Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Spoločnosť
14. november 2022

Veriaci homosexuál

Zdravé sprevádzanie homosexuálov v cirkvi je zložité, vyhnime sa zjednodušeniam

Veriaci homosexuál píše o tom, čo by sa malo zmeniť v prístupe cirkvi k homosexuálom a v ich pastorácii.

Zdravé sprevádzanie homosexuálov v cirkvi je zložité, vyhnime sa zjednodušeniam

Ilustračné foto: Flickr/Hernán Pinera

„Sám som homosexuál a tieto riadky nemajú za cieľ byť len ďalšou ponosou na biednu ponuku pastoračných prístupov, plieskaním dverami pred odpudivou moralistickou cirkvou či znevažovaním biskupov, skôr hľadaním nových, reálnejších pastoračných prístupov k nám, ktorí sme ešte z našej cirkvi neodišli, hoci sme to už neraz zvažovali a možno zvažujeme stále,“ píše vo svojom texte Peter z Košíc. 

Peter nemá partnera, žije podľa náuky Katolíckej cirkvi a okrem najbližšej rodiny jeho okolie netuší, že je homosexuál, a preto nechcel text uverejniť pod celým menom. Pre úprimnú výpoveď sme sa napriek tomu rozhodli jeho text publikovať.

Kruté vraždy Juraja Vankuliča a Matúša Horvátha sa ma dotkli, vrátili ma späť do mojej mladosti a smutných spomienok plných šikanovania, zosmiešňovania, strachu z ublíženia preto, že som bol „iný“.

Smútok som pocítil aj z následných kostrbatých vyjadrení predstaviteľov mojej cirkvi – katolíckej –, ktoré často len akoby povinne opakovali náuku cirkvi bez hlbšieho vhľadu do danej udalosti.

Teraz po mnohých rokoch som už schopný uveriť láske v ich slovách, napriek tomu stále hlboko rozumiem tým, ktorí považujú slová cirkevných predstaviteľov alebo bojovníkov za rodinu za málo empatické, veľmi technické a odsudzujúce. Bohužiaľ, také medzi riadkami aj často sú, ale určite zďaleka nie všetky.

Nemali by byť udalosti zo Zámockej jednak podnetom na nové premyslenie pastoračných prístupov, ako aj hľadaním nového jazyka, ktorý nebude taký technický a odpudzujúci? Zdieľať

Nemali by byť udalosti zo Zámockej jednak podnetom na nové premyslenie pastoračných prístupov k tejto skupine osôb, ako aj hľadaním nového jazyka pri tejto téme, ktorý nebude taký technický a odpudzujúci? Predsa len, bavíme sa o ľudskom srdci, o niečom veľmi intímnom, a preto jazyk by mal byť pri tejto téme veľmi opatrný a maximálne pokorný.

Sám som homosexuál a tieto riadky nemajú za cieľ byť len ďalšou ponosou na biednu ponuku pastoračných prístupov, plieskaním dverami pred odpudivou moralistickou cirkvou či znevažovaním biskupov, skôr hľadaním nových, reálnejších pastoračných prístupov k nám, ktorí sme ešte z našej cirkvi neodišli, hoci sme to už neraz zvažovali a možno zvažujeme stále.

Určite nie preto, že by sa k nám oficiálna slovenská cirkev (teda myslím na samotné premyslené vyjadrenia KBS, nie napríklad vyjadrenia arcibiskupa Oroscha alebo iných neempatických klerikov) správala necitlivo alebo by nás vyháňala z cirkvi. To určite nie.

Len nejako tušíme, že prvotným cieľom pastorácie je napomáhať väčšine, teda manželom a rodine, a tí, ktorí do väčšiny nezapadajú, sú vnímaní, poviem to s istou dávkou preháňania, ako skupiny ľudí, za ktorých je potrebné sa modliť a urobiť im raz za čas nejakú duchovnú obnovu, zorganizovať pre nich púť, potľapkať ich občas po pleci a oceniť ich v tom, že vo svojom „boji“ stále ostávajú v lone matky cirkvi a že za svoje trápenie raz určite dostanú blaženú odmenu v nebi, ak vydržia. A čo ak nevydržia? Nebo a spása sú stratené? Nemyslím.

