 15 rokov, by sa mal mladý človek venovať viacerým športom naraz a nie len jednému. Napríklad v severských krajinách tieto zásady dodržiavajú a nedovolia dieťaťu do 15 rokov špecializáciu.

Orientácia na jeden šport nepodporuje všestrannosť, obratnosť a to, čo potom využijem v danom športe, ktorý budem robiť. Vidím to na niektorých športovcoch.

Napríklad u futbalistu Vlada Staša, ktorý hral za Žilinu futbal a hral aj hokejovú prvú ligu za Prešov. Ako 18-ročný si potom mohol vyberať, čo bude hrať. Mal som tiež športovca Maťa Gernáta, ktorý teraz hrá hokej vo Švajčiarsku. V 15 rokoch bol hádzanár, v 17 rokoch hral ako futbalový reprezentačný brankár a v 18 ho draftovali do NHL.

Toto je krásna ukážka toho, že sa netreba nikam ponáhľať.

Ak teda chce rodič dať svoje 4-ročné dieťa na tenis, je to v poriadku?

V malom veku treba ukázať deťom viacero športov, nech si vyberú. U 4-ročného dieťaťa ešte nevieme, čo bude chcieť robiť a na čo má predpoklady. Vieme však odhadnúť jeho fyziologické predpoklady.

Ak má jeho rodič dva metre, tak ho nebudeme dávať na nejaký úpolový šport, keď bude ruka a noha. Ale zároveň mu ani netreba brániť, ak je v tom dobrý. Pretože máme výnimky ako Zdeno Chára, ktorý je najvyšším hráčom v NHL.

Dieťa má byť pri športe šťastné. Keď ho to bude baviť, je jedno, aký šport bude mať. Len mu treba dať na výber. Tak ako má v škole matematiku, slovenčinu, dejepis a rozhoduje sa, čím bude. Aj v športe by malo vyskúšať viac oblastí.

To znamená nekúpiť dieťaťu len bicykel.

Presne. Byť aktívny vo všetkých smeroch a to mu pomôže aj v budúcnosti. Bude mať priateľov, ktorí pôjdu lyžovať, a on pôjde s nimi. Bude mať kamarátov, ktorí pôjdu bicyklovať, a rozšíri sa mu ďalší okruh priateľov, tém aj dostupnosti.

Jeden rok nemusí byť sneh a čo, nebude športovať? Môže ísť na turistiku, do haly na tenis. Má byť všestranný.

Vy cvičíte a staviate na nohy aj deti s detskou mozgovou obrnou (DMO). Prichádzajú k vám do Košíc rodičia s deťmi nielen z Bratislavy, ale dokonca aj zo zahraničia. Máte preukázateľné výsledky.

Cvičím aj deti zo Švédska, Čiech, zo Španielska či z Francúzska. Mám takú filozofiu, že môj cieľ musí byť v prieniku s cieľom rodiča. Na začiatku sa preto pýtam, čo rodičia očakávajú, a potom sa pýtam seba, čo reálne dokážem. Neberiem však všetkých. Chcem všetkým pomôcť, ale nie je to o biznise.

Prečo ste sa zamerali práve na deti s DMO?

Aj ja mám takého syna a so mnou to takto nikto nerozoberal. Mal som iba zaplatiť, ale nečakať žiadne výsledky. Ako keby rodič na to nemal právo. Mne sa to ako rodičovi nepáčilo a povedal som si, prečo mám platiť viac a nečakať žiadny výsledok.

Veľmi ma to vytáčalo ako trénera. Preto som si zvolil aj túto oblasť a povedal som si, že ak pomôžem len jednému dieťaťu, bude to super.

Vytvoril som si systém cvičenia, ktoré má z každého trošku, a sú to cviky, ktoré cvičím aj so zdravými ľuďmi. Veľa rodičov je prekvapených, že cvičia spoločne so svojím dieťaťom. A ich deti to posúva vpred. Pri cvikoch nedostávajú milión podnetov, len zopár, na ktoré čakám reakciu. Ak nepríde, tak sa zamýšľam, čo ďalej.

Na facebooku ste opisovali niekoľko prípadov klientov, ktorých nevedeli postaviť na nohy inde a vám sa ich podarilo rozchodiť.

Je to taký doping. Aj pre mňa, aj pre nich, aj pre dieťa. Niekedy to až tak mrazí a je to aj zaväzujúce pre mňa ako trénera a aj pre rodičov, ktorí tu prídu prvýkrát.

Mojím cieľom nie je, aby som im za každú cenu menil osud. Ale aby ho prijali. A aby tie deti brali všetci ako iné, majú na to právo. Ja sa s nimi rozprávam, ako keby boli zdravé.

Získavam si tak ich rešpekt. A ony majú môj rešpekt, pretože sa snažia a urobia ten cvik niekedy aj cez slzy.

Zároveň veľmi dôležitá je aj spolupráca rodičov, oni mi musia veriť. Bez tej viery vo mňa a mojej viery v nich nie je výsledok.

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Patríte k ľuďom, ktorí už pred rokmi opustili dobre platené miesto a vybrali si radšej svoju prácu snov. Ako to bolo u vás?

Desať rokov som pracoval ako regionálny riaditeľ banky. Popritom som ešte istý čas vstával ráno o piatej, v telocvični som trénoval športovcov a o ôsmej som sa prezliekol do obleku. Poobede som bol zase trénerom pre top hokejistov a domov som prichádzal večer.

Mal som možnosť pracovať za veľké peniaze, ale nebavilo ma to, preto som odišiel. Povedal som si, že peniaze nie sú všetko, práca by mala človeka napĺňať. To, čo robím dnes, mi dáva zmysel.

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.