Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Rodina
18. november 2022

Spor o pôvode ADHD

Vedci riešia, či emočný stav rodičov skutočne vplýva na vývoj mozgu ich detí

Nie dedičnosť, ale rodina a vzťahy v nej môžu u detí vyvolať vznik poruchy pozornosti? Je to ochorenie, nie zlyhanie rodičov, nesúhlasia mnohí odborníci.

Vedci riešia, či emočný stav rodičov skutočne vplýva na vývoj mozgu ich detí

Ilustračné foto: Pixabay.com

Dnes sa o ADHD hovorí ako o novej epidémii. Počet diagnóz stúpa nielen u detí, ale aj u dospelých. Túto poruchu vedia dnes odborníci vďaka novým poznatkom ľahšie odhaliť. Nie však vo všetkom dokážu nájsť zhodu a objavujú sa teórie, ktoré odporujú zaužívaným postupom.

Vznik poruchy pozornosti nesúvisí ani tak s génmi, ako sa doteraz tvrdilo, ale najmä s atmosférou v rodine, v ktorej dieťa vyrastá. S touto teóriou prichádza kanadský lekár Gabor Maté. 

Na Postoji sme už o osobnosti a práci Gabora Matého písali. Teraz sa chceme bližšie pozrieť na jeho teóriu o vzniku poruchy pozornosti u detí, ktorá sa odlišuje od zistení psychiatrov či neurológov. A niektoré jeho tvrdenia sa rodičom počúvajú veľmi ťažko.

„Emočné stavy rodičov a spôsob, akým žijú svoje životy, majú zásadný dosah na formovanie mozgu ich detí, aj keď si rodičia tieto nepatrne vyzerajúce vplyvy vôbec neuvedomujú ani ich nedokážu ovládať,“ vysvetľuje Maté vo svojej knihe Rozptýlená myseľ.

Klasické definície poruchy pozornosti však tvrdia niečo úplne iné. ADHD (Attention Deficit Hyperactive Disorder) je neurovývojová porucha, s ktorou sa už narodíme a ktorá je zo 70 až 80 percent dedičná.

Prejavov tohto ochorenia je celá škála a nie každý, kto vykazuje niektorý z jej znakov, má zákonite ADHD. U detí s touto poruchou sa objavuje akýsi nepokoj, nevydržia sa dlhšie sústreďovať na jednu aktivitu, v škole často vyrušujú. U detí je toto ochorenie často spájané s hyperaktivitou.

Alebo, naopak, sú schopné sa zamerať na jednu aktivitu až tak sústredene, že prestanú vnímať okolie a zabúdajú na svoje základné potreby.

Hyperaktivita a schopnosť sústrediť sa na jedinú vec a nevnímať nič iné v dospelosti ustupujú do úzadia. U dospelých sa menia skôr na akýsi vnútorný nepokoj, nedokážu dotiahnuť začaté projekty, skáču ľuďom do reči, v hlave im neustále bežia myšlienky, narážajú do dverí či do ľudí. Túto poruchu často nájdeme napríklad u vorkoholikov.

Odborníci zistili, že ľudia s poruchou pozornosti majú väčšie sklony k závislostiam od alkoholu či cigariet, ktorými tlmia svoje prejavy. Takisto sú náchylnejší na prekračovanie pravidiel, napríklad častejšie porušujú dopravné predpisy, ale i zákon všeobecne.

V nebezpečenstve sú všetky rodiny

„Väčšina odborníkov zastáva genetický pohľad. Ja sa s ním nestotožňujem,“ tvrdí Gabor Maté. Poruchu pozornosti nevidí ako zdedenú chorobu mozgu, ale ako fyziologický následok života v určitom prostredí a kultúre. Je presvedčený, že z tohto ochorenia sa dá „vyrásť“ v každom veku. Ak si rodičia uvedomia, kde robili chybu, dokážu ju napraviť aj vo vyššom veku dieťaťa.

Maté dedičnosť a priori neodmieta, ale hovorí skôr o dedičnej predispozícii. „Porucha pozornosti môže vzniknúť, keď sa určitý genetický materiál vyskytne v istom prostredí. Bez vplyvu genetického materiálu porucha nevznikne. Bez vplyvu prostredia tiež nie. Formujúcim prostredím je tu rodina, z ktorej dieťa pochádza,“ tvrdí Maté.

Prirodzene by z toho mohlo vyplývať, že problém budú mať deti, ktoré pochádzajú z nefunkčných rodín či zo znevýhodneného sociálneho prostredia.