Aby sme predišli nedorozumeniu, je úplne v poriadku, že pastorácia je predovšetkým zameraná na väčšinu, teda na rodiny, aby boli zdravé, aby v nej fungovali vzťahy povzbudenia a vzájomnej opory. Nemožno poprieť fakt, že zo zdravých láskyplných rodín, a to vôbec nie iba kresťanských, vychádzajú psychicky odolnejší ľudia, schopní oveľa lepšie čeliť spoločenským problémom a aktívne sa zúčastňovať na občianskom živote.

Kým stabilná rodina, manželstvo muža a ženy, sa brali v minulosti ako niečo plne prirodzené, pričom mnohé problémy sa pre „dobro“ celku radšej nevideli alebo potierali, sexuálna revolúcia v šesťdesiatych rokoch urobila svoju nevyhnutnú dejinnú prácu a veľa vecí narušila, ale mnohé aj pozitívne otvorila. Cirkev bola nútená počnúc Druhým vatikánskym koncilom (1962 – 1965) prerozprávať nanovo „rodinný príbeh“, čo sa prakticky začalo pápežom Jánom Pavlom II. a jeho posynodálnou apoštolskou exhortáciou Familiaris consortio, a rozpráva o ňom znova aktuálne vo svojich dokumentoch aj v tomto čase.

Ak sme ochotní prijať toto prvoradé zameranie dokumentov rímskej cirkvi na väčšinu, teda na pastoráciu manželov a rodinu, ušetríme si mnoho energie, ktorú by sme vynaložili na zvrátenie jej pastoračnej priority.

Cirkev vždy sleduje ideál, hoci sami tí, ktorí tento ideál teologicky neustále rozvíjajú, sú si určite vedomí krehkosti ľudského života a rôznych telesných predispozícií, sociálnych a rodinných faktorov, ktoré výrazne vplývajú na duševný a duchovný rast či kvalitu života jednotlivca.

Vzdialenosť medzi vznešenou morálnou náukou a naším reálnym životom je väčšinou priepastná. Preto veľmi často seba samých, ako aj iných prichytíme pri pokrytectve, ak máme dostatočne vnímavé srdce a neplávame len na povrchu. Zdieľať

Mnohé z týchto faktorov sú fatálne, je ich potrebné len prijať a kráčať s tým, aké to je, a to bez morálnej nadradenosti. Preto cirkev musí vždy so svojou náukou zaobchádzať nadmieru citlivo, s maximálnou láskou, nerobiac skratky, zvažujúc každé slovo, vediac, že život človeka je veľmi komplikovaný a že dosiahnutie kresťanského ideálu je pre mnohých, aj z objektívnych príčin, často nedosiahnuteľné.

Rozhodnúť sa prežívať svoj duchovný život ako homosexuál v rámci Katolíckej cirkvi, teda byť v nej a kráčať spolu s ňou, znamená vnímať a vydržať jej paradoxy. V nich je obrovská hĺbka, ale ustáť ich je priam sizyfovským úsilím. Vzdialenosť medzi vznešenou morálnou náukou, ktorá je v istom zmysle až neznesiteľná, a naším reálnym životom je väčšinou priepastná.

Preto veľmi často seba samých, ako aj iných prichytíme pri pokrytectve, ak máme dostatočne vnímavé srdce a neplávame len na povrchu. Kresťanská prax značne zaostáva za našou, hoc aj neviem akou hlbokou zdravou fascináciou osobou Ježiša Krista.