„Negatívne faktory môžu byť prítomné v každej rodine, aj keď je finančne a materiálne zaistená, a napriek tomu, že rodičia svoje deti milujú a majú len tie najlepšie úmysly.“ Zdieľať

V nebezpečenstve sú podľa Matého však všetky rodiny a upozorňuje rodičov, že láska k dieťaťu, ktorú cítia, sa automaticky nemení v pocit dieťaťa, že je milované. Malé dieťa našu lásku vyčíta z nášho hlasu, pohľadu, dotyku, z našej aktívnej prítomnosti.

„Deti nemusia mať fyzický nedostatok a napriek tomu môžu v ranom formujúcom období trpieť preto, že sa ich rodičia zámerne či neuvedomujúco nechávajú rozptyľovať od svojich povinností a úloh,“ vysvetľuje lekár.

„Tieto negatívne faktory môžu byť prítomné v každej rodine, aj keď je finančne a materiálne zaistená, a napriek tomu, že rodičia svoje deti milujú a majú len tie najlepšie úmysly,“ dodáva Maté.

Upozorňuje, že stres, matkine depresie, problémy v manželstve, rozluka či rozvod rodičov sú u detí s poruchou pozornosti veľmi časté. Maté je hlboko presvedčený, že narušené vzťahy v rodine negatívne dopadajú na vývoj mozgu v ranom detstve.

Na archívnej snímke Gabor Maté so svojimi tromi deťmi. Foto: Instagram/gabormatemd

Ako príklad dáva Gabor Maté seba a svoju rodinu. Aj jemu v dospelosti poruchu pozornosti diagnostikovali a tiež ju mali dve z jeho troch detí. Každý by si pomyslel, že aj to je dôkaz dedičnosti ochorenia.

On však príčinu vidí vo svojom vorkoholizme a závislosti od nakupovania hudby, ktoré plynuli z jeho poruchy pozornosti a v dôsledku čoho bola u nich napätá atmosféra.

„U nás doma nebol nikdy nejaký nedostatok lásky. Ale atmosféra v našej domácnosti bola často plná otvoreného či potlačovaného emočného konfliktu medzi nami rodičmi, vzájomného sklamania z nenaplnených očakávaní a hlboko zakorenených obáv a úzkostí, ktoré sme si ani neuvedomovali,“ hovorí o podmienkach, v ktorých vyrastali ich deti.

„Vyčítam si, že som za raných rokov našich detí im nedokázal dať to najcennejšie – dar vnímavej, bezpečnej a spoľahlivej otcovskej prítomnosti. Keby som vedel, ako sa uvoľniť a oslobodiť sa od tých nutkaní, ktoré ma hnali do neustálej aktivity, a ako byť schopný plne si užívať tie úžasné malé bytosti, ktorými moje deti boli,“ vyznáva sa v knihe Maté.

ADHD-izácia našej spoločnosti

Pri hľadaní koreňov porúch pozornosti nemožno podľa neho obísť ani sociálne prostredie, v ktorom žijeme. Vidí, že dnešné rodiny majú problém naplniť potreby dieťaťa aj z objektívnych dôvodov.

„Okrem podmienok extrémnej chudoby, ktorá nie je v industrializovanom svete taká častá, sú základné potreby nemluvniat v období po pôrode, teda strecha nad hlavou a výživa, spravidla naplňované,“ hovorí Maté.

„Naplnenie tretej základnej potreby – bezpečnej, istej, stabilnej a nie príliš stresovo emočnej atmosféry – je tým, čo deťom v západných spoločnostiach bude chýbať najčastejšie,“ domnieva sa. Porucha pozornosti je potom jedným z možných následkov.

Erózia komunít, rozpad rozvetvenej rodiny, tlaky pôsobiace na manželstvo, uponáhľaný životný štýl i tých rodín, ktoré sú zatiaľ úplné, a narastajúci pocit neistoty napriek relatívnemu blahobytu podľa neho nesmierne sťažujú pokojné rodičovstvo.

Výsledkom toho podľa Matého je, že v celých generáciách detí vidíme odcudzenie, závislosť od drog a sklony k násiliu.

Podľa dát, ktorými kanadský lekár disponuje, mal v roku 1935 priemerný pracujúci Američan k dispozícii štyridsať hodín voľného času týždenne. Do roku 1990 klesol tento počet na sedemnásť.

„Naplnenie tretej základnej potreby – bezpečnej, istej, stabilnej a nie príliš stresovo emočnej atmosféry – je tým, čo deťom v západných spoločnostiach bude chýbať najčastejšie.“ Zdieľať

„Tých 23 voľných hodín týždenne, ktoré desaťročiami stratil, je práve ten čas, ktorý by otec mohol venovať starostlivosti o svoje dieťa a samého seba a v ktorom by jeho žena mohla mať svojho manžela pre seba,“ hovorí.

„V rodinách sa už spoločne neje, nerozpráva sa, nečíta. To, čo mladí potrebujú – stabilita, prítomnosť, pozornosť, rady, dobrá potrava pre myseľ, neskazené príbehy –, nedostávajú,“ dodáva.

Aj keď sa podľa Matého porucha pozornosti začína v rodine, naša kultúra môže tento stav ešte zhoršovať.

„Aké sú niektoré typické fenomény americkej kultúry, ktoré sú zároveň typické pre poruchu pozornosti? Nekontrolovateľné tempo. Útržkovité informácie. Krátke zábery, rýchle strihy. Prepínanie kanálov. Neustála stimulácia. Nepokoj. Rýchlosť. Len prítomnosť, žiadna budúcnosť ani minulosť. Dezorganizácia. Žiješ len raz. Rýchly zárobok. Rýchla kariéra. Čokoľvek, akokoľvek. Hollywood. Wall Street. Móda,“ píše Maté. Ani európska kultúra sa od opísanej veľmi nelíši.

Niektorí odborníci dokonca hovoria o ADHD-izácii spoločnosti. Keď sa na internete chceme dopracovať k informácii, naša pozornosť je neustále prerušovaná agresívne vyskakujúcimi reklamami. Pri prečítaní krátkej správy musíme reagovať na množstvo iných obrazových alebo zvukových podnetov. Ako to pôsobí na mozog ľudí s ADHD, ktorí, naopak, potrebujú pokojnejšie prostredie?

Keby sme si pozreli nejakú reláciu z archívu spred niekoľkých rokov, videli by sme dlhšie správy, pohľad kamery bol stabilný a rozvážny. Dnes sa preferujú krátke reportáže s menej informáciami. Pohľady kamier nervózne preskakujú z jedného záberu na druhý.

„Akoby producenti televíznych programov považovali za samozrejmé, že celá populácia má obmedzenú schopnosť udržať pozornosť,“ zhodnotil Maté.

Ťažká reč pre rodičov

Rodičom sa Matého slová počúvajú ťažko. Chceme radšej zabudnúť na situácie, keď sme ako rodičia zlyhali, neudržali nervy na uzde či keď sme museli ísť do práce na úkor spoločného času s deťmi.

Inzercia

V knihe Rozptýlená myseľ sa to našťastie týmto hodnotením nekončí. Keď Gábor Maté pomenúva príčiny vzniku ADHD u detí, zároveň tvrdí, že máme tú moc dať veci do poriadku.

Ako dodáva, keď porucha pozornosti vznikla na základe nedostatku pozornosti rodičov, svojou aj keď neskoršou pozornosťou vieme veci napraviť.

„Ľudia sa často pýtajú, či je možné z poruchy pozornosti ‚vyrásť‘. To je dobrá otázka, pretože uzdravenie je všeobecne otázkou rastu. A odpoveď znie áno. Deti s poruchou pozornosti nepotrebujú vyliečiť, potrebujú, aby im niekto pomohol rásť,“ povzbudzuje Maté.

„Nie sú potrebné nejaké zmeny výchovných metód, ale zmeny v postoji a prístupe rodičov vychádzajúcich z hlbšieho porozumenia dieťaťa,“ dodáva.

Tým kľúčovým faktorom je utužovanie vzťahovej väzby. Tí, ktorí majú dieťa s ADHD, by vedeli povedať, ako si neustále vie vynucovať pozornosť. Podľa kanadského lekára im túto pozornosť musia rodičia dať.

Foto: Facebook/drgabormate

Bude určite náročné venovať sa im takmer nonstop, pričom napriek tomu si to bude dieťa vyžadovať čoraz viac a viac. Keď sa však dieťa ubezpečí, že sa časom nič nemení a záujem rodičov o jeho svet pretrváva, začne sa cítiť bezpečne. Prestane sa neustálej rodičovskej pozornosti dožadovať, pretože si je isté, že rodičia mu ju dajú vždy, keď to bude potrebovať.

„K zmenám nedôjde zo dňa na deň – je to dlhodobý cieľ – vývoj,“ upozorňuje Maté.

Maté tiež zdôrazňuje, že malé dieťa nekoná, ale reaguje. Rodičia, ktorí si to uvedomia, získajú silný nástroj v „terapii“ so svojím dieťaťom.