Ilustračné foto: Flickr

Katolícka cirkev, pokiaľ ostáva verná svojmu morálnemu učeniu – zdá sa, že aj musí, ak nechce stratiť svoju esenciu –, sa tak pre zlyhania svojich vlastných členov – klerikov aj laikov (všetci sme hriešnici) – stáva aj veľmi ľahkým terčom posmechu a dotieravej otázky od okolitého sveta, prečo sa tak strápňujeme, keď ani my sami nerobíme to, v čo veríme a čo počúvame v kostoloch. 

My ľudia s najrôznejšou sexuálnou orientáciou sa preto môžeme cítiť, že nejako do tej našej cirkvi až tak veľmi nepatríme. Nepriamo sa akoby od nás očakávalo, že sa zapojíme do rodinných happeningov, aby sme len poslúžili väčšine. Povieme si možno, však väčšina, a je to tak dobré.

Na druhej strane aj zauvažujeme, či je potrebné sa takto trápiť a nie je už čas sa s cirkvou dospelo bez búchania dvermi rozlúčiť, veď si nakoniec uvedomujeme aj ten obrovský prínos, ktorý cirkev popri škodách priniesla a prináša pre ľudské spoločenstvo.

Myslím, že túto otázku zotrvania v cirkvi si kladie aj veľa ľudí, ktorým stroskotalo manželstvo a vidia, že nedokážu byť sami, a chcú si nájsť nového partnera a nejako sa im tie modlitbové aktivity za ich „silu“, aby dokázali do konca života zostať sami alebo čakali na „obrátenie“ svojho zlého či neverného partnera, môžu zdať niekedy povýšenecké a málo empatické.

Nastaviť zdravé sprevádzanie (pastoráciu) ľudí s odlišnou ako heterosexuálnou orientáciou v Katolíckej cirkvi je zložité, a preto treba predísť zjednodušeniam. Je tu známa katolícka náuka označujúca sexuálne úkony medzi osobami rovnakého pohlavia za nezriadené, ale zároveň sa v nej hovorí, ako k homosexuálom treba pristupovať s láskou, rešpektom, so súcitom a že do cirkvi jednoducho patria a nemôžu byť z nej vyháňaní. Ako v sebe má človek spracovať tento paradox?

Je veľmi smutné, že cirkev s náukou sexuálnej morálky tak často zle a necitlivo zaobchádzala, že sa jej to potom vrátilo vo forme totálne zvrátených sexuálnych deliktov zo strany niektorých jej vlastných predstaviteľov. Zdieľať

Pomyselná latka sexuálnej morálky v Katolíckej cirkvi je nastavená veľmi vysoko, a to nielen pre homosexuálov, ale aj pre väčšinových heterosexuálov, ktorí žijú v manželstve, a musím aj dodať, že sa bohužiaľ táto náuka pre mnohých citlivých ľudí, ktorí pochádzajú zo zlých rodinných a sociálnych pomerov, stala zdrojom hlbokých neuróz, keďže túto náuku vo svojej duši nedokázali dospelejšie spracovať.

Naozaj je veľmi smutné, že cirkev s touto náukou tak často zle a necitlivo zaobchádzala, že sa jej to potom vrátilo vo forme totálne zvrátených sexuálnych deliktov zo strany niektorých jej vlastných predstaviteľov. Ako teda správne zaobchádzať s touto náukou, aby nebola bičom na homosexuálov alebo zdrojom nejakého vzrastu nevraživosti proti nim a fundamentalizmu zo strany ľudí s jednoduchým čierno-bielym vnímaním sveta?

Ťažké roky hľadania a životných sklamaní ma priviedli k pochopeniu tohto paradoxu o milovaní človeka, ale pritom pomenovaniu jeho slabostí. Túto náuku som počúval roky, ale často od jej nie veľmi inteligentných a empatických vykladateľov, ktorí voľbou slov len odpudzovali a málo priťahovali.