Cestou k uzdraveniu dieťaťa je podľa neho aj schopnosť rodičov zmeniť svoje typické reakcie v rovnakých situáciách. Keď prestanú reagovať na správanie dieťaťa hnevom, emočným chladom či naliehaním, keď dieťa v tóne hlasu nepočuje vnútorný hnev rodiča, prestáva cítiť tlak a zažívať stupňovanie svojej vlastnej úzkosti. Dieťa sa môže uvoľniť.

„Nie sú potrebné nejaké zmeny výchovných metód, ale zmeny v postoji a prístupe rodičov vychádzajúcich z hlbšieho porozumenia dieťaťa.“ Zdieľať

„Ak sú rodičia ochotní nazrieť sami do svojho vnútra, môžu sa učiť a rásť a ich dieťa bude mať potrebnú istotu i bezpečie pre vlastný vývoj. Ak sa tejto výzvy zhostia, môže byť diagnóza poruchy pozornosti počiatkom procesu uzdravenia tak pre dieťa, ako pre celú rodinu,“ povzbudzuje Gabor Maté.

Mnohí odborníci majú k Matého teórii rezervovaný postoj. Tvrdia, že s poruchou pozornosti sa už narodíme, pričom faktory jej vzniku sú viaceré, medzi ktorými môžu byť aj vplyvy vonkajšieho prostredia.

„ADHD nespôsobuje trauma. Bohužiaľ, veľa ľudí s touto poruchou traumu zažilo, táto skúsenosť určite dokáže zhoršiť symptómy, ale každý, kto čítal vedecké texty so základnými informáciami o tejto poruche, vie, že ide o vysoko dedičnú, genetickú a neurovývojovú poruchu,“ napísala Matého tvrdá kritička kanadská psychologička Jillian Enrightová, ktorá sa venuje témam porúch správania, duševného zdravia, výchove a rodičovstvu.

Podľa nej je Gabor Maté veľký odborník na traumy, ale o ADHD vie pramálo. Poukazuje pritom, že vo svojom profesijnom živote nemá žiadne relevantné skúsenosti s touto oblasťou.

„Bez štipky vedeckých dôkazov tvrdí, že ADHD nie je genetická,“ dodáva s tým, že tak robí s jediným cieľom. Predávať knihy, videá a lístky na svoje prednášky. „Nemôže povedať pravdu, ktorá je, že ADHD je neurovývojová porucha, ktorá sa nedá vyliečiť, pretože to by bolo zlé pre jeho biznis,“ dodáva.

Pavel Mohr: Je to ochorenie, nie zlyhanie rodičov

Na stranu dedičného faktora sa prikláňa aj psychiater Pavel Mohr z českého Národného ústavu duševného zdravia, podľa ktorého síce môže prostredie ovplyvniť našu schopnosť sústrediť sa, ale v prípade poruchy pozornosti ide o neurovývojové ochorenie, teda je biologicky podmienené.

„Na jeho vzniku sa podieľajú tak faktory genetické, teda dedičné, ako aj vplyvy nededičné, ale stále neurobiologické, napríklad užívanie návykových látok počas gravidity, vírusové infekcie, stres, pôrodné komplikácie a podobne,“ povedal Pavel Mohr pre Postoj.

K tvrdeniam, že poruchu možno úplne vyliečiť, dodáva, že v priebehu života dochádza u niektorých ľudí k oneskorenému dozrievaniu mozgu, vďaka čomu môžu príznaky ADHD v dospelosti vymiznúť. „Spravidla však pretrvávajú, buď v miernejšej forme, alebo sa menia ich prejavy – do popredia sa dostáva najmä porucha pozornosti, menej už hyperaktivita.“

„Pre väčšinu chorých, ale i ich rodičov je veľkou úľavou, keď porozumejú príčinám svojich problémov, že tu nejde o ich vlastné zlyhania a neschopnosť, ale o ochorenie, ktoré možno liečiť.“ Zdieľať

Zároveň dodáva, že začať liečiť ADHD možno v každom veku vrátane dospelosti, aj keď nebola v detskom veku podchytená.

Podľa neho môžu niektoré výroky kanadského lekára v rodičoch vyvolávať pocit viny. „Preto je dôležitá edukácia nielen o príčinách, ale aj o prejavoch ADHD. Pre väčšinu chorých, ale i ich rodičov je veľkou úľavou, keď porozumejú príčinám svojich problémov, že tu nejde o ich vlastné zlyhania a neschopnosť, ale o ochorenie, ktoré možno liečiť,“ dodal Pavel Mohr.

Slovenská psychologička Eva Krupová, ktorá sa dlhé roky venuje aj práci s deťmi s ADHD či inými ťažkosťami v správaní a prežívaní, priznáva, že ako v mnohých, aj v tejto oblasti sa odborníci sporia a nenachádzajú zatiaľ jednotu.