Inzercia

Úplne rozumiem ľuďom, ktorí prežívajú to čo ja a rozhodnú sa od tejto cirkvi dištancovať. Musíme pochopiť, že životné cesty jednotlivcov z našej skupiny ľudí sú často veľmi rozdielne. Sú medzi nami takí, ktorí chcú len svoj život v pokoji prežiť s jedným partnerom a sú šťastní a nemajú chuť s nikým bojovať, potom takí, ktorí radi striedajú partnerov a tiež sa cítia možno šťastní, ale potom aj veľmi veľa osamelých, depresívnych ľudí, ako aj bojovných aktivistov večne nahnevaných na väčšinu.

Pre náuku, ktorá sa zdá byť odsudzujúca, sa ani nemôžeme čudovať, že mnohí nachádzajú útočište u našich bratov v iných cirkvách, kde zažívajú väčšie pochopenie, menší alebo žiaden tlak, čo vôbec nechcem znevažovať, naopak, je skvelé, že ich má kto hlboko vypočuť. Morálne nároky nie sú na nich kladené žiadne alebo oveľa menšie, viac sa počúva, viac sa stojí pri konkrétnom človeku, je tu snaha o spoznanie a porozumenie.

V našej „veľkej“ cirkvi zameranej ešte stále do istej miery na spoločenský a politický vplyv nám osud jednotlivcov, teda tých v tieni kostolov, uniká, menšiny sú akosi trpené. Zdieľať

V našej „veľkej“ cirkvi zameranej ešte stále do istej miery na spoločenský a politický vplyv nám osud jednotlivcov, teda tých v tieni kostolov, uniká, menšiny sú akosi trpené alebo na okraji a často máme, a to nielen v tejto veci, hneď potrebu konfrontovať človeka s náukou o hriechu, ktorú je možné dospelo prijať a spracovať možno raz po dlhom čase duchovného sprevádzania.

Naozaj sa o vine a hriechu v našej cirkvi hovorí s takou ľahkovážnosťou, že si neuvedomujeme, koľko neuróz citlivejším ľuďom spôsobujeme a ako sme zo samotnej spovede urobili takú mesačnú práčku špinavej bielizne, a ešte sa tvárime, ako držíme v našej krajine „katolícku prax“ na rozdiel od krajín na západ od nás. Neviem, či tým vedieme skutočne ľudí ku kresťanskej dospelosti alebo skôr k závislosti od klerikov.

V súčasnosti pôsobí pri Katolíckej cirkvi na Slovensku asi len Linka Valentín, ktorá pôsobí viac-menej v tichosti prostredníctvom listových alebo emailových správ. Opatrnosť je dôležitá vzhľadom na ochranu súkromia osôb, ktoré Linku kontaktujú. Linka organizuje aj spoločné stretnutia, duchovné obnovy a spoločné modlitby.

Ak si zoberieme súčasnú spoločenskú vybičovanú atmosféru medzi bojovnými konzervatívcami a liberálmi, je pochopiteľné, že Linka chce chrániť súkromie ľudí, ktorí ju kontaktujú, a nechce ich vystaviť napospas týmto zatiaľ len slovami násilným „bojovníkom“, ktorí si myslia, že svoje presvedčenie môžu presadzovať plošne na všetkých.

Myslím, že všetci, ktorí sme boli s Linkou Valentín istý čas v kontakte, môžeme čestne povedať, že nejaké nútenie ku konverznej terapii alebo vyháňanie diablov sme tam nezažili. Zdieľať

Títo homosexuáli nechcú byť nástrojom v rukách fanatických fundamentalistov alebo fašistov zneužívajúcich kresťanské náboženstvo, ktorí by ich radi ukazovali druhej strane ako trofej, že majú pravdu v tom, že „zmena“ je možná, a ani obeťou mediálneho progresívneho lynču zo strany LGBTIQ+ hnutia, že sú len nastrčení užitoční idioti v rukách klérofašistov a že v skutočnosti žiadnymi homosexuálmi nie sú.

Mnohí kresťania katolíci, ale aj iní oslovujú Linku Valentín, keďže prišli niekedy, možno len dávno cez hodiny náboženstva do styku s touto cirkvou, teda prirodzene sa s radou o pomoc obracajú v prvom rade na tento „oficiálny“ kontakt svojej cirkvi. Často sa s ňou, niekedy hneď na začiatku, aj rozlúčia, lebo sa ich život uberá iným smerom, niektorí sa k nej po čase vrátia, potom možno zase odídu. Myslím, že všetci, ktorí sme boli s ňou istý čas v kontakte, môžeme čestne povedať, že nejaké nútenie ku konverznej terapii alebo vyháňanie diablov sme tam nezažili.

Katolícka cirkev stavila na osvedčenú, viac ako tisícročnú prax zbožnosti, modlitby, pútí, ale aj spoločenstva, čo stále veľmi pomáha tým najzraniteľnejším a je to tak dobré. Ostatní sme asi už narazili na limity tejto Linky, ktorá už nedokáže ponúknuť širší dospelejší dialóg. Mnohým z nás už tradičná zbožnosť veľa nehovorí a potrebovali by sme ísť ďalej.

Skúsim to povedať inak. Pri pastorácii ponúkanej Linkou Valentín sa trochu možno viac rozhľadenejší človek cíti ako objekt pastorácie, ako niekto, kto potrebuje usmerniť, aby došiel k pravému poznaniu a nejako sa vtesnal do predpísanej cirkevnej škatuľky. Všetko je jasné a navždy zjavené, nie je priestor na otvorené otázky. Samozrejme, že to mnohých odradí hneď na začiatku.

Ponuka pastorácie je radšej veľmi úzka a bojíme sa experimentovať. Chodiť po tenkom ľade je riskantné a je možné, že sa prepadneme, ale v cirkvi predsa veríme, že sa znova vynoríme a ideme opäť ďalej. Zdieľať

Prirodzene, rozumiem istej obave zo strany cirkvi, že sa to rozsype, že nastane zmätok, ako sa to bežne deje v iných kresťanských denomináciách, a preto je ponuka radšej veľmi úzka a bojíme sa aj trochu experimentovať vo väčšej slobode. Myslím, že tento náš koncept rigidity sa nám pápež snažil pred rokom nabúrať aj v pohľade na iné pastorácie.

Chodiť po tenkom ľade je riskantné a je možné, že sa prepadneme, ale v cirkvi predsa veríme, že sa znova vynoríme a ideme opäť ďalej a tak stále dookola. Na Slovensku nezaškodí, keď budeme aj v tejto pastorácii viac tvoriví a slobodní.

Foto: Flickr/David Pacey

Vždy keď počúvam a čítam rozhovory s ľuďmi, ktorí sa rozhodli opustiť katolícku prax, teda bohoslužby alebo sviatosti, rozumiem im. Kto by mal rád, keby mu niekto hovoril, že spôsob života, ktorý si zvolil, je hriešny, a neustále mu pripomínal, že by mal prežívať svoj život v čistote, teda v celibáte? Veď mnohí sme boli pokrstení v detstve a pre túto cirkev a jej učenie sme sa vlastne slobodne nerozhodli, prečo teda máme akceptovať niečo, čo považujeme vo svojom svedomí za násilne neľudské voči tomu najhlbšiemu, čo je v nás? Toto sú veľmi zaujímavé otázky.