„Situácia je o to komplikovanejšia, že nejestvuje len jedna príčina ADHD. Na vzniku poruchy sa môže podieľať množstvo faktorov, ktoré spolupôsobia,“ povedala pre Postoj. Upozorňuje, že medzi najvýznamnejšie faktory, ktoré sa skúmajú, patrí dedičnosť a komplikácie pri pôrode. 

Pozornosť sa venuje aj traume a životným okolnostiam a najnovšie výskumy sa zameriavajú aj na faktory životného prostredia, v zmysle splodín vo vzduchu, rôznych konzervantov v potravinách a podobne. „Výskum je stále vo vývoji. Zdôrazňovať len jednu príčinu môže byť veľmi skresľujúce,“ zdôraznila.

„Na základe skúseností z praxe si myslím, že genetický faktor zohráva významnú rolu v rozvoji poruchy. No na druhej strane súhlasím s tým, že rodina je skutočne veľmi dôležitá. Môže byť ochranným aj rizikovým činiteľom. Vplyv rodiny sa odrazí v tom, do akej miery sa porucha rozvinie a v akej intenzite,“ dodala.

Rodina môže rozsah ochorenia zmierniť

Psychologička Eva Krupová by nerada hodnotila vyjadrenia Gabora Matého. Ale ako upozornila, podľa jej skúseností majú rodičia vo všeobecnosti často pocity viny a pochybnosti vo výchove.

Pod týmto tlakom môžu nevhodne interpretovať informácie, vzťahovať ich na seba. O to viac rodičia detí s ADHD, pretože je výskumne dokázané, že tieto rodiny prežívajú viacnásobne viac stresu, obáv, konfliktov i viac kritiky z okolia. To prirodzene vedie k ich spochybňovaniu ako rodičov. 

Podľa nej je však veľmi dôležité, aby si rodičia uvedomili, že za túto poruchu dieťaťa nikto nemôže. „Ani oni, ani dieťa samotné,“ zdôraznila.

Rodičom odkazuje, aby dokázali byť k sebe láskaví. „Chyby, omyly a nedostatky patria k výchove. Je prirodzené, že nás trápia. No práve z nich sa môžeme mnohé veci naučiť. Nie je dôležité, akú chybu urobíme, ale čo urobíme následne,“ hovorí Eva Krupová.

„Je pomáhajúce prijať fakt, že dieťa sa správa tak, ako sa správa, lebo inak to nateraz nevie. A aj my ako rodičia vychovávame najlepšie, ako to v danej chvíli dokážeme.“

Rodinné prostredie podľa nej zaváži nie ako spúšťač ochorenia, ale ako jeden z faktorov, ktorý môže jeho rozsah zhoršiť alebo zmierniť. 

„V rodinách, v ktorých je poskytovaná podpora dieťaťu, akceptácia a výchova s jasnými pravidlami, je porucha výrazne regulovaná. V rodinách, kde sa neuplatňuje láskavá výchova s hranicami, sú príznaky u klientov markantnejšie. Majú zvyčajne narušené vzťahy alebo ťažkosti v škole.“

Psychologička sa prikláňa k názoru, že ADHD je liečiteľná porucha, ale vyliečiť sa úplne nedá. Nezmizne sama. Je potrebné ju mať pod kontrolou. Pracovať na nej. Najlepšie je, keď rodičia vyhľadajú odborníka čo najskôr, ideálne v štyroch až siedmich rokoch dieťaťa. Čím neskôr tak urobia, tým sa ťažšie odstraňujú nevhodné formy správania.

„Je pomáhajúce prijať fakt, že dieťa sa správa tak, ako sa správa, lebo inak to nateraz nevie. A aj my ako rodičia vychovávame najlepšie, ako to v danej chvíli dokážeme.“ Zdieľať

Aj keď Pavel Mohr z Česka tvrdí, že je vhodné začať s liečbou ADHD aj v dospelosti, Eva Krupová upozorňuje, aká je realita na Slovensku.

„U nás sa dospelým s ADHD nevenovala doteraz takmer žiadna pozornosť. Mnohí dospelí nevedia, že poruchu vôbec mali alebo stále majú. Pomoc vyhľadávajú skôr pre iné symptómy – ťažkosti vo vzťahoch, v práci a podobne,“ dodáva.

Obaja oslovení odborníci zhodne tvrdia, že pri liečbe sa využíva terapia, lieky, ale v niektorých prípadoch dokážu rodičia vhodným výchovným pôsobením napomôcť k lepšiemu fungovaniu detí bez toho, žeby potrebovali pomoc odborníkov.

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.