To, čo mňa neustále privádza späť do duchovného sveta Katolíckej cirkvi napriek turbulentnému vzťahu s ňou, je vždy istý pocit sklamania zo seba samého a zo sveta. Zdieľať

To, čo mňa neustále privádza späť do duchovného sveta Katolíckej cirkvi napriek turbulentnému vzťahu s ňou, je vždy istý pocit sklamania zo seba samého a zo sveta. Únava z presviedčania samého seba, že som nesebecký a že si viem sám pre seba povedať, čo je dobré a čo zlé. Nie, v Katolíckej cirkvi ma už nedrží strach z toho, že nebudem spasený, alebo bohoslužby, kňazi, sviatosti, ale práve ten duchovný svet, ten paradox lásky k človeku a zároveň pomenovanie jeho slabostí.

Katolícka cirkev je veľmi biedna a veľká zároveň. Napriek všetkým svojim dejinným a súčasným medializovaným škandálom stále dokáže generovať spomedzi seba duchovne krásnych jednotlivcov, ktorých jazyk lásky sa dá počúvať a je uveriteľný. Jedným z nich je aj súčasný pápež František, ktorý už dlho naznačuje, akým smerom by mala kráčať cirkev v dnešných časoch.

Stretol sa s gejom (paradoxne pápež toto slovo používa bežne, ani ja ho nepoužívam), so svojím bývalým seminaristom a s jeho partnerom. Poznal jeho osobný život, rozprával sa s ním, telefonoval mu, poznal jeho konkrétnu životnú situáciu a mal ho rád. Nemal potrebu tĺcť mu o hlavu katolícke učenie, mal voči nemu a jeho životnej ceste rešpekt a ostáva jeho priateľom naďalej.

Mnohí nečakáme, že Katolícka cirkev zmení svoje učenie, to je v poriadku, ale pápež ukazuje, že sa stretá s gejom ako hriešnik s hriešnikom, ako niekto, kto vie, že hĺbku Božej lásky a milosrdenstva nedokáže preniknúť ani pápež. V tom stretnutí nebol ani náznak morálnej nadradenosti, len veľa pokory a žičlivosti.

Mnohí nečakáme, že Katolícka cirkev zmení svoje učenie, ale pápež ukazuje, že sa stretá s gejom ako hriešnik s hriešnikom, ako niekto, kto vie, že nedokáže preniknúť hĺbku Božej lásky a milosrdenstva. Zdieľať

Stretol sa aj s kňazmi, ktorí sa oženili a majú deti. To stretnutie nebolo kŕčovité, ale v niečom radostné a plné pochopenia. Tí kňazi vnímali, že v niečom ich život nevyšiel, niečo možno nenávratne stratili, ale vedeli a cítili, že ich život ostáva naďalej hodnotný aj napriek tomu, že disciplínu celibátu akosi „nezvládli“.

Práve „nezvládnutie“ niečoho otvára človeku dvere k väčšej empatii voči druhým, nie k povrchnému, ale hlbokému pochopeniu základnej pravdy, že všetci sme pred Bohom hriešnikmi. Práve tieto veci ma na mojej cirkvi fascinujú. Na jednej strane vysoká antropologická náuka a na tej druhej konkrétny biedny život človeka s jeho peripetiami a zákrutami. Ťažký paradox...

Po mnohých rokoch sa so svojou cirkvou vo svojom vnútri pomaly zmierujem. Je možné, že osamelosť ma raz privedie k tomu, že sa budem musieť rozlúčiť s bohoslužbami a so sviatosťami kvôli životu, ktorý nebude v súlade s cirkevným učením, ale nebude v tom už hnev a krik.

Tejto cirkvi som už asi porozumel, mám ju rád takú, aká je, nechcem meniť jej učenie a bojovať s ňou. Ak si odmyslíme aspoň na krátky čas nás neláskavých ľudí, ktorí ju tvoríme, a všetky tie pnutia a nepochopenia či neprijatia, ktoré v nej zažívame, a zameriame sa skôr na jej skvelých jednotlivcov, akými boli aj poslední pápeži a ich texty, tak si možno povieme, že s tou našou cirkvou to nie je ešte na úplný „uterák“.

Peter z Košíc, veriaci homosexuál

 

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.